KNIHA Czeslaw Milosz: Rodná Európa (Kalligram, 2012)
Básnik Czeslaw Milosz je známy vďaka mnohým dielam, jeho európske pamäti, vydané pôvodne v roku 1958, ktoré práve vyšli v slovenskom preklade, však majú v jeho celoživotnom diele dôležité miesto. Autor predstavuje svoj pôvod, hlási sa k dnes litovskému Vilniusu, prepája dejiny s osobným príbehom, úvahy s britkými poznámkami literáta. Úvod knihy predstaví význam Litvy pre kedysi významný poľsko-litovský štát, rolu katolíckej výchovy, ktorú považuje za „užitočnú pre udržanie európskeho vedomia“. Ale okamžite dodá, že s katolicizmom nedokáže „uzavrieť prímerie“. Kniha po sľubnom úvode stratí trochu tempo, to sa však vráti s kapitolou o Rusku a vyvrcholí v závere knihy. Autor odhalí svoj flirt s marxizmom aj jeho odmietnutie, lásku k poézii aj ženám. Asi najkontroverznejšou časťou je jeho odmietnutie Varšavského povstania a kritika odboja počas vojny. A najsilnejší je jeho vzťah k Poľsku, konfliktný, napätý, ale trvalý.
.jd
KWARTALNIK Herito Nr. 9
„Za jasných dní vidíme z okien našej redakcie na horizonte siluetu Babej hory. Keď sme editovali toto číslo, snažili sme sa nielen o to, aby bolo Slovensko a jeho kultúra viditeľnejšie, ale aby jej lepšie porozumeli najbližší aj vzdialenejší susedia.” Nezvykneme písať o zahraničných časopisoch, ale aktuálne vydanie krakowského „kwartalnika” Herito si zmienku zaslúži. Až 233 strán o aktuálnej slovenskej kultúre, texty od Nade Hrčkovej, Márie Ferenčuhovej, Mariána Amslera či Marie Pötzl-Malíkovej, rozhovory s Milanom Lasicom a Vladimírom Beskidom. Dočítate sa o Jurkovičovi aj o žilinskej Stanici, o SND aj o Divadle Pôtoň, o Messerschmidtových Hlavách, o slovenskom filme, o hudbe, o Hunčíkovi, Máraiovi aj Liptákovi. To všetko v atraktívnej grafickej úprave. Zostavovateľka Magda Vášáryová odviedla výbornú prácu. Nielen z Krakowa, aj z Bratislavy vďaka Heritu vidíme lepšie. Viete si predstaviť, že by podobný „kwartalnik” vznikol na Slovensku?
.jk
HUDBA Gary Clark Jr.: Blak and Blu (Warner)
Takto takmer isto pomenovali svoj album v roku 1976 britskí Rolling Stones, keď nahrali svoj najlyrickejší a najjemnejší album. Súčasné Blak and Blu však patrí mladému a veľmi talentovanému bluesmanovi Garymu Clarkovi Jr., ktorý so svojou novinkou právom rozprúdil život v starnúcej bluesovej scéne. Blues je hudba minulosti, no keď sa do neho oprú mladí, stále lietajú iskry, pretože v niektorých sólach ide Clark tak nadoraz, že právom pripomína Jimiho Hendrixa. A je to ešte jedna vec, ktorá robí Blak and Blue pestrým albumom, ktorý sa nespolieha len na klasickú „bluesovú dvanástku“, ale keďže patrí do novej generácie Američanov, na albume rozvíja aj svoju lásku k hip-hopu a k dnešnému rythm& blues na spôsob Franka Oceana, čo z albumu Blak and Blu robí súčasnú hudbu, ktorá nie je len vyčančané retro.
