Keď bol Francisco Bergoglio koncom 70. rokov najvyšším provinciálom argentínskych jezuitov, mal povesť rigidného, málo progresívneho lídra. Dnes vidí svet pápeža, ktorý káže o chudobných, o ochrane životného prostredia, vyzýva ku skromnosti. Médiá si všímajú jeho veľkú osobnú skromnosť. Takže prečo bol tento muž pre svojich spolubratov príliš prísny?
.teológia oslobodenia
Dojem Bergogliovej prísnosti vznikal v konfrontácii s vtedy veľmi populárnou teológiou oslobodenia. Teológia oslobodenia, ktorá sa zrodila v Latinskej Amerike, presadzovala také premeny spoločnosti, ktoré čerpali aj z marxisticky poňatého triedneho boja. Zjednodušene možno povedať, že fungovala ako marxizmus pre kresťanov alebo kresťanstvo pre marxistov. Tento myšlienkový prúd prijali mnohí jezuiti. Aj preto, lebo spiritualita ich rádu vyzýva na pôsobenie medzi ľuďmi na okraji spoločnosti. Nenadarmo sa hovorí, že keby chcela katolícka cirkev vyslať misionára na inú planétu, najskôr by ho hľadala medzi jezuitmi. Odhodlanie slúžiť ľuďom, ktorí sú „iní“, ktorých väčšina často nevníma alebo nechce vnímať, patrí k jezuitskej spiritualite. Teológia oslobodenia sa niektorým jezuitom zdala ako logické predĺženie týchto zásad.
Rím však teológiu oslobodenia pre jej prepojenie s marxizmom kritizoval a kardinál Bergoglio stál na strane pápeža – v duchu poslušnosti. Napokon, poslušnosť tiež patrí k dôležitým zásadám jezuitov.
Kardinál Bergoglio nebol prívržencom teológie oslobodenia, ale hmotná i duchovná chudoba sa ho veľmi dotýkala. Chodil do najbiednejších štvrtí, počúval zúfalé ženy, ktoré samy museli živiť svoje deti, vnímal beznádej dlhodobo nezamestnaných mužov, ktorí nedokázali zabezpečiť svojej rodine ani základné potraviny. Teológiu oslobodenia však chápal ako myšlienkový prúd, ktorý rozdeľuje spoločnosť, a tá má byť v duchu Kristovho posolstva a lásky spojená – bez ohľadu na rasu, pohlavie, spoločenské postavenie.
.koho poslúcha?
Existuje ešte niekoľko dôvodov, pre ktoré sa časť jezuitov nemusela potešiť zvoleniu kardinála Bergoglia za pápeža.
Jezuiti majú takmer zakázané usilovať sa o vysoké cirkevné hodnosti. Hodnosť biskupa smú prijať, len ak je im to uložené ako povinnosť od nadriadených. Už situácia, keď sa jezuita stane biskupom, môže u niektorých vyvolať otázku, či je tento rehoľník ešte jezuita. Člen Ježišovej spoločnosti má byť totiž služobníkom a táto rehoľa má dôsledne zakotvený princíp poslušnosti voči predstaveným. Biskup však už rehoľným predstaveným nepodlieha tak ako predtým. Ako je to teda?
Kánonické právo sa k tejto situácii vo svojom Kánone 705 vyjadruje takto: „Rehoľník, ktorý sa stal biskupom, zostáva členom svojej spoločnosti, avšak vzhľadom na sľub poslušnosti je podriadený len pápežovi, a nie je viazaný povinnosťami, ktoré múdro považuje za nezlučiteľné so svojím postavením.“ Samozrejme, je tu určitá voľnosť v rozhodovaní, ktorú rehoľník-biskup získa, možnosť zvážiť, ktoré povinnosti považuje za zlučiteľné so svojím postavením. A to sa môže niektorým zdať v rozpore s prísnou zásadou poslušnosti, presadzovanou u jezuitov.
A čo keď sa jezuita stane pápežom? Ako sa v jeho situácii dá interpretovať štvrtý rehoľný sľub, sľub poslušnosti? Tak, že poslúcha sám seba? Túto otázku si možno položiť len žartom – pretože pápež ako námestník Krista má vždy prítomného svojho najvyššieho nadriadeného.
Z histórie poznáme rôzne konfrontácie medzi pápežom a „čiernym pápežom“, teda najvyšším predstaveným jezuitského rádu (ktorého tak nazývajú pre farbu sutany). Keďže vzťah súčasného pápeža k svojmu rádu je poznačený názorovými nezhodami, je otázkou, či nás čaká ďalší spor pápež verzus jezuiti. Bolo by to o to bizarnejšie, že sám pápež je jezuita. Zatiaľ sa však zdá, že tento pontifikát bude prebiehať skôr v atmosfére spájania než rozdeľovania.
.čo hovorí biskupova manželka
Ani obvinenia, ktoré majú dokazovať Bergogliovu kolaboráciu s argentínskou diktatúrou (v rokoch 1976 až 1985), nemožno brať jednoznačne.
