.keďže vedeckých poznatkov pribúda, vedci sa čoraz viac špecializujú. Vy to robíte naopak.
Je to veľmi namáhavé. Človeku vždy niečo základné utečie. Spolieham sa na súhrnné informácie, na rôzne monografie, encyklopédie. Nie vždy to však stačí. V niektorých otázkach sa musíte ponoriť pomerne hlboko. Následne sa však musíte aj vynoriť a zaradiť to, čo ste získali, do kontextu ostatných poznatkov. Mám ustavične pocit vlastnej povrchnosti. Na druhej strane takéto interdisciplinárne skúmanie robí veľmi málo ľudí. Venujú sa mu banky, keď posudzujú investičné riziká. Banky však celkom vynechávajú kultúrnu alebo duchovnú rovinu.
.ste geológ, učíte, píšete o energetike, o kolapsoch civilizácie, prekladáte zenové texty. Čo je spojivom všetkých týchto aktivít?
Sú to jednoducho veci, ktoré ma zaujímajú. Človek má predsa racionálnu i umeleckú časť. Vedec, ktorý má iba racionálnu stránku, je určite neúplným človekom. A naopak, umelec, ktorý žije čisto z emócie, to tiež nie je úplne ono. Goethe niekde napísal, že keď prírodovedci dobre študujú svet okolo seba, vždy ich to privedie k umeniu. My sme svety vedy a umenia umelo oddelili, ale ony k sebe prirodzene patria.
.a prečo k tomuto oddeleniu došlo?
Možno kvôli honbe za efektivitou. Došlo k nemu niekedy v 19. storočí. Možno svojou mierou prispel i zánik klasického vzdelania. Alebo vedci potrebovali ukázať, že nie sú žiadni zasnení romantici, že sú schopní produkovať objektívne, overiteľné výsledky. Subjektivita vám však dokáže otvoriť celkom nové vhľady. Objektivita prináša fakty, subjektivita porozumenie.
.nie je i veda subjektívna, závislá od osobnosti vedca?
Vedci hovoria, že prírodné vedy sú objektívne. Ale keby veda bola naozaj objektívna, tak by ste si mohli hodiť kockou a náhodne si zvoliť, čo budete skúmať. To sa, samozrejme, nedeje. Vedci si svoje pole skúmania volia podľa toho, čo ich zaujíma, čo ich fascinuje. Na začiatku každého objektívneho výskumu tak stoja čisto subjektívne, osobné rozhodnutia vedca. A nasledujú iné subjektívne rozhodnutia: voľba metodiky, nástrojov...
.čo je centrom vašej vedeckej činnosti? Je to geológia?
Ani nie tak geológia, ako sama zem. Tento stred ostáva, dotýka sa ho však nielen onen biologický podklad, životné prostredie, lesy, lúky, zvieratá, ale i ľudia a spoločnosti, ktoré zem premieňajú a kultivujú.
.nad stolom máte mapu Československa. Je to mapa tektonických zlomov, napriek tomu ale trochu vyzerá ako politická mapa. Je na nej vidieť, že Česko a Slovensko sú veľmi rozdielne i z čisto geologického hľadiska.
O tejto otázke sa veľa hovorilo v 19. storočí. A vlastne už od antiky: Rimania vraj nechali premiestniť jeden horský keltský kmeň do nížiny, aby stratil bojovnosť. Napokon, reliéf krajiny má i čisto praktické dôsledky. Predstavte si nezamestnaného v Česku. Všade naokolo je rovina, môže ísť kam chce, všade sa dostane. Na Slovensku život viac určuje horské údolie, môžete ísť len hore údolím alebo dole potokom. Pritom vás hore – ak to trochu preženiem - čaká kosodrevina a medvede, dolu často len zatvorená fabrika.
.čo sa dá naučiť od zeme, kameňov a hornín?
