Niekedy v septembri 1219, počas piatej križiackej výpravy, sa udialo v Egypte jedno z najpodivuhodnejších stretnutí v dejinách. Vtedy 37-ročný František, ktorý desať rokov predtým založil v Taliansku nové rehoľné spoločenstvo, opustil tábor križiakov, a vydal sa smerom k moslimským líniám. Jeho úmysly boli neskromné. Chcel moslimom kázať o Kristovi, dosiahnuť ich obrátenie (a tým pádom mier) alebo zomrieť mučeníckou smrťou. Prijal ho aj egyptský sultán Malík al-Kamil, na ktorého Talianova odvaha nepochybne zapôsobila. No Františkove diskusie s vladárom i moslimskými učencami o viere, vojne a mieri zostali bezvýsledné.
Svätec mal vraj dokonca navrhnúť (aj keď táto časť rozprávania je historicky sporná), aby sultán nechal zapáliť veľkú vatru. František bol do ohňa ochotný vstúpiť spolu s moslimskými duchovnými a táto skúška mala rozhodnúť, ktorá z oboch vier je tá pravá. Sultánovi klerici do takého testu, pochopiteľne, nechceli ísť. A tak František navrhol, že do ohňa vstúpi sám. Sultán nedovolil ani to, pretože sa obával nepokojov medzi svojimi poddanými. V každom prípade nechal Františka v pokoji zase odísť, ba dokonca mu pridelil eskortu, ktorá ho vyprevadila k líniám križiakov...
Dnes sa stretnutie al-Kamila s Františkom z Assisi pokladá za jeden z pozoruhodných priekopníckych príkladov medzináboženského dialógu. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že František k moslimom išiel s jednoznačným cieľom primať ich k prijatiu kresťanstva a krvavá vojna navzdory márnemu svätcovmu pokusu pokračovala ďalej. Nech je ako chce, keď sa počas posledných dní rozchýrilo, že nový pápež prijal meno po Františkovi z Assisi, viacerí predstavitelia moslimských komunít v Európe to uvítali ako nádej na posilnenie dialógu medzi krížom a polmesiacom. Spomenuli si totiž práve na symboliku neobvyklého stretnutia svätca a sultána v roku 1219.
.z Giovanniho František
Assisi je dnes asi tridsaťtisícové mesto v strednom Taliansku, neďaleko Perugie. František sa tu narodil ako Giovanni di Bernardone na sklonku 12. storočia, v čase veľkých spoločenských premien. V prvých storočiach druhého tisícročia dochádza v Európe k nárastu obchodu a vzostupu stredovekých miest, ktorých obyvatelia sa snažia vymaniť spod nadvlády feudálnych pánov. Ľudia ako Františkov otec Pietro di Bernardone, zámožný obchodník so súknom, tvoria chrbticu nového sebavedomého meštianstva. Sloboda a príležitosti miest priťahujú, samozrejme, aj chudobu z vidieka, a tak v ich úzkych špinavých uličkách, učupených v tieni mestských hradieb, veľmi silno cítiť kontrasty medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami: Bohatí mešťania, sídliaci okolo námestia; remeselnícka stredná vrstva v širšom centre; kňazi, mnísi a vyzváňajúce kostolné zvony; a v prípade Assisi hrad Rocca, ktorý sa ako symbol feudálnej moci týči nad mestom. No a potom bezprizorná spodina v uliciach, od ktorej nižšie boli už len malomocní na mestskej periférii. To bol svet, do ktorého sa František narodil.
Akoby to nestačilo, v rovnakom období sa šírili aj rôzne nové náboženské prúdy, ktoré neboli vždy zlučiteľné s oficiálnym cirkevným učením a vymedzovali sa kriticky proti nešvárom vnútri katolíckej hierarchie. Niesli názvy ako bogomili, valdénci či katari. Cirkev sa snaží potláčať ich spočiatku podobrotky, neskôr nasilu, prostredníctvom inkvizície. Kacíri totiž spochybňujú autoritu katolíckeho duchovenstva, ale aj inštitúty ako vlastníctvo a manželstvo, prípadne hlásajú radikálne spoločenské rovnostárstvo. S trochou zveličenia možno povedať, že tieto heretické prúdy museli ich súčasníkom pripadať nejako podobne ako ľuďom 19. a 20. storočia pripadali komunisti – tak v polohe nádejí, ktoré vzbudzovali u jedných, ako aj v polohe obáv, ktoré vzbudzovali zase v iných.
