Kladúc si tieto otázky a odmietajúc pretrpieť čo i len jeden deň v prospech „uspokojivého“ o rok to bude lepšie, hľadám iné spôsoby výchovy, ktoré by naplnili moju predstavu o rodičovstve. V opozícii s trendom nekonečných materských povinností a nutností je útla kniha Jean Liedloffovej The Continuum Concept, In Search of Happinness Lost (v češtine vyšla pod názvom Koncept kontinua, Hledání ztraceného štěstí pre nás a naše děti), ktorá na príklade rodičovstva a života indiánskych kmeňov Yeguánov a Sanemov v juhoamerickom dažďovom pralese hľadá správny spôsob výchovy pre naše deti, a ktorú som už na tomto mieste pred dvoma týždňami spomínala.
Liedloffovej indiánske bábätká a deti sú spokojné, šťastné, majú uvoľnené svalstvo, nemajú koliky a reflux, sú samostatné, nepoznajú obdobie vzdoru, nehádajú sa medzi sebou a poslúchajú dospelých. Pomáhajú s prácami, nosia deti, v prítomnosti dospelých stíchnu a zaujmú rolu poslucháčov. Nie sú však do toho dotlačení, Yeguáni nevyvíjajú tlak a nepresviedčajú. Správanie je založené na dobrovoľnosti a na očakávaní, že sa dieťa bude správať sociálne. Paradoxne, rodičia im venujú oveľa menej pozornosti, ako sme zvyknutí v našich zemepisných šírkach. Deti, hoci sú súčasťou a priamymi účastníkmi aktívneho života Yeguánov, sú zriedka samy centrom pozornosti. Svet Yeguánov sa na rozdiel od nášho okolo detí netočí.
Hovorím si, o čo by bol spokojnejší život matky, keby jej deti nemrnčali, samostatne sa hrali, pozorovali aktivity dospelých a poslúchal?! Ako to však docieliť?
.v náručí
K vytvoreniu správneho základu na výchovu a emocionálny vývoj podľa Liedloffovej vedie najmä zavŕšená fáza v náručí. Od narodenia až po dobrovoľné lozenie matka a ostatní členovia rodiny dieťa nepretržite nosia a ono sa z náručia stáva pozorovateľom bežných činností. Hoci hlavnou činnosťou matky nie je starostlivosť o dieťa, ono je vždy prítomné v aktívnom živote, spiace aj bdejúce vníma jeho pohyby a zvuky. Bábätko je spokojné, uvoľnené, vnímavé.
Predpokladajme teda, že toto obdobie máme úspešne zvládnuté. Ak nie, Liedloffová hovorí, že dieťa sa bude aj naďalej snažiť o naplnenie svojich potrieb z neuskutočnenej fázy v náručí. Tie môžu byť naplnené v ktoromkoľvek veku, najjednoduchšie však, ešte kým je dieťa malé. Napríklad spaním v rodičovskej posteli, objatiami, sedením na kolenách.
.leziem, nevšímajte si ma
Mňa však viac zaujala nasledujúca fáza – keď už dieťa lezie. Všetci sa na to tešíme, dokumentujeme prvé pohyby a kroky, ale zároveň, s obavami o jeho bezpečnosť, skladáme dieťa z konferenčného stolíka. Vzdychneme si, ako nám bolo dobre, kým sme sa spolu s dieťatkom vyvaľovali na koberci.
Yeguáni si nového lezca akoby nevšímajú, dieťa je samostatné a voľne sa pohybuje. Neboja sa, že si ublíži, veria v jeho pud sebazáchovy. Liedloffová používa výraz, že očakávajú, že sa mu nič nestane a porovnáva to s nami, ktorí očakávame pravý opak. Pozor, udrieš si hlavu! Spadneš! Šmykneš sa! No,no! Naša slovná zásoba smerujúca k batoliacemu sa drobcovi je plná výstrah a varovaní.
Yeguánska matka je pasívna, pozornosť dieťaťa nevyhľadáva, aktivitu vyvíja dieťa. Samo príde, keď je smädné, hladné, unavené, alebo sa chce pritúliť. Keď matka niekam ide, zoberie dieťa na ruky, alebo ho nechá ísť za ňou. Neotáča sa, očakáva, že ju dieťa bude nasledovať. Ak dieťa nestíha, ozve sa a matka spomalí.
