Niektorí ho považujú za vôbec najstaršiu potravinu, ktorú človek vytvoril sám. Už pred 30 000 rokmi vraj pračlovek, ponevierajúci sa po svete, z dlhej chvíle vykopal nejaké tie korienky, podrvil ich, zmiešal s vodou a túto divnú plastelínu bachol na rozpálený kameň zo spoločného ohňa, čo horel pred jaskyňou. Chvíľu počkal, placku poprevracal, aby sa opiekla, a potom sa pozeral, ako prevracia od gurmánskeho zážitku oči jeho prvotnopospolná družka. O 20 000 rokov neskôr sa naši predkovia vykašľali na korienky a keďže za kamennými humnami v mladšej kamennej dobe im už rástlo nejaké to žito, robili chlieb z neho. Zatiaľ však stále nekvasený. Borili sa teda s tenkou plackou, ako sa patrí na tú dobu, tvrdou ako kameň.
Kvasený chlieb, nadýchaný a mäkučký, nám vyvinuli Egypťania. A opäť zrejme vznikol náhodou, ako mnoho vynikajúcich vecí na našom stole. Podľa najposlednejšej módy dohola vyholená egyptská krásavica začala zarábať chlieb, no zrazu si pre niečo musela odskočiť. Zrejme došli na trh nejaké tie látky z Babylónie a ona nemohla zostať v bederných rúškach pozadu. Nechala teda riedku zmes múky s vodou len tak stáť, a keď sa po niekoľkých dňoch z trhu vyparádená vrátila – ajhľa! Z misy na ňu vykúkal kvások ako hrom. Žena sa možno trochu bublajúcej zmesi zľakla, no nemala inú možnosť – hlad je predsa najlepší kuchár – a tak nelenila. Z nakvasenej zmesi múky a vody urobila cesto na chlieb, dúfajúc, že to nikto nezbadá. Lenže chlieb sa jej v peci pračudesne nafúkol a zväčšil. Keď ho z nej vybrala, myslela si, že ho vyhodí, no zvedavosť – odveká to pomocníčka pokroku – ju premohla. Chlieb ochutnala. A hneď vedela, že vymyslela módu, ktorá sa len tak nevynosí. Kvasený chlieb je na stoloch dodnes skoro všade. Keby vtedy existoval copyright, jej detné deti detných detí by dnes boli bohaté až strach a stali by sa určite ústrednými postavami všetkých celosvetových sprisahaní vo všetkých dostupných konšpiračných teóriách.
Vynález Egypťanky sa pomerne rýchlo rozšíril, najmä v okolí delty Níla. Ostatné národy preto Egypťanov začali nazývať chlebovým národom, v rozrušení dokonca nejaký ten Riman neváhal pustiť aj ostrejšie oslovenie chlebožer. Egypťania chlieb jedli ráno, na obed, aj večer, v podobných intervaloch ako my dnes. A veru s takouto stravou, podobne ako my, ďaleko nezašli. Na rozdiel od iných stredomorských národov, ktoré boli z pestrej stravy zloženej z kombinácie zeleniny a rýb štíhli ako prútik, Egypťania sa z premiery chleba rozkysli do šírky a začali trpieť, čuduj sa svete, civilizačnými chorobami. Okrem už spomenutej obezity sa u nich rozmohli srdcovocievne choroby, cukrovka a iné nám dobre známe fajnoty. Skrátka, so závislosťou od chleba, tej potraviny pre lenivých – lebo je vždy poruke – prišla aj zmena metabolizmu. Telo sa zrazu muselo vyrovnať s ohromnými dávkami škrobov a cukrov a začalo ich ukladať. Dnes už je to jasné. Dietológovia pred nadmerným jedením chleba varujú. A ak už bez neho nedokážete žiť, jedzte ho radšej ražný, domáci a vyhnite sa všetkým krájaným, karamelom prifarbovaným a zaručene celozrnným variantom. Úplne najlepšie je však k nemu pristupovať ako k niečomu vzácnemu – zaujímavému zákusku, ktorý keď ponoríme do kvalitného olivového oleja alebo natrieme domácim maslom, oblejú nás spomienky na slnkom zaliate Toskánsko či babkinu voňavú kuchyňu. Veď napokon, ide o najsilnejší symbol našej civilizácie. A pre niektorých aj telo Kristovo.
Autor je scenárista.
Urobme si svoj kvások/
Vykašlime sa na všetky tie hrôzostrašné varianty chlebov, ktoré na nás vykúkajú z obchodov a chcú nás presvedčiť, že to podozrivo mäkké, predom nakrájané, nevoňavé a bez kôrky, je chlieb, ktorý by pred rozkrojením prekrižovala aj naša babička. Horkýže! Tá by si o také dačo ani neoprela bicykel. Poďme si pospomínať na staré rodinné recepty a upečme si svoj vlastný chlieb. Na to však budeme potrebovať kvások. Ten z obchodu je však už kultivovaný a obsahuje len isté druhy kvasníc. Vyrobiť si svoj vlastný, domáci, je pritom také jednoduché! Stačí zmiešať sto gramov ražnej alebo pšeničnej múky s deci vody a vytvoriť riedke cestíčko. Dať ho do nádoby a položiť na teplé miesto. Každý deň treba cesto prikŕmiť hrsťou múky a trochou vody a udržovať tak jeho konzistenciu. Po troch dňoch začne náš protokvások púšťať bublinky. To nás upokojí, že kvások sa rodí, ako má. My však nepoľavíme a každý deň ho ďalej kŕmime. Ak vám kvások z nádoby vybieha, pokojne z neho zlejeme polovicu a pokračujeme. Po deviatich dňoch máme kvások ako hrom.
