Život sa sproletarizoval a bol čas, keď dokonca „samolikvidáciou“ odchádzala zo scény už aj „zakladateľská“ generácia komunistického Rumunska. Na čele s Gheorghe Gheorghiu Dejom, spočiatku oddaným sluhom Sovietskeho zväzu. Tvoril sa absurdný skanzen zvrátenosti a panovať začali noví a neohrození „pokrokoví intelektuáli“.
Zato v národnom povedomí pretrvávala predstava o intelektuálnych, národných a humanitných hodnotách zaniknuvšieho rumunského kráľovstva – Veľkého Rumunska. Pochopiteľne, nikto to verejne nedeklaroval, napriek tomu úcta a uznanie voči tradíciám prežívala. Ale aj dobre utajovaná viera, že duchovná i rodová šľachta – ako vždy v histórii – vyvedú národ nielen z morálnej devastácie a poroby, ale aj z materiálnej chudoby. Nikdy v dejinách sa to napokon nepodarilo, a ani teraz to nemalo byť inak.
V Rumunsku bolo cítiť spojitosť feudálnej tmy a boľševického temna. Šľachta odchádzala do histórie, boľševik sa na dlhé roky zakopával na svojich pozíciách. Napätie medzi nositeľmi vznešenej kultivovanosti a proletárskou agresivitou novej generácie bolo cítiť v povetrí. Samozrejme, všetko, čo malo prísť, sa malo odohrať v mene pracujúceho ľudu a v pevnej viere, že na večné veky a nikdy inak... Áno, ľudu.
A propos, pracujúci ľud. V druhej polovici dvadsiateho storočia bolo jeho spoločenské postavenie prinajmenšom také frustrujúce ako za kráľovstva, za kniežatstiev, za Dákov či za Rimanov, skrátka, kedykoľvek v minulosti. Až na to, že bolo ešte menej dôstojné: hlavne, že ľud dokázal trpieť a že vydržal dlho bez reptania, to bola hodnota. Že sa dokázal pripraviť na „zlatú epochu“. Tá mala do Rumunska preniknúť na začiatku šesťdesiatych rokov spolu s bývalým mladým a ambicióznym šustrom z chudobnej dediny Scornicešti Nicolae Ceaušescom. A zrazu bolo všetko inak: rumunský ľud už vôbec nezdieľal starosti svojich predkov.
.kto pochopí Rumunsko?
Lenže Rumuni, azda ako žiadny iný národ, sa až priveľmi zaoberajú svojím pôvodom. Podľa Luciana Boiu, významného historika, ktorý pôsobí na univerzite v Bukurešti a ktorého kniha Rumunsko. Krajina na hranici Európy, práve vyšla v slovenskom preklade, je to až do takej miery, že „minulosť je pre nich dôležitejšia ako budúcnosť“. Rumunské korene, plné odvolaní sa na antický Rím a Dákov, sú nesmierne komplikované, o to viac, že nemenej dôležitá je aj otázka kontinuity. Ako napísal v svojej knihe Boia: „Ľud nie je niečím navždy daným. Je to premenlivá syntéza. A v každom prípade kultúrna, nie biologická. Dedičstvo predkov sa postupne rozplýva a prítomnosť je prítomnejšia ako minulosť. Súčasné súvislosti sú dôležitejšie ako pôvod. Predkovia už nemajú takú váhu sami osebe, ako skôr tým, ako ich využívame na vymedzenie našej identity. Je viac ako isté, že dnešní Rumuni sa viac podobajú na Angličanov (i keď sa od nich veľmi odlišujú), než na Dákov alebo Rimanov. Na posledne menovaných sa nepodobajú vôbec – sú to ľudia, ktorí žili pred dvetisíc rokmi a mali úplne inú mentalitu a iný spôsob života ako my, dnešní ľudia. (...) Ľudia sa podobajú viac na svoju dobu než na svojich predkov.“
Lenže povedať, že súčasní Rumuni sa podobajú na Angličanov, v sebe nesie isté napätie. Keď som potom prečítal ďalšiu Boiovu knihu De ce este Romania altfel? (Prečo je Rumunsko iné?), nebol som si istý, či mi dali viac otázok, alebo odpovedí. Hoci s Rumunskom sa osobne aj profesijne zžívam viac ako polstoročie, v Rumunsku som dlho žil a pracoval, asi ťažko by som dokázal s istotou odpovedať na otázku, aké Rumunsko je. Po istom čase mu síce človek začne (a najmä Rumunom) rozumieť, no celkom ho nepochopí nikdy. A nikto; len Rumun. Dokonca ani ten nie, lebo on sa zväčša na seba pozerá v ružovom zrkadle.
