Očakávanie sa niekedy zdá väčšie a ťažšie, než rozhodnutie samo. Lebo pri rýchlom rozuzlení dobre viete, na čom ste, bez ohľadu na výsledok. Ale čím dlhšie naše čakanie trvá, tým viac vchádzame do svojho vnútra. To vchádzanie k podstate svojej duše sa nám môže javiť tajomnejšie ako zachádzanie sondy Voyager na kraj slnečnej sústavy, a ešte ďalej. Cítime pri tom, ako sa dotýkame niečoho naozajstného. Toho miesta, kde navždy sídli Boh. Keď sa tam dostaneme a porozhliadneme, dokonca aj každú negatívnu odpoveď na naše čakanie a hľadanie zužitkujeme. A ak bude kladná, prijmeme ju bez emócií, lebo sme ešte stále ponorení do toho ozajstného miesta.
Až postupne príde skutočná radosť. Udalosť Veľkej noci je dráma ako hrom. Ale subjektívne si myslím, že to najpodstatnejšie vybojoval Ježiš v Getsemanskej záhrade, na kolenách, schúlený v náručí Otca. Potil sa pri tom krvou. Potom už len majestátne kráčal k spodstatneniu všetkého.
Vždy, keď píšem tieto stĺpčeky, neviem sa zmestiť do predpísaných 300 slov. Dnes budem grand a venujem na premýšľanie toto mini prázdne miesto a tých 60 slov všetkým, čo čakajú na neovplyvniteľnú odpoveď a chýba im pri tom trpezlivosť.
Až postupne príde skutočná radosť. Udalosť Veľkej noci je dráma ako hrom. Ale subjektívne si myslím, že to najpodstatnejšie vybojoval Ježiš v Getsemanskej záhrade, na kolenách, schúlený v náručí Otca. Potil sa pri tom krvou. Potom už len majestátne kráčal k spodstatneniu všetkého.
Vždy, keď píšem tieto stĺpčeky, neviem sa zmestiť do predpísaných 300 slov. Dnes budem grand a venujem na premýšľanie toto mini prázdne miesto a tých 60 slov všetkým, čo čakajú na neovplyvniteľnú odpoveď a chýba im pri tom trpezlivosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.