O legendárnom albume Kuře v hodinkách českej skupiny Flamengo to v roku 1991 napísal hudobný kritik Vojtěch Lindaur. Sám vie, že v prvom prípade sa hlboko mýlil, komunisti sa v Československu úspešne zabetónovali na dlhých dvadsať rokov, no pri Kuřeti v hodinkách, albume, ktorý vyšiel v roku 1972 čiže začiatkom krutej a násilnej premeny spoločnosti, ktorá dostala názov normalizácia, mal pravdu. Od vydania albumu uplynulo štyridsať rokov, no Kuře v hodinkách odmieta zostarnúť. V hodnotení časopisu Rock and Pop o najlepšiu československú platňu všetkých čias skončil na treťom mieste, hneď za Krylovým Bratříčkom a Strakou v hrsti Pražského výběru. V minulom roku sa objavila už jeho tretia reedíca a tentoraz sa zreformované vydavateľstvo Supraphon pohralo s originálnou nahrávkou dôkladne. Album vyšiel v zremastrovanej podobe z pôvodných pásov a ďalšie generácie si tak môžu vypočuť tento album s jeho originálnym zvukom. Pritom Kuře v hodinkách je album, ktorý ani nemusel vzniknúť.
.štúdio v kostole
V druhej polovici šesťdesiatych rokov bolo Flamengo sprievodnou skupinou popových spevákov. Hrala s Petrom Novákom, Karlom Kahovcom alebo aj britskou speváčkou Joan Dugganovou, no postupom času sa kapela začala čoraz viac orientovať na náročnejšiu hudbu na pomedzí artrocku, hardrocku a folkrocku od Jethro Tull, Yes alebo Colloseum. Prvou veľkou personálnou zmenou bol príchod basgitaristu Vladimíra „Gumu“ Kulhánka, ktorý s bubeníkom Jaroslavom „Ernom“ Šedivým vytvoril údernú rytmickú sekciu. Na gitare hral predošlý basák Pavel Fořt, klávesy obsluhoval talentovaný Pavel Khunt a na saxofóne trúbil džezmen Jan Kubík. Kruh sa uzavrel, keď do Flamenga vkročil rockový spevák Vladimír Mišík, ktorého zhodou okolností krátko predtým vyhodili z Blue Effectu.
Repertoár Flamenga, ktorý tvorili vlastne všetky neskoršie piesne z „Kuřete“, bol pôvodne v angličtine. Producent Hynek Žalčík vedel, že cudzí jazyk je v Supraphone nepriechodný, a tak skupine navrhol, aby pesničky otextoval komunistický, ale prístupný básnik Jozef Kainar. Žalčík tvrdil, že keď budú na albume Kainarove texty, cenzori ho nezakážu. Do životov ľudí v Československu vstupovala normalizácia, ktorá sa naplno začala dotýkať aj hudobníkov, no Flamengo v tom čase nemalo pocit, že im hrozí dištanc. „Nebolo to tak, že by prišli Rusi a bol by koniec. Až v rokoch 1972 – 1973 sa začali previerky, keď sa každý musel na pracovisku dostaviť pred komisiu a musel povedať „súhlasím so vstupom vojsk“... Normalizácia prebiehala postupne. Niektorí umelci si to odskákali hneď, ako napríklad Marta Kubišová... My sme platňu robili s nadšením a k tomu sme ešte kecali pri pive a všetko sme rozoberali. Nemali sme pochybnosti, že by sme ju nedorobili,“ povedal v roku 2006 pre hudobný časopis Muzikus Petr Kocfelda, zvukový majster albumu. Platňa vznikala v priestoroch bývalého kňazského seminára medzi 28. februárom a 16. marcom 1971 v štúdiu v pražských Dejvicích. Bol to priestor, ktorý do znárodnenia v roku 1948 fungoval aj ako kostol.
Kuře v hodinkách znie dnes neuveriteľne, má krásny a mäkký analógový zvuk, pritom kapela mala pri nahrávaní výrazne obmedzené možnosti, pretože nahrávka vznikla na obyčajný štvorstopový magnetofón. Keď kapela chcela docieliť správny sound, musela si pomôcť aj bizarnými pomôckami. Napríklad spevák Vladimír Mišík spieval aj do plechového hrnca, čím jeho hlas získal na nahrávke potrebný priestor. Keď dala skupina dohromady všetky hudobné podklady, Žalčík sa spolu s Mišíkom vybrali na zámok v mestečku Dobříš, kde v tom čase žil starnúci básnik Josef Kainar. Väčšina kapely bola proti tomu, aby pesničky otextoval komunista a predseda Sväzu českých spisovateľov, no nakoniec zmäkla. Kainar mal síce červenú knižku, ale počúval džez a swing, mal rád beatnikov a predovšetkým písal krásne básne. Básnik si nahrávku vypočul, podľa Mišíka si začal búchať do rytmu, s ponukou súhlasil a texty dodal o dva dni neskôr. V tom čase už bol ťažko chorý. Zomrel 16. novembra 1971 a vydania albumu sa nedožil.
