Weimarská Európa

Kríza európskej meny zmenila Európu viac, ako všetky summity od Maastrichtu po Lisabon. V čase, keď vypukli vážne ekonomické problémy v Aténach, Dubline, a potom v Lisabone, Madride a Ríme, sa ukázalo, že európske komunitárne právo je nedostatočné, príliš slabé, aby zachránilo eurozónu v jej pôvodnom zložení. Keď to nedokázalo právo, povstal suverén, ktorý ho nahradil. Tým suverénom sa stalo najmä Nemecko. Angela Merkelová ukázala, že Európska únia (čo v praxi znamená eurozóna) je pre Nemecko v dobrom zmysle slova ideologický projekt, hodný mimoriadnych opatrení a nákladov. Oživila sa tým de Gaullova predstava Európy, ktorej vládnu silné národné štáty, nie nadnárodní byrokrati. Až na jeden detail. Británia sa síce dostala na okraj a v podstate smeruje k opusteniu EÚ, ako by si to de Gaulle aj želal, ale na okraji sa dnes posúva aj Francúzsko, neschopné držať krok s Nemeckom. Nemecko je dnes v celých svojich povojnových dejinách na mocenskom vrchole – a zároveň krok od priepasti. Nemci sa totiž stali opäť akýmsi démonom Európy. Akoby znovu platili slová britského spisovateľa a imperialistu Rudyarda Kiplinga z roku 1915: „V dnešnom svete existujú len dve skupiny: ľudské bytosti a Nemci. A Nemec to vie. Ľudské bytosti sú z neho už dávno choré a choré je vlastne všetko, s čím príde Nemec do styku. Všetko, čo urobí, čo povie, čo si myslí, čomu verí.“ Približne tak dnes myslí ulica v Nikózii, Aténach, aj Madride.  .novodobé Prusko Kritici tvrdia, že eurozóna pomohla najmä Nemcom. Nemecké HDP sa vďaka spoločnej mene zvýšilo o stovky miliárd eur (niektoré odhady hovoria až o troch biliónoch eur) a nemecký export fungoval aj v čase, keď sa iné krajiny začali v platobnej bilancii prepadať.  Lenže, nie je všetko iba o eure. Ako ukázal Thilo Sarrazin v knihe Nemecko pácha samovraždu, rast životnej úrovne sa v Nemecku na celé roky takmer zastavil, Nemci nepodľahli chuti žiť nad pomery. A navyše, nepodľahli ani vojenskému intervencionizmu. Berlín sa nezúčastnil na vojne v Iraku, ani na zásahu v Líbyi. Bez akejkoľvej prehnanej ideologickej vášne, čisto pragmaticky. A napriek svojmu humanitárnemu angažovaniu v Sýrii v predošlých rokoch (najmä podpore irackých kresťanov, ktorí do Sýrie ušli), odmietajú intervenovať aj dnes v Sýrii. Nemecká zahraničná politika je celkovo otvorene pasívna: neangažovala sa ani v kritike Ruska alebo Číny.  Nemci sa sústredili na Európu, presnejšie eurozónu. A mocenský vzrast Nemecka vnútri Európy začal v mnohom pripomínať postavenie Pruska v Nemeckej ríši konca 19. storočia. Tak ako sa kedysi pruský kráľ stal nemeckým cisárom a pruský predseda vlády nemeckým kancelárom, tak sa v uplynulých dvoch rokoch nemecká kancelárka stala faktickou prezidentkou Európskej únie a nemecký minister financií jej prvým námestníkom. Lenže tu sa podobnosť končí, Európa nie je Nemecko konca 19. storočia. Prusko dominovalo v Nemeckej ríši oveľa viac (zaberalo dve tretiny územia a väčšinu obyvateľov), ako dnes dominuje Nemecko v Európe. A navyše, napriek rezistencii niektorých častí ríše, nečelilo tomu, čomu dnes čelí v uliciach na juhu kontinentu. Upozornil na to Gideon Rachman z Financial Times, ktorý napísal, že európsky projekt, ktorý bol „navrhnutý tak, aby predchádzal konfliktom, vedie k nepriateľstvu voči Berlínu“. Germanofóbia je podľa neho neférová, zatiaľ čo nemeckí daňoví poplatníci platia účty za južné krajiny, Cyperčania odkazujú Nemcom, že sú pre nich Húni, čo „hovoria ako fašisti“.  Hostilita voči Nemecku sa neskončila iba na juhu, preniesla sa aj na východ, konkrétne do Ruska. Reakciou na zdanenie cyperských účtov sa stali kontroly ruských orgánov v nemeckých nadáciách, fungujúcich v Rusku, vrátane Konrad Adenauer Stiftung alebo Fridriech Ebert Stiftung, čo je tradičný nástroj „nediplomatickej“ nóty ruskej vlády. Dôsledkom je, že Nemecko po dvoch rokoch záchrany eurozóny čelí devastujúcemu imidžu na juhu aj východe Európy. Berlín sa však presviedča, že alternatíva môže byť len horšia: rozpad eurozóny a obnovenie starých mien, ktoré by rýchlo devalvovali, by potenciálny nemecký export ohrozil ešte viac.  .weimarská Európa Nemecko si je vedomé, že nemôže robiť politiku iba v svojom záujme, ale aj v záujme dotknutých krajín. To, čo pritom vidí na juhu Európy, sa až podozrivo podobá na weimarskú lekciu. Úpadok demokracie znesie slová Carla Schmitta z roku 1923: „Objavujú sa nemalé pochybnosti, či je parlament vôbec schopný tvoriť politickú elitu. (...) Ešte horšie a pre naše nádeje bezmála osudné môže byť ďalšie zistenie: V mnohých štátoch to parlamentarizmus dotiahol tak ďaleko, že sa takmer všetky verejné záležitosti premenili na objekt koristi a kompromisu jednotlivých strán a ich družín, a z politiky, ktorá má dosť ďaleko k tomu, aby bola záležitosťou elity, sa stala dosť opovrhovaná záležitosť značne opovrhovanej triedy ľudí.“  Ducha Weimaru však nepripomína len kríza politickej triedy južných krajín, ale aj istá mentálna ľahkovážnosť, zbavovanie sa zodpovednosti za vývoj vo vlastnej krajine. Britský diplomat Harold Nicholson svojho času podobne opísal weimarský Berlín: „Všetci cítia, že by bola škoda ísť spať predtým, než sa niečo očakávateľné, alebo neočakávateľné, stane. Každý vie, že nech už sa stane čokoľvek, zajtra ráno sa bude cítiť znovuzordený.“ Tento typ ľahkovážnosti ovláda juhoeurópsku ulicu, a keď je zmiešaný s politickou nezodpovednosťou, znefunkčňuje celé krajiny. Posledným príkladom boli talianske voľby, najmä podpora pre Silvia Berlusconiho a populista Beppe Grilla, vymykajúci sa zaradeniu do bežného politického spektra.  Otázkou zostáva, či sa Nemci nemýlia v tom najpodstatnejšom: či je zachovanie eurozóny v jej súčasnom zložení riešením situácie, alebo skôr hlavnou prekážkou. A teda, či weimarská lekcia nebráni Nemcom vidieť problém eurokrízy na juhu Európy realisticky.