Demokracia v Amerike Alexisa de Tocquevilla je bez diskusie najveľkolepejšia kniha, akú kedy nejaký cudzinec napísal o našej krajine. Pravdepodobne je to jedna z najveľkolepejších kníh, akú kedy o akejkoľvek krajine cudzinec napísal. Ukazuje, do akej miery sa Tocqueville separoval od jednej podoby osvietenstva. Anglické osvietenstvo, ktoré sa začalo v 18. storočí a pretrvalo do 19. storočia, presadzovalo slobodu, povzbudzovalo do samovzdelávania, zdržalo sa útokov na náboženstvo, spoliehalo sa na zdravý rozum a v excesoch mu zabránil decentralizovaný štát. Francúzske osvietenstvo – na ktorom sa Francúz Tocqueville nezúčastnil, ale ktoré splodilo Francúzsku revolúciu – presadzovalo okrem slobody aj rovnosť a bratstvo (chcelo by sa dodať, že aj cudzoložstvo), útočilo na náboženstvo, spoliehalo sa na ideológiu a v excesoch mu pomáhal centralizovaný štát. Tocqueville bol tejto kultúre sám vzdialený, čo napokon o ňom a jeho diele s uznaním poznamenal aj John Stuart Mill, okrem iného jeden z významných recenzentov Demokracie v Amerike. Tocqueville bol v mnohom skôr Angličan než Francúz.
Keď začal písať o Amerike, vyjadril sa, že táto krajina je pre neho „iba rámom, zatiaľ čo obrazom je demokracia“. V roku 1835 bola demokracia vo svete novým javom a Tocqueville ju opisoval vo výhradne praktickom zmysle. Vydal sa na cestu, celých deväť mesiacov hovoril s ľuďmi na východnom pobreží a po celom stredozápade, a celý tento čas, ktorý strávil v našej krajine, počúval, čo o demokracii hovoria skúsenosti obyčajných ľudí. Práve tým možno vysvetliť, prečo v svojej knihe o demokracii necitoval Johna Locka, nespomenul teóriu společenskej zmluvy, nestratil ani slovo o Jamesovi Madisonovi, nezaoberal sa teóriou reprezentácie a nerozoberal Aristotelov alternatívny názor, že štát môže utvárať či povznášať ľudský charakter. Namiesto toho hovoril s obyčajnými ľuďmi, pretože demokratická revolúcia bola pre neho neodolateľne príťažlivá, a on očakával jej víťazný pochod svetom, v čom mal, napokon, pravdu, aj keď sme na to museli čakať takmer dve storočia.
Tocqueville písal aj o limitoch demokracie. Vyslovil názor, že túžba po rovnosti by mohla triumfovať nad slobodou, že Američania trpia prehnaným individualizmom, mal strach z tyranie väčšiny, pričom toto slovné spojenie neskôr modifikoval v zmysle, že by nemuselo nevyhnutne ísť o tyraniu, ale skôr o despóciu verejnej mienky. Z jeho názorov na demokraciu a rovnosť nie je úplne jasné, čo vlastne pod pojmom demokracia presne myslel. Na niektorých miestach definoval demokraciu ako rovnosť podmienok, pod čím mal na mysli, že Američania sa rodia slobodní – nemajú aristokratických predkov a rodia sa už ako seberovní namiesto toho, aby sa nimi stávali. Na iných miestach rozumel pod demokraciou absolútnu zvrchovanosť ľudu. Máme tu teda dve rozdielne definície: na jednej strane rovnosť podmienok, na druhej strane podriadenosť moci štátu absolútnej zvrchovanosti ľudu, a z tohto dualizmu pramenia niektoré protirečenia v jeho spisoch. Nie som si celkom istý, či ich vôbec niekedy uspokojivo vyriešil.
O rovnosti napísal, že jej väčšina ľudí bude dávať prednosť pred slobodou, pretože prináša obrovské výhody. Sloboda je cenná pre hŕstku tých, ktorí sa ozývajú proti režimu, ale väčšina ľudí sa tak nespráva, inými slovami, slobodu si cenia disidenti, nie obyčajní ľudia. Oproti tomu rovnosť sa týka každého, takže bude pred slobodou preferovaná. Hodnota slobody sa okrem toho realizuje s istým oneskorením, jej výhody sa prejavujú až v dlhodobom horizonte. Rovnosť je v protiklade s tým k dispozícii okamžite. Ak sú si ľudia rovní – alebo ak ich je možné urobiť seberovnými – potom tejto rovnosti môžu holdovať okamžite. A napokon, sloboda môže podľa Tocquevilla vyústiť do excesov.