.pb
HUDBA Autechre: Exai(Warp)
Britské duo Autechre je legendou v odľahlom kúte elektronickej hudby, ktorej estetické kvality možno len sťažka oceniť na prvé počutie a tancovať možno len s obrovskou dávkou predstavivosti. Príťažlivosť, melodickosť, alebo pravidelnú rytmiku treba hľadať až v temných hĺbkach ich komplexných umeleckých štruktúr. Autechre sa vracajú s dvojhodinovkou polámaných fragmentov, ktoré do seba zapadajú len akoby náhodou a pôsobia ako surreálna paródia na jednoduchú, páčivú klubovú hudbu. Exai prekypuje hypnotizujúcimi motívmi, ktoré však majú tendenciu sa strácať v prebytku siahodlhých pasáží a odbočení, vedúcich do neznáma. Preto snaha vstrebať týchto sedemnásť experimentov obsahujúcich inštrumentálny hip-hop, industrial a abstraktné techno, vyžaduje poslucháčovu plnú pozornosť a otvorenosť. Dvojica si za štvrťstoročie kariéry nastavila latku veľmi vysoko, preto nekompaktný Exai je pohlcujúcim návratom bez toho, aby posunul nároky vyššie.
.tomáš Slaninka
HUDBA Bajofondo: Presente (Sony Masterworks)
Najväčší úspech na Pohode (2006), aký som zažil, mali argentínsko-uruguajskí Bajofondo. Čiže tango! Možno preto, že bolo moderné, čiastočne elektronické, pestré a malo neskutočne dobrý zvuk, spád, energiu, melódie, atmosféru. Teraz to potvrdzuje nový album Bajondo ? Presente. Mozog skupiny, oceneniami ovenčený skladateľ Gustavo Santaolalla, sa na ňom počuteľne vyžíva v orchestrálnom aranžovaní, inšpiračne vychádzajúcom z minulosti. Napríklad z tvorby kedysi slávnej disco skupiny Chic (Olvidate) ale i Beach Boys (Oigo Voces). Inštrumentálne aj vokálno-inštrumentálne skladby majú vysokú umeleckú úroveň. Aj tanečné. Nie sú to žiadne „čvachtáky“ k šliapaniu kapusty, ale strhávajú na kreatívneme tancovanie. Napríklad Patras. Mimochodom nebezpečne podobná na Griegovu skladbu klasickej vážnej hudby V jaskyni kráľa hôr. Inak, fantastické tango.
.miro Potoček
Básnik Czeslaw Milosz je známy vďaka mnohým dielam, jeho európske pamäti, vydané pôvodne v roku 1958, ktoré práve vyšli v slovenskom preklade, však majú v jeho celoživotnom diele dôležité miesto. Autor predstavuje svoj pôvod, hlási sa k dnes litovskému Vilniusu, prepája dejiny s osobným príbehom, úvahy s britkými poznámkami literáta. Úvod knihy predstaví význam Litvy pre kedysi významný poľsko-litovský štát, rolu katolíckej výchovy, ktorú považuje za „užitočnú pre udržanie európskeho vedomia“. Ale okamžite dodá, že s katolicizmom nedokáže „uzavrieť prímerie“. Kniha po sľubnom úvode stratí trochu tempo, to sa však vráti s kapitolou o Rusku a vyvrcholí v závere knihy. Autor odhalí svoj flirt s marxizmom aj jeho odmietnutie, lásku k poézii aj ženám. Asi najkontroverznejšou časťou je jeho odmietnutie Varšavského povstania a kritika odboja počas vojny. A najsilnejší je jeho vzťah k Poľsku, konfliktný, napätý, ale trvalý.
.jd
KWARTALNIK Herito Nr. 9
„Za jasných dní vidíme z okien našej redakcie na horizonte siluetu Babej hory. Keď sme editovali toto číslo, snažili sme sa nielen o to, aby bolo Slovensko a jeho kultúra viditeľnejšie, ale aby jej lepšie porozumeli najbližší aj vzdialenejší susedia.” Nezvykneme písať o zahraničných časopisoch, ale aktuálne vydanie krakowského „kwartalnika” Herito si zmienku zaslúži. Až 233 strán o aktuálnej slovenskej kultúre, texty od Nade Hrčkovej, Márie Ferenčuhovej, Mariána Amslera či Marie Pötzl-Malíkovej, rozhovory s Milanom Lasicom a Vladimírom Beskidom. Dočítate sa o Jurkovičovi aj o žilinskej Stanici, o SND aj o Divadle Pôtoň, o Messerschmidtových Hlavách, o slovenskom filme, o hudbe, o Hunčíkovi, Máraiovi aj Liptákovi. To všetko v atraktívnej grafickej úprave. Zostavovateľka Magda Vášáryová odviedla výbornú prácu. Nielen z Krakowa, aj z Bratislavy vďaka Heritu vidíme lepšie. Viete si predstaviť, že by podobný „kwartalnik” vznikol na Slovensku?
