Relatívnu ekonomickú prosperitu predsa zatienila škvrna deportácií tisícov nevinných obyvateľov Slovenska do koncentrákov. Nemožno sa tešiť z prosperity, keď sa hrozným spôsobom porušujú ľudské práva.
Ako sme na tom dnes, poučili sme sa? Obávam sa, že nie. Za najväčší spoločenský neduh sa považujú korupcia a klientelizmus a ich negatívny vplyv na ekonomický rast. Aj keď sú to zaiste veľké spoločenské problémy, prekrývajú oveľa závažnejší problém, ktorý sa týka samotného základu ľudských práv. Základný problém právneho štátu na Slovensku je, že delí ľudí do dvoch kategórií. Na tých, ktorým sa priznáva právo na život a tých, ktorí právo na život nemajú.
V súčasnosti platí, že nenarodeným jednotlivcom sa nepriznáva právo na život, čo znamená, že môžu byť v prvých troch mesiacoch života legálne priamym spôsobom usmrtení. Každoročne sa to týka vyše 8 000 jednotlivcov. Ako vo svojej eseji O Myšiach a ľuďoch napísal ústavný právnik Radoslav Procházka, psy a myši majú v našej spoločnosti väčšiu právnu ochranu ako nenarodený ľudský život v prvých dvanástich týždňoch.
Je zarážajúce, že takáto nespravodlivosť historických rozmerov môže prebiehať bez vážnejšieho záujmu verejnej mienky. Zarážajúce, ale nie až tak prekvapujúce. Schopnosť vytesniť morálne zlyhania sa nemení zmenou režimov. Dobre to vystihol Peter Zajac, keď charakterizoval život na Slovensku počas komunizmu:
„Deti sa rodili, rodičia pracovali, starali sa o rodinu, socialisticky sa družili, športovali, rekreovali. Televízia blikala, herci hrali, speváci spievali. Pokiaľ sa človek nedotkol obludnej povahy režimu, vyzeralo všetko v poriadku. Pod milosrdným príkrovom všedného dňa boli vraždení , väznení, perzekvovaní nevinní ľudia...“
.naozaj človek
Isto, niekto si môže povedať: ale veď embryo je menšie ako špendlíková hlavička, ako by to mohol byť človek? Ale ako správne pripomína oxfordský profesor John Finnis, nemali by sme sa nechať zviesť našou predstavivosťou. Naopak, ako ukazujú výdobytky modernej vedy, predstavivosť a fantázia musia niekedy ustúpiť rozumovému úsudku. A podľa neho z faktu, že embryo je veľmi malé, nevyplýva, že sme ním kedysi nemohli byť aj my sami.
Ani argument, že embryo neprejavuje kognitívne schopnosti, neobstojí. Iste, ako by aj mohlo, keď nemá mozog. Kľúčové je, že má aktívnu schopnosť vytvoriť si mozog, a teda aj všetky kognitívne schopnosti: vedomie, myslenie, rozhodovanie sa, atď.
Embryo teda nie je potenciálna ľudská bytosť, ale ľudská bytosť s potenciálom. Tak ako väčšina z nás nehovorí po islandsky, ale máme schopnosť sa po islandsky naučiť, ak by sme chceli, tak aj maličké embryo má schopnosť vytvoriť si všetky kognitívne schopnosti, vďaka ktorým sa neskôr bude môcť, ak bude chcieť, po Islandsky naučiť. Dospelí, rovnako ako osoby vo fáze embrya, majú, ako vyplýva z tejto Finnisovej analógie, rovnakú potencialitu rozvinúť svoju ľudskú prirodzenosť.
No dobre, tvrdí najčastejšia námietka, hoci aj nenarodený človek je človek, žena má predsa právo rozhodovať o svojom tele, či nie? A ak nechcela otehotnieť a predsa otehotnela, má mať slobodu rozhodnúť sa, či si dieťa nechá, alebo nie.
Áno, žena má určite právo rozhodovať o svojom tele. Ale nenarodené dieťa, hoci je súčasťou tela matky, je však zároveň aj samostatným organizmom, ľudským jednotlivcom. Nie je identické s telom matky. Veď nepovieme o matke, že má štyri nohy či štyri ruky. Preto ono už má ľudské právo na život, ktoré treba rešpektovať.
A čo viac, tým že je nenarodené dieťatko úzko prepojené s matkou, telesne aj emočne, umelé ukončenie tohto vzťahu nie je násilím nielen na dieťati, ale aj na samotnej žene. Preruší sa totiž jej prirodzené adaptovanie sa na koexistenciu so svojím dieťatkom. Preto aj niektoré ženy po umelom potrate telesne aj psychicky trpia, pretože prirodzený biologický proces tehotenstva bol neprirodzene zrušený.