Ak budete k prírode pristupovať s otázkou, čo sa od nej môžete naučiť, tak to bude medzi vami škrípať. Mne sa celý koncept zámerného učenia nepáči. Je to skôr tak, že stojíte v krajine, a je tam strom či kameň, a zaujíma vás. Preto mu venujete pozornosť, a k procesu učenia dôjde samovoľne. Keď vás zaujme skala či les, je to ako keď vás zajmú Indiáni. Ste zajatí, a neoslobodíte sa, pokým nedôjde k porozumeniu. Zajatie a záujem je v podstate jedno a to isté.
.ste kritikom satelitných mestečiek, a jedným z vašich vážnych argumentov proti nim je, že v takomto osídlení je pretrhnutá kontinuita miesta. Na druhej strane ste vyrastali v Afrike, a zaujímate sa o tao a zen. Ako sa dá skĺbiť vzťah k vlastnej tradícii s otvorenosťou voči pokladom iných kultúr?
Mám dojem, že návšteva rôznych miest Zeme nám pomáha pochopiť naše vlastné korene. Afrika je napríklad krásnym obrazom začiatku ľudstva. Veľký priestor krajiny, veľké zvieratá. Afrika je archaickou, málo kultúrnou vrstvou. V zapadnutej indickej dedine sa zase cítite ako v európskom praveku, ako v neolite. Spoločenstvo ovládané zvykmi, remeslá. Tým, samozrejme, nechcem Indov uraziť. Kultúrna sféra Európy sa pre mňa kryje s maximálnym rozšírením Rímskej ríše. Alebo inak: keď prídete na Slovensku do závodnej jedálne a dáte si ryžu, tá ryža je z Číny. A nikto s tým nemá problém, že je to čínske jedlo. Dáte si španielskeho vtáčika. Maďarskú polievku. Kubánsky rum. Možno ani tak nejde o to, odkiaľ veci sú, ale akým spôsobom ich používate, ako k nim pristupujete. Paprika, kukurica, zemiaky, tabak: všetko je cudzie. A predsa nemáme pocit, že podliehame cudziemu vplyvu. Verím, že je možné použiť i kultúrne dary iných civilizácií nám blízkym, európskym spôsobom. Osou bytosti však musí zostať jej vlastná kultúra. Hoci aj tu sú výnimky. Poznám niekoľko ľudí, pri ktorých mám silný pocit, že zjavne nepatria do strednej Európy, ale zhodou okolností sa narodili v Těšíne či v Trebišove. Takíto ľudia sú však veľmi vzácni. Skoro vždy sú nešťastní, a skoro vždy akoby bolo ich úlohou, aby miesto, do ktorého sa narodili, nejakým spôsobom zmenili. Ale väčšina z nás je zachytená v európskej tradícii, v tradícii, ktorá siaha hlboko do čias pred Kristom.
.vedeli by ste Slovákom odporučiť, kam sa majú ísť pozrieť za jednotlivými vrstvami svojej histórie?
