ČASOPIS Revue Labyrint 31-32 (Labyrint)
Revue Labyrint začala v roku 1990 vychádzať ako informačný servis pre vydavateľov a kníhkupcov. Po normalizačnom pôste začalo vychádzať veľa kníh, vznikali nové kníhkupectvá a Joachim Dvořák sa im snažil pomôcť zmapovaním toho fascinujúceho „labyrintu“. Praktická příloha je stále súčasťou raz ročne vychádzajúcej Revue Labyrint, no podstatnejších je viac než 200 strán pred ňou. Témou aktuálneho dvojčísla je umenie zabúdať. Jemu je venovaných väčšina esejí (Orhan Pamuk, Douwe Draaisma, Dubravka Ugreśičová či Elena Sorokina) a jeden skvelý fejtón (Umberto Eco). Ono je hlavnou témou rozhovorov (Radka Denemarková, Oksana Zabužko, Martin C. Putna). To však zďaleka nie je všetko. Celá jedna časť je venovaná českej a slovenskej literatúre (Jaromír Štětina, Dora Čechová, Svetlana Žuchová či Peter Balko), celá ďalšia zase výtvarnému umeniu. A ešte niečo o filme a architektúre. A komiks. Labyrint, v ktorom sa človek ľahko zabudne.
.jk
FILM Gambit (USA 2012, Réžia: Michael Hoffman)
O dobrých filmoch sa píše dobre, o zlých ťažko, o filmoch „nijakých“ najťažšie, lebo je zložité niečoho sa v nich zachytiť. Ak sú za nimi navyše zvučné mená, je to písanie o nich síce nepríjemné, ale potrebné. Gambit Michaela Hoffmana patrí do tejto kategórie. Scenár mu napísali Ethan a Joel Coenovci, v iných prípadoch skvelí autori, ale tentoraz akísi čajoví. Hlavnú úlohu stvárnil inokedy na hranici dokonalosti hrajúci Colin Firth, ale tentoraz bola jeho postava natoľko predvídateľná, až sa na neho zle pozeralo. Gambit mal byť podľa všetkého vtipný film, ale v drvivej väčšine svojej metráže takým veru nebol. Príbeh submisívneho, trochu popleteného znalca umeleckých predmetov Harryho Deanea a jeho snaha dokonale pripraveným plánom pokoriť nepríjemného zamestnávateľa, multimilionára Lionela Shahbandara, ostal menej než na polceste.
V šachovej hantírke znamená termín gambit také otvorenie partie, pri ktorom hráč obetuje pešiaka, aby sa hra rýchlejšie rozprúdila. V prípade Hoffmanovho Gambitu sa tými pešiakmi máme stať my diváci. A obeta by to bola zbytočná, ak by sme sa ocitli v kine. Netreba sa tam ocitať, netreba sa nechať zlákať slávnymi menami. Tentoraz sklamali.
HUDBA The Strokes: Comedown Machine (Sony Music)
Na Comedown Machine som si prečítal i vypočul veľmi protichodné názory už po vypustení prvého singlu One Way Trigger. Myslím však, že nikto album nevynáša do nebies, tak ako predchádzajúce štúdiovky od týchto ležérne „mámnaháku“ elegánov z Rotten Apple. Albumu možno chýbajú zásadnejšie hitovky typu Reptilia, Last Night, či Heart in a Cage, no i tak má veľmi silné stránky. Muzikantsky je veľmi nápaditý a pestrý, neopočúva sa rýchlo a stále sa dá na ňom čosi objavovať. Už-už som ho chcel odpálkovať, ale po každom nasadení slúchadiel si na mnohých miestach poviem: „To je super!“ Zvukovo je to taký kompromis medzi ich debutom a predposledným albumom. Počuť tu výrazné vplyvy rocku a popu osemdesiatych rokov. Album má svoje muchy a povedzme, že sa na ňom nachádza aj „vata“, ale pre silné momenty, ako Tap Out, Welcome to The Japan, 8O´s Comedown Machine, či Slow Animals sa oplatí doň ponoriť.