Aj vzťah človeka k Rumunsku býva neraz kontroverzný. Možno ho milovať alebo nenávidieť. Nemôže však byť človeku ľahostajné. Mnohé možno závidieť alebo aj podceňovať. Keď som pred rokmi odchádzal z veľvyslanectva, môj šofér napríklad povedal, že v živote nechce ponad Rumunsko ani len preletieť. Svoj kategorický vzťah vysvetliť nedokázal. Na druhej strane môjmu britskému priateľovi a kolegovi sa aj dnes tlačia do očí slzy dojatia, keď si čo len spomenie na Rumunsko. Jeho žene, ako inak, dodnes tlejú v očiach blesky.
Nejde však len o pohľad cudzinca. Taký istý osudový pocit majú aj samotní Rumuni: Milujú svoju vlasť, lebo je nielen krásna, ale aj iná ako ostatné a najmä je to ich vlasť. No zároveň ju neraz aj nenávidia, lebo nie je taká ako ostatné krajiny, ba niekedy a niektorí sa hanbia (za Ceaušesca, za Draculu, za Cigánov atď.). To predovšetkým. Podaktorí Rumuni žijú v akejsi vzdorovitej ľútosti. Pretože svet ich nevníma tak, ako by si to zaslúžili a najmä želali. Akoby im museli stále krivdiť.
.kde sa vzali? Kam patria?
Vráťme sa k pôvodu. Odvekým problémom Rumunov je otázka, kam sa majú ako národ a krajina vlastne zaradiť. Hlásia sa k potomkom Rímskej ríše, jazykovo neodškriepiteľne patria do rodiny románskych národov západnej Európy, dokonca sú jediným románskym národom, ktorý má v svojom pomenovaní zakódovaný rímsky pôvod. Svojím ortodoxným náboženstvom sú pripútaní k východnej Európe, k Rusku, Srbsku, k Slovanstvu. Ešte aj dnes je liturgický jazyk bohatý na slovanské výrazy. Rumunčina vďaka ortodoxii zostala jediným románskym jazykom, ktorý ako písmo používal cyriliku. Zmenilo sa to až v 19. storočí. Moldavský jazyk, ktorý je identický s rumunčinou, sa dokonca k latinke vrátil ani nie pred dvadsiatimi rokmi. Geograficky síce Rumunsko nepatrí na Balkán (ten sa rozprestiera od Dunaja na juh), no mentálne je tam do silne ukotvený.
Rumunským teritóriom brázdili nielen Rimania, Dákovia, ale aj výbojné výpravy Turkov, ruské vojská, a samozrejme, Gréci. Všetci tu zanechali svoju stopu: v mentalite, jazyku aj kultúre. Ako však píše Boia: „Najviac udivuje oneskorené konštituovanie rumunských štátov. Rumuni vstupujú do dejín neskoro, nie v zmysle, že by predtým neexistovali, ale v zmysle, že až teraz sa v Európe „zviditeľňujú“ a počuť ich jasný hlas. Stredovek sa začal v rumunských krajinách až v 14. storočí, keď sa na Západe už končil a blížila sa renesancia.“
Rumunsko je evidentne krajinou na hranici. Tu sa končia prejavy západnej Európy a začína sa Európa východná. Otázkou je, či blízkosť i rozdielnosť týchto kultúr znamená pre Rumunsko požehnanie, alebo prekliatie.
.krajina ako peceň chleba
Po zjednotení Sedmohradska s Rumunským kráľovstvom po roku 1919 (Veľké Rumunsko) sa vraj krajina na mape podobala na peceň chleba. (To isté si o veľkom Maďarsku, teda Uhorsku, myslia aj Maďari.) Bola drsná i úrodná, bohatá i krásna. Žírne valašské či banátske roviny v medzivojnovom období boli obilnicou Európy, v podunajskej nížine a na podhorí Karpát pestovali kvalitnú révu, obilie a ovocie, v okolí Ploešti vyrastali ropné ťažobné veže, ktoré boli prísľubom nového veku a bohatstva. Ak k tomu pripočítame kus mora vo východnej časti Rumunska s významným prístavným mestom Constanţa, mnohými prístavmi na Dunaji, mohli by sme povedať, že musí ísť o miesto takmer s ideálnymi vyhliadkami.
Iba máloktorá krajina v Európe poskytuje takú pestrosť: Počnúc stredoeurópskou kultúrou Sedmohradska so sasko-nemeckými hodnotami cez balkánsko-osmanský svojráz Valašska alebo ortodoxne slovanské východné územia Moldavska či Bukoviny. Chtiac-nechtiac musíme obdivovať dielo nemeckých kolonistov, ktorí postavili svoje skvosty tak veľkolepo, že ani deštruujúcich vyše štyridsať rokov komunizmu nestačilo na ich úplné zlikvidovanie. Aj keď je zvrásnená početnými monumentálnymi „veľdielami“ komunizmu, nezmyselnými kombinátmi ťažkého, petrolejárskeho i chemického priemyslu, vodnými stavbami a inými megalomanskými projektmi, dodnes pretrváva krása Rumunska s jej pestrosťou a rozdielnosťou.