.deti chcú rodičov nasledovať, nie viesť
Jean Liedloffová ďalej rozvíja teóriu nezdravého zamerania sa na deti vo svojom článku Who is in control? The Unhappy Consequences of Being Child-Centered . Dieťa sa chce naučiť, čo robia dospelí a preto očakáva, že bude môcť sledovať rodiča venovať sa „dospeláckej“ práci. Ak rodič namiesto toho upriami svoju pozornosť na dieťa, vysiela mu signál, že nevie, čo má vlastne robiť a hľadá odpoveď u dieťaťa. Ideš jesť? Dáš si polievku? Ryžu? Zemiaky? Banán? Zmätené dieťa krúti hlavou. Autorka tvrdí, že dieťa nechce získať prevahu nad rodičom, naopak, hľadá miesto, kde si je rodič istý a môže sa o jeho rozhodnutie oprieť.
Liedloffová odporúča podľa vzoru Yeguánov nevenovať deťom špeciálnu pozornosť alebo ich podľa možnosti začleniť do našich aktivít. Ak deti prejavia záujem, Yeguáni im napríklad ponúknu drobné nástroje, aby mohli napodobňovať a pomáhať dospelým.
.všetko naopak
Pri čítaní Konceptu kontinua som nadobudla pocit, že robíme všetko naopak. Krvopotne sa snažíme vymyslieť dieťaťu program, ale keď robíme niečo sami, nechceme, aby zavadzalo. Namiesto toho, by sme ho mali nechať pomôcť a učiť sa. Kŕmime ho, keď si sami zmyslíme. Keď pribehne, hľadajúc naplnenie svojich potrieb, odbijeme ho. Točíme sa okolo neho cez deň, ale necháme ho spať samo v noci. Chceme, aby si neublížilo, ale ustavične mu opakujeme, že spadne. Môžeme sa predsa len od Yeguánov niečomu naučiť? Dá sa ich prístup aplikovať na naše pomery?
Evidentne áno. Kniha aj následné články Jean Liedloffovej majú veľa fanúšikov a nasledovníkov, autorka až do svojej smrti bola v aktívnom kontakte a podporovala tisícky rodičov z celého sveta v ich snahe vychovávať svoje deti v súlade s našou zabudnutou prirodzenosťou.
Tiež som sa nechala inšpirovať jej myšlienkami a otestovala som nové postupy na svojom jednoročnom synovi. Prestala som sa trápiť tým, že spáva s nami v posteli. Zoberiem ho k sebe vždy, keď treba. Nechám ho zapájať sa do drobných činností, ako napríklad vykladanie umývačky. Ak si počas mojej práce vyžaduje pozornosť, posadím ho do vysokej stoličky, aby videl, čo robím. Spievam mu, objímem ho, vezmem na ruky, ak treba. Väčšinou, ak nejde o iný problém, sám znova odbehne a ja pokračujem v práci. Snažím sa vyjadrovať svoje očakávania v pozitívnych vetách. Namiesto „Nelez na ten gauč, lebo spadneš!“ použiť „Hraj sa pekne na koberci.“ Ak to aj neprinesie úspech, minimálne to zjemní tón hlasu. Hlas vyjadrujúci povolenie znie príjemnejšie ako ten, ktorý je plný zákazov. Mám však stále ďaleko od vyrovnanej a sebaistej yeguánskej mamy.
.odmietam sa deťom nevenovať
Kauč rodičovstva Scott Noelle je tiež prívržencom Konceptu kontinua. Vo svojom blogu však poukazuje na to, že pre západných rodičov je náročné svoju pozornosť od detí vedome odvrátiť. Noelle radí otvorene si priznať, že považujeme za vhodné venovať dieťaťu priamu pozornosť. Je to vlastne náš rodičovský inštinkt, ktorý hovorí, čo naše dieťa potrebuje, a nielen slepé nasledovanie rôznych teórií. Upozorňuje tiež, že naše deti vyžadujú viac priamej pozornosti sčasti preto, lebo žijú v spoločnosti, ktorá núti budovať si vlastné ego. Ak nie sme schopní vytvoriť dieťaťu prostredie, kde silné ja nebude potrebné, jedinou cestou ako vštepiť opak – empatiu, súcit, záujem o druhých – je venovať dieťaťu zdravú pozornosť. Nadmernú pozornosť venovanú deťom zdôvodňuje Noelle ako nízku dôveru rodiča vo vlastné schopnosti a spoliehanie sa na to, že ho dieťa povedie. V takomto prípade kauč odporúča zodpovedať si otázku, čo moja úloha rodiča? Živiť, vychovávať, informovať, utešiť? Držte sa svojej úlohy a deťom ponechajte ich priestor.
.zaostrené na rodičov
Podľa Noella deti najviac potrebujú rodičov, ktorí sú prítomní, sústredení a naladení na potreby dieťaťa. To, aké ťažké je byť pokojný v každej situácii a zároveň vyjadriť svoje pocity jasne a sebaisto, vie každý rodič. Aj keď nemusíte súhlasiť s tým, že pokojný rodič sa rovná pokojné dieťa, určite mi nebudete oponovať, keď poviem, že nervózny rodič dieťa neupokojí. Namiesto toho, aby sme teda zaostrili na deti, mali by sme sa zamerať sami na seba. Naučiť sa počúvať svoje inštinkty, upokojiť sa, načúvať potrebám svojich detí a jasne a zreteľne komunikovať naše očakávania.
Autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Liedloffovej indiánske bábätká a deti sú spokojné, šťastné, majú uvoľnené svalstvo, nemajú koliky a reflux, sú samostatné, nepoznajú obdobie vzdoru, nehádajú sa medzi sebou a poslúchajú dospelých. Pomáhajú s prácami, nosia deti, v prítomnosti dospelých stíchnu a zaujmú rolu poslucháčov. Nie sú však do toho dotlačení, Yeguáni nevyvíjajú tlak a nepresviedčajú. Správanie je založené na dobrovoľnosti a na očakávaní, že sa dieťa bude správať sociálne. Paradoxne, rodičia im venujú oveľa menej pozornosti, ako sme zvyknutí v našich zemepisných šírkach. Deti, hoci sú súčasťou a priamymi účastníkmi aktívneho života Yeguánov, sú zriedka samy centrom pozornosti. Svet Yeguánov sa na rozdiel od nášho okolo detí netočí.
Hovorím si, o čo by bol spokojnejší život matky, keby jej deti nemrnčali, samostatne sa hrali, pozorovali aktivity dospelých a poslúchal?! Ako to však docieliť?
.v náručí
K vytvoreniu správneho základu na výchovu a emocionálny vývoj podľa Liedloffovej vedie najmä zavŕšená fáza v náručí. Od narodenia až po dobrovoľné lozenie matka a ostatní členovia rodiny dieťa nepretržite nosia a ono sa z náručia stáva pozorovateľom bežných činností. Hoci hlavnou činnosťou matky nie je starostlivosť o dieťa, ono je vždy prítomné v aktívnom živote, spiace aj bdejúce vníma jeho pohyby a zvuky. Bábätko je spokojné, uvoľnené, vnímavé.
Predpokladajme teda, že toto obdobie máme úspešne zvládnuté. Ak nie, Liedloffová hovorí, že dieťa sa bude aj naďalej snažiť o naplnenie svojich potrieb z neuskutočnenej fázy v náručí. Tie môžu byť naplnené v ktoromkoľvek veku, najjednoduchšie však, ešte kým je dieťa malé. Napríklad spaním v rodičovskej posteli, objatiami, sedením na kolenách.
.leziem, nevšímajte si ma
Mňa však viac zaujala nasledujúca fáza – keď už dieťa lezie. Všetci sa na to tešíme, dokumentujeme prvé pohyby a kroky, ale zároveň, s obavami o jeho bezpečnosť, skladáme dieťa z konferenčného stolíka. Vzdychneme si, ako nám bolo dobre, kým sme sa spolu s dieťatkom vyvaľovali na koberci.
Yeguáni si nového lezca akoby nevšímajú, dieťa je samostatné a voľne sa pohybuje. Neboja sa, že si ublíži, veria v jeho pud sebazáchovy. Liedloffová používa výraz, že očakávajú, že sa mu nič nestane a porovnáva to s nami, ktorí očakávame pravý opak. Pozor, udrieš si hlavu! Spadneš! Šmykneš sa! No,no! Naša slovná zásoba smerujúca k batoliacemu sa drobcovi je plná výstrah a varovaní.
Yeguánska matka je pasívna, pozornosť dieťaťa nevyhľadáva, aktivitu vyvíja dieťa. Samo príde, keď je smädné, hladné, unavené, alebo sa chce pritúliť. Keď matka niekam ide, zoberie dieťa na ruky, alebo ho nechá ísť za ňou. Neotáča sa, očakáva, že ju dieťa bude nasledovať. Ak dieťa nestíha, ozve sa a matka spomalí.
.deti chcú rodičov nasledovať, nie viesť
Jean Liedloffová ďalej rozvíja teóriu nezdravého zamerania sa na deti vo svojom článku Who is in control? The Unhappy Consequences of Being Child-Centered . Dieťa sa chce naučiť, čo robia dospelí a preto očakáva, že bude môcť sledovať rodiča venovať sa „dospeláckej“ práci. Ak rodič namiesto toho upriami svoju pozornosť na dieťa, vysiela mu signál, že nevie, čo má vlastne robiť a hľadá odpoveď u dieťaťa. Ideš jesť? Dáš si polievku? Ryžu? Zemiaky? Banán? Zmätené dieťa krúti hlavou. Autorka tvrdí, že dieťa nechce získať prevahu nad rodičom, naopak, hľadá miesto, kde si je rodič istý a môže sa o jeho rozhodnutie oprieť.
