Banka nie je prasiatko. Ak si v banke vložíte na bežný účet sto eur, väčšinu z tejto sumy banka obratom požičia niekomu inému. Ako rezervu si z tejto stovky v trezore nechá doslova pár percent. Vaša stovka je preč, existuje už len virtuálne číslo na vašom účte. Vklad na vašom bežnom účte je váš úver banke. Ste rovnaký veriteľ banky ako držitelia jej dlhopisov.
Tento zdanlivo drobný rozdiel medzi úschovou a úverom je dobré mať na pamäti. Banky transformujú krátkodobé úspory na dlhodobé úvery, a to je riskantný biznis. Vám síce tvrdia, že si môžete vložené peniaze kedykoľvek vybrať, no z týchto istých peňazí poskytujú dlhodobé úvery. Nad bankami preto visí ustavične hrozba neschopnosti splácať svoje záväzky. Stačí, aby sa dostatočný počet vkladateľov rozhodol otestovať, či sú ich peniaze naozaj k dispozícii a banka sa stane nelikvidnou. Následne musí žiadať o pomoc štátnu tlačiareň peňazí (centrálnu banku). Preto práve vo finančnom sektore počuť toľko psychologických apelov ako „Najdôležitejšia je dôvera!“ či „Upokojte sa, všetko bude fajn,“ ktoré by v iných sektoroch ekonomiky pôsobili komicky.
Prekvapené hromženie nad stratou časti cyperských vkladov v zlyhaných bankách poukazuje na úspešné zahmlievanie rizík v štátom preregulovanom finančnom systéme. Čo si mysleli vkladatelia o 4,4-percentnom úroku ročne? Že ich dostávajú z lásky bankárov? Financovaním cyperských bánk sa všetci ich vkladatelia podieľali na schéme financovania extrémne rizikového podniku s históriou chronickej finančnej nezodpovednosti – gréckeho štátneho aparátu. Táto špekulácia nevyšla a niekto to musí zaplatiť.
Toto je druhé ponaučenie. Ak existujú bezrizikové aktíva, určite nimi nie sú štátne dlhopisy krajín eurozóny. Napriek tomu, že sa štátny regulátor a centrálna banka desaťročia snažili trh presvedčiť o opaku, práve „bezrizikový“ dlhopis položil Cyprus.
Tretia lekcia cyperskej krízy je podceňovanie toho, čoho všetkého je štát vo finančnej núdzi schopný. Štát môže uvaliť daň na čokoľvek. Na psa, cukor či smrť. Prečo by nemohol zaviesť daň na vklady, keď existuje daň za to, že pracujete? Že vklady boli poistené štátom? Ale prosím vás. Poistenie je také hodnotné, ako je dobrá finančná situácia poisťovne. Krajiny eurozóny postupne bankrotujú, ich poistenie je teda asi také hodnotné, ako bolo poistenie AIG.
Ťažko pochopiteľné je, keď nad navrhovanou 6,7-percentnou daňou pre Cyperčanov nariekal práve slovenský zamestnanec. Na porovnanie, na záchranu eura sme už garantovali problematickým krajinám cez eurovaly až 5,6 percenta objemu slovenských vkladov v bankách.
Cyprus je však užitočný príklad. Ukázal, že pravdepodobnosť straty veľkej časti vkladov nad 100-tisíc eur v bankách nie je zanedbateľná. Po cyperskom fiasku sa Malťanovi, Slovincovi či Španielovi ťažko hľadajú dôvody, prečo by mal mať viac ako 100-tisíc v jednej banke. Pri ďalšom menovom zemetrasení v eurozóne budú teda nohy, utekajúce do banky, omnoho rýchlejšie, ako to bolo pred cyperskými lekciami.
Autor je zakladateľ INESS.
Tento zdanlivo drobný rozdiel medzi úschovou a úverom je dobré mať na pamäti. Banky transformujú krátkodobé úspory na dlhodobé úvery, a to je riskantný biznis. Vám síce tvrdia, že si môžete vložené peniaze kedykoľvek vybrať, no z týchto istých peňazí poskytujú dlhodobé úvery. Nad bankami preto visí ustavične hrozba neschopnosti splácať svoje záväzky. Stačí, aby sa dostatočný počet vkladateľov rozhodol otestovať, či sú ich peniaze naozaj k dispozícii a banka sa stane nelikvidnou. Následne musí žiadať o pomoc štátnu tlačiareň peňazí (centrálnu banku). Preto práve vo finančnom sektore počuť toľko psychologických apelov ako „Najdôležitejšia je dôvera!“ či „Upokojte sa, všetko bude fajn,“ ktoré by v iných sektoroch ekonomiky pôsobili komicky.
Prekvapené hromženie nad stratou časti cyperských vkladov v zlyhaných bankách poukazuje na úspešné zahmlievanie rizík v štátom preregulovanom finančnom systéme. Čo si mysleli vkladatelia o 4,4-percentnom úroku ročne? Že ich dostávajú z lásky bankárov? Financovaním cyperských bánk sa všetci ich vkladatelia podieľali na schéme financovania extrémne rizikového podniku s históriou chronickej finančnej nezodpovednosti – gréckeho štátneho aparátu. Táto špekulácia nevyšla a niekto to musí zaplatiť.
Toto je druhé ponaučenie. Ak existujú bezrizikové aktíva, určite nimi nie sú štátne dlhopisy krajín eurozóny. Napriek tomu, že sa štátny regulátor a centrálna banka desaťročia snažili trh presvedčiť o opaku, práve „bezrizikový“ dlhopis položil Cyprus.
Tretia lekcia cyperskej krízy je podceňovanie toho, čoho všetkého je štát vo finančnej núdzi schopný. Štát môže uvaliť daň na čokoľvek. Na psa, cukor či smrť. Prečo by nemohol zaviesť daň na vklady, keď existuje daň za to, že pracujete? Že vklady boli poistené štátom? Ale prosím vás. Poistenie je také hodnotné, ako je dobrá finančná situácia poisťovne. Krajiny eurozóny postupne bankrotujú, ich poistenie je teda asi také hodnotné, ako bolo poistenie AIG.
Ťažko pochopiteľné je, keď nad navrhovanou 6,7-percentnou daňou pre Cyperčanov nariekal práve slovenský zamestnanec. Na porovnanie, na záchranu eura sme už garantovali problematickým krajinám cez eurovaly až 5,6 percenta objemu slovenských vkladov v bankách.
Cyprus je však užitočný príklad. Ukázal, že pravdepodobnosť straty veľkej časti vkladov nad 100-tisíc eur v bankách nie je zanedbateľná. Po cyperskom fiasku sa Malťanovi, Slovincovi či Španielovi ťažko hľadajú dôvody, prečo by mal mať viac ako 100-tisíc v jednej banke. Pri ďalšom menovom zemetrasení v eurozóne budú teda nohy, utekajúce do banky, omnoho rýchlejšie, ako to bolo pred cyperskými lekciami.
Autor je zakladateľ INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.