Dada Max, the Punchingball, Ingres gazometrique, FATAGAGA, Loplop, prvý medzi vtákmi, to sú všetko mená a přívlastky, patriace jednému z najväčších mágov dvadsiateho storočia. Nemyslím kúzelníkov, ktorí vyhrávajú tendre na priestory v strede nášho malého mesta, myslím naozajstného čarodejníka, ešte lepšie demiurga, predvádzajúceho svoje magické kúsky v tichu a samote, vždy v spoločnosti krásnej ženy, často na úteku, znovu sa vracajúceho, nakoniec spočinuvšieho v lone svojej milovanej, medzi tokmi Loiry a Indry. Max, ten vážny. Max, ten vtipkár. Max Ernst.
Klišé sú zvláštna vec: akokoľvek proti nim bojujeme, stále vytvárame nové a nové.
O surrealizme vieme všeličo, ale najmä to, ako André Breton všetkých vylučoval zo skupiny, ako bol Dalí kvôli Gale na peniaze, ako sa stretávali dáždnik so šijacím strojom na operačnom stole a množstvo ďalších úplne nepodstatných vecí. Max Ernst? Poznám, surrealista, Breton ho vyhodil zo skupiny, Dalí mu zobral peniaze a on si zabudol dáždnik na operačnom stole po tom, ako mu z nohy vyoperovali šijací stroj, ktorý mu tam zabodla Gala, všetko viem.
.nevieš, neviem, nevieme.
Všetko sme odložili niekedy dávno do zásuvky, ktorú keď s vŕzganím otvoríme, vysypú sa z nej staré „prézle“. Nechceme už staré „prézle“!
V sobotu 5. januára 2013 otvorili na druhom poschodí viedenskej Albertiny retrospektívu Maxa Ernsta. To znamená pekne od začiatku až do sladkého konca. Kolín, Paríž, Provence, New York, Sedona – Arizona, Los Angeles, znovu Paríž a nakoniec Tourainne, rajská zahrada sladkej Francie. Aké idylické, prejsť skoro celým svetom a skončiť v raji. Keď si však k tomu pridáme skurvené dvadsiate storočie, dve svetové vojny a život na úteku, idylka sa nám vytratí. Max prichádza, ako mnoho iných, do Paríža po skončení prvej svetovej vojny, v jeho prípade prehranej vojny. Obľúbenosť Nemcov vo Francúzsku bola a ešte stále je príslovečná. Štramák Max sa však naučí rýchlo „parížštinu“ a – ako naňho spomína Lucien Freud, ktorý ho stretol v päťdesiatych rokoch – bol parížskejší ako Parížania, najmä čo sa týka zlomyseľnosti. Stal sa čoskoro miláčikom surrealistického okruhu, vždy elegantný, vždy s humorom, vždy s dávkou sebairónie, ktorá ináč akoby v súčasnosti úplne vypadla z Top Twenty. Maľuje dom Paulovi a Gale Eluardovcom, ich deti ešte doteraz spomínajú, ako sa tých malieb báli.
Mimochodom, tie maľby sú krásne, jedna z nich je na výstave aj na plagáte.
Obdobie v Provence, kde žije s krásnou jurodivou Leonorou Carringtonovou, je poznačené udalosťami v Nemecku a situáciou v celom svete – schyľuje sa zase k vojne. Kanárik Max to cíti a spieva temným hlasom, dvakrát ho zatknú ako nebezpečného cudzinca, až kým s pomocou otca svojej družky neutečú cez Španielsko. Leonora ostáva v Madride, v psychiatrickej liečebni. Z toho obdobia napíše Leonora knihu s názvom Tam dole. Leonora Carrington sa potom stala jednou z najznámejších mexických maliarok, jej dielo dávam každému do pozornosti.
