.v prvom rade je to príbeh sily vôle. Ale tá najskôr neslúžila príliš Bohu. Keď sa Iñigo Lopez, chlapec z baskickej šľachtickej rodiny, dostal na dvor španielskeho kráľa Ferdinanda, bol začiatok 16. storočia a zo Španielska sa po objavení Ameriky stala zaraz svetová veľmoc. Na kráľovskom dvore sa hodovalo a slávilo, no mladý Iñigo, ktorý si vedel užíval života aj žien, nechcel skončiť ako zhýralý a prepitý šľachtic. Už z domu si priniesol nesmiernu ctižiadosť, chcel byť najlepším rytierom a slúžiť monarchii. Vstúpil do gardy istého vojvodu a ocitol sa v pohraničnej pevnosti Pamplona. V máji 1521 mal Iñigo 30 rokov a jeho rytierska česť zažiarili – pevnosť bola obkľúčená francúzskym vojskom, pričom španielski dôstojníci boli pripravení vzdať sa. Iñigo bol zhrozený a presvedčil pár ďalších vojakov, aby bojovali, v krajnom prípade, až kým nezomrú. Krátko nato ho zasiahla delová guľa, ten čertovský vynález, a dokaličeného Iñiga previezli na rodný zámok Loyola. S rytierom to vyzeralo zle-nedobre, kosti sa mu nesprávne zrastali, a tak ich znovu lámali, až bolo jasné, že jeho pravá noha ostane kratšia. Iñigova rytierska kariéra sa skončila, no zároveň sa začalo niečo iné, čo ovplyvnilo neskorší beh sveta – unudený Iñigo, ležiaci na lôžku, sa pohrúžil do čítania životopisov svätcov. A už nechcel byť najväčším rytierom, chcel sa stať najväčším svätcom. Teda duchovným rytierom, ktorý vyrve Jeruzalem z rúk nepriateľských moslimov.
.užívajte slobodnú vôľu!
Na začiatku v tom bolo veľa samoľúbosti, ešte stále v ňom bol kus starého Iñiga a jeho ctižiadostivého megalomanstva. Ale postupne sa menil aj vnútorne, jeho „ja“ ustupovalo do úzadia, a tak, keď vytvoril s ďalšími spolupútnikmi Spoločnosť Ježišovu (neskôr známu ako Jezuitský rád), nepomenoval ju po sebe a po tom, čo spoločnosť schválil pápež, sa ani nechcel stať predstaveným. Iñigo už bol Ignácom z Loyoly, oddaným Kristovým sluhom. Jezuiti sa v rámci rehoľných sľubov zaviazali aj oddanej poslušnosti pápežovi, ktorý ich mohol v časoch začínajúcej sa reformácie poveriť akoukoľvek úlohou.
Ignácova revolúcia sa začala na duchovnom poli: vytvoril Duchovné cvičenia, teda spytovanie si svedomia a rozjímanie, ktoré svojou hĺbkou a poznaním psychológie človeka fascinujú dodnes. Ignác odmietol v stredoveku rozšírený názor, že spojenie s Bohom je možné iba na mystickej úrovni, ako výsledok akéhosi nadprirodzeného vytrženia. Podľa jeho nového učenia môže človek spoznať Božiu vôľu vlastným úsilím, samozrejme, za pomoci Božej milosti – a práve tieto myšlienky Ignáca spôsobili prevrat v teológii, umení aj filozofie. Dokonalosť už nebola vyhradená iba hŕstke vyvolených a osvietených. Súčasne sa začal spor o slobodnú vôľu, kde stáli jezuiti v prvej línii proti protestantom.
Kým Kalvín tvrdil, že ak sa tak Boh rozhodne, zatratení budú aj veriaci, lebo všetko závisí výlučne od Božej milosti, Ignác tvrdil niečo celkom iné: „Učenie o Božej milosti by sme nemali zdôrazňovať natoľko, že by z toho mohla povstať tá jedom otrávená teória, ktorá popiera učenie o slobodnej vôli.“ Jezuiti teda vyzdvihli záslužnosť skutkov, so všetkou silou svojej teológie propagovali, že človek sa vďaka slobodnej vôli rozhoduje medzi dobrom a zlom, a od jeho morálnej voľby závisí, či po smrti vstúpi do nebeského kráľovstva.
Jezuiti sa od začiatku vydali do terénu: v pomoci chudobným a chorým vynikali nesmiernou obetavosťou, ako prví šli na novoobjavené územia v zámorí, kde predtým nevkročila noha iného misionára a aktívne sa usilovali dostať na panovnícke dvory. Zároveň boli obviňovaní – nielen protestantmi, ale aj mnohými katolíkmi – že posvetšťujú a poľudšťujú vieru, sú zhovievaví voči hriechom a v mene veľkých cieľov posväcujú nečisté prostriedky. Jezuiti napríklad ospravedlňovali krádež v najväčšej núdzi a pripomínali, že hriešnika netreba posudzovať iba podľa hriechu. Ale aj podľa okolností, za ktorých ich spáchal a ktoré ho môžu dokonca niekedy celkom vyviniť. Tie námietky boli značne nespravodlivé, boli to predsa jezuiti, ktorí nadovšetko vyzdvihovali úlohu spovedí.
.boží štát pre otrokov
Ale je pravda, že ich flexibilita, s ktorou riešili praktické problémy, bola na tú dobu ohromujúca.