.jk
HUDBA Gary Clark Jr.: Blak and Blu (Warner)
Takto takmer isto pomenovali svoj album v roku 1976 britskí Rolling Stones, keď nahrali svoj najlyrickejší a najjemnejší album. Súčasné Blak and Blu však patrí mladému a veľmi talentovanému bluesmanovi Garymu Clarkovi Jr., ktorý so svojou novinkou právom rozprúdil život v starnúcej bluesovej scéne. Blues je hudba minulosti, no keď sa do neho oprú mladí, stále lietajú iskry, pretože v niektorých sólach ide Clark tak nadoraz, že právom pripomína Jimiho Hendrixa. A je to ešte jedna vec, ktorá robí Blak and Blue pestrým albumom, ktorý sa nespolieha len na klasickú „bluesovú dvanástku“, ale keďže patrí do novej generácie Američanov, na albume rozvíja aj svoju lásku k hip-hopu a k dnešnému rythm& blues na spôsob Franka Oceana, čo z albumu Blak and Blu robí súčasnú hudbu, ktorá nie je len vyčančané retro.
.pb
HUDBA Autechre: Exai(Warp)
Britské duo Autechre je legendou v odľahlom kúte elektronickej hudby, ktorej estetické kvality možno len sťažka oceniť na prvé počutie a tancovať možno len s obrovskou dávkou predstavivosti. Príťažlivosť, melodickosť, alebo pravidelnú rytmiku treba hľadať až v temných hĺbkach ich komplexných umeleckých štruktúr. Autechre sa vracajú s dvojhodinovkou polámaných fragmentov, ktoré do seba zapadajú len akoby náhodou a pôsobia ako surreálna paródia na jednoduchú, páčivú klubovú hudbu. Exai prekypuje hypnotizujúcimi motívmi, ktoré však majú tendenciu sa strácať v prebytku siahodlhých pasáží a odbočení, vedúcich do neznáma. Preto snaha vstrebať týchto sedemnásť experimentov obsahujúcich inštrumentálny hip-hop, industrial a abstraktné techno, vyžaduje poslucháčovu plnú pozornosť a otvorenosť. Dvojica si za štvrťstoročie kariéry nastavila latku veľmi vysoko, preto nekompaktný Exai je pohlcujúcim návratom bez toho, aby posunul nároky vyššie.
.tomáš Slaninka
HUDBA Bajofondo: Presente (Sony Masterworks)
Najväčší úspech na Pohode (2006), aký som zažil, mali argentínsko-uruguajskí Bajofondo. Čiže tango! Možno preto, že bolo moderné, čiastočne elektronické, pestré a malo neskutočne dobrý zvuk, spád, energiu, melódie, atmosféru. Teraz to potvrdzuje nový album Bajondo ? Presente. Mozog skupiny, oceneniami ovenčený skladateľ Gustavo Santaolalla, sa na ňom počuteľne vyžíva v orchestrálnom aranžovaní, inšpiračne vychádzajúcom z minulosti. Napríklad z tvorby kedysi slávnej disco skupiny Chic (Olvidate) ale i Beach Boys (Oigo Voces). Inštrumentálne aj vokálno-inštrumentálne skladby majú vysokú umeleckú úroveň. Aj tanečné. Nie sú to žiadne „čvachtáky“ k šliapaniu kapusty, ale strhávajú na kreatívneme tancovanie. Napríklad Patras. Mimochodom nebezpečne podobná na Griegovu skladbu klasickej vážnej hudby V jaskyni kráľa hôr. Inak, fantastické tango.
.miro Potoček
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.