.kráčame s Jánom Toptom, ktorý pred tromi rokmi „velil“ partii desiatich rómskych chlapov z Jarovníc smerom k lesu, kde stavali v koryte potoka hrádzky. Sneh siaha po kolená. Po pol hodine sme na mieste. Prudký svah a dole vidno hrádzky.
.skúsenosť z Jarovníc
V Jarovniciach pri Sabinove je najväčšia, viac ako trojtisícová rómska osada na Slovensku. Priemerný vek v obci sa vyšplhal iba mierne nad dvadsať rokov. Prácu má v osade málokto. V júli 1998 si tu ničivá prívalová vlna riečky Malá Svinka vyžiadala 58 životov. Keď robili v máji 2010 nábor na protipovodňové práce na pol roka za minimálnu mzdu 317 eur, prihlásilo sa dvesto chlapov. No vybrať mohli iba desiatich. „A potom, že Rómom sa nechce pracovať!“ rozčuľuje sa Topta a pokračuje: „Starosta vyberal šikovných, čo vedia robiť s pílami v lese. Zvyšok bolo veľké sklamanie a nadávky, každý chcel robotu. Chlapi už robili ručne kamenné aj drevené hrádzky na výšku aj na šírku stodvadsať centimetrov, obíjali to hlinou, ťažká drina, keď vtom vidím, ako prichádzajú ich ženy a deti. Na huby, pomyslel som si. Čerta starého, posadali si a pozerali sa na nich, ako pracujú.“
Topta je nižší energický chlap, Neróm. Do Jarovníc sa prisťahoval pred dvadsiatmi dvoma rokmi, prevádzkoval tu donedávna obchod s potravinami. Spomína, že spočiatku mu to šlo. Boli dni, keď mu priviezli a predal až dvadsať ton múky. Kde máte rampu? – pýtal sa ho prekvapený vodič kamiónu. Malý obchodík nijakú nemal. Hlavnú klientelu tvorili Rómovia z osady. Medzičasom však priamo v osade vznikli štyri predajne potravín. Topta vysvetľuje, že každú z nich má jedna z veľkých rodín a chodia tam nakupovať príbuzní, takže on svoj obchod nedávno zavrel.
„S pracovnou morálkou a dochádzkou Rómov nebol žiadny problém. S kolegom Pavlom Vargom z organizácie Ľudia a voda sme chodili do terénu a vyznačovali miesta, kde postavíme hrádzky. Celý projekt je rozumný nápad, preto ma mrzí kritika Slovenského vodohospodárskeho podniku (SVP), že je to neodborné. Mám stredoškolské vzdelanie, som strojár a stačí obyčajný sedliacky rozum, aby bolo jasné, že keď zakopeme zábrany do zeme meter na jednu a meter na druhú stranu a vyložíme stred kameňom, tak hmotnosť vody to musí udržať. Urobili sme dvadsaťtri hrádzok, nijakú zatiaľ nestrhlo, ani pri prietrži,“ dodáva Topta, keď stojí v prudkom svahu a pyšne sa pozerá spoločne s dvojicou mladých Rómov z jeho bývalej partie na ich dielo.
Výpovedné sú aj náklady a efektivita. V Jarovniciach mali zmluvu na 30-tisíc kubíkov vodozádržných opatrení, na čo získali 90-tisíc eur zo štátneho rozpočtu a 30-tisíc eur z Európskeho sociálneho fondu. Za tieto peniaze urobili až 42-tisíc kubíkov opatrení. A plánovanú cenu štyri eurá za kubík dokonca znížili na tri eurá. Iniciátor a výkonný riaditeľ celého programu, ktorý bol pod patronátom Úradu vlády, šéf košickej mimovládky Ľudia a voda Michal Kravčík už roky ostro polemizuje s vodohospodármi. Argumentuje aj tým, že ich veľké stavby, napríklad poldre, stoja dvanásť až pätnásť eur na kubík zadržanej vody. Tí mu zase oponujú, že „jeho“ hrádzky určite nevydržia plánovaných dvadsať rokov, nemajú jasne stanovený režim údržby a často ide o čierne stavby, ktoré po odhnití dreva môžu dokonca ohrozovať okolie.