.nestarnúci album
Mišík dodnes tvrdí, že lepšie veci v živote nečítal. Práve v tom čase sa v ňom zrodila záľuba zhudobňovať texty starých českých básnikov, čo neskôr využil na platniach so skupinou Etc. Kuře v hodinkách vyšlo v roku 1972, ale do kamenných obchodov sa vlastne nedostalo. Komunistickým cenzorom sa podarilo platňu odstaviť na vedľajšiu koľaj tak, že sa vylisovalo osemtisíc kusov, ktoré sa predávali len pre členov Hifi-klubu. Náklad sa rýchlo rozobral a Supraphon už neurobil žiadnu dotlač. V tom čase sa rozpadlo aj Flamengo, ktorému rad za radom rušili koncerty a kapela sa stala nefunkčnou. Takto sa komunistom v prvej polovici 70. rokov podarilo úplne zdecimovať rockovú scénu v Československu.
Niektorí rockeri zmizli v emigrácii, iní skončili u Gotta, no Kuře v hodinkách sa komunistom už nepodarilo udupať pod zem. Táto platňa sa stala dôkazom, že československí hudobníci sa mohli rovnocenne porovnávať so svetovou scénou a zároveň nahrali album, ktorý nie je kópiou, ale vychádza z domácich koreňov, a to aj vďaka skvelým Kainarovým textom. Na tomto albume sa tak stretli dva rozdielne svety, ktoré sa navzájom skvele doplnili. „Fascinuje ma tento príbeh, v ktorom rockové máničky išli na spisovateľský zámok Dobříš za predsedom zväzu spisovateľov a komunistom Jozefom Kainarom, aby im napísal verše pre Kuře v hodinkách. Príbeh vzniku albumu mi otvoril jednu vec, ktorá je čoraz dôležitejšia. Dnes mi to znie triviálne – že človek je neuveriteľne komplikovaná bytosť a že kombinácia čierno-bieleho videnia sveta a mojej vlastnej radikálnosti nie je úplne šťastná. Za toto ,precitnutie‘ pravdepodobne vďačím Kainarovi s Mišíkom,” povedal český hudobný publicista Petr Vizina.
Album mal znovu vyjsť v roku 1981, ale na poslednú chvíľu to komunisti zatrhli. Kuře v hodinkách sa tak prvé vydanie objavilo až v roku 1990, keď vyšlo ako súčasť nie veľmi vydarenej edície Trezor. Vo výpravnej reedícii aj s bonusmi vyšlo na CD v roku 1997 a minulý rok ju Supraphon vydal konečne aj na vinyle s pôvodným artworkom. A nezostane to len pri radosti z vinylu a reprodukovanej hudbe. K štyridsiatemu výročiu existencie albumu usporiadal Vladimír Mišík s Etc a dvoma pôvodnými členmi Flamenga Kulhánkom a Fořtom po Česku turné, na ktorom odzneli aj pesničky z albumu Kuře v hodinkách. S týmto programom vystúpi 16. apríla v bratislavskom MMC.
.štúdio v kostole
V druhej polovici šesťdesiatych rokov bolo Flamengo sprievodnou skupinou popových spevákov. Hrala s Petrom Novákom, Karlom Kahovcom alebo aj britskou speváčkou Joan Dugganovou, no postupom času sa kapela začala čoraz viac orientovať na náročnejšiu hudbu na pomedzí artrocku, hardrocku a folkrocku od Jethro Tull, Yes alebo Colloseum. Prvou veľkou personálnou zmenou bol príchod basgitaristu Vladimíra „Gumu“ Kulhánka, ktorý s bubeníkom Jaroslavom „Ernom“ Šedivým vytvoril údernú rytmickú sekciu. Na gitare hral predošlý basák Pavel Fořt, klávesy obsluhoval talentovaný Pavel Khunt a na saxofóne trúbil džezmen Jan Kubík. Kruh sa uzavrel, keď do Flamenga vkročil rockový spevák Vladimír Mišík, ktorého zhodou okolností krátko predtým vyhodili z Blue Effectu.
Repertoár Flamenga, ktorý tvorili vlastne všetky neskoršie piesne z „Kuřete“, bol pôvodne v angličtine. Producent Hynek Žalčík vedel, že cudzí jazyk je v Supraphone nepriechodný, a tak skupine navrhol, aby pesničky otextoval komunistický, ale prístupný básnik Jozef Kainar. Žalčík tvrdil, že keď budú na albume Kainarove texty, cenzori ho nezakážu. Do životov ľudí v Československu vstupovala normalizácia, ktorá sa naplno začala dotýkať aj hudobníkov, no Flamengo v tom čase nemalo pocit, že im hrozí dištanc. „Nebolo to tak, že by prišli Rusi a bol by koniec. Až v rokoch 1972 – 1973 sa začali previerky, keď sa každý musel na pracovisku dostaviť pred komisiu a musel povedať „súhlasím so vstupom vojsk“... Normalizácia prebiehala postupne. Niektorí umelci si to odskákali hneď, ako napríklad Marta Kubišová... My sme platňu robili s nadšením a k tomu sme ešte kecali pri pive a všetko sme rozoberali. Nemali sme pochybnosti, že by sme ju nedorobili,“ povedal v roku 2006 pre hudobný časopis Muzikus Petr Kocfelda, zvukový majster albumu. Platňa vznikala v priestoroch bývalého kňazského seminára medzi 28. februárom a 16. marcom 1971 v štúdiu v pražských Dejvicích. Bol to priestor, ktorý do znárodnenia v roku 1948 fungoval aj ako kostol.