.rovnosť a sloboda
Názor, podľa ktorého si Američania začnú ceniť rovnosť viac ako slobodu, je podľa mňa absolútne nesprávny. Američania si viac než ostatné demokratické národy cenia slobodu aj dnes rovnako, ak nie viac než v roku 1835. Ekonomickú nerovnosť akceptujeme v omnoho väčšej miere, než v akej je akceptovaná inde. Máloktorého Američana rozčuluje, že Bill Gates, Warren Buffet, Michael Jordan či ktokoľvek iný zarobil také neuveriteľné množstvo peňazí, ak ich teda zarobil poctivo. Úplne iná vec, samozrejme, je, ak zločinecký bos získava peniaze z kriminálnej činnosti ozbrojeného gangu. To však nie je odmietnutie slobody v prospech rovnosti, ale odmietnutie zločinného konania. Všimnime si, že obyvatelia Ameriky nielenže akceptujú existujúcu ekonomickú nerovnosť, ale odmietajú aj zdanenie dedičstva. A to je naozaj zaujímavé: veď prečo by sa mali priemerní občania tak tvrdohlavo stavať proti dedičskej dani, keď sa väčšiny z nich nedotkne? Domnievam sa, že sú proti tejto dani z dvoch dôvodov. Po prvé veria, že by mohli zbohatnúť ich deti a dedičská daň by potom postihla ich – a nebolo by predsa spravodlivé trestať deti len preto, aby štát vybral viac peňazí. Po druhé považujú túto daň za zlú preto, že peniaze, ktoré ľudia zarobili, boli zdanené, už keď ich zarobili, prečo by potom mali byť zdanené druhýkrát, keď zomrú?
Okrem toho Američania odmietajú kvóty alebo všetky umelé pokusy nastoliť rovnosť tým, že človek je hodnotený podľa svojej totožnosti, a nie podľa toho, čo dokázal. Pokiaľ ide o opatrenia pozitívnej diskriminácie (affirmative action), podporujú ich vtedy, ak sa nimi usiluje o slobodu, vyhľadávanie nadaných ľudí alebo ide o snahu dať príležitosť ľuďom s ohľadom na ich talent a bez ohľadu na ich rasu alebo pohlavie. Ak sa však nazve takéto opatrenie kvótami, ľudia sú proti.
Ak sa spýtate vojakov, vracajúcich sa z Iraku, čo tam robili, najbežnejšou frázou, ktorú budete počuť, je, že bojovali za slobodu. To je však celkom ohromujúca formulácia. Najmä ak si uvedomíme, že americkí lídri si nemyslia, že sme Išli do Iraku kvôli obrane slobody. Podľa nich sme išli do Iraku odstrániť zbrane hromadného ničenia, zvrátiť rovnováhu síl na Blízkom východe alebo zaútočiť na radikálnych moslimov. Vracajúci sa vojaci si však myslia, že bránili slobodu. Prečo asi? Podľa mňa preto, že je to ústredný, jednotiaci príbeh amerického spôsobu života. Americký život je zápasom, v ktorom ide o slobodu. Jeho naplnením sú slobody, ktoré ľudia získavajú. A preto keď vojaci bojujú vo vojne, v ktorej sa Spojené štáty angažujú, a spýtate sa ich, a akých dôvodov tak robia, uvedú slobodu.
.vybrať si svoj smer
Tocqueville hovoril aj o prepiatom individualizme, ktorý označil za poľutovaniahodný. Individualizmus podľa neho vysáva zdroje spoločenských ctností a napokon sa premení na sebectvo. Napísal, že puto ľudských náklonností sa naším zaujatím pre individualizmus uvoľňuje. Neskôr tento výrok čiastočne pozmenil, keď povedal, že verejná mienka má neodolateľnú moc, ktorá môže povzbudzovať tyraniu alebo prinajmenšom všemocnosť väčšiny. Americká skúsenosť však hovorí o niečom inom. Individualizmus je pocit, že sme svojimi vlastnými pánmi. A napriek tomu, že existujeme ako jednotlici, v žiadnom inom demokratickom štáte nenájdete takú vysokú účasť v dobrovoľných spolkoch. Ako možno zmieriť sklon k individualizmu s takýmto zaujatím pre spoločnú vec? Myslím si, že individualizmus v skutočnosti pre Američanov znamená možnosť každej osoby určiť si svoj vlastný smer, ale neznamená, že sme sebeckí, alebo že sa nezaujímame o potreby druhých, a už vôbec nie, že im chceme upierať ich názory.
Najviac priestoru venoval Tocqueville tomu – a je to najlepšia časť jeho knihy – ako vzdorujeme väčšinovej mienke. Hovoril o slobode združovania, pričom záujmové skupiny sú zlom, ale nevyhnutným. Aké dôvody vedú Američanov k tomu, aby sa pridávali k záujmovým skupinám? Absencia vlády v ranom štádiu, tradícia slabej vlády a vplyv protestantských denominácií, organizovaných v podobe samosprávnych komunít. Tocqueville opísal službu v súdnych porotách ako niečo, čím jedinci participujú na politickom systéme. Všimol si, že federálny systém sa spolieha na mestskú samosprávu, čo posilňuje slobodu, pretože tak ľudia získavajú možnosť čeliť výkonu väčšej a silnejšej vlády. Jedinou aristokraciou v Spojených štátoch bola prirodzená aristokracia právnikov a sudcov. Americká advokátska komora tento fakt neuvádza tak často, ako by mohla, možno preto, že podľa väčšiny Američanov je rozdiel medzi aristokraciou a právnickou obcou o niečo väčší, ako si predstavoval Tocqueville.