Aj keď dnes to už žiadny peceň chleba nie je. Po poslednej svetovej vojne odbudla Besarábia, Bukovina, časť Dobrudže. Dnešné Rumunsko sa tak podobá viac na kapra (alebo na pleskáča), ale ani to nie je celkom na zahodenie.
Krajiny sa zvyknú meniť, rovnako ako ľudia. Po roku 1989 došlo k zaujímavému zvratu, keď sa jeden z najvyšších ceaušescovských činiteľov Ion Iliescu chopil moci po zvrhnutom Ceaušescovi a ovládol krajinu. Disidenti a niekdajší politickí väzni jednoducho neboli pripravení na súťaž s bývalým režimom a aj naďalej zostali izolovaní na okraji. Bývalí okresní prví tajomníci komunistickej strany sa plynule z večera na ráno zmenili na prefektov žúp a oddane vyznávali novú ideológiu, a so vzrušením sa delili so svojimi zážitkami z bojov s komunistami a o tom, čo Ceašescu a jeho komunisti páchali v porobenej, vyhladnutej, vymrznutej krajine.
A keď už cítime ten rozdiel oproti strednej Európe, nesmieme zabudnúť ešte na jeden, azda ešte väčší než politika. Reč je o sociálnych rozdieloch, o vzdialenosti medzi bohatými a chudobnými, niečo, čo sa vymyká našim štandardom: „Po roku 1989 nadobudli sociálne a v prvom rade finančné nerovnosti znepokojivé rozmery. Problém nie je v tom, že sa objavili veľmi bohatí ľudia, ale že pribudlo chudobných, ktorí sú ešte chudobnejší. Rumunsko ostáva rukojemníkom orientálneho modelu (alebo svojho vlastného tradičného modelu) s veľkými sociálnymi rozdielmi,“ píše spomínaný Lucian Boia.
Čo je v tejto krajine potom národná jednota? Nie je to, ako píše historik, len rečnícka otázka? A predsa: „Rumuni sú hrdí na svojich intelektuálov a na kultúrne hodnoty, ktoré vytvorili. Táto hrdosť je do veľkej miery oprávnená: rumunský intelektuál (s výnimkou istého typu „pseudointelektuála“ vytvoreného komunizmom) má k západnému intelektuálovi určite bližšie než Rumunsko ako celok k Západu. Pravdepodobne ani v jednej európskej krajine nie je taký veľký rozdiel medzi najnižšou a najvyššou úrovňou. Tak si možno vysvetliť aj zaradenie Rumunska, napriek jeho relatívnym intelektuálnym úspechom, na koniec európskych štatistík, dokonca za niektoré balkánske krajiny, ktoré nemajú takú intelektuálnu tradíciu ako Rumunsko. Na váhach štatistík intelektuáli nezavážia!,“ dodáva profesor Boia.
Niečo také musí mať svoje politické dôsledky. Keď sa v roku 1999 v krajine uskutočnil mileniárny prieskum verejnej mienky, ktorý zisťoval „najvýznamnejšie historické osobnosti, ktoré najviac ovplyvnili osud Rumunov,“ Ceaušescu skončil s desiatmi percentami na štvrtom mieste. V inom prieskume ho viac než 22 percent Rumunov označilo za najlepšieho Rumuna vôbec. Nemôže prekvapiť, že rovnaký počet ho označuje za najhoršieho Rumuna. A tak sú Dracula a Ceaušescu dnes vo svete dve najznámejšie postavy rumunského panteónu. Dracula pritom ani nebol Rumun, pochádzal „zo sikulskej komunity po maďarsky hovoriacich obyvateľov z východného Sedmohradska, ktorí sa dnes jednoducho považujú za Maďarov“ a vyrobil ho anglický spisovateľ Bram Stoker. Ceaušesca si však stvorili sami a všetko mu dovolili.
.ako to vidia Rumuni
Na Balkáne údajne platí, že dodržiavanie zákonov je prejavom slabosti. S Rumunmi je to ešte trochu inak. Nie je to len zásada, ale tak trochu aj hra. Vlastne aj tá hra na zákon či zodpovednosť musí byť podložená niečím, čo je svojrázne, čo nenájdete nikde inde a keby to hneď nemalo byť pozitívne, tak je to aspoň niečo svojské a nezameniteľné. S nostalgiou si spomínam na desiatky vodičov dácií či oltcitov koncom storočia na rumunských cestách, ktorí bezradne postávali na okrajoch ciest s hlavami strčenými pod kapotu s akýmsi údivom, prečo to auto nedošlo tam, kam malo. Porucha je normálna, je to smola, ale tá cesta za dovŕšením osudu je niečo viac. Viera, že dnes a ani zajtra sa osud nenaplní, že pokazené auto znova a znova napriek všetkému z posledných síl dorazí do cieľa, je niečím fascinujúca, priam osudovo fascinujúca. Bez ohľadu na pocit krivdy, ktorý sa s tým musí zmiešať.
