Nakrútil Húštinu, Dealera, Mliečnu dráhu aj Lono, príbeh Rebeccy a Tommyho, príbeh ich detskej lásky, ktorá bola násilne prerušená Rebecciným odchodom do ďalekého Japonska, a potom po desiatich rokoch dobrovoľne pokračovala uprostred clivého, surového i krásneho, morskými vlnami obmývaného a dažďom bičovaného severného pobrežia Veľkej Británie. Minulý rok sa publiku predstavil filmom Je to iba vietor, sociálnou drámou či skôr psychologickým hororom na dnes (aj včera, aj zajtra) horúcu tému – rasovú, etnickú neznášanlivosť, našu xenofóbiu. Ocenený bol Strieborným medveďom na MFF v Berlíne.
Jeden deň v živote človeka nemusí znamenať nič, ale môže znamenať všetko. Môže byť cestou do výšav i púťou na samé dno, duševné i telesné. Dni sú rôzne. Ten deň, ktorého svedkami sa stávame v najnovšom Fliegaufovom filme, je čierny, psychicky temný, hoci je aj od svitu do mrku ožiarený páliacim slnkom. Slnkom, aké hrialo v Maďarsku v rokoch 2008 a 2009, keď sa dobre zorganizovaná skupina páchateľov opakovane dopúšťala násilia voči Rómom. Napadla šestnásť domov Molotovovými koktailmi, desiatky ráz vystrelila z poľovníckych brokovníc a pušiek, zranila vyše pol stovky ľudí, šiestich zavraždila. Aj malé deti boli medzi obeťami. Prečo to tí náckovia robili? Vraj preto, aby názorne predviedli, ako majú úrady a bezpečnostné zložky riešiť kriminalitu Rómov a ich nezhody s majoritným obyvateľstvom.
Tie udalosti vzbudili v Benedekovi Fliegaufovi nepokoj. Prerušil všetky vtedajšie svoje filmárske plány a začal sa venovať príprave snímky Je to iba vietor: „Dlho sme hľadali hercov a lokácie v rómskych osadách. Samozrejme, že bolo pre mňa dôležité, aby som sa čo najviac ocital v autentických životných situáciách toho prostredia, aby som získal skutočné zážitky. Počas dvoch rokov príprav som sa spoznal s mnohými Rómami. Bolo deprimujúce sledovať márnosť rôznych pokusov, vymaniť sa z ich bezvýchodiskovej situácie. Rasizmus je nákazlivý, aj medzi Rómami je prítomný, ale zdá sa, že v alarmujúcejšej podobe ako u nás: vo forme sebanenávisti.“
Dej Fliegaufovho filmu je vlastne celkom jednoduchý. Rozpráva, ako štyria členovia rómskej rodiny – starý otec, mama, dcéra a syn –, ktorí žijú segregovane od malého vidieckeho mesta, strávia deň a časť noci v čase rasistických útokov, v období, keď zatiaľ ešte neznámi páchatelia vystrieľali rodinu, čo bývala celkom neďaleko. Starý otec je takmer úplne bezvládny, mama má dve úplne nekvalifikované zamestnania (aby našetrila peniaze na cestu do Kanady, kde ich čaká jej manžel), dcéra chodí do školy a syn školu úplne ignoruje, radšej sa fláka po okolí, má svoje chodníčky, má svoj plán. Plán na záchranu budúcnosti nielen pre seba, ale aj pre mamu, sestru...
Filmový strach sa dá vzbudzovať všakovako. Napríklad motorovými pílami v rukách maniaka alebo upírskymi zubami... Alebo napríklad aj bezservítkovým opisom celkom reálneho nebezpečenstva, pod kožu zalezených fatálnych obáv, ktoré postavy prežívajú. Fliegaufove veľké detaily, dopĺňané nervnými zvukmi, tlačia publikum tam, odkiaľ sa nedá uniknúť. Tam, kde je nemožné nebáť sa. Kde je nemožné pocítiť hlbokú empatiu, spoluzodpovednosť a spoluvinu.
Je to iba vietor je vynikajúci film. Určite jeden z najlepších o tom, čo sme si navykli volať rómska otázka.
