V Inštitúte otázok riadenia Ruskej akadémie vied na Odborárskej ulici číslo 35 v Moskve sa skvie tabuľa cti – a na nej trikrát meno Borisa Abramoviča Berezovského. Prvý raz je tam ako Laureát Ceny Leninského komsomolu (1978). „Bol by tam aj štvrtýkrát, keď sme dostali Leninovu cenu za systém riadenia, ale komisia nechcela pripustiť, aby medzi ocenenými boli až dvaja Židia. Borisovi Abramovičovi sme dodnes veľa dlžní,“ spomína dnes akademik Jemeljanov.
.z matematika milionárom
Boris Berezovskij bol vynikajúci matematik, mal dve vysoké školy, hoci s tým sa vtedy nedalo nijako výnimočne uspieť. Bol to talent, volali sme ho kométa, chrlil množstvo nápadov, pripomínajú priatelia. Zaoberal sa automatizovanými systémami – a to ho v čase gorbačovskej prechodnej ekonomiky vynieslo vyššie.
V roku 1987 v automobilke, kde vyrábali žigulíky, ho zavolali na konzultácie o otázkach riadenia – v priebehu roka bol fakticky spolumajiteľom. Celé desaťročie sa autofirma, ktorú napokon založil, udržala a z jeho partnerov urobila milionárov.
V čase rozpadu ZSSR (1991) sa stal výlučným dovozcom mercedesov, po ktorých bol doslova besný hlad. Navrhol projekt ruského národného automobilu. Sľuboval veľké percentá – 20 až 30. Vyzbieral okolo 150 miliónov dolárov. Ruský národný automobil stroskotal, nie však Berezovskij. Nastúpil do vedenia jednej z najväčších leteckých spoločností sveta – Aeroflotu – a poplatky zahraničných aeroliniek za prelety cez Sibír do Ázie, Číny, Japonska prestal Aeroflot odvádzať do štátneho rozpočtu. Okolo 300 miliónov dolárov zostávalo Aeroflotu.
Berezovskij sa stal bankárom a podnikateľom. Získal leví podiel akcií pri privatizácii ropných spoločností – spolu s Romanom Abramovičom napríklad Sibneft. Finančná kríza, pád rubľa v roku 1998, zastavil projekt privatizácie, po ktorej by boli spolu s Michailom Chodorkovským a jeho JUKOS-om vytvorili najväčší ropný holding krajiny.
.prvý oligarcha
Berezovskij bol prvým prostredníkom medzi veľkým ruským biznisom a politikou, prvým koho prijala semja, rodina prezidenta Borisa Jeľcina. Stal sa prvým oligarchom. Nik iný tak ako on vtedy neovládal prepojenie medzi svetom financií, politiky, mocenských štruktúr a médií. V roku 1996, keď šlo o znovuzvolenie Borisa Jeľcina s beznádejne nízkou popularitou, mu zabezpečil triumf.
Vtedy už mal Berezovskij rozhodujúce slovo v hlavnom televíznom kanáli, predtým hlavnej a jedinej štátnej televízii (vlastnil 49 percent akcií ORT), rozhodujúce slovo v rozhlase a v najpopulárnejších novinách. Ako vedúca postava Výboru bezpečnosti sa zúčastňoval na riešení problému v Čečensku a budoval si reputáciu, že domácich a zahraničných rukojemníkov dostáva odtiaľ zo zajatia. Čelil však aj obvineniu, že financuje protivládnych bojovníkov v Čečensku a Dagestane.
Ako dnes hovoria jeho súčasníci, Berezovskij generoval idey, podľa ktorých rozhodovali iní. Na jeseň roku 1999 matadori sovietskej a ruskej politiky – bývalý šéf kontrarozviedky a predseda vlády Primakov a ťažká váha, líder desaťmiliónovej Moskvy Lužkov – sformovali blok Naša vlasť Rusko, no Berezovskij podporoval ešte neznámeho Vladimíra Putina. Ten sa stal premiérom (1999) a napokon ho Jeľcin určil za svojho nástupcu (2000). Berezovskij bol v skupine, ktorá o tom rozhodla.