Bergoglio údajne nezasiahol v prospech dvoch jezuitských kňazov, Orlanda Yoria a Francisca Jalicsa, ktorých argentínska diktatúra (1976 až 1983) dala uväzniť a mučiť. Francisco Jalics, ktorý dnes žije v Nemecku, však už tieto obvinenia dávnejšie odvolal. „S otcom Bergogliom sme mali až po rokoch príležitosť o tých udalostiach hovoriť,“ povedal Jalics. „Sám som sa kedysi klonil k názoru, že nás Bergoglio zaprel. No koncom deväťdesiatych rokov sa mi po viacerých rozhovoroch vyjasnilo, že toto podozrenie bolo nepodložené. Nie je preto správne tvrdiť, že iniciátorom nášho únosu bol otec Bergoglio.“
Vyšetrovatelia, ktorí riešili prípady porušovania ľudských práv za diktatúry, dospeli k rovnakému názoru. Vyjadrila ho Graciela Fernándezová Meijideová, členka argentínskej mimovládnej organizácie Stála komisia pre ľudské práva, pre najväčšie argentínske noviny Clarín: „Bola som v Komisii za celé tie roky diktatúry a vypočula som si stovky svedectiev. Ani v jednom sa nespomínal Bergoglio... Nikto ho neuviedol ani ako provokatéra, ani ako nič iné.“ A predseda argentínskeho najvyššieho súdu Ricardi Lorenzetti vyhlásil, že Bergoglio je úplne nevinný a nikdy ho nepodozrievali z porušovania ľudských práv za diktatúry.
O schopnosti tohto pápeža hľadať príležitosti na zmierenie azda najjasnejšie vypovedá „prípad“ Jerónima Podestu. Argentínčan Podestá bol biskup, jeden z vodcov „progresívneho“ prúdu v cirkvi. Keď sa vzdal kňazstva a oženil sa s radikálnou ľavičiarkou Cleliou Lurovou, s ktorou mal už predtým vzťah, stal sa terčom ostrej kritiky z Vatikánu. Dnes už Podestá nežije, no jeho vdova Lurová sa britskému Guardianu zdôverila, že keď jej manžel zomieral, bol práve Bergoglio jediný z kléru, kto za ním prišiel do nemocnice. Guardiane napísal: „Lurová podrobne rozprávala o svojom priateľovi (Bergogliovi), o ktorom má vysokú mienku. Povedala, že mu takmer každý týždeň písala list a on jej zakaždým zatelefonoval a porozprávali sa.“ Dalo by sa niečo podobné čakať od „rigidného a prísneho“ klerika, ktorý kladie regulu nad ľudskosť? Vo svetle tejto a ďalších podobných udalostí nevyzerá nový spor pápež verzus jezuiti veľmi pravdepodobný.
.teológia oslobodenia
Dojem Bergogliovej prísnosti vznikal v konfrontácii s vtedy veľmi populárnou teológiou oslobodenia. Teológia oslobodenia, ktorá sa zrodila v Latinskej Amerike, presadzovala také premeny spoločnosti, ktoré čerpali aj z marxisticky poňatého triedneho boja. Zjednodušene možno povedať, že fungovala ako marxizmus pre kresťanov alebo kresťanstvo pre marxistov. Tento myšlienkový prúd prijali mnohí jezuiti. Aj preto, lebo spiritualita ich rádu vyzýva na pôsobenie medzi ľuďmi na okraji spoločnosti. Nenadarmo sa hovorí, že keby chcela katolícka cirkev vyslať misionára na inú planétu, najskôr by ho hľadala medzi jezuitmi. Odhodlanie slúžiť ľuďom, ktorí sú „iní“, ktorých väčšina často nevníma alebo nechce vnímať, patrí k jezuitskej spiritualite. Teológia oslobodenia sa niektorým jezuitom zdala ako logické predĺženie týchto zásad.
Rím však teológiu oslobodenia pre jej prepojenie s marxizmom kritizoval a kardinál Bergoglio stál na strane pápeža – v duchu poslušnosti. Napokon, poslušnosť tiež patrí k dôležitým zásadám jezuitov.
Kardinál Bergoglio nebol prívržencom teológie oslobodenia, ale hmotná i duchovná chudoba sa ho veľmi dotýkala. Chodil do najbiednejších štvrtí, počúval zúfalé ženy, ktoré samy museli živiť svoje deti, vnímal beznádej dlhodobo nezamestnaných mužov, ktorí nedokázali zabezpečiť svojej rodine ani základné potraviny. Teológiu oslobodenia však chápal ako myšlienkový prúd, ktorý rozdeľuje spoločnosť, a tá má byť v duchu Kristovho posolstva a lásky spojená – bez ohľadu na rasu, pohlavie, spoločenské postavenie.
.koho poslúcha?
Existuje ešte niekoľko dôvodov, pre ktoré sa časť jezuitov nemusela potešiť zvoleniu kardinála Bergoglia za pápeža.
