Ronald F. Asheton Jr. sa narodil 17. júla 1948 v americkom Marylande. Na akordeóne sa začal učiť hrať od piatich rokov, neskôr presedlal na basovú gitaru. Keď jeho otec Ronald, veterán druhej svetovej vojny, predčasne zomrel, rodina Ashetonovcov sa presťahovala do mesta Ann Arbor pri Detroite. Tam sa na škole skamarátil s Davom Alexandrom, s ktorým v roku 1965 vyrazili do Londýna. Ich misia bola nasledovná: stretnúť The Beatles. To sa im nepodarilo, no v jednom klube nakoniec videli koncert The Who. Keď sa vrátili domov, Ron pôsobil ako basgitarista v rôznych lokálnych skupinách, no v rozlete ho vtedy limitoval jeho vek.
.blues v suteréne
Jeho život sa radikálne zmenil, keď spolu s bratom Scottom a kamarátom Jamesom Osterbergom, ktorý si neskôr zmenil meno na Iggy Pop, založili novú skupinu. Najprv len tak džemovali dlhé hodiny v pivnici u Ashetonovcov. Iggy bol pôvodne bubeník, ale keďže nemal kto spievať, zobral si do ruky mikrofón. Aj Ron urobil zásadnú zmenu – basu odložil do kúta a začal hrať na gitare. Bol to on, ktorý našiel pre kapelu správne meno – The Stooges, podľa jeho obľúbeného filmu Three Stooges od komikov bratov Marxovcov. Hudba, ktorá vznikala na skúškach, bola iná než u vtedajších artrockových skupín s košatými aranžmánmi plných zmien. Veľkú zásluhu mal na tom práve Ron so svojou jednoduchou a rýchlou punkovou hrou, postavenou na hypnotických bluesových rifoch, ktoré posúvali hudbu The Stooges do miest, kde predtým rock nesiahal. Ron Asheton hral na gitare ako bitkár, ktorý zaženie svoju obeť do kúta, ako raz o ňom povedal Iggy Pop.
No až na pár insiderov sa davy sa na ich skladby príliš nechytali, no svoju dobu zneli až príliš vyzývavo, primitívne a brutálne. Keď v roku 1969 vyšiel ich debutový album, nedostal sa ani do Top 200. Podobne si viedol aj nasledujúci Fun House (1970), pričom o niekoľko rokov sa ku kapele začal hlásiť punkeri a po nich ďalšie a ďalšie generácie alternatívnych hudobníkov. Keď s nimi vydavateľstvo Elektra zrušilo zmluvu, kapela sa prvýkrát rozpadla. Jedným z dôvodov predčasného konca boli aj tvrdé drogy, ktorým prepadli všetci členovia Stooges s výnimkou Rona, ktorý si od opiátov zachoval chladný odstup. V roku 1972 sa Stooges ujal ich prominentný fanúšik David Bowie, ktorý Iggymu navrhol, aby sa s ním presťahoval do Londýna, kde by kapele vyprodukoval nový album. Spevák súhlasil, no namiesto Rona oslovil gitaristu Jamesa Williamsona. Keď sa to dozvedel Ron, vraj mu podľa svedkov takmer puklo srdce. Keď sa noví Stooges dostali do slepej uličky, spevák zistil, že bez bratov Ashetonovcov to nepôjde. Ron a Scott ponuku hneď prijali. Keďže na gitaru hral už James, Ron oprášil, aj keď nie príliš rád, basgitaru, na ktorej naposledy hral ešte v tínedžerských rokoch. Výsledok Bowieho sessions bol album Raw Power (1973), no ani ten dieru do sveta neurobil, pričom dnes ide o jednu najkultovejších nahrávok popmusic vôbec. Skupina začala opäť koncertovať, no do hry sa vrátili drogy a nepriazeň publika. Stooges opäť vyhoreli. „Bolo to, akoby ste bili mŕtveho koňa, aby sa postavil, pričom nakoniec okolo nás zostal len prach,“ povedal neskôr Ron.