Osud mnohokrát bezohľadne kráčal touto krajinou. Prežila Turkov, Maďarov i Rusov. Dokonca zvládla aj najväčšieho nepriateľa: samých seba, teda rumunských komunistov. Hynuli dediny a mestá. Stavali sa nezmyselné útvary, ktoré neboli ani mestom, ani dedinou. Bukurešť, Paríž východu, padala ako domček z karát. Kedysi v osemdesiatych rokoch som cestou z centra do hotela hľadel, ako padá kostol za kostolom. Bolo ich vyše tridsať a tá cesta nebola veľmi dlhá. Oči domácich sa ponárali v beznádeji do čoraz prázdnejších tvárí. Zglajchšaltovaný občan prepadal apatii a jediným cieľom bolo prežiť. Rumuni však našli potrebnú motiváciu na prežitie, lebo žili s predstavou, že ich osud obdaril niečím, čím neobdaril nikoho: „Rumuni si nahovárajú, že majú zvláštne a jedinečné črty, ktoré sú spojením lepších, prípadne i horších, ale v každom prípade špecificky rumunských vlastností. Sú ochotní pripustiť, že majú nedostatok disciplíny, vytrvalosti, organizačného ducha, ale s podmienkou, že sa im prizná, že sú inteligentným národom s takým koeficientom, ktorým možno prevyšujú aj iné národy. Ak tieto vlastnosti nedokázali lepšie zužitkovať, na vine sú si jednak oni sami (pretože ich usilovnosť nedosahuje úroveň ich inteligencie), ale určite predovšetkým „tí druhí“, píše v svojej knihe Boia.
.ako to vidíme my
A čím je Rumunsko pre nás? Ako vidíme tohto kedysi dôležitého spojenca prvej Československej republiky my? Ako krajinu sopľavých a žobrajúcich detí zatúlaných kdesi pri železnici, krajinu neporiadku a špinavých miest, túlavých psov alebo masy migrujúcich žobrákov po celej Európe? Hovorí z nás vôbec skúsenosť? Alebo len karikatúra, ktorú nedokážeme ničím podložiť?
Dnes je všetko celkom inak. Za posledné dve desaťročia sa toho zmenilo ohromne veľa. K lepšiemu, samozrejme. Už preto, že v tejto ťažko skúšanej krajine sa k horšiemu viac priblížiť ani nedalo. A to napriek tomu, že krajina je vnútorne rozdelená a minimálne morálne drancovaná. Napriek tomu všetkému ukazuje svoju vnútornú silu a ožíva.
Dnes, po páde komunizmu, sa Rumunsko stratilo zo sfér našich záujmov. To však viac hovorí o nás a našej krátkozrakosti ako o Rumunsku. Táto krajina, plná problémov, oslabená sama sebou, vstúpila do Európskej únie. Tak ako inde, aj Rumuni sa hľadali a súčasne ľakali vlastnej zodpovednosti. Nehovoriac o Európe, ktorá sa v istej chvíli priam vydesila z toho, čo nového jej v novej situácii prinieslo. A nejde len o dokonale organizované transeurópske žobranie, exodus Cigánov, ktorí sa prežobrávajú naprieč Európou, ale o kolosálnu korupciu, spoločenskú nestabilitu a úroveň politiky.
Dejiny nás učia, že na hranici nie je jednoduché žiť. Hranice, kultúrne, náboženské, aj politické, nikdy nezaniknú. A Rumunsko je krajinou na hranici: stretáva sa tu Západ s Východom, svet Byzancie so svetom románskym, slovanský svet so svetom maďarským, cyrilika s latinkou. Rumunsko nie je len krajinou, ktorú kultivoval koňak a paláce vo Valašsku či moldavské kláštory. Je to krajina, poznačená aj tou najkrutejšou európskou väznicou v Sighetu Marmaţiei, miestom, kde komunisti vykynožili niekdajšiu spoločenskú, vedeckú, vojenskú, umeleckú elitu. Dôkaz leží tam, pod zemou, kde masovo pochovávali tých najväčších mužov rumunského národa.
Aj keď historik a filozof Lucian Boia neverí v genetickú kontinuitu, v rumunských dejinách akoby niečo geneticky pretrvávalo a Rumuni s tým takmer beznádejne, ale ustavične bojovali. Čo môže byť horšie, ako boj s vlastným osudom?
Milan Resutík/
Autor je bývalý veľvyslanec v Rumunsku. Narodil sa v roku 1941 v Uzovskej Panici. Študoval rumunčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, po škole pracoval v Československom rozhlase. Po roku 1990 pôsobil najskôr ako veľvyslanec Československa v Rumunsku, neskôr, v rokoch 1993 až 1996 ako veľvyslanec Slovenska. Neskôr bol v Budapešti riaditeľom Slovenského inštitútu. Vydával mesačník Dilema, bol predsedom Literárneho a informačného centra. Prekladá z rumunčiny (D. R. Popescu, H. Lovinescu a i.) a maďarčiny (Á. Göncz a i.). Je ženatý, má xxx detí, žije v Bratislave.
