Miniem celý vagón a nič. Žiadne správne vibrácie. Na konci druhého vagóna to už klikne a vchádzam do kupé k mladíkovi s dlhými vlasmi a dievčaťu s laptopom. Evidentne sa nepoznajú, lebo sedia na opačných koncoch kupé. Vyzerajú ako ľudia bez predsudkov. Mladík pozerá znudene pred seba, dievčina pozerá film a v ušiach má slúchadlá. Vyklápam hore opierku, natiahnem si nohy, pod hlavu si dám kabát, a oddychujem. Je toho na mňa v poslednom čase dosť veľa. Prejde asi desať minút a mladík sediaci pri okne, čiže hneď vedľa sedačky, kde sedia moje nohy, sa začne bezdôvodne smiať. Pozerá do steny a smeje sa. Občas si dá tvár do dlaní, potom na chvíľu prestane, ale o pár minút sa takmer nečujne smeje zasa. Dievčina, ktorá ho nevidí ani nepočuje, pretože pozerá film a má slúchadlá, sa po chvíľke rozosmeje tiež. S pohľadom na obrazovku, úprimne a nahlas rozosmeje. Pozerám sa na nich a smejem sa. Moje rozpaky zo sklápania opierky za účelom oddychu boli v tomto kupé asi naozaj neopodstatnené. Zasa som mala dobrý ňuch na ľudí. Poznám ten pocit, keď ste v dopravnom prostriedku, čítate knihu a už ten smiech prosto nemôžete ovládnuť. Keď som mala 14, tak som sa začala tak strašne smiať v autobuse v Petržalke, že ma moja spolusediaca teta pokarhala. Inokedy som zasa sedela vedľa mladého dievčaťa (staršieho odo mňa o dosť na to, aby pochopilo knihy, ktoré čítam) a mala som neuveriteľnú potrebu jej prečítať, čo mi je také smiešne v tej časti. Dievča malo sprvu vytreštené oči a potom sa tvárilo, že ma nevidí. A títo dvaja, tí mali, prosím pekne, úplne „na saláme“. Týpek sa smial, nevieme prečo, a občas si niečo zamrmlal (asi bol trošku šiši) a babenka sa klátila aj so slúchadlami. Ja som si nepospala, ale tešila som sa, že ešte okolo mňa v tom čudnom chladnom svete žijú aj ľudia, ktorí sú ľudskí a ktorí sa na nič nehrajú. Opierka bola vyklopená celou cestou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.