V Európe boli pápežovým šíkom proti šíriacemu sa protestantizmu, ktorý bol vďaka nim potlačený napríklad v Poľsku. Ich záber bol však globálny. V Indii získavali pre Krista najbiednejšie vrstvy, v Japonsku diškurovali o podstate kresťanstva s tamojšími vzdelancami a niektorých z nich aj obrátili. Keď sa dostali na dvor čínskeho cisára – a ich cieľ nebol menší, než získať Ríšu stredu pre Krista – oddane slúžili cisárovi, ktorý si nesmierne ctil ich poznatky v matematike, astronómii aj umeleckú či remeselnú zručnosť. Kým sa teda na dvore priam uväzenená skupina jezuitov vlichocovala cisárovi do priazne, ďalší jezuiti v teréne krstili Číňanov. V Južnej Amerike jezuiti, ktorí boli šokovaní prístupom kolonialistov k Indiánom, otrokom bez ľudských práv, dokonca založili na dovtedy nepodmanených indiánskych územiach vlastný štát. Rozliehal sa najmä na území dnešného Paraguaya, pretrval 150 rokov do polovice 18. storočia a z dnešného pohľadu vyzerá ako uskutočnená utópia. Jezuiti si indiánske územia do vlastníctva vypýtali od španielskeho kráľa s tým, že budú odvádzať Madridu dane. Indiánom, ktorí sa ocitli v hraniciach tohto štátu, sa nemohlo stať nič lepšie – vládlo tu akési evanjelické bratstvo, jezutiti vymysleli funkčné hospodárstvo, starali sa o starcov a najbiednejších, Indiáni obrábali spoločnú aj vlastnú pôdu. Všetko sa to pominulo, keď Španielom došla na nátlak Portugalcov s experimentom trpezlivosť. Jezuiti neváhali vybudovať z Indiánov armádu, ktorá však štát napokon neubránila. Proti jezuitom sa však spikol svet. Niektorí ich obviňovali, že v Južnej Amerike im v skutočnosti išlo o indiánske poklady (obvinenie sa neskôr ukázalo ako nepravdivé), v zuboch ich mali v Európe pre ich silný vplyv najmä Portugalci, Španieli a Francúzi. Až napokon Mária Terézia, inak jezuitom priaznivo naklonená, z dynastických pohnútok súhlasila so zrušením rádu. Oficiálne ich zrušil pápež Klement XIV. v roku 1773.
.ťažká uhorská misia
Prenesme sa v čase do Uhorska 16. storočia. Na pozvanie museli jezuiti čakať až do roku 1561, keď panovník podpísal zriaďovaciu listinu kolégia v Trnave. Ubytovali sa na fare a ihneď začali učiť. V piatich triedach mali okolo sto žiakov.
Trnavu však vtedy stíhala jedna katastrofa za druhou. A to nielen mor či požiar, jezuiti do Ríma referujú, že krajinu ohrozujú nájazdy Turkov, vojenské rabovačky, chamtivosť šľachty i nespoľahlivosť svetských správcov cirkevných majetkov. Po šiestich rokoch preto jezuiti zatvárajú brány svojho kolégia.
V roku 1568 bol pokus usadiť sa v Turci, ale jezuiti sa tu cítili „ako v ozajstnej Indii“. Nedarilo sa ani ich kolégiu v Kláštore pod Znievom a po útoku naň sa sťahujú do Šale. Začiatkom 17. storočia má ich tunajšia škola už vyše 400 žiakov, napriek tomu ich protihabsburské povstania vytlačili z nášho územia.
Ďalší pokus o jezuitské kolégium bol v Humennom. Odtiaľto jezuiti vyslali svoju malú misiu aj do Košíc. Keď ich obsadil Juraj Rákoci, našiel v meste dvoch jezuitských pátrov. Zajal ich spolu s ostrihomským kanonikom a nútil do konverzie na protestantskú vieru. Všetci traja odmietli, a preto ich umučili. Bolo to roku 1619. (Pápež Ján Pavol II. pri svojej návšteve Košíc svätorečil troch košických mučeníkov.)
Jezuitské kolégium sa dlho neudržalo ani v Humennom, odsťahovalo sa do Užhorodu. Jezuiti sa neskôr opäť vrátili do Trnavy. Od roku 1635 pôsobili na novozaloženej univerzite so štyrmi fakultami a solídnym vedeckým zázemím. Jezuiti stáli aj za novou univerzitou v Košiciach. Ale po zrušení jezuitskej rehole sa skončila éra, v ktorej jezuiti boli nielen šíriteľmi viery, ale aj vzdelanosti.
.samostatná provincia
Po obnovení jezuitského rádu v roku 1814 sa jezuiti na našom území sústredili skôr na ľudovú zbožnosť, rozvíjali ľudové misie, vydávali časopisy, spravovali farnosti. Ale mali aj dosť iných podnetov, keďže až do roku 1907 patrili do rakúskej provincie so silným intelektuálnym zázemím. Potom sa dostali do uhorskej provincie, čo zase posilňovalo kontakty s významnými maďarskými jezuitmi.