Zato v národnom povedomí pretrvávala predstava o intelektuálnych, národných a humanitných hodnotách zaniknuvšieho rumunského kráľovstva – Veľkého Rumunska. Pochopiteľne, nikto to verejne nedeklaroval, napriek tomu úcta a uznanie voči tradíciám prežívala. Ale aj dobre utajovaná viera, že duchovná i rodová šľachta – ako vždy v histórii – vyvedú národ nielen z morálnej devastácie a poroby, ale aj z materiálnej chudoby. Nikdy v dejinách sa to napokon nepodarilo, a ani teraz to nemalo byť inak.
V Rumunsku bolo cítiť spojitosť feudálnej tmy a boľševického temna. Šľachta odchádzala do histórie, boľševik sa na dlhé roky zakopával na svojich pozíciách. Napätie medzi nositeľmi vznešenej kultivovanosti a proletárskou agresivitou novej generácie bolo cítiť v povetrí. Samozrejme, všetko, čo malo prísť, sa malo odohrať v mene pracujúceho ľudu a v pevnej viere, že na večné veky a nikdy inak... Áno, ľudu.
A propos, pracujúci ľud. V druhej polovici dvadsiateho storočia bolo jeho spoločenské postavenie prinajmenšom také frustrujúce ako za kráľovstva, za kniežatstiev, za Dákov či za Rimanov, skrátka, kedykoľvek v minulosti. Až na to, že bolo ešte menej dôstojné: hlavne, že ľud dokázal trpieť a že vydržal dlho bez reptania, to bola hodnota. Že sa dokázal pripraviť na „zlatú epochu“. Tá mala do Rumunska preniknúť na začiatku šesťdesiatych rokov spolu s bývalým mladým a ambicióznym šustrom z chudobnej dediny Scornicešti Nicolae Ceaušescom. A zrazu bolo všetko inak: rumunský ľud už vôbec nezdieľal starosti svojich predkov.
.kto pochopí Rumunsko?
Lenže Rumuni, azda ako žiadny iný národ, sa až priveľmi zaoberajú svojím pôvodom. Podľa Luciana Boiu, významného historika, ktorý pôsobí na univerzite v Bukurešti a ktorého kniha Rumunsko. Krajina na hranici Európy, práve vyšla v slovenskom preklade, je to až do takej miery, že „minulosť je pre nich dôležitejšia ako budúcnosť“. Rumunské korene, plné odvolaní sa na antický Rím a Dákov, sú nesmierne komplikované, o to viac, že nemenej dôležitá je aj otázka kontinuity. Ako napísal v svojej knihe Boia: „Ľud nie je niečím navždy daným. Je to premenlivá syntéza. A v každom prípade kultúrna, nie biologická. Dedičstvo predkov sa postupne rozplýva a prítomnosť je prítomnejšia ako minulosť. Súčasné súvislosti sú dôležitejšie ako pôvod. Predkovia už nemajú takú váhu sami osebe, ako skôr tým, ako ich využívame na vymedzenie našej identity. Je viac ako isté, že dnešní Rumuni sa viac podobajú na Angličanov (i keď sa od nich veľmi odlišujú), než na Dákov alebo Rimanov. Na posledne menovaných sa nepodobajú vôbec – sú to ľudia, ktorí žili pred dvetisíc rokmi a mali úplne inú mentalitu a iný spôsob života ako my, dnešní ľudia. (...) Ľudia sa podobajú viac na svoju dobu než na svojich predkov.“
Lenže povedať, že súčasní Rumuni sa podobajú na Angličanov, v sebe nesie isté napätie. Keď som potom prečítal ďalšiu Boiovu knihu De ce este Romania altfel? (Prečo je Rumunsko iné?), nebol som si istý, či mi dali viac otázok, alebo odpovedí. Hoci s Rumunskom sa osobne aj profesijne zžívam viac ako polstoročie, v Rumunsku som dlho žil a pracoval, asi ťažko by som dokázal s istotou odpovedať na otázku, aké Rumunsko je. Po istom čase mu síce človek začne (a najmä Rumunom) rozumieť, no celkom ho nepochopí nikdy. A nikto; len Rumun. Dokonca ani ten nie, lebo on sa zväčša na seba pozerá v ružovom zrkadle.
Aj vzťah človeka k Rumunsku býva neraz kontroverzný. Možno ho milovať alebo nenávidieť. Nemôže však byť človeku ľahostajné. Mnohé možno závidieť alebo aj podceňovať. Keď som pred rokmi odchádzal z veľvyslanectva, môj šofér napríklad povedal, že v živote nechce ponad Rumunsko ani len preletieť. Svoj kategorický vzťah vysvetliť nedokázal. Na druhej strane môjmu britskému priateľovi a kolegovi sa aj dnes tlačia do očí slzy dojatia, keď si čo len spomenie na Rumunsko. Jeho žene, ako inak, dodnes tlejú v očiach blesky.