.zvyky srdca
Najzaujímavejšie je však Tocquevillovo tvrdenie, že veľkosť Ameriky spočíva na mravoch a zvyklostiach ľudu. Ako všetci vieme, veľa krajín si osvojilo systém ústavného usporiadania veľmi podobný tomu americkému. Duplikáty americkej ústavy najdeme v Mexiku, na Filipínach alebo vo väčšej časti Latinskej Ameriky. Ale napriek tomu a napriek skutočnosti, že niektoré z týchto krajín, napríklad Argentína, majú bohaté prírodné zdroje, nenájdeme tu tradíciu pevne zakotveného systému vlády, úctu k právam druhých ani postupné rozvíjanie slobody, ktorá učí človeka, aby bral náležitý ohľad na záujmy iných ľudí bez toho, aby opomínal záväzok k vlasti ako celku.
Čím to možno vysvetliť? Tocqueville povedal, že naše bytostne pociťované spoločenské záväzky odrážajú správne pochopený osobný záujem. A to je niečo iné než individualizmus, pretože individualizmus, ako tvrdil (aj keď podľa mňa chybne), znamená stiahnuť sa do súkromia a vyhýbať sa kolektívnej a verejnej angažovanosti. Správne pochopený osobný záujem však znamená individualizmus usmernený tým, že Američania pociťujú ako svoj záujem, aby boli považovaní za poctivých, pričom je posilňovaný aj náboženstvom, ktoré Američania praktizujú bez hanby. To bol veľký kontrast oproti Francúzsku. „Vo Francúzsku,“ píše Tocqueville, „filozofi vyhlásili, že náboženské zanietenie vyhasne úmerne rozvoju slobody a osvietenstva. Problém je v tom, že fakty nie sú v súlade s teóriou.“ To, že si niekto myslel niečo také v roku 1835, je samo osebe pozoruhodné. Sloboda, osvietenstvo a rozšírenie ľudských príležitostí nielenže neutlmili náboženstvo v USA, ale povzbuzovali ho tým, že vložili správu náboženských záležitostí do rúk ľuďom a tí spolu súperili v budovaní náboženských hnutí. Náboženstvo upadalo nie tam, kde sa šírilo osvietenstvo anglické, ale tam – ako napríklad vo Francúzsku alebo Prusku – kde boli cirkvi riadené štátom. Tieto štátom riadené cirkevné komunity boli pomerne výrazne ohrozené politickými zmenami; tie totiž spôsobovali, že ľudia zavrhovali svoje náboženstvo ako dôsledok odporu proti strane, ktorá bola pri moci.
.nepochopenie systému
Dovoľte mi na záver pridať pár poznámok o vzťahu medzi názormi Alexisa de Tocquevilla a názormi autorov americkej ústavy. V texte vyššie som síce vyslovil určité věci, kritické k Tocquevillovi, ale nie preto, že by som ho chcel kritizovať, skôr naopak. Demokraciu v Amerike možno označiť za veľké dielo. Chcel by som však uviesť Tocquevilla do dobového kontextu. Nechcem, aby bol falošným velikánom amerického myslenia bez toho, aby jeho argumenty boli podrobené preskúmaniu. Tocqueville odviedol pozoruhodne dobrú prácu – ako som na to upozornil už na začiatku, bol najlepším cudzím glosátorom, ktorý kedy o USA písal. Ak si prečítate jeho knihu, dozviete sa veľa vecí, ktoré sú platné aj pre dnešnú Ameriku, viac než z ľubovoľnej inej knihy. Napriek tomu sa domnievam, že Tocqueville nepochopil podstatu amerického projektu. Vysvetlím prečo.
Keď Tocqueville riešil otázku, čoho sa ľudia dožadujú, odpovedal, že chcú rovnosť. Keď si tú istú otázku položili tvorcovia ústavy, došli k záveru, že ľudia chcú slobodu. Boj o ústavu nebol bojom o rovnosť, bol bojom o to, ako zaistiť slobodu. A tvorcovia ústavy z veľkej časti uspeli. Existujú síce isté tlaky, ktorým ide o využitie federálnej vlády na posilňovanie rovnosti, ale týmto tlakom vždy vzdorujú ľudia, ktorí si myslia, že cieľom ústavy je zachovanie slobody.
Keď si Tocqueville položil otázku: „Ako budú ľudia politicky konať,“ odpovedal, že krajina bude trpieť uniformitou verejnej mienky – tyraniou väčšiny. Tvorcovia ústavy si to nemysleli; verili, že budeme vytvárať frakcie. Madison to v svojej obrane ústavy vyjadril nasledovne: Ľudská povaha zostane nezmenená, a preto musíme prispôsobiť ústavu reálnym rysom ľudskej povahy a vymyslieť systém, v ktorom necháme jednu ctižiadosť pôsobiť proti druhej.