.renat Khallo
HUDBA Ben Harper with Charlie Musselwhite: Get Up! (Stax/Universal)
Ben Harper je skvelým americkým pesničkárom. Charlie Musselwhite zas legendárnym ústnym harmonikárom, ktorého nástroj počuť z mnohých slávnych nahrávok vrátane Toma Waitsa, Bonnie Raitt, INXS alebo Blues Brothers. Obaja spojili svoje majstrovstvo, aby nahrali domácky znejúci album, vychádzajúci najmä z čiernej bluesovej hudby, ktorá má pôvod v Chicagu, kde kedysi tmaví hudobníci vymenili španielky za elektrické gitary. V Harperovej hudbe bolo blues prítomné vždy, najmä keď si položil na kolená svoju obľúbenému slideovú gitaru, ale takýto čisto bluesový album vo svojej bohatej diskografii doteraz ešte nemal. Album Get Up! nemá v sebe žiadnu ambíciu, je predovšetkým pre tých bluesových fanúšikov, ktorí si stále dokážu vychutnať prirodzené muzicírovanie dvoch skvelých hudobníkov, hrajúcich s dušou na dlani.
.pb
HUDBA House of Love: She Paints Words in Red (Cherry Red Records)
Vždy som zastával názor, že originalita a progresívnosť sú dôležité, ale rovnako dôležité sú príťažlivé melódie, podmanivá atmosféra. House Of Love boli novým hitom anglickej nezávislej scény v rokoch 1987 – 88. Neboli progresívni, ale hrali nádherný gitarový indie-pop-rock s nostalgickou prímesou „sixties“ a ich spevák Guy Chadwick mal príjemný hlas. Teraz im vyšiel nový album She Paints Words in Red (na vinyle, samozrejme, v červenej farbe). A opäť je tu nostalgia po sixties, flower power (Low black clouds), vplyv Dunedin soundu novozélandských The Chills (Sunshine out of the rain). Áno, nič nové, ale tvorené s láskou. A počuť to. Už by aj orangutana napadlo, že tie sixties museli byť niečo extra, keď ich ozvena dodnes neutíchla.
.miro Potoček
Revue Labyrint začala v roku 1990 vychádzať ako informačný servis pre vydavateľov a kníhkupcov. Po normalizačnom pôste začalo vychádzať veľa kníh, vznikali nové kníhkupectvá a Joachim Dvořák sa im snažil pomôcť zmapovaním toho fascinujúceho „labyrintu“. Praktická příloha je stále súčasťou raz ročne vychádzajúcej Revue Labyrint, no podstatnejších je viac než 200 strán pred ňou. Témou aktuálneho dvojčísla je umenie zabúdať. Jemu je venovaných väčšina esejí (Orhan Pamuk, Douwe Draaisma, Dubravka Ugreśičová či Elena Sorokina) a jeden skvelý fejtón (Umberto Eco). Ono je hlavnou témou rozhovorov (Radka Denemarková, Oksana Zabužko, Martin C. Putna). To však zďaleka nie je všetko. Celá jedna časť je venovaná českej a slovenskej literatúre (Jaromír Štětina, Dora Čechová, Svetlana Žuchová či Peter Balko), celá ďalšia zase výtvarnému umeniu. A ešte niečo o filme a architektúre. A komiks. Labyrint, v ktorom sa človek ľahko zabudne.
.jk
FILM Gambit (USA 2012, Réžia: Michael Hoffman)
O dobrých filmoch sa píše dobre, o zlých ťažko, o filmoch „nijakých“ najťažšie, lebo je zložité niečoho sa v nich zachytiť. Ak sú za nimi navyše zvučné mená, je to písanie o nich síce nepríjemné, ale potrebné. Gambit Michaela Hoffmana patrí do tejto kategórie. Scenár mu napísali Ethan a Joel Coenovci, v iných prípadoch skvelí autori, ale tentoraz akísi čajoví. Hlavnú úlohu stvárnil inokedy na hranici dokonalosti hrajúci Colin Firth, ale tentoraz bola jeho postava natoľko predvídateľná, až sa na neho zle pozeralo. Gambit mal byť podľa všetkého vtipný film, ale v drvivej väčšine svojej metráže takým veru nebol. Príbeh submisívneho, trochu popleteného znalca umeleckých predmetov Harryho Deanea a jeho snaha dokonale pripraveným plánom pokoriť nepríjemného zamestnávateľa, multimilionára Lionela Shahbandara, ostal menej než na polceste.