Po roku 1918 sa spojili v jednej provincii s českými spolubratmi, kde tiež fungovala vzájomná inšpirácia. V roku 1931 vznikla samostatná slovenská provincia. „Bola maličká a prišli sme o veľa impulzov,“ hovorí archivár Spoločnosti Ježišovej páter Milan Hudaček. „Aby sa to vykompenzovalo, chodievali mladí jezuiti na štúdiá do zahraničia.“
To prinášalo problémy. „Keď naši pátri študovali zo päť rokov v cudzej krajine, načerpali aj jej spiritualitu,“ hovorí páter Váni. „A potom sa ťažko hľadala jednota, keď jeden prišiel z Poľska, iný z Nemecka, ďalší z Maďarska.“
No podľa pátra Hudáčka ak chceli jezuiti poslúžiť slovenskému ľudu, museli nadviazať najmä na ten kontext, ktorý tu bol. „Nemohli sme využívať ani tradičné jezuitské prostriedky, ako sú duchovné cvičenia, pretože sa tu nerobili až do roku 1933. Najčastejšie sa používali ľudové misie.“
V slovenských pomeroch bola problémom aj intelektuálna náročnosť jezuitského štúdia. Páter Vendelín Javorka preto zriadil jezuitskú komunitu v Ružomberku, v ktorej boli najmä rehoľníci bez vyššieho vzdelania. Ich výhodou bola manuálna zručnosť, ktorá sa osvedčila na misiách v Afrike.
Vojnové obdobie prinieslo ďalšiu výzvu. Keďže sa nedalo cestovať na štúdiá do zahraničia, v roku 1941 jezuiti zakladajú v Bratislave Teologický inštitút. Oficiálne mohol fungovať len do roku 1950, ale teologické vzdelávanie potom pokračovalo tajnými formami v bytoch či na chatách. Počas totality sa takto dokázalo na vstup do rehole pripraviť 34 jezuitov.
.bez kláštorných múrov
V extrémnych podmienkach sa osvedčila pružnosť a prispôsobivosť, typické pre jezuitskú rehoľu, a to v kombinácii s absolútnou poslušnosťou pápežovi. Zrejme aj to bol dôvod, prečo všetci štyria tajne vysvätení biskupi, ktorí na Slovensku v čase totality pôsobili, boli jezuiti. Najmä Ján Chryzostom Korec si svojím počínaním získal vo Vatikáne veľkú vážnosť.
Spoločnosť Ježišova nezaznamenala v časoch totality radikálny úbytok členov. V roku 1950, keď komunisti zasiahli proti rehoľníkom, bolo v Československu 222 jezuitov. V roku 1990 ich bolo 157. Už v prvý rok likvidácie reholí boli tajne vysvätení noví členovia rehole a ďalší postupne pribúdali.
„Nebolo nás veľa, ale ani málo,“ hovorí páter Emil Váni, ktorý vstúpil do rehole tajne v roku 1971 ako vyštudovaný strojný inžinier. Pre jezuitov, ktorých príprava na vstup rehole znamená desať, ale aj viac rokov náročného štúdia, to nebolo jednoduché. „Študovali sme v súkromí. Ráno sme si urobili meditáciu, potom sme šli na svätú omšu, potom do práce a keď sme sa vrátili, nasledovalo štúdium,“ opisuje páter Váni svoj režim dňa. Problém bol aj so zháňaním teologickej literatúry, používali sa oficiálne učebnice z bohosloveckej fakulty a samizdaty. „Možno naša generácia nedocenila vzdelávanie v inom jazyku,“ priznáva páter Váni.
Pátri bývali sami, najviac dvaja, zvyčajne na privátoch. Ani ich domáci nesmeli vedieť, že sú rehoľníkmi. Jezuiti sa všetci medzi sebou nepoznali.
Keď v roku 1969 v Beckove tajne skladali jezuiti rehoľné sľuby, ich vtedajší provinciál Ján Srna ich takto pripravoval na to, čo ich čaká: „Predtým, keď rehoľník žil v reholi, rehoľa sa o neho postarala. Nemusel mať starosti, čo bude jesť a čo si bude obliekať. Jeho čistota bola ako kvet v skleníku, chránená klauzúrou, múrmi pravidiel, opaterou predstavených, ovzduším spolubratov. (...) A dnes? Rehoľník stojí skoro každý sám, bez tých múrov, bez klauzúry, bez vedenia, bez spojenia so spolubratmi a keď sa zachová (a udrží), tak ten sľub, ktorý bol kedysi slávou a ožaroval rehoľný kolektív, kláštor, tak ten sľub sa stane výdobytkom toho jednotlivého človeka. To je jeho práca, jeho boj. On sám musí bojovať, aby vyžil, aby mal kde bývať, sám musí ešte viac bojovať, aby sa nestal hmotárom a nešiel za peniazmi. On sám si musí vytvoriť okolo seba klauzúru, neviditeľnú, ale účinnú. Možno silnejšiu ako tá kláštorná, aby sa udržal a zostal verný Bohu a čistý.“
Skúsenosť s neverejnou pastoráciou, so životom mimo rehoľných domov, priamo v kontakte s ľuďmi, bola v niečom jedinečná, a slovenskí jezuiti dnes majú pocit, že ju mali lepšie využiť. „Možno sme nedostatočne reflektovali to, čo nás pán Boh naučil za komunizmu,“ priznáva provinciál Peter Bujko. „Boli sme blízko ľuďom, žili sme medzi nimi.“
Keď po roku 1990 dostali jezuiti späť svoj majetok a mohli sa nasťahovať do rehoľných domov, praktický život bol zrazu jednoduchší, priznáva páter Váni. Ale objavili sa iné problémy, ktoré súviseli s nehomogénnym zložením jezuitskej komunity. „Boli tu tri vrstvy – tí, čo vstúpili do rehole do roku 1950, tí čo vstúpili po roku 1990, a tí, čo vstúpili tajne počas totality. Ale ešte aj tí sa delili podľa toho, či boli v totalite činní ako kňazi, alebo mali civilné povolanie, ako bol aj môj prípad,“ hovorí páter Váni.
