Priama reč Lucie Piussi

Jej najlepší kamarát Rasťo, šokovaný, to vystihol: „Vydrbala so smrťou!“ Akoby to všetko pekne naplánovala, rozlúčila sa a rozdala posledné rozkazy. V pondelok mi telefonovala z nemocnice: „Zavolala som si taxík, lebo som sa dusila z tých hlienov, ale taxikár ma odmietol odviesť do nemocnice, že si to nezoberie na svedomie, ak mu tam zgebnem a zavolal sanitku. Sanitkári mi hneď dali kyslík, tí boli výborní!“ Naša teta bola ohromne nesentimentálna osoba. Hneď v izbe zvolala: „Tak toto je tá moja smrteľná posteľ?“ Sestričky som vždy počula chichúňať sa v telefóne. Telefonovala všetkým kamarátom a rozdávala slnečné pozdravy, akoby bola v nejakom fajnovom hoteli na dovolenke s výhľadom na štíty hôr a tyrkysové more. Tón mala povznesený: „Strava je tu výborná. Vždy keď si dám z nej hlt, poviem si: Jáj, čo by za to dali v Treblinke! Čo by za to dali v Osvienčime!“ Naša teta Katka bola pred smrťou plná vtipov a teatrálneho oznamovania posledných želaní, ale na to sme prišli až potom. Robila to veľmi rafinovane, tak, aby nikto nemohol nič tušiť. Až teraz si uvedomujem, koľko elegancie a štýlu v tom bolo. „Prosím ťa, dones mi nejakú normálnu nočnú košeľu. Tá, čo mi doniesol Edko, je ako na manévre!“ V sobotu nad ránom zomrela. V spánku a bezbolestne. Keď som večer telefonovala s Rasťom, povedal mi: „V tej izbe po nej ostalo sedem nočných košieľ. Sedem.“ Bolo mi to jasné. Lúčila sa. Nočnú košeľu mal priniesť každý, bola to zámienka.
Keď si teraz vybavím ten jej ustavične veselý tón a vtipkovanie, musím myslieť na to, že život niektorých ľudí je ako tá najlepšia socha. Vytesaný z jedného kusa. Tak ako v živote, tak aj v smrti. Bola to výnimočne konzistentná osoba.