.hudba a trest
Klaviristu Alexeja Ľubimova (1944) som prvýkrát stretol na festivale Arcus temporum v maďarskej Pannonhalme. Hral tam vtedy Schuberta a diela súčasného ukrajinského skladateľa Valentina Silvestrova. Potom som ho počul v rakúskom Sankt Gallene, kde si na festival v horskom mestečku priniesol zriedkavo uvádzanú klavírnu skladbu francúzskeho excentrika a vizionára Erika Satieho. Keď sme sa rozprávali o tom, či by niekedy prišiel i na Slovensko, ako prvé ho zaujímalo, či si bude môcť zvoliť repertoár bez akýchkoľvek obmedzení. Minulý rok v máji bol lektorom Stredoeurópskej hudobnej akadémie eduMEMA. V rámci nej so svojím žiakom Alexejom Zuevom v Poprade, Košicach a Bratislave uviedli sériu recitálov, na ktorých zazneli Beethovenove neskoré sonáty s hudbou 20. storočia. Táto kombinácia ukázala nielen nadčasovosť Beethovenovej hudby, ale aj silu diel klasikov moderny. Práve schopnosť hľadať, vyberať si a prekvapovať je to, čím sa Alexej Ľubimov odlišuje od mnohých iných klaviristov. Už na začiatku kariéry uviedol v Rusku viaceré premiéry „západných“ skladateľov ako Schönberg, Stockhausen, Ligeti či Cage. „Mal som vtedy dvadsaťpäť rokov a veľmi ma priťahovala západná avantgardná hudba. Na Cagea som dovtedy v Rusku poznal len negatívne reakcie, preto ma veľmi zaujímalo, ako jeho hudba naozaj znie,“ povedal mi Ľubimov, patriaci v Rusku k priekopníkom hudby kultového amerického tvorcu. Jeho posledné CD s Cageovými dielami As It Is (ECM, 2012) označil prestížny britský časopis BBC Music Magazine za nahrávku mesiaca. „Prvýkrát som Cageove skladby počul na Varšavskej jeseni. Kvôli tomuto festivalu som Poľsko navštívil už ako študent Moskovského konzervatória. Objavil som na ňom hudbu Iannisa Xenakisa alebo Mortona Feldmana,“ spomenul Ľubimov v rozhovore podujatie, ktoré v tom čase predstavovalo oázu slobody i pre mnohých slovenských hudobníkov. Iná bola situácia v Sovietskom zväze, kde sa jeho záujem o západnú hudbu, podobne ako v prípade Schnittkeho, Pärta, Gubajduliny či Ustvoľskej, nestretal práve s pochopením kultúrnych funkcionárov a politikov. „Bol som potrestaný niekoľkokrát. Niekedy mal trest podobu zrušenia koncertu krátko pred jeho konaním, inokedy mi nedovolili uviesť konkrétne diela. Vždy som ich však zaradil opäť do programu a pokúsil sa ich zahrať v inom meste. Veľmi nepríjemné bolo, keď mi v roku 1977 zakázali na niekoľko rokov vystupovať v Rige. Od roku 1979 som mal na osem rokov úplný zákaz koncertovania mimo Sovietskeho zväzu,“ spomína umelec žijúci dnes v Paríži na časy neslobody a dodáva, že situácia v pobaltských štátoch bola vždy o niečo uvoľnenejšia ako vo zvyšku krajiny. Uvádzanie súčasnej hudby dnes nie je obmedzované z ideologických dôvodov, no úzko súvisí s kultúrnou a spoločenskou klímou: „Od čias Gorbačova sa avantgardná hudba začala hrať viac. S kolegami sme založili festival Alternatíva, ktorý bol veľmi dobre prijímaný i širším publikom. Bolo to ako odomknutie zatvorených dverí. Po siedmich rokoch však bol o koncerty oveľa menší záujem vinou ekonomickej krízy. Od druhej polovice 90. rokov sa hudbe nedarilo pre celkový úpadok a politickú situáciu. Ľudia si potrebovali zachraňovať životy.“ Dnes je situácia lepšia, no Alexej Ľubimov si myslí, že súčasná hudba stále nemá na pódiách dostatočný priestor: „Dôvodom sú často pedagógovia, ktorí hudbu 20. a 21. storočia väčšinou nehrajú ani nepoznajú. Študenti k nej potom tiež nemajú vzťah a nedisponujú ani technikami, potrebnými na jej zvládnutie.“ V období zákazu koncertovania sa Alexej Ľubimov začal venovať hre na historických klávesových nástrojoch. Aj v tejto oblasti patrí k rešpektovaným špecialistom. Mníchovský label ECM vydal minulý rok nahrávku Debussyho Prelúdií, ktoré nahral na klavíroch Steinway a Bechstein zo začiatku 20. storočia. Jeho výkon a neobvyklú farebnú kombináciu nástrojov z Debussyho čias nominoval BBC Music Magazine na nahrávku roka. „Z týchto známych skladieb existuje veľké množstvo nahrávok na moderných klavíroch. Už sme si tak zvykli na ich zvuk, že ho podvedome akceptujeme ako jediný možný. Preto som chcel tento stereotyp prelomiť a opäť ponúknuť údiv a očarenie, ktoré k tejto hudbe patria,“ povedal mi ruský klavirista, ktorý neprestáva hľadať.