.máme pápeža
Dnes má jezuitský rád na Slovensku 97 členov. Počet nových záujemcov o vstup do rehole je niekoľkonásobne nižší ako v 90. rokoch, keď sa do nej ročne hlásilo osem až desať ľudí. Jezuiti sú však stále u nás druhou najpočetnejšou mužskou rehoľou po saleziánoch Dona Bosca. Podľa šéfredaktora časopisu Zasvätený život, augustiniána Juraja Pigulu, reholiam ako saleziáni, jezuiti, dominikáni, redemptoristi a františkáni či kapucíni pomohlo aj to, že počas komunizmu boli na Slovensku aktívne, z čoho potom po roku 1990 profitovali prílevom nových kandidátov.
Provinciál slovenských jezuitov Peter Bujko sa po zvolení pápeža Františka na nezáujem médií o rehoľu rozhodne nemôže sťažovať. No návrat zlatých 90. rokov nečaká. Naopak, slovenskí jezuiti to majú ťažké a hľadajú vlastný zmysel. Rehoľa sv. Ignáca je aj dnes celosvetovo pestrým spoločenstvom, ktorého členov možno nájsť uprostred amazonských pralesov, na indických predmestiach, ale aj v observatóriách a na prestížnych univerzitách. Slovenskí jezuiti sú známi najmä tým, že spravujú Teologickú fakultu Trnavskej univerzity, vydavateľstvo Dobrá kniha, či prevádzkujú exercičné centrá, v ktorých organizujú duchovné cvičenia. Čoraz viac ich však láka niečo, čo označujú ako sociálny apoštolát, teda aktivity pre ľudí na okraji spoločnosti. Bujko hovorí, že staršej generácii spolubratov, ktorí prešli komunizmom, slovo sociálny niekedy pripomínalo socializmus, a tak proces dozrievania k sociálnemu apoštolátu si vyžiadal nejaký čas. „Tu na Slovensku je potrebné robiť kvalitnú teológiu, a aj to chceme robiť, rovnako máme ambíciu robiť dobré duchovné cvičenia a duchovnú formáciu. No na druhej strane chceme dýchať s celou spoločnosťou a nebyť len nejakým ostrovom uprostred nej. Súčasťou služby ohlasovania evanjelia je aj kontakt s chudobnými. Vidím to ako niečo, čo nás môže obohatiť, môže to pre nás byť takým vyrušovaním,“ hovorí Bujko.
Sociálne aktivity sú však podľa neho skôr sporadické, naši jeuziti pôsobia najmä na teologickej fakulte či v exercičných domoch. Ale podieľajú sa aj na projekte, ktorý pripravuje dobrovoľníkov na prácu s deťmi z najnižších kást v indickej provincii Karnataka a aktívnejší by chceli byť aj v práci s Rómami. „ Sme v tejto oblasti skôr v plienkach, ale vidíme to ako výzvu,“ hovorí Bujko. Provinciál tiež naznačuje, že rehoľa celkom nezúročila skúsenosti, ktoré získala v rokoch komunizmu. Jezuiti vtedy museli fungovať v tajnosti v malých komunitách, mali civilné zamestnania, žili medzi bežnými ľuďmi, a mali tak blízko k ich problémom. „V 70. rokoch prichádzali jezuiti na Západe s tým, že je užitočné zakladať práve takéto malé komunity medzi ľuďmi v chudobných štvrtiach. Keď som niečo takéto videl v Neapole, tak som si hovoril, že presne takto žili naši bratia za komunizmu. My sme po roku 1989 dostali niektoré domy a urobili sme väčšie komunity, vybudovali inštitúcie. Bolo to potrebné, ale možno to nemuseli urobiť všetci,“ myslí si Bujko.
.teológia alebo migranti?
Už spomínaný páter Milan Hudaček hovorí, že novou agendou pre rehoľu je aj pomoc migrantom či niektoré ekologické témy. „U nás je relatívne dobrá situácia, ale v Indii veľa fabrík zamoruje životné prostredie a nikto sa proti tomu neozýva. Tretina jezuitov sú dnes Indovia a pre nich je to jasný signál, že sa k ochrane života treba postaviť spravodlivo,“ hovorí Hudaček. Poukazuje tiež na to, že aj medzi slovenskými jezuitmi sa už v minulosti objavila idea využiť pozemky pri Bratislave na výstavbu malých domčekov pre rodiny, ktoré do hlavného mesta prichádzajú za prácou. Hudaček si nemyslí, že tunajší jezuiti majú na to, aby vybudovali špičkovú teologickú fakultu: „Medzi mladými ľuďmi je názor, že na dobrú školu treba ísť aspoň do Viedne. Veď aj my sami dávame študovať jezuitov do zahraničia, lebo dobrá škola, to nie je jeden-dvaja pedagógovia, to je celý tím, ktorý pôsobí aj výchovne, aj pedagogicky. Na to slovenská provincia nemôže pomýšľať, keď má 40 až 50 práceschopných ľudí.“
Jezuitský generál Adolfo Nicolás, ktorý bol v novembri 2012 na návšteve Slovenska, však v diskusii so spolubratmi označil vzdelávanie naďalej za veľmi dôležitú oblasť: „Myslím, že našou zodpovednosťou je sprevádzať mladých ľudí, ktorí sú na ceste hľadania. Univerzita je na to najlepším miestom. Americký profesor mi raz povedal: Univerzity sú nové chrámy. Možno na Slovensku ľudia stále chodia do kostolov, ale v mnohých častiach sveta už prestali, no chodia na univerzity a počúvajú kvalitný výskum,“ povedal Nicolás.