Lenže Berezovskij sa onedlho dostal s Putinom do konfliktu a po vražde poslanca Sergeja Juščenkova z Liberálnej strany, ktorú podporoval, sa vzdal mandátu v Dume a získal štatút politického utečenca vo Veľkej Británii (2003).
.fiasko a koniec
Berezovskij je od prvej správy o jeho smrti hlavnou témou. Ruská štátna televízia mu venovala hlavný vysielací čas v nedeľu večer. Ukázalo sa, akým bol významným človekom alebo nenávideným boháčom, biznismenom bez zábran, nepriateľom pre auditórium plné známych ľudí, kombinátorom, machinátorom.
Odkedy na jeseň 2003 odišiel z Ruska, volal po zvrhnutí režimu. Kremeľ mu to odplácal podozrievaním, že má prsty vo vražde Anny Politkovskej, ba aj bývalého agenta KGB Alexandra Litvinenka. V Rusku ho v neprítomnosti odsúdili na 19 rokov väzenia.
Koniec človeku, pre ktorého sa politici stali nájomnou pracovnou silou, urobila britská sudkyňa Elizabeth Scosta. V spore Borisa Berezovského s Romanom Abramovičom o najvyššiu sumu v dejinách britského občianskeho sporu o 5,1 miliardy libier ho označila za „neseriózneho svedka, ktorý predstúpil s vymyslenou verziou“. Niekdajší protežant Berezovského, Abramovič, ho na londýnskom súde rozdrvil a ani len neprišiel na vyhlásenie rozsudku, bol na zápase Chelsea v Monte Carlo.
Odvtedy, od 31. augusta 2012, Berezovskij prestal dávať rozhovory aj volať po zvrhnutí režimu v Rusku. Prehral súd s partnerkou – tiež o najvyššie odškodnenie v dejinách britských rozvodových sporov, takmer 200 miliónov. Prišiel o peniaze, o majetok, vplyv. Vlani bol pre časopis Forbes „fiaskom roka“. Jeho ozajstný či údajný list Putinovi s prosbou o návrat však až teraz začne žiť vlastným životom.
Berezovskij ešte nedávno akoby ľutoval: „Nevedeli sme, aké je to nebezpečné a zničujúce, ako sme svojím konaním rozdelili spoločnosť.“ Priatelia a nepriatelia v Moskve sa zhodujú, že kométa zhasla a s ňou aj jedna epocha. Rozdelená spoločnosť však zostáva.
Autorka je šéfdramaturgička Radia Slovakia International
.z matematika milionárom
Boris Berezovskij bol vynikajúci matematik, mal dve vysoké školy, hoci s tým sa vtedy nedalo nijako výnimočne uspieť. Bol to talent, volali sme ho kométa, chrlil množstvo nápadov, pripomínajú priatelia. Zaoberal sa automatizovanými systémami – a to ho v čase gorbačovskej prechodnej ekonomiky vynieslo vyššie.
V roku 1987 v automobilke, kde vyrábali žigulíky, ho zavolali na konzultácie o otázkach riadenia – v priebehu roka bol fakticky spolumajiteľom. Celé desaťročie sa autofirma, ktorú napokon založil, udržala a z jeho partnerov urobila milionárov.
V čase rozpadu ZSSR (1991) sa stal výlučným dovozcom mercedesov, po ktorých bol doslova besný hlad. Navrhol projekt ruského národného automobilu. Sľuboval veľké percentá – 20 až 30. Vyzbieral okolo 150 miliónov dolárov. Ruský národný automobil stroskotal, nie však Berezovskij. Nastúpil do vedenia jednej z najväčších leteckých spoločností sveta – Aeroflotu – a poplatky zahraničných aeroliniek za prelety cez Sibír do Ázie, Číny, Japonska prestal Aeroflot odvádzať do štátneho rozpočtu. Okolo 300 miliónov dolárov zostávalo Aeroflotu.
Berezovskij sa stal bankárom a podnikateľom. Získal leví podiel akcií pri privatizácii ropných spoločností – spolu s Romanom Abramovičom napríklad Sibneft. Finančná kríza, pád rubľa v roku 1998, zastavil projekt privatizácie, po ktorej by boli spolu s Michailom Chodorkovským a jeho JUKOS-om vytvorili najväčší ropný holding krajiny.