Max pripláva do New Yorku. Elis Island, nádej všetkých príchodzích do Ameriky, je pre Maxa s nemeckým pasom, utekajúceho z Francúzka, skôr múrom ako bránou. Našťastie mu pomôže priateľka Peggy Gugenheim, a nežiaduci cudzinec sa dostane na ostrov Manhattan. Pomerne skorý odchod do arizonskej pustatiny nie je romantickým dobrodružstvom, ale skôr azylom v krajine azylu. Tu prečká väčšiu časť vojny so svojou priateľkou Dorotheou Tanningovou v dome, ktorý si sami postavili. Mýtická krajina Arizony prinesie Maxovi, tak ako mnohým umelcom, nové čarovné obrazy. Po skončení vojny a krátkej zastávke v LA sa v roku 1953 vracia do Paríža a o dva roky neskôr začína žiť v v malebnom mestečku Huismes pri Chinon v Tourainne, uprostred spomínanej záhrady Francúzska. Tu pokračuje a uzatvára demiurgovo Veľké dielo, vznikajúce počas celého života utekajúceho a vracajúceho sa pútnika. Kúzelné obrazy toho, čo na svojej ceste videl a stretol.
To všetko, teda určite veľkú časť z toho, môžeme do 5. mája 2013 vidieť na výstave v Albertine, pripravenej v spolupráci s Fondation Bayeler. Stihnem to aj viackrát.
Privíta nás veľká fotografia elegantne stojaceho Maxa, obkračujúceho dreveného hojdacieho koňa. To nietzscheovské dieťa v mužovi sa zmení s vynechaním predložky na zrkadlové dieťa-muža. Vitajte vo svete vagabunda Maxa!
V dávnych dobách pri navšteve dražďanského Zwingru som si dal o polnoci v opernej kaviarni jediné jedlo, ktoré o tom čase ešte podávali, s názvom Strammer Max. Na kocky pokrajaný tmavý ražný chlieb a na kocky pokrájaná šunka s dvoma volskými okami na vrchu, k tomu štamperlík Kornu a noc sa môže začať. Ako hovorila Tonova Stanova babka:
„Tóno, noc má svoju moc.“
A keď sa zadarí, môžete sa nad ránom ocitnúť v Paríži a uvidieť Štramáka Maxa s dymiacou hrivnou v rukách, tancujúc prázdnymi ulicami Bellville smerom k bránam Pere Lachaise. Zbohom Max, vitaj Max!
Diela Maxa Ernsta si môžete pozrieť vo viedenskej Albertine do 5. mája 2013.
Autor je maliar.
Klišé sú zvláštna vec: akokoľvek proti nim bojujeme, stále vytvárame nové a nové.
O surrealizme vieme všeličo, ale najmä to, ako André Breton všetkých vylučoval zo skupiny, ako bol Dalí kvôli Gale na peniaze, ako sa stretávali dáždnik so šijacím strojom na operačnom stole a množstvo ďalších úplne nepodstatných vecí. Max Ernst? Poznám, surrealista, Breton ho vyhodil zo skupiny, Dalí mu zobral peniaze a on si zabudol dáždnik na operačnom stole po tom, ako mu z nohy vyoperovali šijací stroj, ktorý mu tam zabodla Gala, všetko viem.
.nevieš, neviem, nevieme.
Všetko sme odložili niekedy dávno do zásuvky, ktorú keď s vŕzganím otvoríme, vysypú sa z nej staré „prézle“. Nechceme už staré „prézle“!
V sobotu 5. januára 2013 otvorili na druhom poschodí viedenskej Albertiny retrospektívu Maxa Ernsta. To znamená pekne od začiatku až do sladkého konca. Kolín, Paríž, Provence, New York, Sedona – Arizona, Los Angeles, znovu Paríž a nakoniec Tourainne, rajská zahrada sladkej Francie. Aké idylické, prejsť skoro celým svetom a skončiť v raji. Keď si však k tomu pridáme skurvené dvadsiate storočie, dve svetové vojny a život na úteku, idylka sa nám vytratí. Max prichádza, ako mnoho iných, do Paríža po skončení prvej svetovej vojny, v jeho prípade prehranej vojny. Obľúbenosť Nemcov vo Francúzsku bola a ešte stále je príslovečná. Štramák Max sa však naučí rýchlo „parížštinu“ a – ako naňho spomína Lucien Freud, ktorý ho stretol v päťdesiatych rokoch – bol parížskejší ako Parížania, najmä čo sa týka zlomyseľnosti. Stal sa čoskoro miláčikom surrealistického okruhu, vždy elegantný, vždy s humorom, vždy s dávkou sebairónie, ktorá ináč akoby v súčasnosti úplne vypadla z Top Twenty. Maľuje dom Paulovi a Gale Eluardovcom, ich deti ešte doteraz spomínajú, ako sa tých malieb báli.