Tento spoločensko-ekonomický a myšlienkový kvas na prelome 12. a 13. storočia vytváral kontext, ktorý formoval aj mladého Františka. Jeho rodičia chodia síce do kostola, no najmä u otca dominuje praktická orientácia na obchod, zisk a postupné zveľaďovanie rodinného majetku. Práve otec dáva synovi meno „Francesco“, čo do slovenčiny prekladáme ako „František“, no spočiatku išlo len o prezývku, ktorá znamenala proste „Francúzik“. S Francúzskom starý Pietro di Bernardone totiž čulo obchodoval. Mladý František viedol bezstarostný život, obklopený rovesníkmi z ďalších zámožných rodín. Pri bohatých hostinách načúval rytierskym piesňam trubadúrov, snívajúc o vojenskej sláve a dobrodružstvách, kým jeho otec videl v synovi budúceho obchodníka. Tieto plány mali čoskoro naraziť na realitu.
.oprav môj dom
Keď raz František predával súkno, prišiel za ním žobrák, aby ho „pre lásku Božiu“ požiadal o almužnu. Lenže on si ho nevšímal, a tak žobrák odišiel. Po chvíli František svoj postoj oľutoval a rozbehol sa za bedárom, aby ho štedro obdaroval. „Vtedy si zaumienil, že pomôže každému, kto ho bude prosiť pre lásku Božiu,“ píše Kamil Mečiar v knihe Životy víťazov. Kamaráti Františka kvôli tomu vysmiali a otec mu doma vynadal.
V roku 1198 sa pápež Inocent III. pokúsil získať kontrolu nad hradom Rocca v Assisi, ktorý dovtedy ovládali miestodržitelia nemeckého cisára. Obe strany, pápež i cisár, zvádzali dlhé roky boj o vplyv nad mestami severného a stredného Talianska. Mešťania museli v týchto konfliktoch umne manévrovať, aby si uchovali čo najviac nezávislosti. A tak zaútočili na hrad a vyhnali z mesta šľachtické rody. Bola medzi nimi aj rodina vtedy štvorročnej Kláry z Assisi, ktorá sa neskôr stala Františkovou nasledovníčkou. Založila rád klarisiek, Katolícka cirkev ju dva roky po smrti vyhlásila za svätú a v roku 1958 z nej pápež Pius XII. urobil patrónku televízie – raz sa totiž kvôli chorobe nemohla zúčastniť na omši, no vraj ju celú bola schopná sledovať na stene svojej izby...
Urodzení vyhnanci z Assisi sa spojili so susednou Perugiou a v roku 1202 došlo k vojne medzi oboma mestami. Bojoval v nej aj František. Pri Collestrade utrpelo vojsko mesta Assisi porážku. František padol do zajatia, v ktorom strávil asi rok, kým sa jeho otcovi nepodarilo ho vykúpiť. Domov sa vrátil chorľavý a rozčarovaný. O dva roky sa ešte raz pokúsil oživiť svoju vojenskú kariéru, no miesto ťaženia sa vrátil do Assisi na základe mystického sna. Začalo sa pre neho obdobie hľadania. Odvrátil sa od svetských radovánok a namiesto toho vyhľadával samotu, modlitbu a osvietenie. Trávil čas s malomocnými a absolvoval púť do Ríma, počas ktorej si vyskúšal život s chudobnými.
Neďaleko Assisi sa nachádza kostolík San Damiano, v ktorom sa František veľa modlieval. Jedného dňa začul hlas: „František! Oprav môj dom; ako vidíš, rúca sa.“ František to pochopil ako výzvu na opravu kostola, a tak predal nejaký tovar svojho otca, aby zaplatil rekonštrukciu. Ten so synom už stratil akúkoľvek trpezlivosť. Vo verejnom procese pred biskupom sa František vzdal svojho dedičstva a vrátil otcovi dokonca aj svoj odev. Mal vtedy 24 rokov. Odteraz chcel slúžiť len Bohu a žiť v chudobe ako kajúcnik.