Aká budúcnosť teda čaká slovenských jezuitov? Budú to skôr roky hľadania spôsobu, ako čo najlepšie využiť zmenšujúcu sa kapacitu.
Skromne sa do budúcnosti díva aj provinciál Bujko. „My máme v Európe jeden z najnižších vekových priemerov a viem si predstaviť, že keby k nám aj nabližších desať rokov nikto nevstúpil, dokážeme fungovať aj s tými ľuďmi, čo máme. Verím však, že ak budeme náš jezuitský život žiť autenticky, budeme pre ľudí stále a príťažliví. Povedia si, že aj takto sa dá naplniť život.“
.užívajte slobodnú vôľu!
Na začiatku v tom bolo veľa samoľúbosti, ešte stále v ňom bol kus starého Iñiga a jeho ctižiadostivého megalomanstva. Ale postupne sa menil aj vnútorne, jeho „ja“ ustupovalo do úzadia, a tak, keď vytvoril s ďalšími spolupútnikmi Spoločnosť Ježišovu (neskôr známu ako Jezuitský rád), nepomenoval ju po sebe a po tom, čo spoločnosť schválil pápež, sa ani nechcel stať predstaveným. Iñigo už bol Ignácom z Loyoly, oddaným Kristovým sluhom. Jezuiti sa v rámci rehoľných sľubov zaviazali aj oddanej poslušnosti pápežovi, ktorý ich mohol v časoch začínajúcej sa reformácie poveriť akoukoľvek úlohou.
Ignácova revolúcia sa začala na duchovnom poli: vytvoril Duchovné cvičenia, teda spytovanie si svedomia a rozjímanie, ktoré svojou hĺbkou a poznaním psychológie človeka fascinujú dodnes. Ignác odmietol v stredoveku rozšírený názor, že spojenie s Bohom je možné iba na mystickej úrovni, ako výsledok akéhosi nadprirodzeného vytrženia. Podľa jeho nového učenia môže človek spoznať Božiu vôľu vlastným úsilím, samozrejme, za pomoci Božej milosti – a práve tieto myšlienky Ignáca spôsobili prevrat v teológii, umení aj filozofie. Dokonalosť už nebola vyhradená iba hŕstke vyvolených a osvietených. Súčasne sa začal spor o slobodnú vôľu, kde stáli jezuiti v prvej línii proti protestantom.
Kým Kalvín tvrdil, že ak sa tak Boh rozhodne, zatratení budú aj veriaci, lebo všetko závisí výlučne od Božej milosti, Ignác tvrdil niečo celkom iné: „Učenie o Božej milosti by sme nemali zdôrazňovať natoľko, že by z toho mohla povstať tá jedom otrávená teória, ktorá popiera učenie o slobodnej vôli.“ Jezuiti teda vyzdvihli záslužnosť skutkov, so všetkou silou svojej teológie propagovali, že človek sa vďaka slobodnej vôli rozhoduje medzi dobrom a zlom, a od jeho morálnej voľby závisí, či po smrti vstúpi do nebeského kráľovstva.
Jezuiti sa od začiatku vydali do terénu: v pomoci chudobným a chorým vynikali nesmiernou obetavosťou, ako prví šli na novoobjavené územia v zámorí, kde predtým nevkročila noha iného misionára a aktívne sa usilovali dostať na panovnícke dvory. Zároveň boli obviňovaní – nielen protestantmi, ale aj mnohými katolíkmi – že posvetšťujú a poľudšťujú vieru, sú zhovievaví voči hriechom a v mene veľkých cieľov posväcujú nečisté prostriedky. Jezuiti napríklad ospravedlňovali krádež v najväčšej núdzi a pripomínali, že hriešnika netreba posudzovať iba podľa hriechu. Ale aj podľa okolností, za ktorých ich spáchal a ktoré ho môžu dokonca niekedy celkom vyviniť. Tie námietky boli značne nespravodlivé, boli to predsa jezuiti, ktorí nadovšetko vyzdvihovali úlohu spovedí.
.boží štát pre otrokov
Ale je pravda, že ich flexibilita, s ktorou riešili praktické problémy, bola na tú dobu ohromujúca.