Isto, sloboda ženy je tehotenstvom a materstvom v mnohom obmedzená. Nemá toľko možností na výber ako predtým, než sa stala matkou. Už je pre ňu veľmi ťažké nebyť odkázaná na iných, ale autonómne riadiť svoj život.
Ale znamená to, že je možné dať na váhy hodnotu slobody a hodnotu života a pýtať sa, čo preváži? V skutočnosti neexistuje rozumové kritérium, na základe ktorého by sme mohli vyvažovať tieto dve hodnoty. Rozumné riešenie, ktoré rešpektuje hodnotu ženy aj dieťatka, spočíva v konaní, ktoré umožňuje priviesť deti do stabilného, láskyplného rodinného prostredia. Rešpekt voči žene neznamená priznať jej akože nezávislosť, ale snažiť sa vytvárať kultúru, ktorá bude rešpektovať jej jedinečnosť vrátane materstva a rodičovstva.
.iba záujem silnejšieho?
Debata o interrupciách je zriedkakedy o tom, čo je spravodlivé, ale častejšie o tom, že sa nechcú pripustiť dôsledky, ktoré súvisia so životom dieťatka. Ak by to nebolo pre mnohých z nás zdanlivo výhodné, sotva by niekto popieral právo na život nenarodeným. A preto sa hľadajú spôsoby, ako sa im vyhnúť, napriek hlasu svedomia, že prostriedok, ktorý si vyberáme ? smrť dieťatka, nie je dobrý.
Naša vlastná história nás učí, že spravodlivosť, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, je naším kľúčovým záujmom. A preto ľudské práva musia platiť pre všetkých jednotlivcov bez rozdielu. Tak pred narodením, ako aj po narodení. Ak teda rešpektujeme zlaté pravidlo: nerobte druhým to, čo nechcete, aby oni robili vám, mali by sme sa postaviť na obranu tých, ktorí sa sami brániť nemôžu.
Právo na život nie je iba názor, ktorý sa môže líšiť od človeka k človeku, ale je základom všetkých ďalších ľudských práv. Keď rezignujeme a nepokúsime sa zvrátiť verejnú mienku v tejto veci, postupne sa z nej vytratí presvedčenie o objektivite všetkých ostatných práv a ostane iba záujem silnejšieho.
Autor pôsobí v Kolégiu Antona Neuwirtha a Spoločenstve Ladislava Hanusa.
Ako sme na tom dnes, poučili sme sa? Obávam sa, že nie. Za najväčší spoločenský neduh sa považujú korupcia a klientelizmus a ich negatívny vplyv na ekonomický rast. Aj keď sú to zaiste veľké spoločenské problémy, prekrývajú oveľa závažnejší problém, ktorý sa týka samotného základu ľudských práv. Základný problém právneho štátu na Slovensku je, že delí ľudí do dvoch kategórií. Na tých, ktorým sa priznáva právo na život a tých, ktorí právo na život nemajú.
V súčasnosti platí, že nenarodeným jednotlivcom sa nepriznáva právo na život, čo znamená, že môžu byť v prvých troch mesiacoch života legálne priamym spôsobom usmrtení. Každoročne sa to týka vyše 8 000 jednotlivcov. Ako vo svojej eseji O Myšiach a ľuďoch napísal ústavný právnik Radoslav Procházka, psy a myši majú v našej spoločnosti väčšiu právnu ochranu ako nenarodený ľudský život v prvých dvanástich týždňoch.
Je zarážajúce, že takáto nespravodlivosť historických rozmerov môže prebiehať bez vážnejšieho záujmu verejnej mienky. Zarážajúce, ale nie až tak prekvapujúce. Schopnosť vytesniť morálne zlyhania sa nemení zmenou režimov. Dobre to vystihol Peter Zajac, keď charakterizoval život na Slovensku počas komunizmu:
„Deti sa rodili, rodičia pracovali, starali sa o rodinu, socialisticky sa družili, športovali, rekreovali. Televízia blikala, herci hrali, speváci spievali. Pokiaľ sa človek nedotkol obludnej povahy režimu, vyzeralo všetko v poriadku. Pod milosrdným príkrovom všedného dňa boli vraždení , väznení, perzekvovaní nevinní ľudia...“
.naozaj človek
Isto, niekto si môže povedať: ale veď embryo je menšie ako špendlíková hlavička, ako by to mohol byť človek? Ale ako správne pripomína oxfordský profesor John Finnis, nemali by sme sa nechať zviesť našou predstavivosťou. Naopak, ako ukazujú výdobytky modernej vedy, predstavivosť a fantázia musia niekedy ustúpiť rozumovému úsudku. A podľa neho z faktu, že embryo je veľmi malé, nevyplýva, že sme ním kedysi nemohli byť aj my sami.
