.bolo v tvojom živote niekedy obdobie, keď si chcela robiť niečo iné, než hudbu?
(Ticho.) Asi bolo, ale neviem si na to spomenúť. Určite bolo, teraz som si to uvedomila. To bolo obdobie, keď som bola dosť na dne, rezignovaná, bez životnej sily. Vtedy sa mi zdalo najjednoduchšie pustiť sa radšej do sebadeštrukčných mejdanov, než sa venovať hudbe. Ale dosť rýchlo ma to prešlo.
.spievaš úplne od detstva. Odkedy si robíš vlastné pesničky?
Mám o 10 rokov staršieho brata. On je muzikant, zhudobňoval básne, hral na gitare, pričom často používal otvorené akordy, ktoré sa mi páčili, a tak som sa po ňom opičila. To bolo skutočne dosť dávno.
.všetci, ktorí s tebou robia v posledných rokoch rozhovory, skôr či neskôr sa ťa opýtajú na zmenu, ktorú si podstúpila: z rockerky sa stala jemnejšia, hudobne bohatšia pesničkárka. Vnímaš to vôbec ako zmenu?
Neboli to zase až také zásadné zlomy. Do určitej miery sú poplatné veku a závisia od stretnutí s konkrétnymi ľuďmi. Mňa to viedlo k väčšej otvorenosti, lepšie som si upratala vo vlastnej hlave. Išlo skôr o hľadanie vlastného silného miesta a priznanie si toho, kde človek až toľko sily nemá. Čiže ide skôr o proces poznávania samej seba a hudba je toho súčasťou.
.keď človek počúva tvoje posledné albumy, nie je to už rokenrol, je to oveľa farebnejšie, no určitá drsnosť v tom zostáva.
Jasné. Dúfam, že tá „dusilovská drsnosť” tam stále je. Snažím sa, aby som to stále bola ja, aby to bolo pôvodné a aby som bola uveriteľná. Keď si človek k sebe vyberie muzikantov, ktorí sú na podobnej vlne, môže to fungovať. Hudba je vlastne len médium, ktoré nesie určitý obsah a určité emócie. Hádam to tam cítiť.
.keď si spomenieš na vystúpenia so Sluníčkom alebo s Pusou a porovnáš ich s koncertmi s Beatou Hlavenkovou, prípadne so sólovými vystúpeniami, je to úplne iný zážitok?
Keď som bola mladšia, bola som veľmi spontánna. Bola to úplne iná energia. A energia je daná ľuďmi. Sluníčko, to bol najdivokejší, najspontánnejší zážitok v mojom živote. Pusa, to bolo hľadanie samej seba a silný diskomfort z toho plynúci. Nevedela som vtedy dosť dobre hrať a musela som sa znovu učiť spievať a hľadať svoj vlastný výraz. Posledné dva albumy – Eternal Seekers a Baromantika –výrazne ovplyvnilo stretnutie s Beatkou Hlavenkovou. Už to nie je tvrdá hudba, ale má svoju hĺbku. Je to hudba zložitejšia, drsnejšia. Nie je to nejaký „romantický klavír.”
.ako prišlo k tvojmu stretnutiu s Beatou Hlavenkovou?
Túžila som mať v kapele klavír. To bolo po tom, ako som v Amerike nahrala album Mezi světy, kde bolo dosť veľa aranžmánov, založených na klavíri. Na Beatku ma upozornila moja kamarátka, pesničkárka Katka Šarközi, s ktorou Beatka hrala v kapele. No a nakoniec som ju Katke prebrala.
.váš prvý spoločný album Eternal Seekers si nahrávala so súborom Clarinet Factory...
Nás dali dokopy na jednom festivale v Prahe. Tam sme si spolu zahrali, zahoreli sme voči sebe hlbokými osobnými sympatiami, ale nevedeli sme, ako by sme to spolu mohli urobiť. O pol roka neskôr som sa vracala z americkej šnúry a v lietadle mi napadlo, že by sme mohli urobiť takú meditatívnejšiu, minimalistickejšiu platňu. Zdalo sa mi dobré zatiahnuť do toho Beatu, ktorá má veľký skladateľský a aranžérsky dar – dokáže dať hudbe mentálnu hĺbku. To, ako pracuje Beata a Clarinet Factory, bolo pre mňa veľmi zaujímavé. Ešte tam bol dôležitý človek Bogdan Trojak, básnik zo Sliezska, ktorý mi veľmi pomohl s textami. Celý album bol venovaný nenarodeným dušiam, a na to by som si sama netrúfla. Bola to pre mňa veľká škola. Musela som spievať úplne ináč, úplne iným poetickým jazykom. Ale bolo to veľmi vzrušujúce. Niekedy som si hovorila, že to nedám, trvalo to trochu dlhšie, ale posunulo ma to ďalej a dopadlo to nakoniec veľmi dobre.