Jedným zo základných miest na Slovensku je pre mňa Slovenský kras. Tam nájdeme vrstvu mysterijného antického, alebo dokonca predantického náboženstva, vo všetkých tých jaskyniach. Potom mám veľmi rád Devín, ktorý jednak leží na Jantárovej ceste, jednak hneď na druhej strane Dunaja máte Cestu Nibelungov. Tadiaľto šli Avari, tadiaľto šli Húni. Tam sa odohrala Pieseň o Nibelungoch. Naproti Devínu je jedno zo skutočne úžasných miest strednej Európy, Carnuntum, rímske mesto pre 50 000 obyvateľov. A keď idete viac do hĺbky, boli tam egyptské chrámy. Ktorý obyvateľ Bratislavy dnes uverí, že 15 kilometrov od mesta stáli egyptské chrámy? A nie je to tak dávno. V Carnuntume boli tri mitreá, svätyne podzemného býka. Tieto zas súvisia s perzským náboženstvom. To je ďalšia veľká tradícia. Na samotnom Devíne stála kresťanská svätyňa zo štvrtého storočia, ktorá bola ariánska. Bratislavské Staré Mesto stojí v hraniciach keltského hradiska. A bratislavský Hradný vrch bol akropolou tohto hradiska. Nitra je krásne mesto. Myšia Hôrka na Šariši je moje milované miesto. Z hľadiska prehistorickej, paleolitickej vrstvy sú skvelé Zemplínske vrchy, tam sú miesta, kde vidíte zem doslova posiatu obsidiánovými nástrojmi, keď sa na jar prejdete po poliach. Pri Rožňave sa mi vždy veľmi páčil Drieňový vrch, čo je staré hradisko, a zároveň tam je stometrová priepasť. Samotný vrch vyzerá ako obrovská pyramída. Celé to dohromady pôsobí ako rozsiahle prírodné posvätné miesto, ktoré v sebe kombinuje výšku a slnko s temnými hĺbkami podzemia. Na tom mieste mám pocit krajinného chrámu. Alebo si vezmite také Piesky pri Španej doline - tam sa chodilo na meď od doby bronzovej. A kam sa tá meď dovážala? Pravdepodobne až do Mykén, do antického sveta.
.myslíte si, že ľudia takéto miesta vnímajú?
Asi ani nie. Na takomto mieste musíte byť dlhší čas, prespať tam, viackrát sa tam vracať. Tieto miesta nie sú známe ani nápadné, nie je to žiadne Macchu Picchu, nie je to Giza.
.vývoj ľudstva zjavne nejde lineárne dopredu. Niečo vieme viac, ale niečo menej ako generácie pred nami. Čo sa podľa vás stratilo z múdrosti minulých generácií?
Stratili sa veci a znalosti týkajúce sa zvierat. Koní a kráv. Ale predmety samotné nie sú také dôležité, ako vzťahy, metafory a symboly na ne naviazané. Ľudia mali kedysi málo vecí, a každá vec bola opradená sieťou mýtických významov. Sekera, hrebeň, nôž. Keď sa stratí pec na chlieb, stratí sa s ňou i vzťah k doma pripravovanému jedlu. Mimochodom, nosíte vreckový nožík?
.nie. Ani neviem, pri akej príležitosti by som ho použil.
To už ste tá generácia, ktorá vymenila rybičku za smartphone. Ja vreckový nôž stále nosím a používam ho veľmi často. Moja generácia musí nosiť vreckový nožík. A nosíte pri sebe lyžicu?
.nie.
Ja lyžicu použijem každú chvíľu. Tiež ju mám vždy so sebou. Vreckový nôž sa prosto stratil. Ale napríklad – ako mi rozprával náš diplomant – v Bruseli v administratíve EÚ existuje bratstvo vreckových nožov, ktorého členovia sa navzájom podporujú a prenášajú si tie nože tajne cez bezpečnostné rámy.
.ako lektor na Sokratovom inšititúte budete študentom rozprávať o kolapsoch civilizácií. Prečo práve o tejto téme?
Prakticky všetky kráľovstvá a ríše skončili nejakou formou kolapsu. Táto vedomosť je i pre nás akýmsi uzemnením: nemali by sme mať pocit, že sa naša civilizácia bude rozvíjať donekonečna. Je potrebné si byť vedomý, že ako má človek svoj koniec, má ho i mesto a civilizácia.
.je možné vidieť príznaky konca civilizácie?
Hovorme skôr o zmene. Cítime prichádzať zmenu, cítime že niečo na svete je ináč. Tak to cíti väčšina ľudí, minimálne dva či tri posledné roky. Inak by sa nejaké mayské učenie o konci sveta u nás nikdy nemohlo uchytiť, keby ľudia necítili vo vzduchu zmenu. Kedysi boli pocity kolapsu spracovávané skôr v kresťanskej apokalyptike. Pocit blízkosti kolapsu sa nedostavuje s chudobou či s ťažkými časmi. Prichádza vtedy, keď sa mení konceptuálny rámec sveta. Keď sa menia symboly. Keď prestáva platiť zaužívaný kultúrny kánon. Keď zmizne stará, tradičná hudba. Keď cítite, že starý svet skončil, zmizol.
