Zvyknem si
Rodičia boli hippies, zvyknem si na hocičo. Prvé roky života som strávila v Arizone, chvíľu sme bývali aj v típí, neskôr v karavane s pieckou na drevo. V Holandsku som zase mala izbu s piatimi rohmi. Vyrastala som striktne bio, vegetariánsky, makrobioticky, do deviatich rokov som nejedla čokoládu, teda ochutnala som ju, ale od mamy som dostala len karob. (Hovorí a sype dcére holandskú čokoládu na chleba.)
Violončelo a box
Dnes robím jogu, v detstve som boxovala aj hrala na violončelo. Po dvoch lekciách som už koncertovala na besiedke s vlastnou skladbou. Nebavilo ma hrať podľa niekoho iného. Box som najprv fotila, ale povedali mi, že ak do toho chcem preniknúť, musím to sama vyskúšať. V tom čase zavraždili Thea van Gogha a ja som bola v šoku, čo sa stalo s mojou krajinou, že sa v nej necítim bezpečne. Tak som sa dala na box.
S dcérou ladím
Ako matka sa pri výchove snažím nájsť zlatú strednú cestu, nie som prísna, ani dogmatická. Nevymýšľam, ako to má byť podľa tabuliek, dokedy dojčiť, odkedy prikrmovať, snažím sa sledovať, ako sa dcéra vyvíja, aké má potreby a reagovať na ne. Teda podľa možností. Plus, snažím sa čo najmenej zmeniť môj život, takže aj ona sa musí prispôsobiť mne. Občas to ide, občas nie, ale vždy sa to dá zladiť.
Snívam v obrazoch
Po narodení som hovorila po anglicky, potom po holandsky, nemecky, francúzsky, slovensky. To čo aktuálne nepoužívam, zatlačím do úzadia, ako sa hovorí last in, first out, teraz mám veľmi dominantnú slovenčinu, občas mám problémy s francúzštinou. Ale keď sa sústredím, tak to príde. V akej reči snívam, nemám šajnu, ale určite farebne.
Hnevám sa pomaly
Veľmi túžim po tom, aby všetko išlo dobre. Niekedy sa tak sústredím na pozitívne stránky, že prehliadam problémy, myslím si, že to ešte dám, zvládnem, a prepasiem moment, keď som mala požiadať o pomoc. Nemám rada konflikty, dlho som sa nevedela poriadne nahnevať, u nás sa nenosili výbuchy hnevu. Keď sa niečo pokašle, najprv to vzťahujem na seba, až keď zistím, že to urobil zle niekto iný, potom sa pomaly štartujem. Dávam si všetko v hlave dokopy, dlho si uzrejmujem, čo mi vlastne prekáža a čo by som chcela, aby bolo inak. Až potom to aj verbalizujem.
Som Holanďanka
Keď niečo môžem kúpiť za päť korún, staré a krásne, z toho mám najväčšiu radosť, v tom som pravá Holanďanka. Milovala som blšáky na Interi, okolo smetiska alebo zberného dvoru nemôžem prejsť len tak. Nerada kupujem drahé veci. Napríklad umývačka riadu, veľmi o nej snívam, ale zdá sa mi zbytočné, vyhodiť tak strašne veľa peňazí.
Nezávidím
V Holandsku sa hovorí: Elk huis heeft zijn kruis, každý dom má svoj kríž. Nič nie je perfektné, neverím tomu, že iný človek sa má lepšie ako ja. Keď sme v škole mali predniesť referát na tému, čím chcem byť v dospelosti, ja som hovorila o tom, že chcem byť šťastná. Či aj som? Nie všetko ide tak, ako by som chcela, ale darí sa mi udržať život v rovnováhe. Ak aj jeden deň mám pocit, že je niečo strašne zlé, druhý deň si poviem, že to až tak strašné nie je. To je normálne, v poriadku, prežijeme.
Rodičia boli hippies, zvyknem si na hocičo. Prvé roky života som strávila v Arizone, chvíľu sme bývali aj v típí, neskôr v karavane s pieckou na drevo. V Holandsku som zase mala izbu s piatimi rohmi. Vyrastala som striktne bio, vegetariánsky, makrobioticky, do deviatich rokov som nejedla čokoládu, teda ochutnala som ju, ale od mamy som dostala len karob. (Hovorí a sype dcére holandskú čokoládu na chleba.)
Violončelo a box
Dnes robím jogu, v detstve som boxovala aj hrala na violončelo. Po dvoch lekciách som už koncertovala na besiedke s vlastnou skladbou. Nebavilo ma hrať podľa niekoho iného. Box som najprv fotila, ale povedali mi, že ak do toho chcem preniknúť, musím to sama vyskúšať. V tom čase zavraždili Thea van Gogha a ja som bola v šoku, čo sa stalo s mojou krajinou, že sa v nej necítim bezpečne. Tak som sa dala na box.
S dcérou ladím
Ako matka sa pri výchove snažím nájsť zlatú strednú cestu, nie som prísna, ani dogmatická. Nevymýšľam, ako to má byť podľa tabuliek, dokedy dojčiť, odkedy prikrmovať, snažím sa sledovať, ako sa dcéra vyvíja, aké má potreby a reagovať na ne. Teda podľa možností. Plus, snažím sa čo najmenej zmeniť môj život, takže aj ona sa musí prispôsobiť mne. Občas to ide, občas nie, ale vždy sa to dá zladiť.
Snívam v obrazoch
Po narodení som hovorila po anglicky, potom po holandsky, nemecky, francúzsky, slovensky. To čo aktuálne nepoužívam, zatlačím do úzadia, ako sa hovorí last in, first out, teraz mám veľmi dominantnú slovenčinu, občas mám problémy s francúzštinou. Ale keď sa sústredím, tak to príde. V akej reči snívam, nemám šajnu, ale určite farebne.
Hnevám sa pomaly
Veľmi túžim po tom, aby všetko išlo dobre. Niekedy sa tak sústredím na pozitívne stránky, že prehliadam problémy, myslím si, že to ešte dám, zvládnem, a prepasiem moment, keď som mala požiadať o pomoc. Nemám rada konflikty, dlho som sa nevedela poriadne nahnevať, u nás sa nenosili výbuchy hnevu. Keď sa niečo pokašle, najprv to vzťahujem na seba, až keď zistím, že to urobil zle niekto iný, potom sa pomaly štartujem. Dávam si všetko v hlave dokopy, dlho si uzrejmujem, čo mi vlastne prekáža a čo by som chcela, aby bolo inak. Až potom to aj verbalizujem.
Som Holanďanka
Keď niečo môžem kúpiť za päť korún, staré a krásne, z toho mám najväčšiu radosť, v tom som pravá Holanďanka. Milovala som blšáky na Interi, okolo smetiska alebo zberného dvoru nemôžem prejsť len tak. Nerada kupujem drahé veci. Napríklad umývačka riadu, veľmi o nej snívam, ale zdá sa mi zbytočné, vyhodiť tak strašne veľa peňazí.
Nezávidím
V Holandsku sa hovorí: Elk huis heeft zijn kruis, každý dom má svoj kríž. Nič nie je perfektné, neverím tomu, že iný človek sa má lepšie ako ja. Keď sme v škole mali predniesť referát na tému, čím chcem byť v dospelosti, ja som hovorila o tom, že chcem byť šťastná. Či aj som? Nie všetko ide tak, ako by som chcela, ale darí sa mi udržať život v rovnováhe. Ak aj jeden deň mám pocit, že je niečo strašne zlé, druhý deň si poviem, že to až tak strašné nie je. To je normálne, v poriadku, prežijeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.