.vieš si predstaviť, že by si po Eternal Seekers nahrala rockovú platňu?
Prečo nie? Nakoniec, rockové ingrediencie nájdeš aj v Baromantike. Hrám sa tu na chytrú, ale pritom sa často púšťam do vecí, na ktorých si potom vylámem zuby. Stále musím niečo skúšať.
.hrávaš dnes aj svoje úplne staré veci?
Jasné. Najstaršia pesnička, ktorú hrávam, je moja prvá pieseň, ktorú som aj s textom napísala pre Pusu. Volá sa Muka. Bolo viacero ďalších piesní, ktoré sú hudobne celkom fajn, ale nevedela som vtedy ešte napísať skutočne dobrý text. Vtedy som nad nejakými dvoma-tromi vetami privrela oči, dnes by som to už nemohla spievať..
.ako tvoríš pesničky?
Zaznamenávam si fragmenty melódií. Mám taký malý „syntíček,” ktorý končí v looperi a do toho si zaznamenávam nápady. Občas to z loopera všetko vysypem, nejako to v počítači usporiadam, pošlem to chlapcom z kapely, niekedy ich to osloví a začnú z toho niečo stavať.
.texty prichádzajú až potom?
Texty hľadám, až keď piesne majú už určitú formu. Až potom im dávam dušu, čo nie je úplne šťastné. Často spolupracujem s básnikmi alebo s ľuďmi, ktorí píšu. Svet je potom farebnejší. Ja mám nejaké schopnosti, no tie majú svoje hranice. A preto sú dôležití iní ľudia, ktorí mi pomáhajú. Len spolu s nimi sa dostanem do neba. Bez nich by som nebola nikým.
.album Baromantika vyšiel v decembri 2011. Pripravuješ niečo nové?
S kapelou Baromantika máme rozrobené nejaké veci, chceme ich tento rok nahrať a na jar 2014 ich vydať. Natočili sme aj živý koncert v priestore, ktorý sa volá Cafe v lese. Vyjde na DVD v jeseni. Je to taký intímny koncert asi pre 140 ľudí, vyzerá to dosť zaujímavo.
.to, čo robíš, je hudobne čoraz zaujímavejšie, ale oceniť to dokáže menej ľudí.
Pre mňa je hudba čoraz väčší zážitok a dobrodružstvo. Keď som hrala s Lucií alebo s Čechomorom, bolo to fajn, ale nebolo to o nejakom vnútornom hľadaní. Nedokázala som robiť hudbu, ktorá vyhovie ľuďom a rádiovému formátu. Hoci som sa o to snažila. Najmä keď som vydávala albumy vo veľkej firme, ktorá predáva hudbu cez rádiá a chcela mať na albume jeden-dva hity, s čím som sa ja nevedela vyrovnať. A tak som sa tým prestala zaoberať. Je to zbytočná strata energie. Musím sa venovať tomu, čo viem robiť a čo ma baví.
.v minulosti si sa z času na čas dostávala do titulkov bulvárnej tlače v súvislosti s drogami a alkoholom.
Dnes sa už o mňa bulvár príliš nezaujíma. Nemám milostné avantúry a už sa neváľam niekde sfetovaná. Ale človek sa nesmie hanbiť za veci, ktorými prešiel. Nemôžem sa hrať na nejakú sväticu. Patrí to do môjho príbehu. Bez tých sračiek by som možno nebola taka, aká som.
Lenka Dusilová/
Pochádza z Karlových Varov. Spievala v speváckom zbore Bambini di Praga, od šestnástich rokov hrala v kapele Sluníčko, neskôr bola súčasťou skupiny Lucie, spolu s Davidom Kollerom založila skupiny Pusa. Spolupracovala aj so súborom Čechomor. Od roku 2000 vydáva sólové albumy. V roku 2008 nahrala výrazný album Eternal Seekers spolu so skladateľkou a klaviristkou Beatou Hlavenkovou a súborom Clarinet Factory. Jej ostatný album z roku 2011 má názov Baromantika. Tak isto sa volá aj Lenkina aktuálna kapela, s ktorou pripravuje ďalší album.
