Bolestný rok opozície

O prvom roku tejto vlády sa dá napísať všeličo. Že vzhľadom ku kríze a strachu z ulice má druhá Ficova vláda zatiaľ menej korupčných škandálov ako tá prvá (alebo sú šikovnejšie ukryté), že vzhľadom na zmenenú taktiku si zatiaľ vyrába menej nepriateľov ako tá prvá, a že vzhľadom na závislosť slovenskej ekonomiky od nemeckej nás súčasná vláda zatiaľ zadlžuje tiež menej ako prvá Ficova. To všetko sú veľmi nesprávne motivácie, takže ich pozitívne dôsledky sa skôr alebo neskôr pominú. Za podstatnejšie pre prvý rok však považujem dva výsledky: že zmeny v daniach a odvodoch a zvolený mix stabilizačného balíčka poškodili ekonomiku a že neprišla žiadna inteligentná reforma ľavicového strihu, ktorá by mala potenciál urobiť zo strany moci stranu modernizačných nápadov. ESO a rómska reforma sú nanajvýš v prípravnej fáze, zdravotníctvo a školstvo ani len v nej. Smer tak ostáva uväznený v ideológii ochrany chudobnejších, ktorá však v realite vedie k poklesu dynamiky, k nezamestnanosti, a teda k rastúcej neudržateľnosti tohto typu sociálneho štátu.
Naľavo preto po roku nič zásadne nové.
Napravo je nového predsa len viac. Zrejme definitívne prišlo k vyčerpaniu KDH, SDKÚ a strany Most. Nepútajú pozornosť, netešia ani nevyrušujú, takže aj keď hovoria, nie je ich počuť. V KDH ide o dôsledok dlhodobej likvidácie čohokoľvek ľudsky zaujímavého a podnetného závistlivým svetom regionálneho priemeru, v SDKÚ zasa žnú personálne aj morálne dôsledky éry, v ktorej si Dzurinda osvojil viaceré mečiarovské spôsoby politiky, pričom si nepestoval nasledovníkov, ale najmä pritakávačov. V strane Most je problém rovnako hlboký: majú vládneho splnomocnenca pre menšiny, takže kľúčová agenda pre Most je samovykostená a iné priority sú už roky len hrané.
Je však veľmi zaujímavé, že napriek ideovému prázdnu a reálnemu či hroziacemu odchodu viacerých osobností si všetky tri strany zatiaľ udržiavajú dostatočné percentá na vstup do budúceho parlamentu. Kto poznáte príčinu tohto javu, napíšte nám ju.
Zrejme definitívny je aj rozkol v SaS. V nej pritom nejde o vyčerpané zakladajúce idey či ich nositeľov, veď tie aj tí majú len tri roky. Skôr sa zdá, že chýba lojalita viacerých lídrov, ktorí prišli v dobrých časoch, no v zlých sa rýchlo obzerajú po lepšom nosiči.
Prvý rok tejto opozície teda iba bolestne dovysvetlil, čo jej vládny rok predtým tak náhle otvoril: že z étosu reformnej pravice, ktorý sa zrodil z odporu k neslobode a z ideálov osobnej zodpovednosti už takmer nič neostalo, a že toto vzniknuté prázdno napravo od stredu postupne čoraz viac zapĺňajú individuálne či skupinové egoizmy.
Ale nie je všetkým dňom koniec: po Veľkej noci sa ešte hádam nedalo zabudnúť, že až keď príde to najhoršie, začína sa čosi najlepšie.