.františkáni
V roku 1209 odišiel František aj s prvými jedenástimi nasledovníkmi do Ríma. Chcel, aby pápež oficiálne uznal jeho rád. Inocent III. bol spočiatku zdržanlivý. Prvé pravidlá rádu, ktoré zrejme pozostávali len z vybratých biblických citátov, sa pápežovi zdali príliš prísne. Ďalšie otázniky vzbudzovala nemajetnosť rádu. Nešlo len o to, že aj rehoľa potrebuje isté materiálne a organizačné zabezpečenie. Keďže išlo o dobu, keď sa cirkev musela vyrovnávať s heretickými hnutiami, Františkovo radikálne rozhodnutie pre chudobu pôsobilo podozrivo. Lenže on ani jeho nasledovníci nechceli robiť politickú revolúciu alebo spochybňovať cirkevnú autoritu. Ich jediným cieľom bolo ohlasovať evanjelium, a zdieľať svoj údel s chudobnými, chorými a trpiacimi. Napokon pápež rehoľu potvrdil, ale predbežne len ako takzvané Bratstvo kajúcnikov z Assisi. Inocentovi III. pomohol ku kladnému rozhodnutiu aj sen, v ktorom sa rúcala lateránska bazilika. No podopieral ju chudobný muž, v ktorom pápež spoznal Františka.
Bratia teda dostali šancu a postupne sa rozrastali. Ich úspechu nepochybne pomohlo, že odpovedali na mnohé výzvy svojej epochy. V dobe stavovských a náboženských konfliktov túžili nekompromisne nasledovať Krista a riadiť sa Božím slovom, no zachovávali súčasne vernosť Katolíckej cirkvi. Hoci bratstvo bolo prirodzene otvorené ľuďom zo všetkých spoločenských vrstiev, zvlášť oslovovalo mešťanov, ktorí chceli zmeniť svoj život. Úplne prví dvaja Františkovi druhovia boli Bernardo di Quintavalle a Pietro Cattani, dvaja vzdelaní zámožní právnici, ktorí sa odvrátili od márnivosti sveta, rozdali svoj majetok, a zasvätili život chudobe. Po návrate z Ríma do Assisi sa strediskom bratstva stal kostolík nazývaný Porciunkula, kde František v roku 1226 aj zomrel. Ešte predtým sa tento stredoveký svätec stal zakladateľom tradície vianočných betlehemov a tiež prvým zaznamenaným človekom, u ktorého sa objavili rany podobné tým, ktoré utrpel Ježiš pri ukrižovaní – takzvané stigmy.
.františek ako inšpirácia
Ľudia všetkých vekov majú občas sklon vidieť vo svojich blížnych len prostriedky na dosiahnutie vlastných cieľov. No pre Františka bol každý človek, aj ten najbiednejší, cieľom sám osebe. Ba čo viac, do svojej predstavy o bratstve zahrňoval aj ostatné stvorenie – zvieratá, rastliny, či dokonca neživú prírodu. Nie je náhoda, že pápež Ján Pavol II. vyhlásil Františka z Assisi za patróna ekológov. V Piesni brata Slnka nazýva stredoveký svätec vietor i oheň svojimi bratmi, kým sestrou sú mu voda, zem, ale aj telesná smrť. Chudobu nazýval svojou nevestou. František aj po skalách lozil v mäkkých sandáloch, pretože si myslel, že kamene môžu pociťovať bolesť. Je tiež známe, že sa prihováral vtáčikom, včelám či rybám.
„Každá vec je osobitný, takpovediac autonómny predmet, a preto je naším bratom a sestrou; každá vec má symbolický charakter, vďaka čomu vytvára priestor na stretnutie s Bohom, s blížnymi, so sebou samým, možnosť pre meditáciu, tvorivosť, regeneráciu, transcendenciu; každá vec môže poslúžiť človeku, no nikdy ju nesmie iba využívať.“ Takto vykladá Františkove postoje švajčiarsky kapucín a spisovateľ Anton Rotzetter v knihe František z Assisi – Spomienka a vášeň. Tvrdí, že vzťah stredovekého svätca k stvoreniu môže súčasného človeka inšpirovať na opätovné nadviazanie spojenia s prírodou.