.oživený sen
V nasledujúcich rokoch sa Asheton úplne vytratil z dohľadu. Pôsobili v niekoľkých nie veľmi úspešných skupinách, pričom návštevníci koncertov na neho ukazovali prstom, že to je ten chlapík, ktorý kedysi hral v Stooges. Istý čas sa živil ako producent béčkových hororových filmov a venoval sa aj bizarnému koníčku, ktorý pozostával zo zbierania memorabílií Wehrmachtu z II. svetovej vojny. Keď v druhej polovici 90. rokov nakrútil americký režisér Todd Haynes film Velvet Goldmine, v ktorom účinkovala skupina príbuzná The Stooges, angažoval Rona, aby mu pomohol so soundtrackom. Na začiatku nového desaťročia si na bratov Ashetonovcov konečne spomenul aj Iggy Pop. Jediný kontakt, ktorý mal, bolo telefónne číslo do ich domu v Ann Arbore. Skúsil ho a na druhom konci telefónu sa ozval Ronov hlas. Keď Popov album Skull Ring (2003) vyšiel, fanúšikovia a kritici boli úplne unesení silou štyroch skladieb obnovených The Stooges, ktoré právom porovnávali so starými nahrávkami kapely.
The Stooges boli späť. V lete 2006 si zahrali aj na Slovensku v rámci piešťanského Hodokvasu, kde predviedli absolútne strhujúci koncert, na ktorom popri Iggyho šoumenstve zažiaril práve Ron. Jeho gitara kvílila ako zranené divoké zviera a tóny nástroja sa zarezávali do duše divákov ako indiánske šípy. „Toto je sen, z ktorého sa nechcem prebudiť,“ povedal gitarista, keď The Stooges nahrali po 33-rokoch nový album The Weirdness (2007). Hudobník sa staral o ostatných členov, aby sa im nič nestalo, tak veľmi chcel, aby sa The Stooges opäť nerozpadli, no nakoniec to bol práve on, ktorý odišiel z tohto sveta ako prvý. Začiatkom januára 2009 ho polícia našla mŕtveho v jeho dome. Príčinou smrti bol infarkt. The Stooges to však nezabalili. Iggy našiel náhradu v Jamesovi Williamsovi, ktorý kedysi na poste gitaristu nahradil práve Rona Ashetona. Kapela vydáva koncom tohto mesiaca nový album Ready To Die, na ktorom síce neznie Ronova gitara, ale zvuk kapely zostáva nemenný. Ronov profesionálny hudobný život pozostával zo série veľkých sklamaní, no našťastie si za tých päť rokov od obnovenia Stooges na sklonku života užil zaslúženej slávy. Keď v roku 2012 Rolling Stone spravil anketu o najlepšieho gitaristu všetkých čias, Rona Ashetona zaradil na prestížne 29. miesto hneď vedľa Buddyho Guya a Marka Knopflera.
.blues v suteréne
Jeho život sa radikálne zmenil, keď spolu s bratom Scottom a kamarátom Jamesom Osterbergom, ktorý si neskôr zmenil meno na Iggy Pop, založili novú skupinu. Najprv len tak džemovali dlhé hodiny v pivnici u Ashetonovcov. Iggy bol pôvodne bubeník, ale keďže nemal kto spievať, zobral si do ruky mikrofón. Aj Ron urobil zásadnú zmenu – basu odložil do kúta a začal hrať na gitare. Bol to on, ktorý našiel pre kapelu správne meno – The Stooges, podľa jeho obľúbeného filmu Three Stooges od komikov bratov Marxovcov. Hudba, ktorá vznikala na skúškach, bola iná než u vtedajších artrockových skupín s košatými aranžmánmi plných zmien. Veľkú zásluhu mal na tom práve Ron so svojou jednoduchou a rýchlou punkovou hrou, postavenou na hypnotických bluesových rifoch, ktoré posúvali hudbu The Stooges do miest, kde predtým rock nesiahal. Ron Asheton hral na gitare ako bitkár, ktorý zaženie svoju obeť do kúta, ako raz o ňom povedal Iggy Pop.