Prínos celého programu za 42 miliónov eur, možnosť zárobku na niekoľko mesiacov asi pre 7 700 ľudí v 488 obciach nespochybňuje pritom nikto. Jedným z vyvolených bol aj Marek Pešta, Róm, ktorý do roku 2001 pracoval v Jarovniciach ako sociálny terénny pracovník. Potom prácu nezískal, až v rámci tohto programu. „Tak som sa tešil, že som nemohol spávať. Iba som čakal, kedy o šiestej príde vedúci a odvezie nás do lesa. Za pol roka som si ušetril na linku, na plastové okná, na dvere aj na sociálne zariadenie v dome. Keby sa dalo, hneď by som išiel opäť pracovať. Lebo teraz iba sedím doma a rozmýšľam, ako keby som bol v base. Nájdem si knižku, tú čítam dokola,“ hovorí Pešta s tým, že od roku 2010 už nijakú prácu nezískal. Pritakávajú mu aj jeho ďalší dvaja kolegovia z bývalej partie, Martin Bolvan a Aladár Kopka.
.aj jedno, aj druhé
Ministerstvo životného prostredia (MŽP) ešte za čias Radičovej vlády nešetrilo tvrdou kritikou a Kravčíka označovali ako capa, ktorý sa stal záhradníkom. Neskôr namietali, že projekt s pochybným výsledkom a podozrením z predraženia pohltil peniaze na úkor komplexnej a reálnej protipovodňovej ochrany, napríklad úpravy korýt riek a údržby hrádzí. A že 42 miliónov eur, vyčlenených na program revitalizácie krajiny, by im v stave chronického nedostatku zdrojov na protipovodňové opatrenia pokrylo náklady na rok. Odobral teda Kravčík peniaze vodohospodárskym „betonárom“, a tí sú teraz na neho nahnevaní? Nie celkom. Tvrdenie MŽP je iba povestná polopravda – aj odborní kritici Kravčíka priznávajú, že komplexná ochrana spočíva v kombinácií malých vodných stavieb (hrádzok a iných) na horných častiach tokov a veľkých (hrádzí, poldrov, priehrad) na dolných. Problém je v inom. Nikto zo správcov, ide najmä o Lesy SR, ani z poľnohospodárov doteraz na Slovensku nevyhnutné protipovodňové opatrenia na horných tokoch a protierózne opatrenia systematicky nerobil.
Martin Kováč vyštudoval vodné hospodárstvo krajiny, potom sa desať rokov venoval kultúrnemu dedičstvu, neskôr štyri roky pôsobil v Združení miest a obcí Slovenska (ZMOS), kde rozpracoval komplexne problematiku integrovaného manažmentu vodných zdrojov. Na základe toho mu premiérka v auguste 2010 ponúkla funkciu splnomocnenca vlády pre územnú samosprávu, integrovaný manažment povodí a krajiny. Kováč poznal Kravčíka od roku 1995, keď boli na mesačnom študijnom pobyte v Spojených štátoch, zameranom na manažment povodní a spoznali decentralizovaný systém od federálnych inštitúcií až po samosprávy. Spoločne chceli čosi podobné zaviesť aj na Slovensku.
„Vnímam vodné hospodárstvo aj v historických súvislostiach, kedysi medze chránili obce pred povodňami aj pred spláchnutím ornice. Európa zažila pár storočí drastického pretvárania krajiny, čo má dramatický dopad na obiehanie vody v prírode. Priehradami riešime možno päť percent územia, no čo ten zvyšok? Zásady manažmentu sme ako ZMOS preložili už za prvej Ficovej vlády, no komunita vodohospodárov veľmi ťažko niesla to, že koncepčný dokument, ktorý chýbal na strane štátu, vznikol v prostredí samosprávy. Im už desaťročia vyhovuje centralistický pohľad, budovanie gigantických diel,“ uvádza Kováč, ktorý upozorňuje, že vodohospodárska politika u nás za 23 rokov neprešla reflexiou, vodné hospodárstvo je naďalej striktne riadené štátom a úradníkmi, ktorí nevnímajú trendy z krajín ako Rakúsko, Nemecko alebo Holandsko, kde je oveľa viac decentralizované.