Čosi podobné platí aj pre Františkov postoj voči chudobe. Málokto by sa chcel vzdať materiálneho komfortu 21. storočia. A ani by to nebolo zmysluplné. No Františkov ideál nás môže aspoň v našich osobných životoch inšpirovať v tom, aby sme neboli vnútorne naviazaní na veci, ktoré nám patria a nenechali sa slepo ovládať napríklad značkami či snahou zapôsobiť cez symboly statusu na našich blížnych. Františkov odkaz nebol o vyvyšovaní sa, ale naopak, o pokore a službe v ponížení. Tým, že sa jeho bratstvo napríklad staralo o malomocných, rozkladalo nálepku nedotknuteľnosti, s ktorou sa stretávali títo vyvrheli spoločnosti. Presne toto je pravý obsah kresťanskej solidarity: teda osobne a v láske zdieľať kríž utrpenia s vydedencami spoločnosti a tým podrývať konvencie, na ktorých sa toto vylúčenie zakladá.
Je ťažké praktizovať lásku k blížnemu, pokiaľ ide o ľudí, ktorých nemáme radi a ktorí nemajú radi nás. Pritom aj z dnešného nepriateľa sa môže stať zajtrajší priateľ. Gilbert Keith Chesterton o Františkovi z Assisi napísal, že pre neho sa nič neodohrávalo len tak na pozadí niečoho. Rôzne predmety a javy v jeho vnímaní opúšťali svoj bežný rámec a získavali vlastnú dynamiku. Vták okolo neho preletel ako šíp. A František v tom videl príbeh i hlbší zmysel. „Krík ho na potulkách dokázal zastaviť rovnako ako zbojník,“ píše Chesterton. „A vskutku, František bol pripravený zvítať sa so zbojníkom rovnako ako s kríkom.“
Lukáš Krivošík/
Narodil sa v roku 1983 v Bojniciach a vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2003 publikoval na internetovej stránke Pravé Spektrum, v magazíne Station.sk a v ďalších médiách. Od roku 2006 je komentátorom spravodajského portálu Aktuality.sk. Spolupracoval s Nadáciou F. A. Hayeka a spolu s Jánom Oravcom napísal publikáciu Liberalizmus od A po Z. Je členom Spoločenstva Ladislava Hanusa. Od roku 2010 pôsobí v .týždni, kde má na starosti rubriku Ekonomika. Je slobodný a žije v Bratislave. Zaujímajú ho nezamýšľané dôsledky účelových ľudských konaní a v poslednom čase aj vzťah kultúry, psychológie a ekonomického výkonu.
Svätec mal vraj dokonca navrhnúť (aj keď táto časť rozprávania je historicky sporná), aby sultán nechal zapáliť veľkú vatru. František bol do ohňa ochotný vstúpiť spolu s moslimskými duchovnými a táto skúška mala rozhodnúť, ktorá z oboch vier je tá pravá. Sultánovi klerici do takého testu, pochopiteľne, nechceli ísť. A tak František navrhol, že do ohňa vstúpi sám. Sultán nedovolil ani to, pretože sa obával nepokojov medzi svojimi poddanými. V každom prípade nechal Františka v pokoji zase odísť, ba dokonca mu pridelil eskortu, ktorá ho vyprevadila k líniám križiakov...
Dnes sa stretnutie al-Kamila s Františkom z Assisi pokladá za jeden z pozoruhodných priekopníckych príkladov medzináboženského dialógu. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že František k moslimom išiel s jednoznačným cieľom primať ich k prijatiu kresťanstva a krvavá vojna navzdory márnemu svätcovmu pokusu pokračovala ďalej. Nech je ako chce, keď sa počas posledných dní rozchýrilo, že nový pápež prijal meno po Františkovi z Assisi, viacerí predstavitelia moslimských komunít v Európe to uvítali ako nádej na posilnenie dialógu medzi krížom a polmesiacom. Spomenuli si totiž práve na symboliku neobvyklého stretnutia svätca a sultána v roku 1219.
