Niekto mi ponúkol dezert, bol neskutočne sladký, posypaný cukrom, ale zrazu som do niečoho zahryzla, pocítila úder čili na jazyku a rozplakala sa. Mexiko nie je krajinou vlažných objatí, možno ho iba milovať, alebo milovať.
Moja aztécka cesta bola plná kontrastov, stretania s priateľmi, návštevou redakcií a nadovšetko rozhovorov s mnohými novinármi a kolegami. Chcela som počuť o ľuďoch, ktorí kvôli práci riskujú život, obzvlášť na severe krajiny, o ľuďoch, ktorí ako ja veria v slobodu tlače, zodpovednú k realite. Veľa som sa od nich naučila. Podarilo sa mi stratiť v sieti malých obchodíkov a kioskov v centre mesta a cítiť pulz tamojšieho života. Bol to ten život, ktorý som videla ešte z lietadla, predtým, než sme pristáli, keď som ešte pred úsvitom sobotňajšieho rána videla obrovské mravenisko s názvom Mexico City, mesto mnohých miest, pulzujúceho života, bez ohľadu na skorú rannú hodinu.
Na moment som mala pocit, že som sa ocitla v novele Roberta Bolana, ale nehľadala som tu, ako postava z knihy, kultovú poetku, ktorá je stratená kdesi v zabudnutí. Ja som v skutočnosti hľadala niečo iné, obraz mojej krajiny videnej očami Mexičanov. A našla som ho. Je to ostrov mnohých interpretácií, ale blízky, nie vzdialený, miesto, ktoré každého vášnivo zaujme a nikoho nenechá len tak. Priateľ sa ma pred odchodom spýtal: „Ako si sa cítila v Mexiku?“ Nerozmýšľala som dlho: „Štipľavo,“ odpovedala som. Ako korenie, ktoré vyprovokuje takmer elektrický šok, vyhŕknu vám slzy potešenia a trápenia. „A Kuba? Ako sa cítiš na Kube?“ trval na otázke. Kuba? Kuba je horkosladká.
Moja aztécka cesta bola plná kontrastov, stretania s priateľmi, návštevou redakcií a nadovšetko rozhovorov s mnohými novinármi a kolegami. Chcela som počuť o ľuďoch, ktorí kvôli práci riskujú život, obzvlášť na severe krajiny, o ľuďoch, ktorí ako ja veria v slobodu tlače, zodpovednú k realite. Veľa som sa od nich naučila. Podarilo sa mi stratiť v sieti malých obchodíkov a kioskov v centre mesta a cítiť pulz tamojšieho života. Bol to ten život, ktorý som videla ešte z lietadla, predtým, než sme pristáli, keď som ešte pred úsvitom sobotňajšieho rána videla obrovské mravenisko s názvom Mexico City, mesto mnohých miest, pulzujúceho života, bez ohľadu na skorú rannú hodinu.
Na moment som mala pocit, že som sa ocitla v novele Roberta Bolana, ale nehľadala som tu, ako postava z knihy, kultovú poetku, ktorá je stratená kdesi v zabudnutí. Ja som v skutočnosti hľadala niečo iné, obraz mojej krajiny videnej očami Mexičanov. A našla som ho. Je to ostrov mnohých interpretácií, ale blízky, nie vzdialený, miesto, ktoré každého vášnivo zaujme a nikoho nenechá len tak. Priateľ sa ma pred odchodom spýtal: „Ako si sa cítila v Mexiku?“ Nerozmýšľala som dlho: „Štipľavo,“ odpovedala som. Ako korenie, ktoré vyprovokuje takmer elektrický šok, vyhŕknu vám slzy potešenia a trápenia. „A Kuba? Ako sa cítiš na Kube?“ trval na otázke. Kuba? Kuba je horkosladká.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.