V šachovej hantírke znamená termín gambit také otvorenie partie, pri ktorom hráč obetuje pešiaka, aby sa hra rýchlejšie rozprúdila. V prípade Hoffmanovho Gambitu sa tými pešiakmi máme stať my diváci. A obeta by to bola zbytočná, ak by sme sa ocitli v kine. Netreba sa tam ocitať, netreba sa nechať zlákať slávnymi menami. Tentoraz sklamali.
HUDBA The Strokes: Comedown Machine (Sony Music)
Na Comedown Machine som si prečítal i vypočul veľmi protichodné názory už po vypustení prvého singlu One Way Trigger. Myslím však, že nikto album nevynáša do nebies, tak ako predchádzajúce štúdiovky od týchto ležérne „mámnaháku“ elegánov z Rotten Apple. Albumu možno chýbajú zásadnejšie hitovky typu Reptilia, Last Night, či Heart in a Cage, no i tak má veľmi silné stránky. Muzikantsky je veľmi nápaditý a pestrý, neopočúva sa rýchlo a stále sa dá na ňom čosi objavovať. Už-už som ho chcel odpálkovať, ale po každom nasadení slúchadiel si na mnohých miestach poviem: „To je super!“ Zvukovo je to taký kompromis medzi ich debutom a predposledným albumom. Počuť tu výrazné vplyvy rocku a popu osemdesiatych rokov. Album má svoje muchy a povedzme, že sa na ňom nachádza aj „vata“, ale pre silné momenty, ako Tap Out, Welcome to The Japan, 8O´s Comedown Machine, či Slow Animals sa oplatí doň ponoriť.
.renat Khallo
HUDBA Ben Harper with Charlie Musselwhite: Get Up! (Stax/Universal)
Ben Harper je skvelým americkým pesničkárom. Charlie Musselwhite zas legendárnym ústnym harmonikárom, ktorého nástroj počuť z mnohých slávnych nahrávok vrátane Toma Waitsa, Bonnie Raitt, INXS alebo Blues Brothers. Obaja spojili svoje majstrovstvo, aby nahrali domácky znejúci album, vychádzajúci najmä z čiernej bluesovej hudby, ktorá má pôvod v Chicagu, kde kedysi tmaví hudobníci vymenili španielky za elektrické gitary. V Harperovej hudbe bolo blues prítomné vždy, najmä keď si položil na kolená svoju obľúbenému slideovú gitaru, ale takýto čisto bluesový album vo svojej bohatej diskografii doteraz ešte nemal. Album Get Up! nemá v sebe žiadnu ambíciu, je predovšetkým pre tých bluesových fanúšikov, ktorí si stále dokážu vychutnať prirodzené muzicírovanie dvoch skvelých hudobníkov, hrajúcich s dušou na dlani.
.pb
HUDBA House of Love: She Paints Words in Red (Cherry Red Records)
Vždy som zastával názor, že originalita a progresívnosť sú dôležité, ale rovnako dôležité sú príťažlivé melódie, podmanivá atmosféra. House Of Love boli novým hitom anglickej nezávislej scény v rokoch 1987 – 88. Neboli progresívni, ale hrali nádherný gitarový indie-pop-rock s nostalgickou prímesou „sixties“ a ich spevák Guy Chadwick mal príjemný hlas. Teraz im vyšiel nový album She Paints Words in Red (na vinyle, samozrejme, v červenej farbe). A opäť je tu nostalgia po sixties, flower power (Low black clouds), vplyv Dunedin soundu novozélandských The Chills (Sunshine out of the rain). Áno, nič nové, ale tvorené s láskou. A počuť to. Už by aj orangutana napadlo, že tie sixties museli byť niečo extra, keď ich ozvena dodnes neutíchla.
.miro Potoček
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.