V roku 2004 odišiel Ronald Reagan, v roku 2005 Ján Pavol II., v roku 2011 Václav Havel, a minulý týždeň Margaret Thatcherová. Zo svetových symbolov boja s komunizmom ostáva už len Lech Walesa. Naučil sa svet niečo z ich životov? Sme aspoň trochu imúnnejší voči ideológiám kolektivizmu, rovnostárstva a triedneho boja?
Pamätám si na jednu z posledných návštev Václava Havla v Bratislave. Opýtal som sa ho vtedy, či ako bývalý disident odchádza z politiky s pocitom, že sa česká a slovenská spoločnosť poučili z obdobia pred rokom 1989. Nepamätám si už presné slová, len význam jeho odpovede – že najcennejšou z doby neslobody je skúsenosť osobnej statočnosti ľudí, ktorí nemali moc, ale trvali na pravde, a preto nakoniec pohli aj nehybným sovietskym impériom, ale že na túto skúsenosť nerozumne zabúda nielen polstoročie slobodný, a preto už trochu rozmaznaný Západ, ale aj my, Česi a Slováci a Maďari a Poliaci, priami účastníci komunistického poníženia.
Spomenul som si na tieto Havlove slová teraz, keď mnohí karikujú barónku Thatcherovú na ženu bez svedomia a súcitu, na neľudskú osobu, ktorá krvilačne fandila Pinochetovi, nechápala ľudské práva, ničila odbory a vlastne aj celú ľudskú kultúru. Ešte ani nie je pochovaná, a už sa zabudlo, že práve pre svedomie a súcit s trpiacimi sa spolu s Reaganom postavila proti komunizmu, že Pinocheta nepodporovala pre zločiny jeho junty, ale preto, lebo videla širší zápas svojej doby, že odborom sa postavila nie preto, lebo ju nezaujímali obyčajní Briti, ale práve preto, že chcela Britániu bez armády nezamestnaných. A kto tu ešte vôbec ocení, že práve táto žena má veľký podiel na našej slobode, na slobode celej strednej Európy, v ktorej aj preto môže ktokoľvek bez hrozby väzenia tárať, že Maggie bola zločinec?
Václav Havel mal dobrú intuíciu. Zabúdanie na skúsenosť s neslobodou je jedným z charakteristík tejto doby. Ako ľahko napríklad doma súhlasíme s tým, že zdaniť treba úspešných, hoci je to triedny prístup, ako vďačne sme tu pochovali rovnú daň, ako sme radostne prikývli vláde, že krízu nemôžu potom a slzami odtrpieť zamestnanci, ale len firmy a podnikatelia a živnostníci, hoci to všetko je odlesk socíku. A ako zborovo tu vítame pragmatikov moci a ako hlasno zosmiešňujeme ľudí, ktorí pre svedomie a postoj k pravde vypadávajú z verejného života.
Margaret Thatcherová bola iná. Ona, Železná lady, bola citlivejšia ako my.
Svetové ocenenie pre .týždeň/
S radosťou oznamujem, že aj tento rok získal .týždeň významné ocenenie vo svetovej súťaži Picture of the Year International. V kategórii obrazového editovania časopisov získali Robert Csere a Vladimíra Pčolová Award of Excellence. Dostali sme sa tým medzi časopisy Time, National Geographic, Newsweek a New York Times Magazine.
Pamätám si na jednu z posledných návštev Václava Havla v Bratislave. Opýtal som sa ho vtedy, či ako bývalý disident odchádza z politiky s pocitom, že sa česká a slovenská spoločnosť poučili z obdobia pred rokom 1989. Nepamätám si už presné slová, len význam jeho odpovede – že najcennejšou z doby neslobody je skúsenosť osobnej statočnosti ľudí, ktorí nemali moc, ale trvali na pravde, a preto nakoniec pohli aj nehybným sovietskym impériom, ale že na túto skúsenosť nerozumne zabúda nielen polstoročie slobodný, a preto už trochu rozmaznaný Západ, ale aj my, Česi a Slováci a Maďari a Poliaci, priami účastníci komunistického poníženia.
Spomenul som si na tieto Havlove slová teraz, keď mnohí karikujú barónku Thatcherovú na ženu bez svedomia a súcitu, na neľudskú osobu, ktorá krvilačne fandila Pinochetovi, nechápala ľudské práva, ničila odbory a vlastne aj celú ľudskú kultúru. Ešte ani nie je pochovaná, a už sa zabudlo, že práve pre svedomie a súcit s trpiacimi sa spolu s Reaganom postavila proti komunizmu, že Pinocheta nepodporovala pre zločiny jeho junty, ale preto, lebo videla širší zápas svojej doby, že odborom sa postavila nie preto, lebo ju nezaujímali obyčajní Briti, ale práve preto, že chcela Britániu bez armády nezamestnaných. A kto tu ešte vôbec ocení, že práve táto žena má veľký podiel na našej slobode, na slobode celej strednej Európy, v ktorej aj preto môže ktokoľvek bez hrozby väzenia tárať, že Maggie bola zločinec?
Václav Havel mal dobrú intuíciu. Zabúdanie na skúsenosť s neslobodou je jedným z charakteristík tejto doby. Ako ľahko napríklad doma súhlasíme s tým, že zdaniť treba úspešných, hoci je to triedny prístup, ako vďačne sme tu pochovali rovnú daň, ako sme radostne prikývli vláde, že krízu nemôžu potom a slzami odtrpieť zamestnanci, ale len firmy a podnikatelia a živnostníci, hoci to všetko je odlesk socíku. A ako zborovo tu vítame pragmatikov moci a ako hlasno zosmiešňujeme ľudí, ktorí pre svedomie a postoj k pravde vypadávajú z verejného života.
Margaret Thatcherová bola iná. Ona, Železná lady, bola citlivejšia ako my.
Svetové ocenenie pre .týždeň/
S radosťou oznamujem, že aj tento rok získal .týždeň významné ocenenie vo svetovej súťaži Picture of the Year International. V kategórii obrazového editovania časopisov získali Robert Csere a Vladimíra Pčolová Award of Excellence. Dostali sme sa tým medzi časopisy Time, National Geographic, Newsweek a New York Times Magazine.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.