.takže tá zmena nepríde niekedy v budúcnosti, tá zmena tu už je.
Áno, proces zmeny už nastal. A ako bude zdražovať energia a potraviny, budeme nútení proces zmeny urýchliť. Zmena už nebude len na rovine myšlienok a symbolov, odohrá sa v materiálnom, každodennom svete. Všetci niečomu veríme. Veríme, že peniaze majú nejakú reálnu cenu. Veríme, že peniaze dáme do banky a ona nám ich neukradne. Podliehame najrozličnejším naivným vieram. Keď tieto viery stratíme, sme zrazu voľní i bezradní a môžeme začať veriť niečomu inému. Napríklad idei Veľkého Slovenska. Alebo v nejakého nového boha. Dnes žijeme v období zmeny, v čase, keď staré viery už neplatia, a tie nové ešte nie sú sformované. Je to nesmierne zaujímavé obdobie. Som veľmi zvedavý, aká bude nová tvár nášho sveta.
Václav Cílek/
Narodil sa v roki 1955 v Brne, vyrastal v Tanzánii, vyštudoval geológiu na Karlovej univerzite v Prahe. Pracoval na Baníckom a neskôr na Geologickom ústave Akadémie vied ČR, ktorého bol aj riaditeľom. Venuje sa geológii, klimatológii, pričom ho zaujíma aj relogionistika, filozofia, literatúra či umenie. Je autorom či spoluautorom množstva kníh a televíznych programov. Pravidelne spolupracuje s časopisom Vesmír, eseje píše do časopisu Respekt. Je držiteľom Ceny Roma Stopparda a Ceny Nadace Vize 97, Patrí medzi lektorov Sokratovho inštitútu, kde bude viesť seminár o kolapsoch civilizácií.
Je to veľmi namáhavé. Človeku vždy niečo základné utečie. Spolieham sa na súhrnné informácie, na rôzne monografie, encyklopédie. Nie vždy to však stačí. V niektorých otázkach sa musíte ponoriť pomerne hlboko. Následne sa však musíte aj vynoriť a zaradiť to, čo ste získali, do kontextu ostatných poznatkov. Mám ustavične pocit vlastnej povrchnosti. Na druhej strane takéto interdisciplinárne skúmanie robí veľmi málo ľudí. Venujú sa mu banky, keď posudzujú investičné riziká. Banky však celkom vynechávajú kultúrnu alebo duchovnú rovinu.
.ste geológ, učíte, píšete o energetike, o kolapsoch civilizácie, prekladáte zenové texty. Čo je spojivom všetkých týchto aktivít?
Sú to jednoducho veci, ktoré ma zaujímajú. Človek má predsa racionálnu i umeleckú časť. Vedec, ktorý má iba racionálnu stránku, je určite neúplným človekom. A naopak, umelec, ktorý žije čisto z emócie, to tiež nie je úplne ono. Goethe niekde napísal, že keď prírodovedci dobre študujú svet okolo seba, vždy ich to privedie k umeniu. My sme svety vedy a umenia umelo oddelili, ale ony k sebe prirodzene patria.
.a prečo k tomuto oddeleniu došlo?
Možno kvôli honbe za efektivitou. Došlo k nemu niekedy v 19. storočí. Možno svojou mierou prispel i zánik klasického vzdelania. Alebo vedci potrebovali ukázať, že nie sú žiadni zasnení romantici, že sú schopní produkovať objektívne, overiteľné výsledky. Subjektivita vám však dokáže otvoriť celkom nové vhľady. Objektivita prináša fakty, subjektivita porozumenie.
.nie je i veda subjektívna, závislá od osobnosti vedca?