.z Giovanniho František
Assisi je dnes asi tridsaťtisícové mesto v strednom Taliansku, neďaleko Perugie. František sa tu narodil ako Giovanni di Bernardone na sklonku 12. storočia, v čase veľkých spoločenských premien. V prvých storočiach druhého tisícročia dochádza v Európe k nárastu obchodu a vzostupu stredovekých miest, ktorých obyvatelia sa snažia vymaniť spod nadvlády feudálnych pánov. Ľudia ako Františkov otec Pietro di Bernardone, zámožný obchodník so súknom, tvoria chrbticu nového sebavedomého meštianstva. Sloboda a príležitosti miest priťahujú, samozrejme, aj chudobu z vidieka, a tak v ich úzkych špinavých uličkách, učupených v tieni mestských hradieb, veľmi silno cítiť kontrasty medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami: Bohatí mešťania, sídliaci okolo námestia; remeselnícka stredná vrstva v širšom centre; kňazi, mnísi a vyzváňajúce kostolné zvony; a v prípade Assisi hrad Rocca, ktorý sa ako symbol feudálnej moci týči nad mestom. No a potom bezprizorná spodina v uliciach, od ktorej nižšie boli už len malomocní na mestskej periférii. To bol svet, do ktorého sa František narodil.
Akoby to nestačilo, v rovnakom období sa šírili aj rôzne nové náboženské prúdy, ktoré neboli vždy zlučiteľné s oficiálnym cirkevným učením a vymedzovali sa kriticky proti nešvárom vnútri katolíckej hierarchie. Niesli názvy ako bogomili, valdénci či katari. Cirkev sa snaží potláčať ich spočiatku podobrotky, neskôr nasilu, prostredníctvom inkvizície. Kacíri totiž spochybňujú autoritu katolíckeho duchovenstva, ale aj inštitúty ako vlastníctvo a manželstvo, prípadne hlásajú radikálne spoločenské rovnostárstvo. S trochou zveličenia možno povedať, že tieto heretické prúdy museli ich súčasníkom pripadať nejako podobne ako ľuďom 19. a 20. storočia pripadali komunisti – tak v polohe nádejí, ktoré vzbudzovali u jedných, ako aj v polohe obáv, ktoré vzbudzovali zase v iných.
Tento spoločensko-ekonomický a myšlienkový kvas na prelome 12. a 13. storočia vytváral kontext, ktorý formoval aj mladého Františka. Jeho rodičia chodia síce do kostola, no najmä u otca dominuje praktická orientácia na obchod, zisk a postupné zveľaďovanie rodinného majetku. Práve otec dáva synovi meno „Francesco“, čo do slovenčiny prekladáme ako „František“, no spočiatku išlo len o prezývku, ktorá znamenala proste „Francúzik“. S Francúzskom starý Pietro di Bernardone totiž čulo obchodoval. Mladý František viedol bezstarostný život, obklopený rovesníkmi z ďalších zámožných rodín. Pri bohatých hostinách načúval rytierskym piesňam trubadúrov, snívajúc o vojenskej sláve a dobrodružstvách, kým jeho otec videl v synovi budúceho obchodníka. Tieto plány mali čoskoro naraziť na realitu.
.oprav môj dom
Keď raz František predával súkno, prišiel za ním žobrák, aby ho „pre lásku Božiu“ požiadal o almužnu. Lenže on si ho nevšímal, a tak žobrák odišiel. Po chvíli František svoj postoj oľutoval a rozbehol sa za bedárom, aby ho štedro obdaroval. „Vtedy si zaumienil, že pomôže každému, kto ho bude prosiť pre lásku Božiu,“ píše Kamil Mečiar v knihe Životy víťazov. Kamaráti Františka kvôli tomu vysmiali a otec mu doma vynadal.
V roku 1198 sa pápež Inocent III. pokúsil získať kontrolu nad hradom Rocca v Assisi, ktorý dovtedy ovládali miestodržitelia nemeckého cisára. Obe strany, pápež i cisár, zvádzali dlhé roky boj o vplyv nad mestami severného a stredného Talianska. Mešťania museli v týchto konfliktoch umne manévrovať, aby si uchovali čo najviac nezávislosti. A tak zaútočili na hrad a vyhnali z mesta šľachtické rody. Bola medzi nimi aj rodina vtedy štvorročnej Kláry z Assisi, ktorá sa neskôr stala Františkovou nasledovníčkou. Založila rád klarisiek, Katolícka cirkev ju dva roky po smrti vyhlásila za svätú a v roku 1958 z nej pápež Pius XII. urobil patrónku televízie – raz sa totiž kvôli chorobe nemohla zúčastniť na omši, no vraj ju celú bola schopná sledovať na stene svojej izby...