Nejde však len o pohľad cudzinca. Taký istý osudový pocit majú aj samotní Rumuni: Milujú svoju vlasť, lebo je nielen krásna, ale aj iná ako ostatné a najmä je to ich vlasť. No zároveň ju neraz aj nenávidia, lebo nie je taká ako ostatné krajiny, ba niekedy a niektorí sa hanbia (za Ceaušesca, za Draculu, za Cigánov atď.). To predovšetkým. Podaktorí Rumuni žijú v akejsi vzdorovitej ľútosti. Pretože svet ich nevníma tak, ako by si to zaslúžili a najmä želali. Akoby im museli stále krivdiť.
.kde sa vzali? Kam patria?
Vráťme sa k pôvodu. Odvekým problémom Rumunov je otázka, kam sa majú ako národ a krajina vlastne zaradiť. Hlásia sa k potomkom Rímskej ríše, jazykovo neodškriepiteľne patria do rodiny románskych národov západnej Európy, dokonca sú jediným románskym národom, ktorý má v svojom pomenovaní zakódovaný rímsky pôvod. Svojím ortodoxným náboženstvom sú pripútaní k východnej Európe, k Rusku, Srbsku, k Slovanstvu. Ešte aj dnes je liturgický jazyk bohatý na slovanské výrazy. Rumunčina vďaka ortodoxii zostala jediným románskym jazykom, ktorý ako písmo používal cyriliku. Zmenilo sa to až v 19. storočí. Moldavský jazyk, ktorý je identický s rumunčinou, sa dokonca k latinke vrátil ani nie pred dvadsiatimi rokmi. Geograficky síce Rumunsko nepatrí na Balkán (ten sa rozprestiera od Dunaja na juh), no mentálne je tam do silne ukotvený.
Rumunským teritóriom brázdili nielen Rimania, Dákovia, ale aj výbojné výpravy Turkov, ruské vojská, a samozrejme, Gréci. Všetci tu zanechali svoju stopu: v mentalite, jazyku aj kultúre. Ako však píše Boia: „Najviac udivuje oneskorené konštituovanie rumunských štátov. Rumuni vstupujú do dejín neskoro, nie v zmysle, že by predtým neexistovali, ale v zmysle, že až teraz sa v Európe „zviditeľňujú“ a počuť ich jasný hlas. Stredovek sa začal v rumunských krajinách až v 14. storočí, keď sa na Západe už končil a blížila sa renesancia.“
Rumunsko je evidentne krajinou na hranici. Tu sa končia prejavy západnej Európy a začína sa Európa východná. Otázkou je, či blízkosť i rozdielnosť týchto kultúr znamená pre Rumunsko požehnanie, alebo prekliatie.
.krajina ako peceň chleba
Po zjednotení Sedmohradska s Rumunským kráľovstvom po roku 1919 (Veľké Rumunsko) sa vraj krajina na mape podobala na peceň chleba. (To isté si o veľkom Maďarsku, teda Uhorsku, myslia aj Maďari.) Bola drsná i úrodná, bohatá i krásna. Žírne valašské či banátske roviny v medzivojnovom období boli obilnicou Európy, v podunajskej nížine a na podhorí Karpát pestovali kvalitnú révu, obilie a ovocie, v okolí Ploešti vyrastali ropné ťažobné veže, ktoré boli prísľubom nového veku a bohatstva. Ak k tomu pripočítame kus mora vo východnej časti Rumunska s významným prístavným mestom Constanţa, mnohými prístavmi na Dunaji, mohli by sme povedať, že musí ísť o miesto takmer s ideálnymi vyhliadkami.
Iba máloktorá krajina v Európe poskytuje takú pestrosť: Počnúc stredoeurópskou kultúrou Sedmohradska so sasko-nemeckými hodnotami cez balkánsko-osmanský svojráz Valašska alebo ortodoxne slovanské východné územia Moldavska či Bukoviny. Chtiac-nechtiac musíme obdivovať dielo nemeckých kolonistov, ktorí postavili svoje skvosty tak veľkolepo, že ani deštruujúcich vyše štyridsať rokov komunizmu nestačilo na ich úplné zlikvidovanie. Aj keď je zvrásnená početnými monumentálnymi „veľdielami“ komunizmu, nezmyselnými kombinátmi ťažkého, petrolejárskeho i chemického priemyslu, vodnými stavbami a inými megalomanskými projektmi, dodnes pretrváva krása Rumunska s jej pestrosťou a rozdielnosťou.
Aj keď dnes to už žiadny peceň chleba nie je. Po poslednej svetovej vojne odbudla Besarábia, Bukovina, časť Dobrudže. Dnešné Rumunsko sa tak podobá viac na kapra (alebo na pleskáča), ale ani to nie je celkom na zahodenie.