Liedloffová odporúča podľa vzoru Yeguánov nevenovať deťom špeciálnu pozornosť alebo ich podľa možnosti začleniť do našich aktivít. Ak deti prejavia záujem, Yeguáni im napríklad ponúknu drobné nástroje, aby mohli napodobňovať a pomáhať dospelým.
.všetko naopak
Pri čítaní Konceptu kontinua som nadobudla pocit, že robíme všetko naopak. Krvopotne sa snažíme vymyslieť dieťaťu program, ale keď robíme niečo sami, nechceme, aby zavadzalo. Namiesto toho, by sme ho mali nechať pomôcť a učiť sa. Kŕmime ho, keď si sami zmyslíme. Keď pribehne, hľadajúc naplnenie svojich potrieb, odbijeme ho. Točíme sa okolo neho cez deň, ale necháme ho spať samo v noci. Chceme, aby si neublížilo, ale ustavične mu opakujeme, že spadne. Môžeme sa predsa len od Yeguánov niečomu naučiť? Dá sa ich prístup aplikovať na naše pomery?
Evidentne áno. Kniha aj následné články Jean Liedloffovej majú veľa fanúšikov a nasledovníkov, autorka až do svojej smrti bola v aktívnom kontakte a podporovala tisícky rodičov z celého sveta v ich snahe vychovávať svoje deti v súlade s našou zabudnutou prirodzenosťou.
Tiež som sa nechala inšpirovať jej myšlienkami a otestovala som nové postupy na svojom jednoročnom synovi. Prestala som sa trápiť tým, že spáva s nami v posteli. Zoberiem ho k sebe vždy, keď treba. Nechám ho zapájať sa do drobných činností, ako napríklad vykladanie umývačky. Ak si počas mojej práce vyžaduje pozornosť, posadím ho do vysokej stoličky, aby videl, čo robím. Spievam mu, objímem ho, vezmem na ruky, ak treba. Väčšinou, ak nejde o iný problém, sám znova odbehne a ja pokračujem v práci. Snažím sa vyjadrovať svoje očakávania v pozitívnych vetách. Namiesto „Nelez na ten gauč, lebo spadneš!“ použiť „Hraj sa pekne na koberci.“ Ak to aj neprinesie úspech, minimálne to zjemní tón hlasu. Hlas vyjadrujúci povolenie znie príjemnejšie ako ten, ktorý je plný zákazov. Mám však stále ďaleko od vyrovnanej a sebaistej yeguánskej mamy.
.odmietam sa deťom nevenovať
Kauč rodičovstva Scott Noelle je tiež prívržencom Konceptu kontinua. Vo svojom blogu však poukazuje na to, že pre západných rodičov je náročné svoju pozornosť od detí vedome odvrátiť. Noelle radí otvorene si priznať, že považujeme za vhodné venovať dieťaťu priamu pozornosť. Je to vlastne náš rodičovský inštinkt, ktorý hovorí, čo naše dieťa potrebuje, a nielen slepé nasledovanie rôznych teórií. Upozorňuje tiež, že naše deti vyžadujú viac priamej pozornosti sčasti preto, lebo žijú v spoločnosti, ktorá núti budovať si vlastné ego. Ak nie sme schopní vytvoriť dieťaťu prostredie, kde silné ja nebude potrebné, jedinou cestou ako vštepiť opak – empatiu, súcit, záujem o druhých – je venovať dieťaťu zdravú pozornosť. Nadmernú pozornosť venovanú deťom zdôvodňuje Noelle ako nízku dôveru rodiča vo vlastné schopnosti a spoliehanie sa na to, že ho dieťa povedie. V takomto prípade kauč odporúča zodpovedať si otázku, čo moja úloha rodiča? Živiť, vychovávať, informovať, utešiť? Držte sa svojej úlohy a deťom ponechajte ich priestor.
.zaostrené na rodičov
Podľa Noella deti najviac potrebujú rodičov, ktorí sú prítomní, sústredení a naladení na potreby dieťaťa. To, aké ťažké je byť pokojný v každej situácii a zároveň vyjadriť svoje pocity jasne a sebaisto, vie každý rodič. Aj keď nemusíte súhlasiť s tým, že pokojný rodič sa rovná pokojné dieťa, určite mi nebudete oponovať, keď poviem, že nervózny rodič dieťa neupokojí. Namiesto toho, aby sme teda zaostrili na deti, mali by sme sa zamerať sami na seba. Naučiť sa počúvať svoje inštinkty, upokojiť sa, načúvať potrebám svojich detí a jasne a zreteľne komunikovať naše očakávania.
Autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.