Ako si poradíme s ohrozením slobody? Tocqueville sa domnieval, že ak chceme zažehnať ohrozenie slobody, musíme sa spoľahnúť na tradície a mravy ľudí. Tvorcovia ústavy tvrdili niečo iné. Vyhlásili, že sa musíme spoľahnúť na inštitucionálne usporiadanie: na rozdelenie moci, nezávislé súdnictvo a podobne. Tento inštitucionálny poriadok napomôže ochranu slobody pred zásahmi vlády lepšie ako spoliehanie sa na ľudské mravy a zvyklosti.
Aká má byť úloha náboženstva v spoločnosti? Tocqueville tvrdil, že náboženstvo bude kultivovať osobný záujem, a v tomto prípade mal podľa mňa pravdu – viac pravdy, než tvorcovia ústavy. Autori ústavy sa vzdali všetkých úmyslov opierať sa pri jej tvorbe o náboženstvo, uvedomovali si totiž, že únia by bola nemožná, keby mala ústava zohľadniť všetky rozdielne náboženské praktiky, ktoré existovali vo vtedajších 13 kolóniách. Celoamerická únia bola možná iba za predpokladu, že federálna vláda bude o náboženstve mlčať a bude jasne povedané – ako sa aj stalo v prvom dodatku ústavy – že Kongres nesmie brániť slobodnému vyznávaniu náboženstva. A prvý kongres k tomu pridal najzáhadnejšiu vetu z celej Listiny práv: Kongres „nesmie vydávať zákony, zavádzajúce nejaké náboženstvo,“ čo je formulácia, ktorú právna veda za 200 rokov nedokázala objasniť.
A napokon, pokiaľ ide o úlohu podnikania a obchodu, boli tvorcovia ústavy rozdelení. Alexander Hamilton žiadal celonárodný obchodný režim, Thomas Jefferson bol proti. Alexander Hamilton nakoniec uspel a podľa môjho názoru tým naša krajina získala svoju veľkosť: máme zdravú menu, slobodné podnikanie a aj podporu podnikavosti. Pre Tocquevilla bol obchod niečím vulgárnym. Koniec koncov, bol šľachticom. Domnieval sa, že demokratický režim obetuje primnoho aristokratických ctností, aby tak dosiahol jednotu. Obchod považoval za nežiaduci, pokiaľ povzbudzoval materialistický spôsob života. Tvorcovia ústavy boli rozdelení, ale domnievam sa, že tí, ktorí sa presadili – Hamilton a jeho nasledovníci – mali pravdu, zatiaľ čo Tocqueville sa v tejto veci mýlil.
Aby som to zhrnul. Som veľkým obdivovateľom Alexisa de Tocquevilla a z jeho knihy som sa mnohému naučil. Ospravedlňujem sa za tieto kritické poznámky voči jeho dielu, ale ľahko by sa mohlo stať, že si niekoho, kto písal pred poldruha storočím, zidealizujeme a uveríme, že všetko, čo napísal, musí byť zaručená pravda. Vo väčšine vecí, ktoré napísal, mal úplnú pravdu, ale v týchto fundamentálnych otázkach, ktorým som sa venoval, kde sa pohľad Tocquevilla a pohľad Otcov-zakladateľov na našu krajinu tak zásadne líšil, musí byť podľa môjho presvedčenia jasne povedané, že Otcovia-zakladatelia chápali lepšie ako Tocqueville, čo je potrebné, aby náš režim fungoval. Navzdory Tocquevillovým pochybnostiam sme sa stali obchodnou republikou, ktorá si vysoko cení slobodu a v ktorej individualizmus koexistuje s takou vysokou mierou filantropie, akú nenájdete nikde inde na svete. Tocquevilla síce obdivujem, ale nie všetko, čo napísal, možno bez výhrad obdivovať.
James Q. Wilson/
Narodil sa v roku 1931 a zomrel v marci 2012. Vyštudoval politické vedy na University of Chicago. V rokoch 1961 až 1987 prednášal na Harvard University, potom do roku 1997 na University of California a neskôr do roku 2009 na Pepperdine University. Považovali ho za experta v otázkach prevencie kriminality a protidrogovej prevencie, s čím súviselo viacero verejných postov, ktoré zastával. V rokoch 1985 až 1990 pracoval pre prezidenta Reagana a ako predseda Rady akademických poradcov American Enterprise Institute. Je autorom početných kníh. Prezident George W. Bush ho v roku 2003 vyznamenal Medailou slobody. Text pôvodne vyšiel v Claremont Review of Books.