V Európe boli pápežovým šíkom proti šíriacemu sa protestantizmu, ktorý bol vďaka nim potlačený napríklad v Poľsku. Ich záber bol však globálny. V Indii získavali pre Krista najbiednejšie vrstvy, v Japonsku diškurovali o podstate kresťanstva s tamojšími vzdelancami a niektorých z nich aj obrátili. Keď sa dostali na dvor čínskeho cisára – a ich cieľ nebol menší, než získať Ríšu stredu pre Krista – oddane slúžili cisárovi, ktorý si nesmierne ctil ich poznatky v matematike, astronómii aj umeleckú či remeselnú zručnosť. Kým sa teda na dvore priam uväzenená skupina jezuitov vlichocovala cisárovi do priazne, ďalší jezuiti v teréne krstili Číňanov. V Južnej Amerike jezuiti, ktorí boli šokovaní prístupom kolonialistov k Indiánom, otrokom bez ľudských práv, dokonca založili na dovtedy nepodmanených indiánskych územiach vlastný štát. Rozliehal sa najmä na území dnešného Paraguaya, pretrval 150 rokov do polovice 18. storočia a z dnešného pohľadu vyzerá ako uskutočnená utópia. Jezuiti si indiánske územia do vlastníctva vypýtali od španielskeho kráľa s tým, že budú odvádzať Madridu dane. Indiánom, ktorí sa ocitli v hraniciach tohto štátu, sa nemohlo stať nič lepšie – vládlo tu akési evanjelické bratstvo, jezutiti vymysleli funkčné hospodárstvo, starali sa o starcov a najbiednejších, Indiáni obrábali spoločnú aj vlastnú pôdu. Všetko sa to pominulo, keď Španielom došla na nátlak Portugalcov s experimentom trpezlivosť. Jezuiti neváhali vybudovať z Indiánov armádu, ktorá však štát napokon neubránila. Proti jezuitom sa však spikol svet. Niektorí ich obviňovali, že v Južnej Amerike im v skutočnosti išlo o indiánske poklady (obvinenie sa neskôr ukázalo ako nepravdivé), v zuboch ich mali v Európe pre ich silný vplyv najmä Portugalci, Španieli a Francúzi. Až napokon Mária Terézia, inak jezuitom priaznivo naklonená, z dynastických pohnútok súhlasila so zrušením rádu. Oficiálne ich zrušil pápež Klement XIV. v roku 1773.
.ťažká uhorská misia
Prenesme sa v čase do Uhorska 16. storočia. Na pozvanie museli jezuiti čakať až do roku 1561, keď panovník podpísal zriaďovaciu listinu kolégia v Trnave. Ubytovali sa na fare a ihneď začali učiť. V piatich triedach mali okolo sto žiakov.
Trnavu však vtedy stíhala jedna katastrofa za druhou. A to nielen mor či požiar, jezuiti do Ríma referujú, že krajinu ohrozujú nájazdy Turkov, vojenské rabovačky, chamtivosť šľachty i nespoľahlivosť svetských správcov cirkevných majetkov. Po šiestich rokoch preto jezuiti zatvárajú brány svojho kolégia.
V roku 1568 bol pokus usadiť sa v Turci, ale jezuiti sa tu cítili „ako v ozajstnej Indii“. Nedarilo sa ani ich kolégiu v Kláštore pod Znievom a po útoku naň sa sťahujú do Šale. Začiatkom 17. storočia má ich tunajšia škola už vyše 400 žiakov, napriek tomu ich protihabsburské povstania vytlačili z nášho územia.
Ďalší pokus o jezuitské kolégium bol v Humennom. Odtiaľto jezuiti vyslali svoju malú misiu aj do Košíc. Keď ich obsadil Juraj Rákoci, našiel v meste dvoch jezuitských pátrov. Zajal ich spolu s ostrihomským kanonikom a nútil do konverzie na protestantskú vieru. Všetci traja odmietli, a preto ich umučili. Bolo to roku 1619. (Pápež Ján Pavol II. pri svojej návšteve Košíc svätorečil troch košických mučeníkov.)
Jezuitské kolégium sa dlho neudržalo ani v Humennom, odsťahovalo sa do Užhorodu. Jezuiti sa neskôr opäť vrátili do Trnavy. Od roku 1635 pôsobili na novozaloženej univerzite so štyrmi fakultami a solídnym vedeckým zázemím. Jezuiti stáli aj za novou univerzitou v Košiciach. Ale po zrušení jezuitskej rehole sa skončila éra, v ktorej jezuiti boli nielen šíriteľmi viery, ale aj vzdelanosti.
.samostatná provincia
Po obnovení jezuitského rádu v roku 1814 sa jezuiti na našom území sústredili skôr na ľudovú zbožnosť, rozvíjali ľudové misie, vydávali časopisy, spravovali farnosti. Ale mali aj dosť iných podnetov, keďže až do roku 1907 patrili do rakúskej provincie so silným intelektuálnym zázemím. Potom sa dostali do uhorskej provincie, čo zase posilňovalo kontakty s významnými maďarskými jezuitmi.
Po roku 1918 sa spojili v jednej provincii s českými spolubratmi, kde tiež fungovala vzájomná inšpirácia. V roku 1931 vznikla samostatná slovenská provincia. „Bola maličká a prišli sme o veľa impulzov,“ hovorí archivár Spoločnosti Ježišovej páter Milan Hudaček. „Aby sa to vykompenzovalo, chodievali mladí jezuiti na štúdiá do zahraničia.“
To prinášalo problémy. „Keď naši pátri študovali zo päť rokov v cudzej krajine, načerpali aj jej spiritualitu,“ hovorí páter Váni. „A potom sa ťažko hľadala jednota, keď jeden prišiel z Poľska, iný z Nemecka, ďalší z Maďarska.“
No podľa pátra Hudáčka ak chceli jezuiti poslúžiť slovenskému ľudu, museli nadviazať najmä na ten kontext, ktorý tu bol. „Nemohli sme využívať ani tradičné jezuitské prostriedky, ako sú duchovné cvičenia, pretože sa tu nerobili až do roku 1933. Najčastejšie sa používali ľudové misie.“
V slovenských pomeroch bola problémom aj intelektuálna náročnosť jezuitského štúdia. Páter Vendelín Javorka preto zriadil jezuitskú komunitu v Ružomberku, v ktorej boli najmä rehoľníci bez vyššieho vzdelania. Ich výhodou bola manuálna zručnosť, ktorá sa osvedčila na misiách v Afrike.
