Kuba v exile

Keď som bola v Prahe, skupina Kubáncov, ktorá tam žije, rozumela tomu, čo sa v našej krajine deje, lepšie, ako mnohí z tých, ktorí doma na Kube apaticky vegetujú. Iná kubánska rodina, žijúca uprostred mrakodrapov v New Yorku, ma pozvala na návštevu a kokosový koláč, ktorý urobila ich stará mama. Tradičný recept, urobený tradičným spôsobom. Niečo, čo vzhľadom na všadeprítomné nedostatky na Kube prestáva existovať.
Naša diaspóra, náš exil, konzervuje Kubu za hranicami Kuby. Spolu so svojimi kuframi a bolesťou, ktorú im spôsobuje odlúčenie a vzdialenosť, uchovávajú našu národnú históriu a pamäť, ktorá je zatiaľ doma vymazávaná z učebníc aj povedomia.  Vždy, keď stretnem Kubáncov, rozutekaných po svete, objavujem s nimi moju vlastnú krajinu. Keď zistím, čo všetko dokázali, vždy pocítim vo svojom vnútri smútok z toho, ako týchto ľudí opisuje kubánska propaganda.  Pre to ľudské bohatstvo, ktoré sme stratili, všetky tie talenty, ktoré ušli za hranice a všetky tie semienka, ktoré boli posadené v cudzích krajinách. Ako sme len mohli jednej ideológii, jednej strane a jednému mužovi dovoliť, aby cítil takú božskosť, že jedine on rozhodoval o tom, kto môže a kto nemôže používať adjektívum kubánsky?
Dnes viem, mám dôkaz, že nám klamali. Nikto mi o tom nemusel hovoriť, pochopila som to sama, keď som videla Kubu za hranicami Kuby. Tú obrovskú krajinu, ktorú tam pre nás ďaleko v exile zachraňujú ľudia z Kuby.