Vedci hovoria, že prírodné vedy sú objektívne. Ale keby veda bola naozaj objektívna, tak by ste si mohli hodiť kockou a náhodne si zvoliť, čo budete skúmať. To sa, samozrejme, nedeje. Vedci si svoje pole skúmania volia podľa toho, čo ich zaujíma, čo ich fascinuje. Na začiatku každého objektívneho výskumu tak stoja čisto subjektívne, osobné rozhodnutia vedca. A nasledujú iné subjektívne rozhodnutia: voľba metodiky, nástrojov...
.čo je centrom vašej vedeckej činnosti? Je to geológia?
Ani nie tak geológia, ako sama zem. Tento stred ostáva, dotýka sa ho však nielen onen biologický podklad, životné prostredie, lesy, lúky, zvieratá, ale i ľudia a spoločnosti, ktoré zem premieňajú a kultivujú.
.nad stolom máte mapu Československa. Je to mapa tektonických zlomov, napriek tomu ale trochu vyzerá ako politická mapa. Je na nej vidieť, že Česko a Slovensko sú veľmi rozdielne i z čisto geologického hľadiska.
O tejto otázke sa veľa hovorilo v 19. storočí. A vlastne už od antiky: Rimania vraj nechali premiestniť jeden horský keltský kmeň do nížiny, aby stratil bojovnosť. Napokon, reliéf krajiny má i čisto praktické dôsledky. Predstavte si nezamestnaného v Česku. Všade naokolo je rovina, môže ísť kam chce, všade sa dostane. Na Slovensku život viac určuje horské údolie, môžete ísť len hore údolím alebo dole potokom. Pritom vás hore – ak to trochu preženiem - čaká kosodrevina a medvede, dolu často len zatvorená fabrika.
.čo sa dá naučiť od zeme, kameňov a hornín?
Ak budete k prírode pristupovať s otázkou, čo sa od nej môžete naučiť, tak to bude medzi vami škrípať. Mne sa celý koncept zámerného učenia nepáči. Je to skôr tak, že stojíte v krajine, a je tam strom či kameň, a zaujíma vás. Preto mu venujete pozornosť, a k procesu učenia dôjde samovoľne. Keď vás zaujme skala či les, je to ako keď vás zajmú Indiáni. Ste zajatí, a neoslobodíte sa, pokým nedôjde k porozumeniu. Zajatie a záujem je v podstate jedno a to isté.
.ste kritikom satelitných mestečiek, a jedným z vašich vážnych argumentov proti nim je, že v takomto osídlení je pretrhnutá kontinuita miesta. Na druhej strane ste vyrastali v Afrike, a zaujímate sa o tao a zen. Ako sa dá skĺbiť vzťah k vlastnej tradícii s otvorenosťou voči pokladom iných kultúr?
Mám dojem, že návšteva rôznych miest Zeme nám pomáha pochopiť naše vlastné korene. Afrika je napríklad krásnym obrazom začiatku ľudstva. Veľký priestor krajiny, veľké zvieratá. Afrika je archaickou, málo kultúrnou vrstvou. V zapadnutej indickej dedine sa zase cítite ako v európskom praveku, ako v neolite. Spoločenstvo ovládané zvykmi, remeslá. Tým, samozrejme, nechcem Indov uraziť. Kultúrna sféra Európy sa pre mňa kryje s maximálnym rozšírením Rímskej ríše. Alebo inak: keď prídete na Slovensku do závodnej jedálne a dáte si ryžu, tá ryža je z Číny. A nikto s tým nemá problém, že je to čínske jedlo. Dáte si španielskeho vtáčika. Maďarskú polievku. Kubánsky rum. Možno ani tak nejde o to, odkiaľ veci sú, ale akým spôsobom ich používate, ako k nim pristupujete. Paprika, kukurica, zemiaky, tabak: všetko je cudzie. A predsa nemáme pocit, že podliehame cudziemu vplyvu. Verím, že je možné použiť i kultúrne dary iných civilizácií nám blízkym, európskym spôsobom. Osou bytosti však musí zostať jej vlastná kultúra. Hoci aj tu sú výnimky. Poznám niekoľko ľudí, pri ktorých mám silný pocit, že zjavne nepatria do strednej Európy, ale zhodou okolností sa narodili v Těšíne či v Trebišove. Takíto ľudia sú však veľmi vzácni. Skoro vždy sú nešťastní, a skoro vždy akoby bolo ich úlohou, aby miesto, do ktorého sa narodili, nejakým spôsobom zmenili. Ale väčšina z nás je zachytená v európskej tradícii, v tradícii, ktorá siaha hlboko do čias pred Kristom.