Vojnové obdobie prinieslo ďalšiu výzvu. Keďže sa nedalo cestovať na štúdiá do zahraničia, v roku 1941 jezuiti zakladajú v Bratislave Teologický inštitút. Oficiálne mohol fungovať len do roku 1950, ale teologické vzdelávanie potom pokračovalo tajnými formami v bytoch či na chatách. Počas totality sa takto dokázalo na vstup do rehole pripraviť 34 jezuitov.
.bez kláštorných múrov
V extrémnych podmienkach sa osvedčila pružnosť a prispôsobivosť, typické pre jezuitskú rehoľu, a to v kombinácii s absolútnou poslušnosťou pápežovi. Zrejme aj to bol dôvod, prečo všetci štyria tajne vysvätení biskupi, ktorí na Slovensku v čase totality pôsobili, boli jezuiti. Najmä Ján Chryzostom Korec si svojím počínaním získal vo Vatikáne veľkú vážnosť.
Spoločnosť Ježišova nezaznamenala v časoch totality radikálny úbytok členov. V roku 1950, keď komunisti zasiahli proti rehoľníkom, bolo v Československu 222 jezuitov. V roku 1990 ich bolo 157. Už v prvý rok likvidácie reholí boli tajne vysvätení noví členovia rehole a ďalší postupne pribúdali.
„Nebolo nás veľa, ale ani málo,“ hovorí páter Emil Váni, ktorý vstúpil do rehole tajne v roku 1971 ako vyštudovaný strojný inžinier. Pre jezuitov, ktorých príprava na vstup rehole znamená desať, ale aj viac rokov náročného štúdia, to nebolo jednoduché. „Študovali sme v súkromí. Ráno sme si urobili meditáciu, potom sme šli na svätú omšu, potom do práce a keď sme sa vrátili, nasledovalo štúdium,“ opisuje páter Váni svoj režim dňa. Problém bol aj so zháňaním teologickej literatúry, používali sa oficiálne učebnice z bohosloveckej fakulty a samizdaty. „Možno naša generácia nedocenila vzdelávanie v inom jazyku,“ priznáva páter Váni.
Pátri bývali sami, najviac dvaja, zvyčajne na privátoch. Ani ich domáci nesmeli vedieť, že sú rehoľníkmi. Jezuiti sa všetci medzi sebou nepoznali.
Keď v roku 1969 v Beckove tajne skladali jezuiti rehoľné sľuby, ich vtedajší provinciál Ján Srna ich takto pripravoval na to, čo ich čaká: „Predtým, keď rehoľník žil v reholi, rehoľa sa o neho postarala. Nemusel mať starosti, čo bude jesť a čo si bude obliekať. Jeho čistota bola ako kvet v skleníku, chránená klauzúrou, múrmi pravidiel, opaterou predstavených, ovzduším spolubratov. (...) A dnes? Rehoľník stojí skoro každý sám, bez tých múrov, bez klauzúry, bez vedenia, bez spojenia so spolubratmi a keď sa zachová (a udrží), tak ten sľub, ktorý bol kedysi slávou a ožaroval rehoľný kolektív, kláštor, tak ten sľub sa stane výdobytkom toho jednotlivého človeka. To je jeho práca, jeho boj. On sám musí bojovať, aby vyžil, aby mal kde bývať, sám musí ešte viac bojovať, aby sa nestal hmotárom a nešiel za peniazmi. On sám si musí vytvoriť okolo seba klauzúru, neviditeľnú, ale účinnú. Možno silnejšiu ako tá kláštorná, aby sa udržal a zostal verný Bohu a čistý.“
Skúsenosť s neverejnou pastoráciou, so životom mimo rehoľných domov, priamo v kontakte s ľuďmi, bola v niečom jedinečná, a slovenskí jezuiti dnes majú pocit, že ju mali lepšie využiť. „Možno sme nedostatočne reflektovali to, čo nás pán Boh naučil za komunizmu,“ priznáva provinciál Peter Bujko. „Boli sme blízko ľuďom, žili sme medzi nimi.“
Keď po roku 1990 dostali jezuiti späť svoj majetok a mohli sa nasťahovať do rehoľných domov, praktický život bol zrazu jednoduchší, priznáva páter Váni. Ale objavili sa iné problémy, ktoré súviseli s nehomogénnym zložením jezuitskej komunity. „Boli tu tri vrstvy – tí, čo vstúpili do rehole do roku 1950, tí čo vstúpili po roku 1990, a tí, čo vstúpili tajne počas totality. Ale ešte aj tí sa delili podľa toho, či boli v totalite činní ako kňazi, alebo mali civilné povolanie, ako bol aj môj prípad,“ hovorí páter Váni.
.máme pápeža
Dnes má jezuitský rád na Slovensku 97 členov. Počet nových záujemcov o vstup do rehole je niekoľkonásobne nižší ako v 90. rokoch, keď sa do nej ročne hlásilo osem až desať ľudí. Jezuiti sú však stále u nás druhou najpočetnejšou mužskou rehoľou po saleziánoch Dona Bosca. Podľa šéfredaktora časopisu Zasvätený život, augustiniána Juraja Pigulu, reholiam ako saleziáni, jezuiti, dominikáni, redemptoristi a františkáni či kapucíni pomohlo aj to, že počas komunizmu boli na Slovensku aktívne, z čoho potom po roku 1990 profitovali prílevom nových kandidátov.