Urodzení vyhnanci z Assisi sa spojili so susednou Perugiou a v roku 1202 došlo k vojne medzi oboma mestami. Bojoval v nej aj František. Pri Collestrade utrpelo vojsko mesta Assisi porážku. František padol do zajatia, v ktorom strávil asi rok, kým sa jeho otcovi nepodarilo ho vykúpiť. Domov sa vrátil chorľavý a rozčarovaný. O dva roky sa ešte raz pokúsil oživiť svoju vojenskú kariéru, no miesto ťaženia sa vrátil do Assisi na základe mystického sna. Začalo sa pre neho obdobie hľadania. Odvrátil sa od svetských radovánok a namiesto toho vyhľadával samotu, modlitbu a osvietenie. Trávil čas s malomocnými a absolvoval púť do Ríma, počas ktorej si vyskúšal život s chudobnými.
Neďaleko Assisi sa nachádza kostolík San Damiano, v ktorom sa František veľa modlieval. Jedného dňa začul hlas: „František! Oprav môj dom; ako vidíš, rúca sa.“ František to pochopil ako výzvu na opravu kostola, a tak predal nejaký tovar svojho otca, aby zaplatil rekonštrukciu. Ten so synom už stratil akúkoľvek trpezlivosť. Vo verejnom procese pred biskupom sa František vzdal svojho dedičstva a vrátil otcovi dokonca aj svoj odev. Mal vtedy 24 rokov. Odteraz chcel slúžiť len Bohu a žiť v chudobe ako kajúcnik.
.františkáni
V roku 1209 odišiel František aj s prvými jedenástimi nasledovníkmi do Ríma. Chcel, aby pápež oficiálne uznal jeho rád. Inocent III. bol spočiatku zdržanlivý. Prvé pravidlá rádu, ktoré zrejme pozostávali len z vybratých biblických citátov, sa pápežovi zdali príliš prísne. Ďalšie otázniky vzbudzovala nemajetnosť rádu. Nešlo len o to, že aj rehoľa potrebuje isté materiálne a organizačné zabezpečenie. Keďže išlo o dobu, keď sa cirkev musela vyrovnávať s heretickými hnutiami, Františkovo radikálne rozhodnutie pre chudobu pôsobilo podozrivo. Lenže on ani jeho nasledovníci nechceli robiť politickú revolúciu alebo spochybňovať cirkevnú autoritu. Ich jediným cieľom bolo ohlasovať evanjelium, a zdieľať svoj údel s chudobnými, chorými a trpiacimi. Napokon pápež rehoľu potvrdil, ale predbežne len ako takzvané Bratstvo kajúcnikov z Assisi. Inocentovi III. pomohol ku kladnému rozhodnutiu aj sen, v ktorom sa rúcala lateránska bazilika. No podopieral ju chudobný muž, v ktorom pápež spoznal Františka.
Bratia teda dostali šancu a postupne sa rozrastali. Ich úspechu nepochybne pomohlo, že odpovedali na mnohé výzvy svojej epochy. V dobe stavovských a náboženských konfliktov túžili nekompromisne nasledovať Krista a riadiť sa Božím slovom, no zachovávali súčasne vernosť Katolíckej cirkvi. Hoci bratstvo bolo prirodzene otvorené ľuďom zo všetkých spoločenských vrstiev, zvlášť oslovovalo mešťanov, ktorí chceli zmeniť svoj život. Úplne prví dvaja Františkovi druhovia boli Bernardo di Quintavalle a Pietro Cattani, dvaja vzdelaní zámožní právnici, ktorí sa odvrátili od márnivosti sveta, rozdali svoj majetok, a zasvätili život chudobe. Po návrate z Ríma do Assisi sa strediskom bratstva stal kostolík nazývaný Porciunkula, kde František v roku 1226 aj zomrel. Ešte predtým sa tento stredoveký svätec stal zakladateľom tradície vianočných betlehemov a tiež prvým zaznamenaným človekom, u ktorého sa objavili rany podobné tým, ktoré utrpel Ježiš pri ukrižovaní – takzvané stigmy.