„Tu nešlo o boj s vodohospodármi ani o snahu vyšachovať ich, ale o revitalizáciu krajiny. Chceli sme predovšetkým riešiť veci na začiatku povodia a až potom systémovo v nižších častiach, navrhovali sme úpravy 8-tisíc kilometrov vodných tokov. Vodohospodári do toho boli zapojení, no cítia sa urazení, bagatelizujú hrádzky a iné malé stavby,“ dodáva Kováč s tým, že osobne navštívil po povodniach v roku 2011 asi štyridsať obcí a všade mu starostovia hovorili, že hrádzky a iné stavby sa osvedčili. Ako markantný príklad ich účinnosti uvádza aj povodeň, ktorá bola na jar 2012 v sabinovskom okrese – v dvoch obciach nezaradených do programu napáchala škody, v tretej nie.
.zastavená kritika?
S Kováčom nesúhlasí technicko-prevádzkový riaditeľ SVP Pavel Virág (pozri rozhovor). Tvrdí, že objektívny pohľad na celý program bol manipulovaný. „My ako správcovia významných vodných tokov sme boli odstrihnutí od procesu pripomienkovania. Ani iné inštitúcie, ktoré sa týmito vecami profesionálne zaoberajú, nemali takú možnosť. Pokiaľ viem, tak pripomienky, ktoré dávalo MŽP, ostali na MŽP a neodišli odtiaľ, lebo to bolo nežiaduce. Od vtedajšieho vedenia SVP sme dostali nariadené nekritizovať tento projekt,“ tvrdí Virág s tým, že hrádzky a podobné „objektíky“ s kapacitou zopár kubíkov nie sú schopné zadržať prívalové dažde, aké boli v roku 2010. Vtedy s tým mali problém aj veľké nádrže s kapacitou niekoľkých miliónov kubických metrov. Virág kritizuje aj fakt, že pri stavbe týchto „objektíkov“ boli málokedy použité technické prostriedy – väčšinou sa robili ručne, bez statických výpočtov a dimenzovania konštrukcií na prípadný tlak vody.
.pochvala z terénu
Paradoxne, o Kravčíkove projekty, u nás doma také kritizované, prejavili záujem v zahraničí. Hrádzky už skúšajú Nóri, Indovia, Nemci či Portugalci. Iný názor má však Ficova vláda, ktorá funkciu splnomocnenca zrušila, program zastavila a necelých desať miliónov pôvodne určených na jeho tretiu realizačnú fázu dala k dispozícii SVP. Z prieskumu Nadácie na podporu občianskych aktivít (NPOA) pritom vyplýva, že starostovia obcí zapojených do programu vyjadrili prevažne spokojnosť: až 89 percent z 218 starostov, ktorí vrátili vyplnené dotazníky, chce v programe pokračovať. A to bez ohľadu na ich stranícku príslušnosť. Sú medzi nimi mnohí aj za SMER, jeden dokonca aj ako poslanec parlamentu (Ján Podmanický zo Starej Bystrice).
Brehy, Rudno nad Hronom, Matysová, Snežnica, Matiašovce, Nižný Slavkov, Oľšavica – to sú iba niektoré z obcí, kde si program pochvaľujú a ľutujú, že sa skončil. „Zapojili sme sa do prvej fázy programu a spravili sme všetko, čo sme chceli,“ uvádza pre .týždeň starosta obce Krivany Ján Šejirman a pokračuje: „Okrem kamenných sypaných hrádzí a drevených prehrádzok sme robili aj množstvo zasekávacích jám, kilometre pásov nad brehom potoka. A funguje to výborne.“ Krivany pritom v roku 1997 prežili silné záplavy a keď naliehavo žiadali SVP, aby niečo robili, tak im odpísali, že sú až na 1 166. mieste v rámci ich priorít. Starosta Šejirman preto požiadal v roku 2008 o správu toku pod svoju obec, čo aj do roku 2045 dosiahol. Ročne vynakladá na jeho čistenie asi 3,5 tisíca eur, od štátu však nedostal okrem Kravčíkovho programu ani euro.