Kuře v hodinkách znie dnes neuveriteľne, má krásny a mäkký analógový zvuk, pritom kapela mala pri nahrávaní výrazne obmedzené možnosti, pretože nahrávka vznikla na obyčajný štvorstopový magnetofón. Keď kapela chcela docieliť správny sound, musela si pomôcť aj bizarnými pomôckami. Napríklad spevák Vladimír Mišík spieval aj do plechového hrnca, čím jeho hlas získal na nahrávke potrebný priestor. Keď dala skupina dohromady všetky hudobné podklady, Žalčík sa spolu s Mišíkom vybrali na zámok v mestečku Dobříš, kde v tom čase žil starnúci básnik Josef Kainar. Väčšina kapely bola proti tomu, aby pesničky otextoval komunista a predseda Sväzu českých spisovateľov, no nakoniec zmäkla. Kainar mal síce červenú knižku, ale počúval džez a swing, mal rád beatnikov a predovšetkým písal krásne básne. Básnik si nahrávku vypočul, podľa Mišíka si začal búchať do rytmu, s ponukou súhlasil a texty dodal o dva dni neskôr. V tom čase už bol ťažko chorý. Zomrel 16. novembra 1971 a vydania albumu sa nedožil.
.nestarnúci album
Mišík dodnes tvrdí, že lepšie veci v živote nečítal. Práve v tom čase sa v ňom zrodila záľuba zhudobňovať texty starých českých básnikov, čo neskôr využil na platniach so skupinou Etc. Kuře v hodinkách vyšlo v roku 1972, ale do kamenných obchodov sa vlastne nedostalo. Komunistickým cenzorom sa podarilo platňu odstaviť na vedľajšiu koľaj tak, že sa vylisovalo osemtisíc kusov, ktoré sa predávali len pre členov Hifi-klubu. Náklad sa rýchlo rozobral a Supraphon už neurobil žiadnu dotlač. V tom čase sa rozpadlo aj Flamengo, ktorému rad za radom rušili koncerty a kapela sa stala nefunkčnou. Takto sa komunistom v prvej polovici 70. rokov podarilo úplne zdecimovať rockovú scénu v Československu.
Niektorí rockeri zmizli v emigrácii, iní skončili u Gotta, no Kuře v hodinkách sa komunistom už nepodarilo udupať pod zem. Táto platňa sa stala dôkazom, že československí hudobníci sa mohli rovnocenne porovnávať so svetovou scénou a zároveň nahrali album, ktorý nie je kópiou, ale vychádza z domácich koreňov, a to aj vďaka skvelým Kainarovým textom. Na tomto albume sa tak stretli dva rozdielne svety, ktoré sa navzájom skvele doplnili. „Fascinuje ma tento príbeh, v ktorom rockové máničky išli na spisovateľský zámok Dobříš za predsedom zväzu spisovateľov a komunistom Jozefom Kainarom, aby im napísal verše pre Kuře v hodinkách. Príbeh vzniku albumu mi otvoril jednu vec, ktorá je čoraz dôležitejšia. Dnes mi to znie triviálne – že človek je neuveriteľne komplikovaná bytosť a že kombinácia čierno-bieleho videnia sveta a mojej vlastnej radikálnosti nie je úplne šťastná. Za toto ,precitnutie‘ pravdepodobne vďačím Kainarovi s Mišíkom,” povedal český hudobný publicista Petr Vizina.
Album mal znovu vyjsť v roku 1981, ale na poslednú chvíľu to komunisti zatrhli. Kuře v hodinkách sa tak prvé vydanie objavilo až v roku 1990, keď vyšlo ako súčasť nie veľmi vydarenej edície Trezor. Vo výpravnej reedícii aj s bonusmi vyšlo na CD v roku 1997 a minulý rok ju Supraphon vydal konečne aj na vinyle s pôvodným artworkom. A nezostane to len pri radosti z vinylu a reprodukovanej hudbe. K štyridsiatemu výročiu existencie albumu usporiadal Vladimír Mišík s Etc a dvoma pôvodnými členmi Flamenga Kulhánkom a Fořtom po Česku turné, na ktorom odzneli aj pesničky z albumu Kuře v hodinkách. S týmto programom vystúpi 16. apríla v bratislavskom MMC.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.