Mimochodom, tie maľby sú krásne, jedna z nich je na výstave aj na plagáte.
Obdobie v Provence, kde žije s krásnou jurodivou Leonorou Carringtonovou, je poznačené udalosťami v Nemecku a situáciou v celom svete – schyľuje sa zase k vojne. Kanárik Max to cíti a spieva temným hlasom, dvakrát ho zatknú ako nebezpečného cudzinca, až kým s pomocou otca svojej družky neutečú cez Španielsko. Leonora ostáva v Madride, v psychiatrickej liečebni. Z toho obdobia napíše Leonora knihu s názvom Tam dole. Leonora Carrington sa potom stala jednou z najznámejších mexických maliarok, jej dielo dávam každému do pozornosti.
Max pripláva do New Yorku. Elis Island, nádej všetkých príchodzích do Ameriky, je pre Maxa s nemeckým pasom, utekajúceho z Francúzka, skôr múrom ako bránou. Našťastie mu pomôže priateľka Peggy Gugenheim, a nežiaduci cudzinec sa dostane na ostrov Manhattan. Pomerne skorý odchod do arizonskej pustatiny nie je romantickým dobrodružstvom, ale skôr azylom v krajine azylu. Tu prečká väčšiu časť vojny so svojou priateľkou Dorotheou Tanningovou v dome, ktorý si sami postavili. Mýtická krajina Arizony prinesie Maxovi, tak ako mnohým umelcom, nové čarovné obrazy. Po skončení vojny a krátkej zastávke v LA sa v roku 1953 vracia do Paríža a o dva roky neskôr začína žiť v v malebnom mestečku Huismes pri Chinon v Tourainne, uprostred spomínanej záhrady Francúzska. Tu pokračuje a uzatvára demiurgovo Veľké dielo, vznikajúce počas celého života utekajúceho a vracajúceho sa pútnika. Kúzelné obrazy toho, čo na svojej ceste videl a stretol.
To všetko, teda určite veľkú časť z toho, môžeme do 5. mája 2013 vidieť na výstave v Albertine, pripravenej v spolupráci s Fondation Bayeler. Stihnem to aj viackrát.
Privíta nás veľká fotografia elegantne stojaceho Maxa, obkračujúceho dreveného hojdacieho koňa. To nietzscheovské dieťa v mužovi sa zmení s vynechaním predložky na zrkadlové dieťa-muža. Vitajte vo svete vagabunda Maxa!
V dávnych dobách pri navšteve dražďanského Zwingru som si dal o polnoci v opernej kaviarni jediné jedlo, ktoré o tom čase ešte podávali, s názvom Strammer Max. Na kocky pokrajaný tmavý ražný chlieb a na kocky pokrájaná šunka s dvoma volskými okami na vrchu, k tomu štamperlík Kornu a noc sa môže začať. Ako hovorila Tonova Stanova babka:
„Tóno, noc má svoju moc.“
A keď sa zadarí, môžete sa nad ránom ocitnúť v Paríži a uvidieť Štramáka Maxa s dymiacou hrivnou v rukách, tancujúc prázdnymi ulicami Bellville smerom k bránam Pere Lachaise. Zbohom Max, vitaj Max!
Diela Maxa Ernsta si môžete pozrieť vo viedenskej Albertine do 5. mája 2013.
Autor je maliar.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.