Ukazuje sa, že zastavenie programu malých vodných stavieb na horných častiach tokov bez odbornej analýzy jeho dopadov je fatáĺna chyba, ktorá sa môže vypomstiť najmä obyvateľom povodňami ohrozených obcí.
.skúsenosť z Jarovníc
V Jarovniciach pri Sabinove je najväčšia, viac ako trojtisícová rómska osada na Slovensku. Priemerný vek v obci sa vyšplhal iba mierne nad dvadsať rokov. Prácu má v osade málokto. V júli 1998 si tu ničivá prívalová vlna riečky Malá Svinka vyžiadala 58 životov. Keď robili v máji 2010 nábor na protipovodňové práce na pol roka za minimálnu mzdu 317 eur, prihlásilo sa dvesto chlapov. No vybrať mohli iba desiatich. „A potom, že Rómom sa nechce pracovať!“ rozčuľuje sa Topta a pokračuje: „Starosta vyberal šikovných, čo vedia robiť s pílami v lese. Zvyšok bolo veľké sklamanie a nadávky, každý chcel robotu. Chlapi už robili ručne kamenné aj drevené hrádzky na výšku aj na šírku stodvadsať centimetrov, obíjali to hlinou, ťažká drina, keď vtom vidím, ako prichádzajú ich ženy a deti. Na huby, pomyslel som si. Čerta starého, posadali si a pozerali sa na nich, ako pracujú.“
Topta je nižší energický chlap, Neróm. Do Jarovníc sa prisťahoval pred dvadsiatmi dvoma rokmi, prevádzkoval tu donedávna obchod s potravinami. Spomína, že spočiatku mu to šlo. Boli dni, keď mu priviezli a predal až dvadsať ton múky. Kde máte rampu? – pýtal sa ho prekvapený vodič kamiónu. Malý obchodík nijakú nemal. Hlavnú klientelu tvorili Rómovia z osady. Medzičasom však priamo v osade vznikli štyri predajne potravín. Topta vysvetľuje, že každú z nich má jedna z veľkých rodín a chodia tam nakupovať príbuzní, takže on svoj obchod nedávno zavrel.
„S pracovnou morálkou a dochádzkou Rómov nebol žiadny problém. S kolegom Pavlom Vargom z organizácie Ľudia a voda sme chodili do terénu a vyznačovali miesta, kde postavíme hrádzky. Celý projekt je rozumný nápad, preto ma mrzí kritika Slovenského vodohospodárskeho podniku (SVP), že je to neodborné. Mám stredoškolské vzdelanie, som strojár a stačí obyčajný sedliacky rozum, aby bolo jasné, že keď zakopeme zábrany do zeme meter na jednu a meter na druhú stranu a vyložíme stred kameňom, tak hmotnosť vody to musí udržať. Urobili sme dvadsaťtri hrádzok, nijakú zatiaľ nestrhlo, ani pri prietrži,“ dodáva Topta, keď stojí v prudkom svahu a pyšne sa pozerá spoločne s dvojicou mladých Rómov z jeho bývalej partie na ich dielo.
Výpovedné sú aj náklady a efektivita. V Jarovniciach mali zmluvu na 30-tisíc kubíkov vodozádržných opatrení, na čo získali 90-tisíc eur zo štátneho rozpočtu a 30-tisíc eur z Európskeho sociálneho fondu. Za tieto peniaze urobili až 42-tisíc kubíkov opatrení. A plánovanú cenu štyri eurá za kubík dokonca znížili na tri eurá. Iniciátor a výkonný riaditeľ celého programu, ktorý bol pod patronátom Úradu vlády, šéf košickej mimovládky Ľudia a voda Michal Kravčík už roky ostro polemizuje s vodohospodármi. Argumentuje aj tým, že ich veľké stavby, napríklad poldre, stoja dvanásť až pätnásť eur na kubík zadržanej vody. Tí mu zase oponujú, že „jeho“ hrádzky určite nevydržia plánovaných dvadsať rokov, nemajú jasne stanovený režim údržby a často ide o čierne stavby, ktoré po odhnití dreva môžu dokonca ohrozovať okolie.