.prvý oligarcha
Berezovskij bol prvým prostredníkom medzi veľkým ruským biznisom a politikou, prvým koho prijala semja, rodina prezidenta Borisa Jeľcina. Stal sa prvým oligarchom. Nik iný tak ako on vtedy neovládal prepojenie medzi svetom financií, politiky, mocenských štruktúr a médií. V roku 1996, keď šlo o znovuzvolenie Borisa Jeľcina s beznádejne nízkou popularitou, mu zabezpečil triumf.
Vtedy už mal Berezovskij rozhodujúce slovo v hlavnom televíznom kanáli, predtým hlavnej a jedinej štátnej televízii (vlastnil 49 percent akcií ORT), rozhodujúce slovo v rozhlase a v najpopulárnejších novinách. Ako vedúca postava Výboru bezpečnosti sa zúčastňoval na riešení problému v Čečensku a budoval si reputáciu, že domácich a zahraničných rukojemníkov dostáva odtiaľ zo zajatia. Čelil však aj obvineniu, že financuje protivládnych bojovníkov v Čečensku a Dagestane.
Ako dnes hovoria jeho súčasníci, Berezovskij generoval idey, podľa ktorých rozhodovali iní. Na jeseň roku 1999 matadori sovietskej a ruskej politiky – bývalý šéf kontrarozviedky a predseda vlády Primakov a ťažká váha, líder desaťmiliónovej Moskvy Lužkov – sformovali blok Naša vlasť Rusko, no Berezovskij podporoval ešte neznámeho Vladimíra Putina. Ten sa stal premiérom (1999) a napokon ho Jeľcin určil za svojho nástupcu (2000). Berezovskij bol v skupine, ktorá o tom rozhodla.
Lenže Berezovskij sa onedlho dostal s Putinom do konfliktu a po vražde poslanca Sergeja Juščenkova z Liberálnej strany, ktorú podporoval, sa vzdal mandátu v Dume a získal štatút politického utečenca vo Veľkej Británii (2003).
.fiasko a koniec
Berezovskij je od prvej správy o jeho smrti hlavnou témou. Ruská štátna televízia mu venovala hlavný vysielací čas v nedeľu večer. Ukázalo sa, akým bol významným človekom alebo nenávideným boháčom, biznismenom bez zábran, nepriateľom pre auditórium plné známych ľudí, kombinátorom, machinátorom.
Odkedy na jeseň 2003 odišiel z Ruska, volal po zvrhnutí režimu. Kremeľ mu to odplácal podozrievaním, že má prsty vo vražde Anny Politkovskej, ba aj bývalého agenta KGB Alexandra Litvinenka. V Rusku ho v neprítomnosti odsúdili na 19 rokov väzenia.
Koniec človeku, pre ktorého sa politici stali nájomnou pracovnou silou, urobila britská sudkyňa Elizabeth Scosta. V spore Borisa Berezovského s Romanom Abramovičom o najvyššiu sumu v dejinách britského občianskeho sporu o 5,1 miliardy libier ho označila za „neseriózneho svedka, ktorý predstúpil s vymyslenou verziou“. Niekdajší protežant Berezovského, Abramovič, ho na londýnskom súde rozdrvil a ani len neprišiel na vyhlásenie rozsudku, bol na zápase Chelsea v Monte Carlo.
Odvtedy, od 31. augusta 2012, Berezovskij prestal dávať rozhovory aj volať po zvrhnutí režimu v Rusku. Prehral súd s partnerkou – tiež o najvyššie odškodnenie v dejinách britských rozvodových sporov, takmer 200 miliónov. Prišiel o peniaze, o majetok, vplyv. Vlani bol pre časopis Forbes „fiaskom roka“. Jeho ozajstný či údajný list Putinovi s prosbou o návrat však až teraz začne žiť vlastným životom.
Berezovskij ešte nedávno akoby ľutoval: „Nevedeli sme, aké je to nebezpečné a zničujúce, ako sme svojím konaním rozdelili spoločnosť.“ Priatelia a nepriatelia v Moskve sa zhodujú, že kométa zhasla a s ňou aj jedna epocha. Rozdelená spoločnosť však zostáva.
Autorka je šéfdramaturgička Radia Slovakia International
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.