.františek ako inšpirácia
Ľudia všetkých vekov majú občas sklon vidieť vo svojich blížnych len prostriedky na dosiahnutie vlastných cieľov. No pre Františka bol každý človek, aj ten najbiednejší, cieľom sám osebe. Ba čo viac, do svojej predstavy o bratstve zahrňoval aj ostatné stvorenie – zvieratá, rastliny, či dokonca neživú prírodu. Nie je náhoda, že pápež Ján Pavol II. vyhlásil Františka z Assisi za patróna ekológov. V Piesni brata Slnka nazýva stredoveký svätec vietor i oheň svojimi bratmi, kým sestrou sú mu voda, zem, ale aj telesná smrť. Chudobu nazýval svojou nevestou. František aj po skalách lozil v mäkkých sandáloch, pretože si myslel, že kamene môžu pociťovať bolesť. Je tiež známe, že sa prihováral vtáčikom, včelám či rybám.
„Každá vec je osobitný, takpovediac autonómny predmet, a preto je naším bratom a sestrou; každá vec má symbolický charakter, vďaka čomu vytvára priestor na stretnutie s Bohom, s blížnymi, so sebou samým, možnosť pre meditáciu, tvorivosť, regeneráciu, transcendenciu; každá vec môže poslúžiť človeku, no nikdy ju nesmie iba využívať.“ Takto vykladá Františkove postoje švajčiarsky kapucín a spisovateľ Anton Rotzetter v knihe František z Assisi – Spomienka a vášeň. Tvrdí, že vzťah stredovekého svätca k stvoreniu môže súčasného človeka inšpirovať na opätovné nadviazanie spojenia s prírodou.
Čosi podobné platí aj pre Františkov postoj voči chudobe. Málokto by sa chcel vzdať materiálneho komfortu 21. storočia. A ani by to nebolo zmysluplné. No Františkov ideál nás môže aspoň v našich osobných životoch inšpirovať v tom, aby sme neboli vnútorne naviazaní na veci, ktoré nám patria a nenechali sa slepo ovládať napríklad značkami či snahou zapôsobiť cez symboly statusu na našich blížnych. Františkov odkaz nebol o vyvyšovaní sa, ale naopak, o pokore a službe v ponížení. Tým, že sa jeho bratstvo napríklad staralo o malomocných, rozkladalo nálepku nedotknuteľnosti, s ktorou sa stretávali títo vyvrheli spoločnosti. Presne toto je pravý obsah kresťanskej solidarity: teda osobne a v láske zdieľať kríž utrpenia s vydedencami spoločnosti a tým podrývať konvencie, na ktorých sa toto vylúčenie zakladá.
Je ťažké praktizovať lásku k blížnemu, pokiaľ ide o ľudí, ktorých nemáme radi a ktorí nemajú radi nás. Pritom aj z dnešného nepriateľa sa môže stať zajtrajší priateľ. Gilbert Keith Chesterton o Františkovi z Assisi napísal, že pre neho sa nič neodohrávalo len tak na pozadí niečoho. Rôzne predmety a javy v jeho vnímaní opúšťali svoj bežný rámec a získavali vlastnú dynamiku. Vták okolo neho preletel ako šíp. A František v tom videl príbeh i hlbší zmysel. „Krík ho na potulkách dokázal zastaviť rovnako ako zbojník,“ píše Chesterton. „A vskutku, František bol pripravený zvítať sa so zbojníkom rovnako ako s kríkom.“
Lukáš Krivošík/
Narodil sa v roku 1983 v Bojniciach a vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2003 publikoval na internetovej stránke Pravé Spektrum, v magazíne Station.sk a v ďalších médiách. Od roku 2006 je komentátorom spravodajského portálu Aktuality.sk. Spolupracoval s Nadáciou F. A. Hayeka a spolu s Jánom Oravcom napísal publikáciu Liberalizmus od A po Z. Je členom Spoločenstva Ladislava Hanusa. Od roku 2010 pôsobí v .týždni, kde má na starosti rubriku Ekonomika. Je slobodný a žije v Bratislave. Zaujímajú ho nezamýšľané dôsledky účelových ľudských konaní a v poslednom čase aj vzťah kultúry, psychológie a ekonomického výkonu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.