Provinciál slovenských jezuitov Peter Bujko sa po zvolení pápeža Františka na nezáujem médií o rehoľu rozhodne nemôže sťažovať. No návrat zlatých 90. rokov nečaká. Naopak, slovenskí jezuiti to majú ťažké a hľadajú vlastný zmysel. Rehoľa sv. Ignáca je aj dnes celosvetovo pestrým spoločenstvom, ktorého členov možno nájsť uprostred amazonských pralesov, na indických predmestiach, ale aj v observatóriách a na prestížnych univerzitách. Slovenskí jezuiti sú známi najmä tým, že spravujú Teologickú fakultu Trnavskej univerzity, vydavateľstvo Dobrá kniha, či prevádzkujú exercičné centrá, v ktorých organizujú duchovné cvičenia. Čoraz viac ich však láka niečo, čo označujú ako sociálny apoštolát, teda aktivity pre ľudí na okraji spoločnosti. Bujko hovorí, že staršej generácii spolubratov, ktorí prešli komunizmom, slovo sociálny niekedy pripomínalo socializmus, a tak proces dozrievania k sociálnemu apoštolátu si vyžiadal nejaký čas. „Tu na Slovensku je potrebné robiť kvalitnú teológiu, a aj to chceme robiť, rovnako máme ambíciu robiť dobré duchovné cvičenia a duchovnú formáciu. No na druhej strane chceme dýchať s celou spoločnosťou a nebyť len nejakým ostrovom uprostred nej. Súčasťou služby ohlasovania evanjelia je aj kontakt s chudobnými. Vidím to ako niečo, čo nás môže obohatiť, môže to pre nás byť takým vyrušovaním,“ hovorí Bujko.
Sociálne aktivity sú však podľa neho skôr sporadické, naši jeuziti pôsobia najmä na teologickej fakulte či v exercičných domoch. Ale podieľajú sa aj na projekte, ktorý pripravuje dobrovoľníkov na prácu s deťmi z najnižších kást v indickej provincii Karnataka a aktívnejší by chceli byť aj v práci s Rómami. „ Sme v tejto oblasti skôr v plienkach, ale vidíme to ako výzvu,“ hovorí Bujko. Provinciál tiež naznačuje, že rehoľa celkom nezúročila skúsenosti, ktoré získala v rokoch komunizmu. Jezuiti vtedy museli fungovať v tajnosti v malých komunitách, mali civilné zamestnania, žili medzi bežnými ľuďmi, a mali tak blízko k ich problémom. „V 70. rokoch prichádzali jezuiti na Západe s tým, že je užitočné zakladať práve takéto malé komunity medzi ľuďmi v chudobných štvrtiach. Keď som niečo takéto videl v Neapole, tak som si hovoril, že presne takto žili naši bratia za komunizmu. My sme po roku 1989 dostali niektoré domy a urobili sme väčšie komunity, vybudovali inštitúcie. Bolo to potrebné, ale možno to nemuseli urobiť všetci,“ myslí si Bujko.
.teológia alebo migranti?
Už spomínaný páter Milan Hudaček hovorí, že novou agendou pre rehoľu je aj pomoc migrantom či niektoré ekologické témy. „U nás je relatívne dobrá situácia, ale v Indii veľa fabrík zamoruje životné prostredie a nikto sa proti tomu neozýva. Tretina jezuitov sú dnes Indovia a pre nich je to jasný signál, že sa k ochrane života treba postaviť spravodlivo,“ hovorí Hudaček. Poukazuje tiež na to, že aj medzi slovenskými jezuitmi sa už v minulosti objavila idea využiť pozemky pri Bratislave na výstavbu malých domčekov pre rodiny, ktoré do hlavného mesta prichádzajú za prácou. Hudaček si nemyslí, že tunajší jezuiti majú na to, aby vybudovali špičkovú teologickú fakultu: „Medzi mladými ľuďmi je názor, že na dobrú školu treba ísť aspoň do Viedne. Veď aj my sami dávame študovať jezuitov do zahraničia, lebo dobrá škola, to nie je jeden-dvaja pedagógovia, to je celý tím, ktorý pôsobí aj výchovne, aj pedagogicky. Na to slovenská provincia nemôže pomýšľať, keď má 40 až 50 práceschopných ľudí.“
Jezuitský generál Adolfo Nicolás, ktorý bol v novembri 2012 na návšteve Slovenska, však v diskusii so spolubratmi označil vzdelávanie naďalej za veľmi dôležitú oblasť: „Myslím, že našou zodpovednosťou je sprevádzať mladých ľudí, ktorí sú na ceste hľadania. Univerzita je na to najlepším miestom. Americký profesor mi raz povedal: Univerzity sú nové chrámy. Možno na Slovensku ľudia stále chodia do kostolov, ale v mnohých častiach sveta už prestali, no chodia na univerzity a počúvajú kvalitný výskum,“ povedal Nicolás.
Aká budúcnosť teda čaká slovenských jezuitov? Budú to skôr roky hľadania spôsobu, ako čo najlepšie využiť zmenšujúcu sa kapacitu.
Skromne sa do budúcnosti díva aj provinciál Bujko. „My máme v Európe jeden z najnižších vekových priemerov a viem si predstaviť, že keby k nám aj nabližších desať rokov nikto nevstúpil, dokážeme fungovať aj s tými ľuďmi, čo máme. Verím však, že ak budeme náš jezuitský život žiť autenticky, budeme pre ľudí stále a príťažliví. Povedia si, že aj takto sa dá naplniť život.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.