Alexis de Tocqueville/
Francúzsky sociológ, politický mysliteľ a politik. Narodil sa v roku 1805 a preslávil sa knihou Demokracia v Amerike. Kniha vznikla ako výsledok ciest, ktoré v 30. rokoch 19. stotočia podnikal po Spojených štátoch amerických. Tocqueville očakával pád európskych monarchii a nástup demokracie, v knihe okrem analýzy dobovej Ameriky predpokladal budúci vývoj. Po roku 1839 bol poslancom, v období druhej francúzskej republiky v roku 1849 bol niekoľko mesiacov ministrom zahraničných vecí, následne bol krátko uväznený. V čase obnoveného cisárstva po roku 1852 sa sťahuje z verjného života, kde napíše ešte dielo Starý režim a revolúcia. Zomrel v roku 1859 na tuberkulózu.
Keď začal písať o Amerike, vyjadril sa, že táto krajina je pre neho „iba rámom, zatiaľ čo obrazom je demokracia“. V roku 1835 bola demokracia vo svete novým javom a Tocqueville ju opisoval vo výhradne praktickom zmysle. Vydal sa na cestu, celých deväť mesiacov hovoril s ľuďmi na východnom pobreží a po celom stredozápade, a celý tento čas, ktorý strávil v našej krajine, počúval, čo o demokracii hovoria skúsenosti obyčajných ľudí. Práve tým možno vysvetliť, prečo v svojej knihe o demokracii necitoval Johna Locka, nespomenul teóriu společenskej zmluvy, nestratil ani slovo o Jamesovi Madisonovi, nezaoberal sa teóriou reprezentácie a nerozoberal Aristotelov alternatívny názor, že štát môže utvárať či povznášať ľudský charakter. Namiesto toho hovoril s obyčajnými ľuďmi, pretože demokratická revolúcia bola pre neho neodolateľne príťažlivá, a on očakával jej víťazný pochod svetom, v čom mal, napokon, pravdu, aj keď sme na to museli čakať takmer dve storočia.
Tocqueville písal aj o limitoch demokracie. Vyslovil názor, že túžba po rovnosti by mohla triumfovať nad slobodou, že Američania trpia prehnaným individualizmom, mal strach z tyranie väčšiny, pričom toto slovné spojenie neskôr modifikoval v zmysle, že by nemuselo nevyhnutne ísť o tyraniu, ale skôr o despóciu verejnej mienky. Z jeho názorov na demokraciu a rovnosť nie je úplne jasné, čo vlastne pod pojmom demokracia presne myslel. Na niektorých miestach definoval demokraciu ako rovnosť podmienok, pod čím mal na mysli, že Američania sa rodia slobodní – nemajú aristokratických predkov a rodia sa už ako seberovní namiesto toho, aby sa nimi stávali. Na iných miestach rozumel pod demokraciou absolútnu zvrchovanosť ľudu. Máme tu teda dve rozdielne definície: na jednej strane rovnosť podmienok, na druhej strane podriadenosť moci štátu absolútnej zvrchovanosti ľudu, a z tohto dualizmu pramenia niektoré protirečenia v jeho spisoch. Nie som si celkom istý, či ich vôbec niekedy uspokojivo vyriešil.
O rovnosti napísal, že jej väčšina ľudí bude dávať prednosť pred slobodou, pretože prináša obrovské výhody. Sloboda je cenná pre hŕstku tých, ktorí sa ozývajú proti režimu, ale väčšina ľudí sa tak nespráva, inými slovami, slobodu si cenia disidenti, nie obyčajní ľudia. Oproti tomu rovnosť sa týka každého, takže bude pred slobodou preferovaná. Hodnota slobody sa okrem toho realizuje s istým oneskorením, jej výhody sa prejavujú až v dlhodobom horizonte. Rovnosť je v protiklade s tým k dispozícii okamžite. Ak sú si ľudia rovní – alebo ak ich je možné urobiť seberovnými – potom tejto rovnosti môžu holdovať okamžite. A napokon, sloboda môže podľa Tocquevilla vyústiť do excesov.
.rovnosť a sloboda
Názor, podľa ktorého si Američania začnú ceniť rovnosť viac ako slobodu, je podľa mňa absolútne nesprávny. Američania si viac než ostatné demokratické národy cenia slobodu aj dnes rovnako, ak nie viac než v roku 1835. Ekonomickú nerovnosť akceptujeme v omnoho väčšej miere, než v akej je akceptovaná inde. Máloktorého Američana rozčuluje, že Bill Gates, Warren Buffet, Michael Jordan či ktokoľvek iný zarobil také neuveriteľné množstvo peňazí, ak ich teda zarobil poctivo. Úplne iná vec, samozrejme, je, ak zločinecký bos získava peniaze z kriminálnej činnosti ozbrojeného gangu. To však nie je odmietnutie slobody v prospech rovnosti, ale odmietnutie zločinného konania. Všimnime si, že obyvatelia Ameriky nielenže akceptujú existujúcu ekonomickú nerovnosť, ale odmietajú aj zdanenie dedičstva. A to je naozaj zaujímavé: veď prečo by sa mali priemerní občania tak tvrdohlavo stavať proti dedičskej dani, keď sa väčšiny z nich nedotkne? Domnievam sa, že sú proti tejto dani z dvoch dôvodov. Po prvé veria, že by mohli zbohatnúť ich deti a dedičská daň by potom postihla ich – a nebolo by predsa spravodlivé trestať deti len preto, aby štát vybral viac peňazí. Po druhé považujú túto daň za zlú preto, že peniaze, ktoré ľudia zarobili, boli zdanené, už keď ich zarobili, prečo by potom mali byť zdanené druhýkrát, keď zomrú?