Ani argument, že embryo neprejavuje kognitívne schopnosti, neobstojí. Iste, ako by aj mohlo, keď nemá mozog. Kľúčové je, že má aktívnu schopnosť vytvoriť si mozog, a teda aj všetky kognitívne schopnosti: vedomie, myslenie, rozhodovanie sa, atď.
Embryo teda nie je potenciálna ľudská bytosť, ale ľudská bytosť s potenciálom. Tak ako väčšina z nás nehovorí po islandsky, ale máme schopnosť sa po islandsky naučiť, ak by sme chceli, tak aj maličké embryo má schopnosť vytvoriť si všetky kognitívne schopnosti, vďaka ktorým sa neskôr bude môcť, ak bude chcieť, po Islandsky naučiť. Dospelí, rovnako ako osoby vo fáze embrya, majú, ako vyplýva z tejto Finnisovej analógie, rovnakú potencialitu rozvinúť svoju ľudskú prirodzenosť.
No dobre, tvrdí najčastejšia námietka, hoci aj nenarodený človek je človek, žena má predsa právo rozhodovať o svojom tele, či nie? A ak nechcela otehotnieť a predsa otehotnela, má mať slobodu rozhodnúť sa, či si dieťa nechá, alebo nie.
Áno, žena má určite právo rozhodovať o svojom tele. Ale nenarodené dieťa, hoci je súčasťou tela matky, je však zároveň aj samostatným organizmom, ľudským jednotlivcom. Nie je identické s telom matky. Veď nepovieme o matke, že má štyri nohy či štyri ruky. Preto ono už má ľudské právo na život, ktoré treba rešpektovať.
A čo viac, tým že je nenarodené dieťatko úzko prepojené s matkou, telesne aj emočne, umelé ukončenie tohto vzťahu nie je násilím nielen na dieťati, ale aj na samotnej žene. Preruší sa totiž jej prirodzené adaptovanie sa na koexistenciu so svojím dieťatkom. Preto aj niektoré ženy po umelom potrate telesne aj psychicky trpia, pretože prirodzený biologický proces tehotenstva bol neprirodzene zrušený.
Isto, sloboda ženy je tehotenstvom a materstvom v mnohom obmedzená. Nemá toľko možností na výber ako predtým, než sa stala matkou. Už je pre ňu veľmi ťažké nebyť odkázaná na iných, ale autonómne riadiť svoj život.
Ale znamená to, že je možné dať na váhy hodnotu slobody a hodnotu života a pýtať sa, čo preváži? V skutočnosti neexistuje rozumové kritérium, na základe ktorého by sme mohli vyvažovať tieto dve hodnoty. Rozumné riešenie, ktoré rešpektuje hodnotu ženy aj dieťatka, spočíva v konaní, ktoré umožňuje priviesť deti do stabilného, láskyplného rodinného prostredia. Rešpekt voči žene neznamená priznať jej akože nezávislosť, ale snažiť sa vytvárať kultúru, ktorá bude rešpektovať jej jedinečnosť vrátane materstva a rodičovstva.
.iba záujem silnejšieho?
Debata o interrupciách je zriedkakedy o tom, čo je spravodlivé, ale častejšie o tom, že sa nechcú pripustiť dôsledky, ktoré súvisia so životom dieťatka. Ak by to nebolo pre mnohých z nás zdanlivo výhodné, sotva by niekto popieral právo na život nenarodeným. A preto sa hľadajú spôsoby, ako sa im vyhnúť, napriek hlasu svedomia, že prostriedok, ktorý si vyberáme ? smrť dieťatka, nie je dobrý.
Naša vlastná história nás učí, že spravodlivosť, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, je naším kľúčovým záujmom. A preto ľudské práva musia platiť pre všetkých jednotlivcov bez rozdielu. Tak pred narodením, ako aj po narodení. Ak teda rešpektujeme zlaté pravidlo: nerobte druhým to, čo nechcete, aby oni robili vám, mali by sme sa postaviť na obranu tých, ktorí sa sami brániť nemôžu.
Právo na život nie je iba názor, ktorý sa môže líšiť od človeka k človeku, ale je základom všetkých ďalších ľudských práv. Keď rezignujeme a nepokúsime sa zvrátiť verejnú mienku v tejto veci, postupne sa z nej vytratí presvedčenie o objektivite všetkých ostatných práv a ostane iba záujem silnejšieho.
Autor pôsobí v Kolégiu Antona Neuwirtha a Spoločenstve Ladislava Hanusa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.