Kvasený chlieb, nadýchaný a mäkučký, nám vyvinuli Egypťania. A opäť zrejme vznikol náhodou, ako mnoho vynikajúcich vecí na našom stole. Podľa najposlednejšej módy dohola vyholená egyptská krásavica začala zarábať chlieb, no zrazu si pre niečo musela odskočiť. Zrejme došli na trh nejaké tie látky z Babylónie a ona nemohla zostať v bederných rúškach pozadu. Nechala teda riedku zmes múky s vodou len tak stáť, a keď sa po niekoľkých dňoch z trhu vyparádená vrátila – ajhľa! Z misy na ňu vykúkal kvások ako hrom. Žena sa možno trochu bublajúcej zmesi zľakla, no nemala inú možnosť – hlad je predsa najlepší kuchár – a tak nelenila. Z nakvasenej zmesi múky a vody urobila cesto na chlieb, dúfajúc, že to nikto nezbadá. Lenže chlieb sa jej v peci pračudesne nafúkol a zväčšil. Keď ho z nej vybrala, myslela si, že ho vyhodí, no zvedavosť – odveká to pomocníčka pokroku – ju premohla. Chlieb ochutnala. A hneď vedela, že vymyslela módu, ktorá sa len tak nevynosí. Kvasený chlieb je na stoloch dodnes skoro všade. Keby vtedy existoval copyright, jej detné deti detných detí by dnes boli bohaté až strach a stali by sa určite ústrednými postavami všetkých celosvetových sprisahaní vo všetkých dostupných konšpiračných teóriách.
Vynález Egypťanky sa pomerne rýchlo rozšíril, najmä v okolí delty Níla. Ostatné národy preto Egypťanov začali nazývať chlebovým národom, v rozrušení dokonca nejaký ten Riman neváhal pustiť aj ostrejšie oslovenie chlebožer. Egypťania chlieb jedli ráno, na obed, aj večer, v podobných intervaloch ako my dnes. A veru s takouto stravou, podobne ako my, ďaleko nezašli. Na rozdiel od iných stredomorských národov, ktoré boli z pestrej stravy zloženej z kombinácie zeleniny a rýb štíhli ako prútik, Egypťania sa z premiery chleba rozkysli do šírky a začali trpieť, čuduj sa svete, civilizačnými chorobami. Okrem už spomenutej obezity sa u nich rozmohli srdcovocievne choroby, cukrovka a iné nám dobre známe fajnoty. Skrátka, so závislosťou od chleba, tej potraviny pre lenivých – lebo je vždy poruke – prišla aj zmena metabolizmu. Telo sa zrazu muselo vyrovnať s ohromnými dávkami škrobov a cukrov a začalo ich ukladať. Dnes už je to jasné. Dietológovia pred nadmerným jedením chleba varujú. A ak už bez neho nedokážete žiť, jedzte ho radšej ražný, domáci a vyhnite sa všetkým krájaným, karamelom prifarbovaným a zaručene celozrnným variantom. Úplne najlepšie je však k nemu pristupovať ako k niečomu vzácnemu – zaujímavému zákusku, ktorý keď ponoríme do kvalitného olivového oleja alebo natrieme domácim maslom, oblejú nás spomienky na slnkom zaliate Toskánsko či babkinu voňavú kuchyňu. Veď napokon, ide o najsilnejší symbol našej civilizácie. A pre niektorých aj telo Kristovo.
Autor je scenárista.
Urobme si svoj kvások/
Vykašlime sa na všetky tie hrôzostrašné varianty chlebov, ktoré na nás vykúkajú z obchodov a chcú nás presvedčiť, že to podozrivo mäkké, predom nakrájané, nevoňavé a bez kôrky, je chlieb, ktorý by pred rozkrojením prekrižovala aj naša babička. Horkýže! Tá by si o také dačo ani neoprela bicykel. Poďme si pospomínať na staré rodinné recepty a upečme si svoj vlastný chlieb. Na to však budeme potrebovať kvások. Ten z obchodu je však už kultivovaný a obsahuje len isté druhy kvasníc. Vyrobiť si svoj vlastný, domáci, je pritom také jednoduché! Stačí zmiešať sto gramov ražnej alebo pšeničnej múky s deci vody a vytvoriť riedke cestíčko. Dať ho do nádoby a položiť na teplé miesto. Každý deň treba cesto prikŕmiť hrsťou múky a trochou vody a udržovať tak jeho konzistenciu. Po troch dňoch začne náš protokvások púšťať bublinky. To nás upokojí, že kvások sa rodí, ako má. My však nepoľavíme a každý deň ho ďalej kŕmime. Ak vám kvások z nádoby vybieha, pokojne z neho zlejeme polovicu a pokračujeme. Po deviatich dňoch máme kvások ako hrom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.