.vedeli by ste Slovákom odporučiť, kam sa majú ísť pozrieť za jednotlivými vrstvami svojej histórie?
Jedným zo základných miest na Slovensku je pre mňa Slovenský kras. Tam nájdeme vrstvu mysterijného antického, alebo dokonca predantického náboženstva, vo všetkých tých jaskyniach. Potom mám veľmi rád Devín, ktorý jednak leží na Jantárovej ceste, jednak hneď na druhej strane Dunaja máte Cestu Nibelungov. Tadiaľto šli Avari, tadiaľto šli Húni. Tam sa odohrala Pieseň o Nibelungoch. Naproti Devínu je jedno zo skutočne úžasných miest strednej Európy, Carnuntum, rímske mesto pre 50 000 obyvateľov. A keď idete viac do hĺbky, boli tam egyptské chrámy. Ktorý obyvateľ Bratislavy dnes uverí, že 15 kilometrov od mesta stáli egyptské chrámy? A nie je to tak dávno. V Carnuntume boli tri mitreá, svätyne podzemného býka. Tieto zas súvisia s perzským náboženstvom. To je ďalšia veľká tradícia. Na samotnom Devíne stála kresťanská svätyňa zo štvrtého storočia, ktorá bola ariánska. Bratislavské Staré Mesto stojí v hraniciach keltského hradiska. A bratislavský Hradný vrch bol akropolou tohto hradiska. Nitra je krásne mesto. Myšia Hôrka na Šariši je moje milované miesto. Z hľadiska prehistorickej, paleolitickej vrstvy sú skvelé Zemplínske vrchy, tam sú miesta, kde vidíte zem doslova posiatu obsidiánovými nástrojmi, keď sa na jar prejdete po poliach. Pri Rožňave sa mi vždy veľmi páčil Drieňový vrch, čo je staré hradisko, a zároveň tam je stometrová priepasť. Samotný vrch vyzerá ako obrovská pyramída. Celé to dohromady pôsobí ako rozsiahle prírodné posvätné miesto, ktoré v sebe kombinuje výšku a slnko s temnými hĺbkami podzemia. Na tom mieste mám pocit krajinného chrámu. Alebo si vezmite také Piesky pri Španej doline - tam sa chodilo na meď od doby bronzovej. A kam sa tá meď dovážala? Pravdepodobne až do Mykén, do antického sveta.
.myslíte si, že ľudia takéto miesta vnímajú?
Asi ani nie. Na takomto mieste musíte byť dlhší čas, prespať tam, viackrát sa tam vracať. Tieto miesta nie sú známe ani nápadné, nie je to žiadne Macchu Picchu, nie je to Giza.
.vývoj ľudstva zjavne nejde lineárne dopredu. Niečo vieme viac, ale niečo menej ako generácie pred nami. Čo sa podľa vás stratilo z múdrosti minulých generácií?
Stratili sa veci a znalosti týkajúce sa zvierat. Koní a kráv. Ale predmety samotné nie sú také dôležité, ako vzťahy, metafory a symboly na ne naviazané. Ľudia mali kedysi málo vecí, a každá vec bola opradená sieťou mýtických významov. Sekera, hrebeň, nôž. Keď sa stratí pec na chlieb, stratí sa s ňou i vzťah k doma pripravovanému jedlu. Mimochodom, nosíte vreckový nožík?