Prínos celého programu za 42 miliónov eur, možnosť zárobku na niekoľko mesiacov asi pre 7 700 ľudí v 488 obciach nespochybňuje pritom nikto. Jedným z vyvolených bol aj Marek Pešta, Róm, ktorý do roku 2001 pracoval v Jarovniciach ako sociálny terénny pracovník. Potom prácu nezískal, až v rámci tohto programu. „Tak som sa tešil, že som nemohol spávať. Iba som čakal, kedy o šiestej príde vedúci a odvezie nás do lesa. Za pol roka som si ušetril na linku, na plastové okná, na dvere aj na sociálne zariadenie v dome. Keby sa dalo, hneď by som išiel opäť pracovať. Lebo teraz iba sedím doma a rozmýšľam, ako keby som bol v base. Nájdem si knižku, tú čítam dokola,“ hovorí Pešta s tým, že od roku 2010 už nijakú prácu nezískal. Pritakávajú mu aj jeho ďalší dvaja kolegovia z bývalej partie, Martin Bolvan a Aladár Kopka.
.aj jedno, aj druhé
Ministerstvo životného prostredia (MŽP) ešte za čias Radičovej vlády nešetrilo tvrdou kritikou a Kravčíka označovali ako capa, ktorý sa stal záhradníkom. Neskôr namietali, že projekt s pochybným výsledkom a podozrením z predraženia pohltil peniaze na úkor komplexnej a reálnej protipovodňovej ochrany, napríklad úpravy korýt riek a údržby hrádzí. A že 42 miliónov eur, vyčlenených na program revitalizácie krajiny, by im v stave chronického nedostatku zdrojov na protipovodňové opatrenia pokrylo náklady na rok. Odobral teda Kravčík peniaze vodohospodárskym „betonárom“, a tí sú teraz na neho nahnevaní? Nie celkom. Tvrdenie MŽP je iba povestná polopravda – aj odborní kritici Kravčíka priznávajú, že komplexná ochrana spočíva v kombinácií malých vodných stavieb (hrádzok a iných) na horných častiach tokov a veľkých (hrádzí, poldrov, priehrad) na dolných. Problém je v inom. Nikto zo správcov, ide najmä o Lesy SR, ani z poľnohospodárov doteraz na Slovensku nevyhnutné protipovodňové opatrenia na horných tokoch a protierózne opatrenia systematicky nerobil.
Martin Kováč vyštudoval vodné hospodárstvo krajiny, potom sa desať rokov venoval kultúrnemu dedičstvu, neskôr štyri roky pôsobil v Združení miest a obcí Slovenska (ZMOS), kde rozpracoval komplexne problematiku integrovaného manažmentu vodných zdrojov. Na základe toho mu premiérka v auguste 2010 ponúkla funkciu splnomocnenca vlády pre územnú samosprávu, integrovaný manažment povodí a krajiny. Kováč poznal Kravčíka od roku 1995, keď boli na mesačnom študijnom pobyte v Spojených štátoch, zameranom na manažment povodní a spoznali decentralizovaný systém od federálnych inštitúcií až po samosprávy. Spoločne chceli čosi podobné zaviesť aj na Slovensku.
„Vnímam vodné hospodárstvo aj v historických súvislostiach, kedysi medze chránili obce pred povodňami aj pred spláchnutím ornice. Európa zažila pár storočí drastického pretvárania krajiny, čo má dramatický dopad na obiehanie vody v prírode. Priehradami riešime možno päť percent územia, no čo ten zvyšok? Zásady manažmentu sme ako ZMOS preložili už za prvej Ficovej vlády, no komunita vodohospodárov veľmi ťažko niesla to, že koncepčný dokument, ktorý chýbal na strane štátu, vznikol v prostredí samosprávy. Im už desaťročia vyhovuje centralistický pohľad, budovanie gigantických diel,“ uvádza Kováč, ktorý upozorňuje, že vodohospodárska politika u nás za 23 rokov neprešla reflexiou, vodné hospodárstvo je naďalej striktne riadené štátom a úradníkmi, ktorí nevnímajú trendy z krajín ako Rakúsko, Nemecko alebo Holandsko, kde je oveľa viac decentralizované.