Krajiny sa zvyknú meniť, rovnako ako ľudia. Po roku 1989 došlo k zaujímavému zvratu, keď sa jeden z najvyšších ceaušescovských činiteľov Ion Iliescu chopil moci po zvrhnutom Ceaušescovi a ovládol krajinu. Disidenti a niekdajší politickí väzni jednoducho neboli pripravení na súťaž s bývalým režimom a aj naďalej zostali izolovaní na okraji. Bývalí okresní prví tajomníci komunistickej strany sa plynule z večera na ráno zmenili na prefektov žúp a oddane vyznávali novú ideológiu, a so vzrušením sa delili so svojimi zážitkami z bojov s komunistami a o tom, čo Ceašescu a jeho komunisti páchali v porobenej, vyhladnutej, vymrznutej krajine.
A keď už cítime ten rozdiel oproti strednej Európe, nesmieme zabudnúť ešte na jeden, azda ešte väčší než politika. Reč je o sociálnych rozdieloch, o vzdialenosti medzi bohatými a chudobnými, niečo, čo sa vymyká našim štandardom: „Po roku 1989 nadobudli sociálne a v prvom rade finančné nerovnosti znepokojivé rozmery. Problém nie je v tom, že sa objavili veľmi bohatí ľudia, ale že pribudlo chudobných, ktorí sú ešte chudobnejší. Rumunsko ostáva rukojemníkom orientálneho modelu (alebo svojho vlastného tradičného modelu) s veľkými sociálnymi rozdielmi,“ píše spomínaný Lucian Boia.
Čo je v tejto krajine potom národná jednota? Nie je to, ako píše historik, len rečnícka otázka? A predsa: „Rumuni sú hrdí na svojich intelektuálov a na kultúrne hodnoty, ktoré vytvorili. Táto hrdosť je do veľkej miery oprávnená: rumunský intelektuál (s výnimkou istého typu „pseudointelektuála“ vytvoreného komunizmom) má k západnému intelektuálovi určite bližšie než Rumunsko ako celok k Západu. Pravdepodobne ani v jednej európskej krajine nie je taký veľký rozdiel medzi najnižšou a najvyššou úrovňou. Tak si možno vysvetliť aj zaradenie Rumunska, napriek jeho relatívnym intelektuálnym úspechom, na koniec európskych štatistík, dokonca za niektoré balkánske krajiny, ktoré nemajú takú intelektuálnu tradíciu ako Rumunsko. Na váhach štatistík intelektuáli nezavážia!,“ dodáva profesor Boia.
Niečo také musí mať svoje politické dôsledky. Keď sa v roku 1999 v krajine uskutočnil mileniárny prieskum verejnej mienky, ktorý zisťoval „najvýznamnejšie historické osobnosti, ktoré najviac ovplyvnili osud Rumunov,“ Ceaušescu skončil s desiatmi percentami na štvrtom mieste. V inom prieskume ho viac než 22 percent Rumunov označilo za najlepšieho Rumuna vôbec. Nemôže prekvapiť, že rovnaký počet ho označuje za najhoršieho Rumuna. A tak sú Dracula a Ceaušescu dnes vo svete dve najznámejšie postavy rumunského panteónu. Dracula pritom ani nebol Rumun, pochádzal „zo sikulskej komunity po maďarsky hovoriacich obyvateľov z východného Sedmohradska, ktorí sa dnes jednoducho považujú za Maďarov“ a vyrobil ho anglický spisovateľ Bram Stoker. Ceaušesca si však stvorili sami a všetko mu dovolili.
.ako to vidia Rumuni
Na Balkáne údajne platí, že dodržiavanie zákonov je prejavom slabosti. S Rumunmi je to ešte trochu inak. Nie je to len zásada, ale tak trochu aj hra. Vlastne aj tá hra na zákon či zodpovednosť musí byť podložená niečím, čo je svojrázne, čo nenájdete nikde inde a keby to hneď nemalo byť pozitívne, tak je to aspoň niečo svojské a nezameniteľné. S nostalgiou si spomínam na desiatky vodičov dácií či oltcitov koncom storočia na rumunských cestách, ktorí bezradne postávali na okrajoch ciest s hlavami strčenými pod kapotu s akýmsi údivom, prečo to auto nedošlo tam, kam malo. Porucha je normálna, je to smola, ale tá cesta za dovŕšením osudu je niečo viac. Viera, že dnes a ani zajtra sa osud nenaplní, že pokazené auto znova a znova napriek všetkému z posledných síl dorazí do cieľa, je niečím fascinujúca, priam osudovo fascinujúca. Bez ohľadu na pocit krivdy, ktorý sa s tým musí zmiešať.