Okrem toho Američania odmietajú kvóty alebo všetky umelé pokusy nastoliť rovnosť tým, že človek je hodnotený podľa svojej totožnosti, a nie podľa toho, čo dokázal. Pokiaľ ide o opatrenia pozitívnej diskriminácie (affirmative action), podporujú ich vtedy, ak sa nimi usiluje o slobodu, vyhľadávanie nadaných ľudí alebo ide o snahu dať príležitosť ľuďom s ohľadom na ich talent a bez ohľadu na ich rasu alebo pohlavie. Ak sa však nazve takéto opatrenie kvótami, ľudia sú proti.
Ak sa spýtate vojakov, vracajúcich sa z Iraku, čo tam robili, najbežnejšou frázou, ktorú budete počuť, je, že bojovali za slobodu. To je však celkom ohromujúca formulácia. Najmä ak si uvedomíme, že americkí lídri si nemyslia, že sme Išli do Iraku kvôli obrane slobody. Podľa nich sme išli do Iraku odstrániť zbrane hromadného ničenia, zvrátiť rovnováhu síl na Blízkom východe alebo zaútočiť na radikálnych moslimov. Vracajúci sa vojaci si však myslia, že bránili slobodu. Prečo asi? Podľa mňa preto, že je to ústredný, jednotiaci príbeh amerického spôsobu života. Americký život je zápasom, v ktorom ide o slobodu. Jeho naplnením sú slobody, ktoré ľudia získavajú. A preto keď vojaci bojujú vo vojne, v ktorej sa Spojené štáty angažujú, a spýtate sa ich, a akých dôvodov tak robia, uvedú slobodu.
.vybrať si svoj smer
Tocqueville hovoril aj o prepiatom individualizme, ktorý označil za poľutovaniahodný. Individualizmus podľa neho vysáva zdroje spoločenských ctností a napokon sa premení na sebectvo. Napísal, že puto ľudských náklonností sa naším zaujatím pre individualizmus uvoľňuje. Neskôr tento výrok čiastočne pozmenil, keď povedal, že verejná mienka má neodolateľnú moc, ktorá môže povzbudzovať tyraniu alebo prinajmenšom všemocnosť väčšiny. Americká skúsenosť však hovorí o niečom inom. Individualizmus je pocit, že sme svojimi vlastnými pánmi. A napriek tomu, že existujeme ako jednotlici, v žiadnom inom demokratickom štáte nenájdete takú vysokú účasť v dobrovoľných spolkoch. Ako možno zmieriť sklon k individualizmu s takýmto zaujatím pre spoločnú vec? Myslím si, že individualizmus v skutočnosti pre Američanov znamená možnosť každej osoby určiť si svoj vlastný smer, ale neznamená, že sme sebeckí, alebo že sa nezaujímame o potreby druhých, a už vôbec nie, že im chceme upierať ich názory.
Najviac priestoru venoval Tocqueville tomu – a je to najlepšia časť jeho knihy – ako vzdorujeme väčšinovej mienke. Hovoril o slobode združovania, pričom záujmové skupiny sú zlom, ale nevyhnutným. Aké dôvody vedú Američanov k tomu, aby sa pridávali k záujmovým skupinám? Absencia vlády v ranom štádiu, tradícia slabej vlády a vplyv protestantských denominácií, organizovaných v podobe samosprávnych komunít. Tocqueville opísal službu v súdnych porotách ako niečo, čím jedinci participujú na politickom systéme. Všimol si, že federálny systém sa spolieha na mestskú samosprávu, čo posilňuje slobodu, pretože tak ľudia získavajú možnosť čeliť výkonu väčšej a silnejšej vlády. Jedinou aristokraciou v Spojených štátoch bola prirodzená aristokracia právnikov a sudcov. Americká advokátska komora tento fakt neuvádza tak často, ako by mohla, možno preto, že podľa väčšiny Američanov je rozdiel medzi aristokraciou a právnickou obcou o niečo väčší, ako si predstavoval Tocqueville.
