Samochvála premiéra musela dojať zvlášť šéfa US Steel Davida J. Rintoula, ktorý mu robil na tvári miesta sparringpartnera. Od novembra ešte totiž neubehlo toľko času, aby zabudol na reči o „zbesilej privatizácii za Dzurindovej vlády“ či o tom, ako sa najprv nabalili, a keď už niet čo ohlodať, tak odchádzajú. Čo sa však týka samotnej záchrany, zaujímavá je otázka, do akej miery boli úprimné zajačie úmysly USS. Zaiste, začiatkom zimy toho boli médiá plné a odchodu uverili i tzv. zasvätenci. (Vrátane autora textu.) Ale ak je pravda, že ukrajinský záujemca ponúkal ledva tretinu ceny, ktorú si v Pittsburghu predstavovali, tak opustiť Košice USS nemohli, akokoľvek veľmi by chceli. Košice predsa len nie sú až tak o ničom, aby zopakovali vtip zo Srbska, kde tamojšiu filiálku USS prenechali štátu za jedno euro.
Skrátka a dobre, vzhľadom na situáciu oceliarstva v Európe je celkom možné, že pri voľbe predávať pod cenu alebo zotrvať s krvácajúcimi ranami by si USS vybrali druhú možnosť aj bez štátnej pomoci. Úľavami a výnimkami pre USS, ktoré sú predmetom „pittsburskej dohody“ s vedením spoločnosti, by sa Fico teda veľmi hrdiť nemal.
Na druhej strane, preháňať netreba ani s kritikou memoranda, ktoré by malo stabilizovať firmu v Košiciach aspoň na ďalších päť rokov. A to napriek faktu, že napríklad „transformácia“ hutníckych plynov na obnoviteľný zdroj energie – čo je zásadná časť „dealu“ – bude stáť daňových poplatníkov až 15 miliónov eur ročne, ktoré zaplatíme navyše v cenách elektriny. Tu však treba vidieť jasne. Doktrína obnoviteľných zdrojov, čiže vykupovanie elektriny zo soláru, veterníkov a pod. za garantované ceny, má za následok, že dnes už nevymyslíte zdroj, ktorý by ekonomicky (so ziskom) vyrábal nedotovaný prúd. Zrejme skôr ako neskôr budeme cez účty za elektrinu dotovať všetky zdroje. Áno, „záchranu“ železiarní uvidíme na faktúrach od „svojho“ dodávateľa. Rovnako však dotujeme všetkých producentov „obnoviteľného“ prúdu. Prečo nie akurát USS?
Nevraviac o absurdite doterajšej praxe, keď USS poplatkami pre štátnu prenosovú sústavu vlastne dotovali štátny rozpočet (cez dividendy), hoci využívali vlastný zdroj. I tento príklad len dokazuje, že spleť nesystémových bremien na jednej strane a privilégií na strane druhej natoľko zdeformovala trhové prostredie, že vyčísľovať dnes dohodu s US Steel systémom euro/pracovné miesto, alebo euro/hlava obyvateľa, je scestné. Napokon, ale nie v poslednom rade, aj preto, lebo USS nie je, takpovediac, tuctový investor. Má aj neekonomické presahy, či už do podnikateľskej kultúry, alebo do stability regiónu, ktorý je bezpečnejší, ak majú USA v tejto oblasti jasne definovaný záujem.
Skrátka a dobre, vzhľadom na situáciu oceliarstva v Európe je celkom možné, že pri voľbe predávať pod cenu alebo zotrvať s krvácajúcimi ranami by si USS vybrali druhú možnosť aj bez štátnej pomoci. Úľavami a výnimkami pre USS, ktoré sú predmetom „pittsburskej dohody“ s vedením spoločnosti, by sa Fico teda veľmi hrdiť nemal.
Na druhej strane, preháňať netreba ani s kritikou memoranda, ktoré by malo stabilizovať firmu v Košiciach aspoň na ďalších päť rokov. A to napriek faktu, že napríklad „transformácia“ hutníckych plynov na obnoviteľný zdroj energie – čo je zásadná časť „dealu“ – bude stáť daňových poplatníkov až 15 miliónov eur ročne, ktoré zaplatíme navyše v cenách elektriny. Tu však treba vidieť jasne. Doktrína obnoviteľných zdrojov, čiže vykupovanie elektriny zo soláru, veterníkov a pod. za garantované ceny, má za následok, že dnes už nevymyslíte zdroj, ktorý by ekonomicky (so ziskom) vyrábal nedotovaný prúd. Zrejme skôr ako neskôr budeme cez účty za elektrinu dotovať všetky zdroje. Áno, „záchranu“ železiarní uvidíme na faktúrach od „svojho“ dodávateľa. Rovnako však dotujeme všetkých producentov „obnoviteľného“ prúdu. Prečo nie akurát USS?
Nevraviac o absurdite doterajšej praxe, keď USS poplatkami pre štátnu prenosovú sústavu vlastne dotovali štátny rozpočet (cez dividendy), hoci využívali vlastný zdroj. I tento príklad len dokazuje, že spleť nesystémových bremien na jednej strane a privilégií na strane druhej natoľko zdeformovala trhové prostredie, že vyčísľovať dnes dohodu s US Steel systémom euro/pracovné miesto, alebo euro/hlava obyvateľa, je scestné. Napokon, ale nie v poslednom rade, aj preto, lebo USS nie je, takpovediac, tuctový investor. Má aj neekonomické presahy, či už do podnikateľskej kultúry, alebo do stability regiónu, ktorý je bezpečnejší, ak majú USA v tejto oblasti jasne definovaný záujem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.