Osud mnohokrát bezohľadne kráčal touto krajinou. Prežila Turkov, Maďarov i Rusov. Dokonca zvládla aj najväčšieho nepriateľa: samých seba, teda rumunských komunistov. Hynuli dediny a mestá. Stavali sa nezmyselné útvary, ktoré neboli ani mestom, ani dedinou. Bukurešť, Paríž východu, padala ako domček z karát. Kedysi v osemdesiatych rokoch som cestou z centra do hotela hľadel, ako padá kostol za kostolom. Bolo ich vyše tridsať a tá cesta nebola veľmi dlhá. Oči domácich sa ponárali v beznádeji do čoraz prázdnejších tvárí. Zglajchšaltovaný občan prepadal apatii a jediným cieľom bolo prežiť. Rumuni však našli potrebnú motiváciu na prežitie, lebo žili s predstavou, že ich osud obdaril niečím, čím neobdaril nikoho: „Rumuni si nahovárajú, že majú zvláštne a jedinečné črty, ktoré sú spojením lepších, prípadne i horších, ale v každom prípade špecificky rumunských vlastností. Sú ochotní pripustiť, že majú nedostatok disciplíny, vytrvalosti, organizačného ducha, ale s podmienkou, že sa im prizná, že sú inteligentným národom s takým koeficientom, ktorým možno prevyšujú aj iné národy. Ak tieto vlastnosti nedokázali lepšie zužitkovať, na vine sú si jednak oni sami (pretože ich usilovnosť nedosahuje úroveň ich inteligencie), ale určite predovšetkým „tí druhí“, píše v svojej knihe Boia.
.ako to vidíme my
A čím je Rumunsko pre nás? Ako vidíme tohto kedysi dôležitého spojenca prvej Československej republiky my? Ako krajinu sopľavých a žobrajúcich detí zatúlaných kdesi pri železnici, krajinu neporiadku a špinavých miest, túlavých psov alebo masy migrujúcich žobrákov po celej Európe? Hovorí z nás vôbec skúsenosť? Alebo len karikatúra, ktorú nedokážeme ničím podložiť?
Dnes je všetko celkom inak. Za posledné dve desaťročia sa toho zmenilo ohromne veľa. K lepšiemu, samozrejme. Už preto, že v tejto ťažko skúšanej krajine sa k horšiemu viac priblížiť ani nedalo. A to napriek tomu, že krajina je vnútorne rozdelená a minimálne morálne drancovaná. Napriek tomu všetkému ukazuje svoju vnútornú silu a ožíva.
Dnes, po páde komunizmu, sa Rumunsko stratilo zo sfér našich záujmov. To však viac hovorí o nás a našej krátkozrakosti ako o Rumunsku. Táto krajina, plná problémov, oslabená sama sebou, vstúpila do Európskej únie. Tak ako inde, aj Rumuni sa hľadali a súčasne ľakali vlastnej zodpovednosti. Nehovoriac o Európe, ktorá sa v istej chvíli priam vydesila z toho, čo nového jej v novej situácii prinieslo. A nejde len o dokonale organizované transeurópske žobranie, exodus Cigánov, ktorí sa prežobrávajú naprieč Európou, ale o kolosálnu korupciu, spoločenskú nestabilitu a úroveň politiky.
Dejiny nás učia, že na hranici nie je jednoduché žiť. Hranice, kultúrne, náboženské, aj politické, nikdy nezaniknú. A Rumunsko je krajinou na hranici: stretáva sa tu Západ s Východom, svet Byzancie so svetom románskym, slovanský svet so svetom maďarským, cyrilika s latinkou. Rumunsko nie je len krajinou, ktorú kultivoval koňak a paláce vo Valašsku či moldavské kláštory. Je to krajina, poznačená aj tou najkrutejšou európskou väznicou v Sighetu Marmaţiei, miestom, kde komunisti vykynožili niekdajšiu spoločenskú, vedeckú, vojenskú, umeleckú elitu. Dôkaz leží tam, pod zemou, kde masovo pochovávali tých najväčších mužov rumunského národa.
Aj keď historik a filozof Lucian Boia neverí v genetickú kontinuitu, v rumunských dejinách akoby niečo geneticky pretrvávalo a Rumuni s tým takmer beznádejne, ale ustavične bojovali. Čo môže byť horšie, ako boj s vlastným osudom?
Milan Resutík/
Autor je bývalý veľvyslanec v Rumunsku. Narodil sa v roku 1941 v Uzovskej Panici. Študoval rumunčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, po škole pracoval v Československom rozhlase. Po roku 1990 pôsobil najskôr ako veľvyslanec Československa v Rumunsku, neskôr, v rokoch 1993 až 1996 ako veľvyslanec Slovenska. Neskôr bol v Budapešti riaditeľom Slovenského inštitútu. Vydával mesačník Dilema, bol predsedom Literárneho a informačného centra. Prekladá z rumunčiny (D. R. Popescu, H. Lovinescu a i.) a maďarčiny (Á. Göncz a i.). Je ženatý, má xxx detí, žije v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.