(Ticho.) Asi bolo, ale neviem si na to spomenúť. Určite bolo, teraz som si to uvedomila. To bolo obdobie, keď som bola dosť na dne, rezignovaná, bez životnej sily. Vtedy sa mi zdalo najjednoduchšie pustiť sa radšej do sebadeštrukčných mejdanov, než sa venovať hudbe. Ale dosť rýchlo ma to prešlo.
.spievaš úplne od detstva. Odkedy si robíš vlastné pesničky?
Mám o 10 rokov staršieho brata. On je muzikant, zhudobňoval básne, hral na gitare, pričom často používal otvorené akordy, ktoré sa mi páčili, a tak som sa po ňom opičila. To bolo skutočne dosť dávno.
.všetci, ktorí s tebou robia v posledných rokoch rozhovory, skôr či neskôr sa ťa opýtajú na zmenu, ktorú si podstúpila: z rockerky sa stala jemnejšia, hudobne bohatšia pesničkárka. Vnímaš to vôbec ako zmenu?
Neboli to zase až také zásadné zlomy. Do určitej miery sú poplatné veku a závisia od stretnutí s konkrétnymi ľuďmi. Mňa to viedlo k väčšej otvorenosti, lepšie som si upratala vo vlastnej hlave. Išlo skôr o hľadanie vlastného silného miesta a priznanie si toho, kde človek až toľko sily nemá. Čiže ide skôr o proces poznávania samej seba a hudba je toho súčasťou.
.keď človek počúva tvoje posledné albumy, nie je to už rokenrol, je to oveľa farebnejšie, no určitá drsnosť v tom zostáva.
Jasné. Dúfam, že tá „dusilovská drsnosť” tam stále je. Snažím sa, aby som to stále bola ja, aby to bolo pôvodné a aby som bola uveriteľná. Keď si človek k sebe vyberie muzikantov, ktorí sú na podobnej vlne, môže to fungovať. Hudba je vlastne len médium, ktoré nesie určitý obsah a určité emócie. Hádam to tam cítiť.
.keď si spomenieš na vystúpenia so Sluníčkom alebo s Pusou a porovnáš ich s koncertmi s Beatou Hlavenkovou, prípadne so sólovými vystúpeniami, je to úplne iný zážitok?
Keď som bola mladšia, bola som veľmi spontánna. Bola to úplne iná energia. A energia je daná ľuďmi. Sluníčko, to bol najdivokejší, najspontánnejší zážitok v mojom živote. Pusa, to bolo hľadanie samej seba a silný diskomfort z toho plynúci. Nevedela som vtedy dosť dobre hrať a musela som sa znovu učiť spievať a hľadať svoj vlastný výraz. Posledné dva albumy – Eternal Seekers a Baromantika –výrazne ovplyvnilo stretnutie s Beatkou Hlavenkovou. Už to nie je tvrdá hudba, ale má svoju hĺbku. Je to hudba zložitejšia, drsnejšia. Nie je to nejaký „romantický klavír.”
.ako prišlo k tvojmu stretnutiu s Beatou Hlavenkovou?
Túžila som mať v kapele klavír. To bolo po tom, ako som v Amerike nahrala album Mezi světy, kde bolo dosť veľa aranžmánov, založených na klavíri. Na Beatku ma upozornila moja kamarátka, pesničkárka Katka Šarközi, s ktorou Beatka hrala v kapele. No a nakoniec som ju Katke prebrala.
.váš prvý spoločný album Eternal Seekers si nahrávala so súborom Clarinet Factory...
Nás dali dokopy na jednom festivale v Prahe. Tam sme si spolu zahrali, zahoreli sme voči sebe hlbokými osobnými sympatiami, ale nevedeli sme, ako by sme to spolu mohli urobiť. O pol roka neskôr som sa vracala z americkej šnúry a v lietadle mi napadlo, že by sme mohli urobiť takú meditatívnejšiu, minimalistickejšiu platňu. Zdalo sa mi dobré zatiahnuť do toho Beatu, ktorá má veľký skladateľský a aranžérsky dar – dokáže dať hudbe mentálnu hĺbku. To, ako pracuje Beata a Clarinet Factory, bolo pre mňa veľmi zaujímavé. Ešte tam bol dôležitý človek Bogdan Trojak, básnik zo Sliezska, ktorý mi veľmi pomohl s textami. Celý album bol venovaný nenarodeným dušiam, a na to by som si sama netrúfla. Bola to pre mňa veľká škola. Musela som spievať úplne ináč, úplne iným poetickým jazykom. Ale bolo to veľmi vzrušujúce. Niekedy som si hovorila, že to nedám, trvalo to trochu dlhšie, ale posunulo ma to ďalej a dopadlo to nakoniec veľmi dobre.