.sedem slov
Hráč na viole da gamba (historický nástroj pripomínajúci violončelo, no s odlišnou stavbou, ostrunením a ladením, pozn. autora) a dirigent Jordi Savall (1942), ktorý so svojím súborom Le Concert des Nations pricestoval predposledný aprílový týždeň do Košíc na pozvanie Európskeho hlavného mesta kultúry, patrí už niekoľko dekád k ikonám starej hudby. Aj na začiatku jeho kariéry stálo objavovanie a poznanie: „Na začiatku som hral skladby pre violu da gamba na violončele. Tento repertoár však nebol akceptovaný ako súčasť štúdia, preto som sa z nich mohol tešiť iba doma. Fascinovali ma však, a tak som sa dostal i k historickému nástroju. Začínal som ako autodidakt, no mal som šťastie, že môj neskorší pedagóg violy da gamba v Bazileji akceptoval, k čomu som dospel štúdiom historických prameňov v knižniciach a nechal ma ísť vlastnou cestou. “ Na tejto ceste bol dôležitým čas, ktorého podľa katalánskeho hudobníka v dnešnej uponáhľanej dobe nie je dostatok. „Nebezpečenstvom je rýchlosť. Žijeme v dobe, keď je všetko rýchle. Mladí hudobníci musia do roka po absolvovaní školy vydať CD. Ak sa to nepodarí, pociťujú to ako zlyhanie. Francúzskym skladateľom Marinom Maraisom som sa začal zaoberať v roku 1965, nahrávka vznikla až o desať rokov neskôr. Keď objavujete nový jazyk, nenaučíte sa ho dokonale za deň. Len rokmi každodennej práce a overovaním na koncertoch objavujete, čo je správne a čo nie,“ hovorí. Od sedemdesiatych rokov Savall postupne založil tri súbory, Hesperion XXI, La Capella Reial de Catalunya a Les Concert des Nations, s ktorými pripraví ročne viac než stovku koncertov a nahrá niekoľko CD. Úspešný hudobník hovorí, že fungovanie jeho súborov v súčasnosti nie je celkom jednoduché: nielen pre ekonomickú krízu, ale aj vinou napätých vzťahov medzi Katalánskom a Španielskom. Množstvo „ekumenických“ hudobných projektov, ktoré Jordi Savall robí s hudobníkmi z Maroka, Afganistanu či Arménska, má podľa neho poukázať nielen na spoločné korene a vzájomné vplyvy rôznych kultúr, ale priniesť i viac porozumenia. „Základom konfliktov je, že nerozumieme kultúrnym odlišnostiam. Prostredníctvom hudby je ich možné pochopiť,“ myslí si a toto presvedčenie je zrejmé i z jedného z posledných edičných počinov Savallovho vydavateľstva Alia Vox. Kniha s CD Pro Pacem obsahuje okrem historickej a súčasnej hudby i eseje od mysliteľov ako Edgar Morin alebo Raimon Panikkar. Jordi Savall so svojimi hudobníkmi uviedol v košickom Dóme svätej Alžbety Haydnovo orchestrálne dielo Sedem posledných slov Spasiteľa na kríži, ktoré vzniklo v roku 1785 na objednávku katedrály v španielskom Cádize. Sedem pomalých častí s tematikou pašiového mystéria striedali texty držiteľa Nobelovej ceny za literatúru Josého Saramaga, ktoré čítal herec František Kovár. Osobné, pochybujúce, azda i trochu provokujúce, no pôsobivé meditácie nad poslednými slovami Krista sa s Haydnovou hudbou spojili v gotickom chráme do pôsobivého celku, ktorý vo mne dlho rezonoval. Keď som sa po koncerte snažil neobratne dostať zo seba pár slov obdivu, Savall rýchlo obrátil reč na Haydna a povedal: „Prostredníctvom hudby môžem byť stále v inšpirujúcej spoločnosti – dnes s Haydnom, zajtra s Monteverdim. A deliť sa o to s ľuďmi. To robí môj život zmysluplným, každý jeden deň...“
Autor je reaktor mesačníka Hudobný život.