.nie. Ani neviem, pri akej príležitosti by som ho použil.
To už ste tá generácia, ktorá vymenila rybičku za smartphone. Ja vreckový nôž stále nosím a používam ho veľmi často. Moja generácia musí nosiť vreckový nožík. A nosíte pri sebe lyžicu?
.nie.
Ja lyžicu použijem každú chvíľu. Tiež ju mám vždy so sebou. Vreckový nôž sa prosto stratil. Ale napríklad – ako mi rozprával náš diplomant – v Bruseli v administratíve EÚ existuje bratstvo vreckových nožov, ktorého členovia sa navzájom podporujú a prenášajú si tie nože tajne cez bezpečnostné rámy.
.ako lektor na Sokratovom inšititúte budete študentom rozprávať o kolapsoch civilizácií. Prečo práve o tejto téme?
Prakticky všetky kráľovstvá a ríše skončili nejakou formou kolapsu. Táto vedomosť je i pre nás akýmsi uzemnením: nemali by sme mať pocit, že sa naša civilizácia bude rozvíjať donekonečna. Je potrebné si byť vedomý, že ako má človek svoj koniec, má ho i mesto a civilizácia.
.je možné vidieť príznaky konca civilizácie?
Hovorme skôr o zmene. Cítime prichádzať zmenu, cítime že niečo na svete je ináč. Tak to cíti väčšina ľudí, minimálne dva či tri posledné roky. Inak by sa nejaké mayské učenie o konci sveta u nás nikdy nemohlo uchytiť, keby ľudia necítili vo vzduchu zmenu. Kedysi boli pocity kolapsu spracovávané skôr v kresťanskej apokalyptike. Pocit blízkosti kolapsu sa nedostavuje s chudobou či s ťažkými časmi. Prichádza vtedy, keď sa mení konceptuálny rámec sveta. Keď sa menia symboly. Keď prestáva platiť zaužívaný kultúrny kánon. Keď zmizne stará, tradičná hudba. Keď cítite, že starý svet skončil, zmizol.
.takže tá zmena nepríde niekedy v budúcnosti, tá zmena tu už je.
Áno, proces zmeny už nastal. A ako bude zdražovať energia a potraviny, budeme nútení proces zmeny urýchliť. Zmena už nebude len na rovine myšlienok a symbolov, odohrá sa v materiálnom, každodennom svete. Všetci niečomu veríme. Veríme, že peniaze majú nejakú reálnu cenu. Veríme, že peniaze dáme do banky a ona nám ich neukradne. Podliehame najrozličnejším naivným vieram. Keď tieto viery stratíme, sme zrazu voľní i bezradní a môžeme začať veriť niečomu inému. Napríklad idei Veľkého Slovenska. Alebo v nejakého nového boha. Dnes žijeme v období zmeny, v čase, keď staré viery už neplatia, a tie nové ešte nie sú sformované. Je to nesmierne zaujímavé obdobie. Som veľmi zvedavý, aká bude nová tvár nášho sveta.
Václav Cílek/
Narodil sa v roki 1955 v Brne, vyrastal v Tanzánii, vyštudoval geológiu na Karlovej univerzite v Prahe. Pracoval na Baníckom a neskôr na Geologickom ústave Akadémie vied ČR, ktorého bol aj riaditeľom. Venuje sa geológii, klimatológii, pričom ho zaujíma aj relogionistika, filozofia, literatúra či umenie. Je autorom či spoluautorom množstva kníh a televíznych programov. Pravidelne spolupracuje s časopisom Vesmír, eseje píše do časopisu Respekt. Je držiteľom Ceny Roma Stopparda a Ceny Nadace Vize 97, Patrí medzi lektorov Sokratovho inštitútu, kde bude viesť seminár o kolapsoch civilizácií.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.