.vieš si predstaviť, že by si po Eternal Seekers nahrala rockovú platňu?
Prečo nie? Nakoniec, rockové ingrediencie nájdeš aj v Baromantike. Hrám sa tu na chytrú, ale pritom sa často púšťam do vecí, na ktorých si potom vylámem zuby. Stále musím niečo skúšať.
.hrávaš dnes aj svoje úplne staré veci?
Jasné. Najstaršia pesnička, ktorú hrávam, je moja prvá pieseň, ktorú som aj s textom napísala pre Pusu. Volá sa Muka. Bolo viacero ďalších piesní, ktoré sú hudobne celkom fajn, ale nevedela som vtedy ešte napísať skutočne dobrý text. Vtedy som nad nejakými dvoma-tromi vetami privrela oči, dnes by som to už nemohla spievať..
.ako tvoríš pesničky?
Zaznamenávam si fragmenty melódií. Mám taký malý „syntíček,” ktorý končí v looperi a do toho si zaznamenávam nápady. Občas to z loopera všetko vysypem, nejako to v počítači usporiadam, pošlem to chlapcom z kapely, niekedy ich to osloví a začnú z toho niečo stavať.
.texty prichádzajú až potom?
Texty hľadám, až keď piesne majú už určitú formu. Až potom im dávam dušu, čo nie je úplne šťastné. Často spolupracujem s básnikmi alebo s ľuďmi, ktorí píšu. Svet je potom farebnejší. Ja mám nejaké schopnosti, no tie majú svoje hranice. A preto sú dôležití iní ľudia, ktorí mi pomáhajú. Len spolu s nimi sa dostanem do neba. Bez nich by som nebola nikým.
.album Baromantika vyšiel v decembri 2011. Pripravuješ niečo nové?
S kapelou Baromantika máme rozrobené nejaké veci, chceme ich tento rok nahrať a na jar 2014 ich vydať. Natočili sme aj živý koncert v priestore, ktorý sa volá Cafe v lese. Vyjde na DVD v jeseni. Je to taký intímny koncert asi pre 140 ľudí, vyzerá to dosť zaujímavo.
.to, čo robíš, je hudobne čoraz zaujímavejšie, ale oceniť to dokáže menej ľudí.
Pre mňa je hudba čoraz väčší zážitok a dobrodružstvo. Keď som hrala s Lucií alebo s Čechomorom, bolo to fajn, ale nebolo to o nejakom vnútornom hľadaní. Nedokázala som robiť hudbu, ktorá vyhovie ľuďom a rádiovému formátu. Hoci som sa o to snažila. Najmä keď som vydávala albumy vo veľkej firme, ktorá predáva hudbu cez rádiá a chcela mať na albume jeden-dva hity, s čím som sa ja nevedela vyrovnať. A tak som sa tým prestala zaoberať. Je to zbytočná strata energie. Musím sa venovať tomu, čo viem robiť a čo ma baví.
.v minulosti si sa z času na čas dostávala do titulkov bulvárnej tlače v súvislosti s drogami a alkoholom.
Dnes sa už o mňa bulvár príliš nezaujíma. Nemám milostné avantúry a už sa neváľam niekde sfetovaná. Ale človek sa nesmie hanbiť za veci, ktorými prešiel. Nemôžem sa hrať na nejakú sväticu. Patrí to do môjho príbehu. Bez tých sračiek by som možno nebola taka, aká som.
Lenka Dusilová/
Pochádza z Karlových Varov. Spievala v speváckom zbore Bambini di Praga, od šestnástich rokov hrala v kapele Sluníčko, neskôr bola súčasťou skupiny Lucie, spolu s Davidom Kollerom založila skupiny Pusa. Spolupracovala aj so súborom Čechomor. Od roku 2000 vydáva sólové albumy. V roku 2008 nahrala výrazný album Eternal Seekers spolu so skladateľkou a klaviristkou Beatou Hlavenkovou a súborom Clarinet Factory. Jej ostatný album z roku 2011 má názov Baromantika. Tak isto sa volá aj Lenkina aktuálna kapela, s ktorou pripravuje ďalší album.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.