Ak by som bol mladou skupinou a chcel by som, aby sa o mne vedelo, tak by som sa dohodol s nejakým promotérom a požiadal by som ho napríklad o hrocha do šatne, jednofarebné ponožky v celom štábe a zákaz fotografovania.
Promotér by na tlačovke po najobľúbenejšej novinárskej otázke povedal, že najbizarnejšie požiadavky má slovenská skupina Jožko, pre ktorú musia pripraviť bahnovisko so živým hrochom. Na druhý deň by skupina bola slávna. Nerozumiem takým obľúbeným hrám na prapodivnoúchvatné požiadavky. Tie sa delia na dve kategórie – smerujúce k čo najlepšiemu koncertu a smerujúce k čo najlepšej publicite. Časom som pochopil, že ak chce niekto konkrétnu značku vína, tak nejde o rozmar, ale o istotu a pocit bezpečia. Skupiny si všetci organizátori vážia a chcú pred nimi prezentovať svoje obľúbené veci – poznáte to, keď vám niekto núka rôzne domoviny (lavórovice od suseda) a zaručene najlepšie požívatiny na svete a vy na druhý deň neviete vstať z postele, za čo môže extrémny dunihlav a bruchabôľ. Umelci počas roka koncertujú veľa, často večer niekam priletia, odohrajú koncert a ráno letia ďalej. Preto potrebujú aspoň akú-takú istotu, aspoň aký-taký domáci pocit – a zažiadajú si to, čo popíjajú doma a radi a z čoho ich hlava nebolieva. Chápem aj požiadavky na techniku, ubytovanie, služby – cestovanie a hranie je únavné a zvukári s letovačkami vám ho nespríjemnia (kedysi bola letovačka v znaku cechu našich zvukárov, teraz patria k svetovej špičke – aj vďaka tréningu od zahraničných skupín). Nechápem druhú kategóriu požiadaviek – typ jednofarebné lentilky. Nerozumiem, prečo to skupiny chcú, prečo o tom promotéri hovoria a prečo to novinári píšu. Je to totiž úplná hlúposť – podľa zmlúv je informovanie o podmienkach hrania tajné a nezverejniteľné. Organizátori tým pádom porušujú zmluvu, pričom však paradoxne úlohou tej požiadavky nie je ona samotná, ale práve zakázaná publicita. Aj ja som kedysi niektoré podobné veci zverejnil (napríklad lego pre Ralpha Myerza), ale už roky sa tejto hre snažím vyhýbať. Ak príde na Slovensko legenda a jediné, čo po nej ostane, je nafukovací krokodíl v šatni, tak je niekde chyba. Na strane legendy, promotéra i novinárov. Rovnocenne.
.michal Kaščák
Promotér by na tlačovke po najobľúbenejšej novinárskej otázke povedal, že najbizarnejšie požiadavky má slovenská skupina Jožko, pre ktorú musia pripraviť bahnovisko so živým hrochom. Na druhý deň by skupina bola slávna. Nerozumiem takým obľúbeným hrám na prapodivnoúchvatné požiadavky. Tie sa delia na dve kategórie – smerujúce k čo najlepšiemu koncertu a smerujúce k čo najlepšej publicite. Časom som pochopil, že ak chce niekto konkrétnu značku vína, tak nejde o rozmar, ale o istotu a pocit bezpečia. Skupiny si všetci organizátori vážia a chcú pred nimi prezentovať svoje obľúbené veci – poznáte to, keď vám niekto núka rôzne domoviny (lavórovice od suseda) a zaručene najlepšie požívatiny na svete a vy na druhý deň neviete vstať z postele, za čo môže extrémny dunihlav a bruchabôľ. Umelci počas roka koncertujú veľa, často večer niekam priletia, odohrajú koncert a ráno letia ďalej. Preto potrebujú aspoň akú-takú istotu, aspoň aký-taký domáci pocit – a zažiadajú si to, čo popíjajú doma a radi a z čoho ich hlava nebolieva. Chápem aj požiadavky na techniku, ubytovanie, služby – cestovanie a hranie je únavné a zvukári s letovačkami vám ho nespríjemnia (kedysi bola letovačka v znaku cechu našich zvukárov, teraz patria k svetovej špičke – aj vďaka tréningu od zahraničných skupín). Nechápem druhú kategóriu požiadaviek – typ jednofarebné lentilky. Nerozumiem, prečo to skupiny chcú, prečo o tom promotéri hovoria a prečo to novinári píšu. Je to totiž úplná hlúposť – podľa zmlúv je informovanie o podmienkach hrania tajné a nezverejniteľné. Organizátori tým pádom porušujú zmluvu, pričom však paradoxne úlohou tej požiadavky nie je ona samotná, ale práve zakázaná publicita. Aj ja som kedysi niektoré podobné veci zverejnil (napríklad lego pre Ralpha Myerza), ale už roky sa tejto hre snažím vyhýbať. Ak príde na Slovensko legenda a jediné, čo po nej ostane, je nafukovací krokodíl v šatni, tak je niekde chyba. Na strane legendy, promotéra i novinárov. Rovnocenne.
.michal Kaščák
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.