Klaviristu Alexeja Ľubimova (1944) som prvýkrát stretol na festivale Arcus temporum v maďarskej Pannonhalme. Hral tam vtedy Schuberta a diela súčasného ukrajinského skladateľa Valentina Silvestrova. Potom som ho počul v rakúskom Sankt Gallene, kde si na festival v horskom mestečku priniesol zriedkavo uvádzanú klavírnu skladbu francúzskeho excentrika a vizionára Erika Satieho. Keď sme sa rozprávali o tom, či by niekedy prišiel i na Slovensko, ako prvé ho zaujímalo, či si bude môcť zvoliť repertoár bez akýchkoľvek obmedzení. Minulý rok v máji bol lektorom Stredoeurópskej hudobnej akadémie eduMEMA. V rámci nej so svojím žiakom Alexejom Zuevom v Poprade, Košicach a Bratislave uviedli sériu recitálov, na ktorých zazneli Beethovenove neskoré sonáty s hudbou 20. storočia. Táto kombinácia ukázala nielen nadčasovosť Beethovenovej hudby, ale aj silu diel klasikov moderny. Práve schopnosť hľadať, vyberať si a prekvapovať je to, čím sa Alexej Ľubimov odlišuje od mnohých iných klaviristov. Už na začiatku kariéry uviedol v Rusku viaceré premiéry „západných“ skladateľov ako Schönberg, Stockhausen, Ligeti či Cage. „Mal som vtedy dvadsaťpäť rokov a veľmi ma priťahovala západná avantgardná hudba. Na Cagea som dovtedy v Rusku poznal len negatívne reakcie, preto ma veľmi zaujímalo, ako jeho hudba naozaj znie,“ povedal mi Ľubimov, patriaci v Rusku k priekopníkom hudby kultového amerického tvorcu. Jeho posledné CD s Cageovými dielami As It Is (ECM, 2012) označil prestížny britský časopis BBC Music Magazine za nahrávku mesiaca. „Prvýkrát som Cageove skladby počul na Varšavskej jeseni. Kvôli tomuto festivalu som Poľsko navštívil už ako študent Moskovského konzervatória. Objavil som na ňom hudbu Iannisa Xenakisa alebo Mortona Feldmana,“ spomenul Ľubimov v rozhovore podujatie, ktoré v tom čase predstavovalo oázu slobody i pre mnohých slovenských hudobníkov. Iná bola situácia v Sovietskom zväze, kde sa jeho záujem o západnú hudbu, podobne ako v prípade Schnittkeho, Pärta, Gubajduliny či Ustvoľskej, nestretal práve s pochopením kultúrnych funkcionárov a politikov. „Bol som potrestaný niekoľkokrát. Niekedy mal trest podobu zrušenia koncertu krátko pred jeho konaním, inokedy mi nedovolili uviesť konkrétne diela. Vždy som ich však zaradil opäť do programu a pokúsil sa ich zahrať v inom meste. Veľmi nepríjemné bolo, keď mi v roku 1977 zakázali na niekoľko rokov vystupovať v Rige. Od roku 1979 som mal na osem rokov úplný zákaz koncertovania mimo Sovietskeho zväzu,“ spomína umelec žijúci dnes v Paríži na časy neslobody a dodáva, že situácia v pobaltských štátoch bola vždy o niečo uvoľnenejšia ako vo zvyšku krajiny. Uvádzanie súčasnej hudby dnes nie je obmedzované z ideologických dôvodov, no úzko súvisí s kultúrnou a spoločenskou klímou: „Od čias Gorbačova sa avantgardná hudba začala hrať viac. S kolegami sme založili festival Alternatíva, ktorý bol veľmi dobre prijímaný i širším publikom. Bolo to ako odomknutie zatvorených dverí. Po siedmich rokoch však bol o koncerty oveľa menší záujem vinou ekonomickej krízy. Od druhej polovice 90. rokov sa hudbe nedarilo pre celkový úpadok a politickú situáciu. Ľudia si potrebovali zachraňovať životy.“ Dnes je situácia lepšia, no Alexej Ľubimov si myslí, že súčasná hudba stále nemá na pódiách dostatočný priestor: „Dôvodom sú často pedagógovia, ktorí hudbu 20. a 21. storočia väčšinou nehrajú ani nepoznajú. Študenti k nej potom tiež nemajú vzťah a nedisponujú ani technikami, potrebnými na jej zvládnutie.“ V období zákazu koncertovania sa Alexej Ľubimov začal venovať hre na historických klávesových nástrojoch. Aj v tejto oblasti patrí k rešpektovaným špecialistom. Mníchovský label ECM vydal minulý rok nahrávku Debussyho Prelúdií, ktoré nahral na klavíroch Steinway a Bechstein zo začiatku 20. storočia. Jeho výkon a neobvyklú farebnú kombináciu nástrojov z Debussyho čias nominoval BBC Music Magazine na nahrávku roka. „Z týchto známych skladieb existuje veľké množstvo nahrávok na moderných klavíroch. Už sme si tak zvykli na ich zvuk, že ho podvedome akceptujeme ako jediný možný. Preto som chcel tento stereotyp prelomiť a opäť ponúknuť údiv a očarenie, ktoré k tejto hudbe patria,“ povedal mi ruský klavirista, ktorý neprestáva hľadať.