.zvyky srdca
Najzaujímavejšie je však Tocquevillovo tvrdenie, že veľkosť Ameriky spočíva na mravoch a zvyklostiach ľudu. Ako všetci vieme, veľa krajín si osvojilo systém ústavného usporiadania veľmi podobný tomu americkému. Duplikáty americkej ústavy najdeme v Mexiku, na Filipínach alebo vo väčšej časti Latinskej Ameriky. Ale napriek tomu a napriek skutočnosti, že niektoré z týchto krajín, napríklad Argentína, majú bohaté prírodné zdroje, nenájdeme tu tradíciu pevne zakotveného systému vlády, úctu k právam druhých ani postupné rozvíjanie slobody, ktorá učí človeka, aby bral náležitý ohľad na záujmy iných ľudí bez toho, aby opomínal záväzok k vlasti ako celku.
Čím to možno vysvetliť? Tocqueville povedal, že naše bytostne pociťované spoločenské záväzky odrážajú správne pochopený osobný záujem. A to je niečo iné než individualizmus, pretože individualizmus, ako tvrdil (aj keď podľa mňa chybne), znamená stiahnuť sa do súkromia a vyhýbať sa kolektívnej a verejnej angažovanosti. Správne pochopený osobný záujem však znamená individualizmus usmernený tým, že Američania pociťujú ako svoj záujem, aby boli považovaní za poctivých, pričom je posilňovaný aj náboženstvom, ktoré Američania praktizujú bez hanby. To bol veľký kontrast oproti Francúzsku. „Vo Francúzsku,“ píše Tocqueville, „filozofi vyhlásili, že náboženské zanietenie vyhasne úmerne rozvoju slobody a osvietenstva. Problém je v tom, že fakty nie sú v súlade s teóriou.“ To, že si niekto myslel niečo také v roku 1835, je samo osebe pozoruhodné. Sloboda, osvietenstvo a rozšírenie ľudských príležitostí nielenže neutlmili náboženstvo v USA, ale povzbuzovali ho tým, že vložili správu náboženských záležitostí do rúk ľuďom a tí spolu súperili v budovaní náboženských hnutí. Náboženstvo upadalo nie tam, kde sa šírilo osvietenstvo anglické, ale tam – ako napríklad vo Francúzsku alebo Prusku – kde boli cirkvi riadené štátom. Tieto štátom riadené cirkevné komunity boli pomerne výrazne ohrozené politickými zmenami; tie totiž spôsobovali, že ľudia zavrhovali svoje náboženstvo ako dôsledok odporu proti strane, ktorá bola pri moci.
.nepochopenie systému
Dovoľte mi na záver pridať pár poznámok o vzťahu medzi názormi Alexisa de Tocquevilla a názormi autorov americkej ústavy. V texte vyššie som síce vyslovil určité věci, kritické k Tocquevillovi, ale nie preto, že by som ho chcel kritizovať, skôr naopak. Demokraciu v Amerike možno označiť za veľké dielo. Chcel by som však uviesť Tocquevilla do dobového kontextu. Nechcem, aby bol falošným velikánom amerického myslenia bez toho, aby jeho argumenty boli podrobené preskúmaniu. Tocqueville odviedol pozoruhodne dobrú prácu – ako som na to upozornil už na začiatku, bol najlepším cudzím glosátorom, ktorý kedy o USA písal. Ak si prečítate jeho knihu, dozviete sa veľa vecí, ktoré sú platné aj pre dnešnú Ameriku, viac než z ľubovoľnej inej knihy. Napriek tomu sa domnievam, že Tocqueville nepochopil podstatu amerického projektu. Vysvetlím prečo.
Keď Tocqueville riešil otázku, čoho sa ľudia dožadujú, odpovedal, že chcú rovnosť. Keď si tú istú otázku položili tvorcovia ústavy, došli k záveru, že ľudia chcú slobodu. Boj o ústavu nebol bojom o rovnosť, bol bojom o to, ako zaistiť slobodu. A tvorcovia ústavy z veľkej časti uspeli. Existujú síce isté tlaky, ktorým ide o využitie federálnej vlády na posilňovanie rovnosti, ale týmto tlakom vždy vzdorujú ľudia, ktorí si myslia, že cieľom ústavy je zachovanie slobody.
Keď si Tocqueville položil otázku: „Ako budú ľudia politicky konať,“ odpovedal, že krajina bude trpieť uniformitou verejnej mienky – tyraniou väčšiny. Tvorcovia ústavy si to nemysleli; verili, že budeme vytvárať frakcie. Madison to v svojej obrane ústavy vyjadril nasledovne: Ľudská povaha zostane nezmenená, a preto musíme prispôsobiť ústavu reálnym rysom ľudskej povahy a vymyslieť systém, v ktorom necháme jednu ctižiadosť pôsobiť proti druhej.
Ako si poradíme s ohrozením slobody? Tocqueville sa domnieval, že ak chceme zažehnať ohrozenie slobody, musíme sa spoľahnúť na tradície a mravy ľudí. Tvorcovia ústavy tvrdili niečo iné. Vyhlásili, že sa musíme spoľahnúť na inštitucionálne usporiadanie: na rozdelenie moci, nezávislé súdnictvo a podobne. Tento inštitucionálny poriadok napomôže ochranu slobody pred zásahmi vlády lepšie ako spoliehanie sa na ľudské mravy a zvyklosti.