Je to iba vietor (Maďarsko, Nemecko, Francúzsko 2012). Námet, scenár, réžia: Benedek Fliegauf. Kamera: Zoltán Lovasi. Strih: Xavier Box. Hrajú: Katalin Toldi, Gyöngyi Lendvai, Lajos Sárkány, György Toldi, Guyla Horváth a ďalší. 86 minút.
Jeden deň v živote človeka nemusí znamenať nič, ale môže znamenať všetko. Môže byť cestou do výšav i púťou na samé dno, duševné i telesné. Dni sú rôzne. Ten deň, ktorého svedkami sa stávame v najnovšom Fliegaufovom filme, je čierny, psychicky temný, hoci je aj od svitu do mrku ožiarený páliacim slnkom. Slnkom, aké hrialo v Maďarsku v rokoch 2008 a 2009, keď sa dobre zorganizovaná skupina páchateľov opakovane dopúšťala násilia voči Rómom. Napadla šestnásť domov Molotovovými koktailmi, desiatky ráz vystrelila z poľovníckych brokovníc a pušiek, zranila vyše pol stovky ľudí, šiestich zavraždila. Aj malé deti boli medzi obeťami. Prečo to tí náckovia robili? Vraj preto, aby názorne predviedli, ako majú úrady a bezpečnostné zložky riešiť kriminalitu Rómov a ich nezhody s majoritným obyvateľstvom.
Tie udalosti vzbudili v Benedekovi Fliegaufovi nepokoj. Prerušil všetky vtedajšie svoje filmárske plány a začal sa venovať príprave snímky Je to iba vietor: „Dlho sme hľadali hercov a lokácie v rómskych osadách. Samozrejme, že bolo pre mňa dôležité, aby som sa čo najviac ocital v autentických životných situáciách toho prostredia, aby som získal skutočné zážitky. Počas dvoch rokov príprav som sa spoznal s mnohými Rómami. Bolo deprimujúce sledovať márnosť rôznych pokusov, vymaniť sa z ich bezvýchodiskovej situácie. Rasizmus je nákazlivý, aj medzi Rómami je prítomný, ale zdá sa, že v alarmujúcejšej podobe ako u nás: vo forme sebanenávisti.“
Dej Fliegaufovho filmu je vlastne celkom jednoduchý. Rozpráva, ako štyria členovia rómskej rodiny – starý otec, mama, dcéra a syn –, ktorí žijú segregovane od malého vidieckeho mesta, strávia deň a časť noci v čase rasistických útokov, v období, keď zatiaľ ešte neznámi páchatelia vystrieľali rodinu, čo bývala celkom neďaleko. Starý otec je takmer úplne bezvládny, mama má dve úplne nekvalifikované zamestnania (aby našetrila peniaze na cestu do Kanady, kde ich čaká jej manžel), dcéra chodí do školy a syn školu úplne ignoruje, radšej sa fláka po okolí, má svoje chodníčky, má svoj plán. Plán na záchranu budúcnosti nielen pre seba, ale aj pre mamu, sestru...
Filmový strach sa dá vzbudzovať všakovako. Napríklad motorovými pílami v rukách maniaka alebo upírskymi zubami... Alebo napríklad aj bezservítkovým opisom celkom reálneho nebezpečenstva, pod kožu zalezených fatálnych obáv, ktoré postavy prežívajú. Fliegaufove veľké detaily, dopĺňané nervnými zvukmi, tlačia publikum tam, odkiaľ sa nedá uniknúť. Tam, kde je nemožné nebáť sa. Kde je nemožné pocítiť hlbokú empatiu, spoluzodpovednosť a spoluvinu.
Je to iba vietor je vynikajúci film. Určite jeden z najlepších o tom, čo sme si navykli volať rómska otázka.
Je to iba vietor (Maďarsko, Nemecko, Francúzsko 2012). Námet, scenár, réžia: Benedek Fliegauf. Kamera: Zoltán Lovasi. Strih: Xavier Box. Hrajú: Katalin Toldi, Gyöngyi Lendvai, Lajos Sárkány, György Toldi, Guyla Horváth a ďalší. 86 minút.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.