.sedem slov
Hráč na viole da gamba (historický nástroj pripomínajúci violončelo, no s odlišnou stavbou, ostrunením a ladením, pozn. autora) a dirigent Jordi Savall (1942), ktorý so svojím súborom Le Concert des Nations pricestoval predposledný aprílový týždeň do Košíc na pozvanie Európskeho hlavného mesta kultúry, patrí už niekoľko dekád k ikonám starej hudby. Aj na začiatku jeho kariéry stálo objavovanie a poznanie: „Na začiatku som hral skladby pre violu da gamba na violončele. Tento repertoár však nebol akceptovaný ako súčasť štúdia, preto som sa z nich mohol tešiť iba doma. Fascinovali ma však, a tak som sa dostal i k historickému nástroju. Začínal som ako autodidakt, no mal som šťastie, že môj neskorší pedagóg violy da gamba v Bazileji akceptoval, k čomu som dospel štúdiom historických prameňov v knižniciach a nechal ma ísť vlastnou cestou. “ Na tejto ceste bol dôležitým čas, ktorého podľa katalánskeho hudobníka v dnešnej uponáhľanej dobe nie je dostatok. „Nebezpečenstvom je rýchlosť. Žijeme v dobe, keď je všetko rýchle. Mladí hudobníci musia do roka po absolvovaní školy vydať CD. Ak sa to nepodarí, pociťujú to ako zlyhanie. Francúzskym skladateľom Marinom Maraisom som sa začal zaoberať v roku 1965, nahrávka vznikla až o desať rokov neskôr. Keď objavujete nový jazyk, nenaučíte sa ho dokonale za deň. Len rokmi každodennej práce a overovaním na koncertoch objavujete, čo je správne a čo nie,“ hovorí. Od sedemdesiatych rokov Savall postupne založil tri súbory, Hesperion XXI, La Capella Reial de Catalunya a Les Concert des Nations, s ktorými pripraví ročne viac než stovku koncertov a nahrá niekoľko CD. Úspešný hudobník hovorí, že fungovanie jeho súborov v súčasnosti nie je celkom jednoduché: nielen pre ekonomickú krízu, ale aj vinou napätých vzťahov medzi Katalánskom a Španielskom. Množstvo „ekumenických“ hudobných projektov, ktoré Jordi Savall robí s hudobníkmi z Maroka, Afganistanu či Arménska, má podľa neho poukázať nielen na spoločné korene a vzájomné vplyvy rôznych kultúr, ale priniesť i viac porozumenia. „Základom konfliktov je, že nerozumieme kultúrnym odlišnostiam. Prostredníctvom hudby je ich možné pochopiť,“ myslí si a toto presvedčenie je zrejmé i z jedného z posledných edičných počinov Savallovho vydavateľstva Alia Vox. Kniha s CD Pro Pacem obsahuje okrem historickej a súčasnej hudby i eseje od mysliteľov ako Edgar Morin alebo Raimon Panikkar. Jordi Savall so svojimi hudobníkmi uviedol v košickom Dóme svätej Alžbety Haydnovo orchestrálne dielo Sedem posledných slov Spasiteľa na kríži, ktoré vzniklo v roku 1785 na objednávku katedrály v španielskom Cádize. Sedem pomalých častí s tematikou pašiového mystéria striedali texty držiteľa Nobelovej ceny za literatúru Josého Saramaga, ktoré čítal herec František Kovár. Osobné, pochybujúce, azda i trochu provokujúce, no pôsobivé meditácie nad poslednými slovami Krista sa s Haydnovou hudbou spojili v gotickom chráme do pôsobivého celku, ktorý vo mne dlho rezonoval. Keď som sa po koncerte snažil neobratne dostať zo seba pár slov obdivu, Savall rýchlo obrátil reč na Haydna a povedal: „Prostredníctvom hudby môžem byť stále v inšpirujúcej spoločnosti – dnes s Haydnom, zajtra s Monteverdim. A deliť sa o to s ľuďmi. To robí môj život zmysluplným, každý jeden deň...“
Autor je reaktor mesačníka Hudobný život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.