Aká má byť úloha náboženstva v spoločnosti? Tocqueville tvrdil, že náboženstvo bude kultivovať osobný záujem, a v tomto prípade mal podľa mňa pravdu – viac pravdy, než tvorcovia ústavy. Autori ústavy sa vzdali všetkých úmyslov opierať sa pri jej tvorbe o náboženstvo, uvedomovali si totiž, že únia by bola nemožná, keby mala ústava zohľadniť všetky rozdielne náboženské praktiky, ktoré existovali vo vtedajších 13 kolóniách. Celoamerická únia bola možná iba za predpokladu, že federálna vláda bude o náboženstve mlčať a bude jasne povedané – ako sa aj stalo v prvom dodatku ústavy – že Kongres nesmie brániť slobodnému vyznávaniu náboženstva. A prvý kongres k tomu pridal najzáhadnejšiu vetu z celej Listiny práv: Kongres „nesmie vydávať zákony, zavádzajúce nejaké náboženstvo,“ čo je formulácia, ktorú právna veda za 200 rokov nedokázala objasniť.
A napokon, pokiaľ ide o úlohu podnikania a obchodu, boli tvorcovia ústavy rozdelení. Alexander Hamilton žiadal celonárodný obchodný režim, Thomas Jefferson bol proti. Alexander Hamilton nakoniec uspel a podľa môjho názoru tým naša krajina získala svoju veľkosť: máme zdravú menu, slobodné podnikanie a aj podporu podnikavosti. Pre Tocquevilla bol obchod niečím vulgárnym. Koniec koncov, bol šľachticom. Domnieval sa, že demokratický režim obetuje primnoho aristokratických ctností, aby tak dosiahol jednotu. Obchod považoval za nežiaduci, pokiaľ povzbudzoval materialistický spôsob života. Tvorcovia ústavy boli rozdelení, ale domnievam sa, že tí, ktorí sa presadili – Hamilton a jeho nasledovníci – mali pravdu, zatiaľ čo Tocqueville sa v tejto veci mýlil.
Aby som to zhrnul. Som veľkým obdivovateľom Alexisa de Tocquevilla a z jeho knihy som sa mnohému naučil. Ospravedlňujem sa za tieto kritické poznámky voči jeho dielu, ale ľahko by sa mohlo stať, že si niekoho, kto písal pred poldruha storočím, zidealizujeme a uveríme, že všetko, čo napísal, musí byť zaručená pravda. Vo väčšine vecí, ktoré napísal, mal úplnú pravdu, ale v týchto fundamentálnych otázkach, ktorým som sa venoval, kde sa pohľad Tocquevilla a pohľad Otcov-zakladateľov na našu krajinu tak zásadne líšil, musí byť podľa môjho presvedčenia jasne povedané, že Otcovia-zakladatelia chápali lepšie ako Tocqueville, čo je potrebné, aby náš režim fungoval. Navzdory Tocquevillovým pochybnostiam sme sa stali obchodnou republikou, ktorá si vysoko cení slobodu a v ktorej individualizmus koexistuje s takou vysokou mierou filantropie, akú nenájdete nikde inde na svete. Tocquevilla síce obdivujem, ale nie všetko, čo napísal, možno bez výhrad obdivovať.
James Q. Wilson/
Narodil sa v roku 1931 a zomrel v marci 2012. Vyštudoval politické vedy na University of Chicago. V rokoch 1961 až 1987 prednášal na Harvard University, potom do roku 1997 na University of California a neskôr do roku 2009 na Pepperdine University. Považovali ho za experta v otázkach prevencie kriminality a protidrogovej prevencie, s čím súviselo viacero verejných postov, ktoré zastával. V rokoch 1985 až 1990 pracoval pre prezidenta Reagana a ako predseda Rady akademických poradcov American Enterprise Institute. Je autorom početných kníh. Prezident George W. Bush ho v roku 2003 vyznamenal Medailou slobody. Text pôvodne vyšiel v Claremont Review of Books.
Alexis de Tocqueville/
Francúzsky sociológ, politický mysliteľ a politik. Narodil sa v roku 1805 a preslávil sa knihou Demokracia v Amerike. Kniha vznikla ako výsledok ciest, ktoré v 30. rokoch 19. stotočia podnikal po Spojených štátoch amerických. Tocqueville očakával pád európskych monarchii a nástup demokracie, v knihe okrem analýzy dobovej Ameriky predpokladal budúci vývoj. Po roku 1839 bol poslancom, v období druhej francúzskej republiky v roku 1849 bol niekoľko mesiacov ministrom zahraničných vecí, následne bol krátko uväznený. V čase obnoveného cisárstva po roku 1852 sa sťahuje z verjného života, kde napíše ešte dielo Starý režim a revolúcia. Zomrel v roku 1859 na tuberkulózu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.