No až na pár insiderov sa davy sa na ich skladby príliš nechytali, no svoju dobu zneli až príliš vyzývavo, primitívne a brutálne. Keď v roku 1969 vyšiel ich debutový album, nedostal sa ani do Top 200. Podobne si viedol aj nasledujúci Fun House (1970), pričom o niekoľko rokov sa ku kapele začal hlásiť punkeri a po nich ďalšie a ďalšie generácie alternatívnych hudobníkov. Keď s nimi vydavateľstvo Elektra zrušilo zmluvu, kapela sa prvýkrát rozpadla. Jedným z dôvodov predčasného konca boli aj tvrdé drogy, ktorým prepadli všetci členovia Stooges s výnimkou Rona, ktorý si od opiátov zachoval chladný odstup. V roku 1972 sa Stooges ujal ich prominentný fanúšik David Bowie, ktorý Iggymu navrhol, aby sa s ním presťahoval do Londýna, kde by kapele vyprodukoval nový album. Spevák súhlasil, no namiesto Rona oslovil gitaristu Jamesa Williamsona. Keď sa to dozvedel Ron, vraj mu podľa svedkov takmer puklo srdce. Keď sa noví Stooges dostali do slepej uličky, spevák zistil, že bez bratov Ashetonovcov to nepôjde. Ron a Scott ponuku hneď prijali. Keďže na gitaru hral už James, Ron oprášil, aj keď nie príliš rád, basgitaru, na ktorej naposledy hral ešte v tínedžerských rokoch. Výsledok Bowieho sessions bol album Raw Power (1973), no ani ten dieru do sveta neurobil, pričom dnes ide o jednu najkultovejších nahrávok popmusic vôbec. Skupina začala opäť koncertovať, no do hry sa vrátili drogy a nepriazeň publika. Stooges opäť vyhoreli. „Bolo to, akoby ste bili mŕtveho koňa, aby sa postavil, pričom nakoniec okolo nás zostal len prach,“ povedal neskôr Ron.
.oživený sen
V nasledujúcich rokoch sa Asheton úplne vytratil z dohľadu. Pôsobili v niekoľkých nie veľmi úspešných skupinách, pričom návštevníci koncertov na neho ukazovali prstom, že to je ten chlapík, ktorý kedysi hral v Stooges. Istý čas sa živil ako producent béčkových hororových filmov a venoval sa aj bizarnému koníčku, ktorý pozostával zo zbierania memorabílií Wehrmachtu z II. svetovej vojny. Keď v druhej polovici 90. rokov nakrútil americký režisér Todd Haynes film Velvet Goldmine, v ktorom účinkovala skupina príbuzná The Stooges, angažoval Rona, aby mu pomohol so soundtrackom. Na začiatku nového desaťročia si na bratov Ashetonovcov konečne spomenul aj Iggy Pop. Jediný kontakt, ktorý mal, bolo telefónne číslo do ich domu v Ann Arbore. Skúsil ho a na druhom konci telefónu sa ozval Ronov hlas. Keď Popov album Skull Ring (2003) vyšiel, fanúšikovia a kritici boli úplne unesení silou štyroch skladieb obnovených The Stooges, ktoré právom porovnávali so starými nahrávkami kapely.
The Stooges boli späť. V lete 2006 si zahrali aj na Slovensku v rámci piešťanského Hodokvasu, kde predviedli absolútne strhujúci koncert, na ktorom popri Iggyho šoumenstve zažiaril práve Ron. Jeho gitara kvílila ako zranené divoké zviera a tóny nástroja sa zarezávali do duše divákov ako indiánske šípy. „Toto je sen, z ktorého sa nechcem prebudiť,“ povedal gitarista, keď The Stooges nahrali po 33-rokoch nový album The Weirdness (2007). Hudobník sa staral o ostatných členov, aby sa im nič nestalo, tak veľmi chcel, aby sa The Stooges opäť nerozpadli, no nakoniec to bol práve on, ktorý odišiel z tohto sveta ako prvý. Začiatkom januára 2009 ho polícia našla mŕtveho v jeho dome. Príčinou smrti bol infarkt. The Stooges to však nezabalili. Iggy našiel náhradu v Jamesovi Williamsovi, ktorý kedysi na poste gitaristu nahradil práve Rona Ashetona. Kapela vydáva koncom tohto mesiaca nový album Ready To Die, na ktorom síce neznie Ronova gitara, ale zvuk kapely zostáva nemenný. Ronov profesionálny hudobný život pozostával zo série veľkých sklamaní, no našťastie si za tých päť rokov od obnovenia Stooges na sklonku života užil zaslúženej slávy. Keď v roku 2012 Rolling Stone spravil anketu o najlepšieho gitaristu všetkých čias, Rona Ashetona zaradil na prestížne 29. miesto hneď vedľa Buddyho Guya a Marka Knopflera.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.