„Tu nešlo o boj s vodohospodármi ani o snahu vyšachovať ich, ale o revitalizáciu krajiny. Chceli sme predovšetkým riešiť veci na začiatku povodia a až potom systémovo v nižších častiach, navrhovali sme úpravy 8-tisíc kilometrov vodných tokov. Vodohospodári do toho boli zapojení, no cítia sa urazení, bagatelizujú hrádzky a iné malé stavby,“ dodáva Kováč s tým, že osobne navštívil po povodniach v roku 2011 asi štyridsať obcí a všade mu starostovia hovorili, že hrádzky a iné stavby sa osvedčili. Ako markantný príklad ich účinnosti uvádza aj povodeň, ktorá bola na jar 2012 v sabinovskom okrese – v dvoch obciach nezaradených do programu napáchala škody, v tretej nie.
.zastavená kritika?
S Kováčom nesúhlasí technicko-prevádzkový riaditeľ SVP Pavel Virág (pozri rozhovor). Tvrdí, že objektívny pohľad na celý program bol manipulovaný. „My ako správcovia významných vodných tokov sme boli odstrihnutí od procesu pripomienkovania. Ani iné inštitúcie, ktoré sa týmito vecami profesionálne zaoberajú, nemali takú možnosť. Pokiaľ viem, tak pripomienky, ktoré dávalo MŽP, ostali na MŽP a neodišli odtiaľ, lebo to bolo nežiaduce. Od vtedajšieho vedenia SVP sme dostali nariadené nekritizovať tento projekt,“ tvrdí Virág s tým, že hrádzky a podobné „objektíky“ s kapacitou zopár kubíkov nie sú schopné zadržať prívalové dažde, aké boli v roku 2010. Vtedy s tým mali problém aj veľké nádrže s kapacitou niekoľkých miliónov kubických metrov. Virág kritizuje aj fakt, že pri stavbe týchto „objektíkov“ boli málokedy použité technické prostriedy – väčšinou sa robili ručne, bez statických výpočtov a dimenzovania konštrukcií na prípadný tlak vody.
.pochvala z terénu
Paradoxne, o Kravčíkove projekty, u nás doma také kritizované, prejavili záujem v zahraničí. Hrádzky už skúšajú Nóri, Indovia, Nemci či Portugalci. Iný názor má však Ficova vláda, ktorá funkciu splnomocnenca zrušila, program zastavila a necelých desať miliónov pôvodne určených na jeho tretiu realizačnú fázu dala k dispozícii SVP. Z prieskumu Nadácie na podporu občianskych aktivít (NPOA) pritom vyplýva, že starostovia obcí zapojených do programu vyjadrili prevažne spokojnosť: až 89 percent z 218 starostov, ktorí vrátili vyplnené dotazníky, chce v programe pokračovať. A to bez ohľadu na ich stranícku príslušnosť. Sú medzi nimi mnohí aj za SMER, jeden dokonca aj ako poslanec parlamentu (Ján Podmanický zo Starej Bystrice).
Brehy, Rudno nad Hronom, Matysová, Snežnica, Matiašovce, Nižný Slavkov, Oľšavica – to sú iba niektoré z obcí, kde si program pochvaľujú a ľutujú, že sa skončil. „Zapojili sme sa do prvej fázy programu a spravili sme všetko, čo sme chceli,“ uvádza pre .týždeň starosta obce Krivany Ján Šejirman a pokračuje: „Okrem kamenných sypaných hrádzí a drevených prehrádzok sme robili aj množstvo zasekávacích jám, kilometre pásov nad brehom potoka. A funguje to výborne.“ Krivany pritom v roku 1997 prežili silné záplavy a keď naliehavo žiadali SVP, aby niečo robili, tak im odpísali, že sú až na 1 166. mieste v rámci ich priorít. Starosta Šejirman preto požiadal v roku 2008 o správu toku pod svoju obec, čo aj do roku 2045 dosiahol. Ročne vynakladá na jeho čistenie asi 3,5 tisíca eur, od štátu však nedostal okrem Kravčíkovho programu ani euro.
Ukazuje sa, že zastavenie programu malých vodných stavieb na horných častiach tokov bez odbornej analýzy jeho dopadov je fatáĺna chyba, ktorá sa môže vypomstiť najmä obyvateľom povodňami ohrozených obcí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.