Jezuiti majú takmer zakázané usilovať sa o vysoké cirkevné hodnosti. Hodnosť biskupa smú prijať, len ak je im to uložené ako povinnosť od nadriadených. Už situácia, keď sa jezuita stane biskupom, môže u niektorých vyvolať otázku, či je tento rehoľník ešte jezuita. Člen Ježišovej spoločnosti má byť totiž služobníkom a táto rehoľa má dôsledne zakotvený princíp poslušnosti voči predstaveným. Biskup však už rehoľným predstaveným nepodlieha tak ako predtým. Ako je to teda?
Kánonické právo sa k tejto situácii vo svojom Kánone 705 vyjadruje takto: „Rehoľník, ktorý sa stal biskupom, zostáva členom svojej spoločnosti, avšak vzhľadom na sľub poslušnosti je podriadený len pápežovi, a nie je viazaný povinnosťami, ktoré múdro považuje za nezlučiteľné so svojím postavením.“ Samozrejme, je tu určitá voľnosť v rozhodovaní, ktorú rehoľník-biskup získa, možnosť zvážiť, ktoré povinnosti považuje za zlučiteľné so svojím postavením. A to sa môže niektorým zdať v rozpore s prísnou zásadou poslušnosti, presadzovanou u jezuitov.
A čo keď sa jezuita stane pápežom? Ako sa v jeho situácii dá interpretovať štvrtý rehoľný sľub, sľub poslušnosti? Tak, že poslúcha sám seba? Túto otázku si možno položiť len žartom – pretože pápež ako námestník Krista má vždy prítomného svojho najvyššieho nadriadeného.
Z histórie poznáme rôzne konfrontácie medzi pápežom a „čiernym pápežom“, teda najvyšším predstaveným jezuitského rádu (ktorého tak nazývajú pre farbu sutany). Keďže vzťah súčasného pápeža k svojmu rádu je poznačený názorovými nezhodami, je otázkou, či nás čaká ďalší spor pápež verzus jezuiti. Bolo by to o to bizarnejšie, že sám pápež je jezuita. Zatiaľ sa však zdá, že tento pontifikát bude prebiehať skôr v atmosfére spájania než rozdeľovania.
.čo hovorí biskupova manželka
Ani obvinenia, ktoré majú dokazovať Bergogliovu kolaboráciu s argentínskou diktatúrou (v rokoch 1976 až 1985), nemožno brať jednoznačne.
Bergoglio údajne nezasiahol v prospech dvoch jezuitských kňazov, Orlanda Yoria a Francisca Jalicsa, ktorých argentínska diktatúra (1976 až 1983) dala uväzniť a mučiť. Francisco Jalics, ktorý dnes žije v Nemecku, však už tieto obvinenia dávnejšie odvolal. „S otcom Bergogliom sme mali až po rokoch príležitosť o tých udalostiach hovoriť,“ povedal Jalics. „Sám som sa kedysi klonil k názoru, že nás Bergoglio zaprel. No koncom deväťdesiatych rokov sa mi po viacerých rozhovoroch vyjasnilo, že toto podozrenie bolo nepodložené. Nie je preto správne tvrdiť, že iniciátorom nášho únosu bol otec Bergoglio.“
Vyšetrovatelia, ktorí riešili prípady porušovania ľudských práv za diktatúry, dospeli k rovnakému názoru. Vyjadrila ho Graciela Fernándezová Meijideová, členka argentínskej mimovládnej organizácie Stála komisia pre ľudské práva, pre najväčšie argentínske noviny Clarín: „Bola som v Komisii za celé tie roky diktatúry a vypočula som si stovky svedectiev. Ani v jednom sa nespomínal Bergoglio... Nikto ho neuviedol ani ako provokatéra, ani ako nič iné.“ A predseda argentínskeho najvyššieho súdu Ricardi Lorenzetti vyhlásil, že Bergoglio je úplne nevinný a nikdy ho nepodozrievali z porušovania ľudských práv za diktatúry.
O schopnosti tohto pápeža hľadať príležitosti na zmierenie azda najjasnejšie vypovedá „prípad“ Jerónima Podestu. Argentínčan Podestá bol biskup, jeden z vodcov „progresívneho“ prúdu v cirkvi. Keď sa vzdal kňazstva a oženil sa s radikálnou ľavičiarkou Cleliou Lurovou, s ktorou mal už predtým vzťah, stal sa terčom ostrej kritiky z Vatikánu. Dnes už Podestá nežije, no jeho vdova Lurová sa britskému Guardianu zdôverila, že keď jej manžel zomieral, bol práve Bergoglio jediný z kléru, kto za ním prišiel do nemocnice. Guardiane napísal: „Lurová podrobne rozprávala o svojom priateľovi (Bergogliovi), o ktorom má vysokú mienku. Povedala, že mu takmer každý týždeň písala list a on jej zakaždým zatelefonoval a porozprávali sa.“ Dalo by sa niečo podobné čakať od „rigidného a prísneho“ klerika, ktorý kladie regulu nad ľudskosť? Vo svetle tejto a ďalších podobných udalostí nevyzerá nový spor pápež verzus jezuiti veľmi pravdepodobný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.