Zrejme aby „hustota premávky“ neutrpela, do ligy renegátov a pútnikov sa hotujú aj zbehovia z SaS. V porovnaní s vyššie menovanými sú ohlásené odchody akoby bez príčiny. Odídenci z KDH predstavili vlastné politické koncepty, ktoré dávajú ich, ehm, emancipačné úsilie do akéhosi logického rámca. Na rozdiel od Lipšica, do istej miery Procházku a tiež páru z SDKÚ (ktorý zatiaľ zostáva), neboli Jozef Kollár a spol. nositeľmi žiadnej myšlienky, menšinového názoru či politickej stratégie, ktoré by aspoň náznakom pripomínali, že ich vnútorná opozícia má aj inú pointu než Sulíkovu hlavu.
Pocit, že motivácie rebelov sú mimopolitické, vrhá dlhý tieň nielen na budúce, ale aj bývalé pôsobenie týchto ľudí v politike. Napriek reči Kollára, že so Sulíkom sa opäť stretnú v roku 2016 (myslel v koalícii?), proces a spôsob roztrhnutia SaS budúce stretávanie vylučuje. Ak totiž spúšťačom rozluky neboli vzťahy a emócie, tak potom už iba tretie osoby, ktoré z netransparentného pozadia akýmsi joystickom riadili kroky rebelov napríklad preto, lebo naprieč spektrom panuje chorý konsenzus, že Sulíka treba dostať preč z politiky.
Niežeby sa predsedovi SaS nezišla pauza od politiky. Zišla. Napriek tomu, že sa ustavične za čosi ospravedlňuje, je bez skutočnej reflexie, ktorú iba predstiera. A korekciu by si zaslúžili aj jeho predstavy o budúcnosti strany, ktorá nemôže prežiť ako uzavretý klub s exkluzívnym členstvom. Úplne legitímny je aj názor, že Kočner ho ako politika natoľko zdiskreditoval, že pauza je povinnosť. Na druhej strane však takého, aký Sulík je, ho zvolil v regulárnych voľbách kongres SaS. A štandardné v politike je podriadiť sa demokratickému rozhodnutiu. Samozrejme, kto s tým nedokáže žiť, môže odísť. Akurát je absurdné viniť za rozkol víťaza a urobiť z odchádzania celoslovenskú aféru a divadlo, aby každý videl, že opozícia ozaj nemá inú starosť, len sa zaoberať sama sebou.
Riziko prepadnutia kritického množstva hlasov v ďalších voľbách a vláda Fica III (čo je iste predčasná špekulácia) je však argument proti všetkým defektorom. Naopak, konanie zbehov racionalizuje bezútešný stav, v akom sa SDKÚ, KDH, Most a SaS pretĺkajú od jednej schôdze parlamentu k druhej, od tlačovky k tlačovke, od Markízy cez RTVS až ku TA3. Kto myslí na viac ako len na stratégiu holého prežitia (tá cynicky hovorí, že kmeňovému voličovi, čo ich drží nad piatimi percentami, aj tak nič lepšieho nezostane, len ich voliť zase) tomu musí byť z tohto prostredia nevoľno. Pohnútky rozchodov a formy, akými za sebou všetci pália mosty, sú však príznačné pre to, čo sa od Kollára a spol. dá v budúcnosti očakávať.
Pocit, že motivácie rebelov sú mimopolitické, vrhá dlhý tieň nielen na budúce, ale aj bývalé pôsobenie týchto ľudí v politike. Napriek reči Kollára, že so Sulíkom sa opäť stretnú v roku 2016 (myslel v koalícii?), proces a spôsob roztrhnutia SaS budúce stretávanie vylučuje. Ak totiž spúšťačom rozluky neboli vzťahy a emócie, tak potom už iba tretie osoby, ktoré z netransparentného pozadia akýmsi joystickom riadili kroky rebelov napríklad preto, lebo naprieč spektrom panuje chorý konsenzus, že Sulíka treba dostať preč z politiky.
Niežeby sa predsedovi SaS nezišla pauza od politiky. Zišla. Napriek tomu, že sa ustavične za čosi ospravedlňuje, je bez skutočnej reflexie, ktorú iba predstiera. A korekciu by si zaslúžili aj jeho predstavy o budúcnosti strany, ktorá nemôže prežiť ako uzavretý klub s exkluzívnym členstvom. Úplne legitímny je aj názor, že Kočner ho ako politika natoľko zdiskreditoval, že pauza je povinnosť. Na druhej strane však takého, aký Sulík je, ho zvolil v regulárnych voľbách kongres SaS. A štandardné v politike je podriadiť sa demokratickému rozhodnutiu. Samozrejme, kto s tým nedokáže žiť, môže odísť. Akurát je absurdné viniť za rozkol víťaza a urobiť z odchádzania celoslovenskú aféru a divadlo, aby každý videl, že opozícia ozaj nemá inú starosť, len sa zaoberať sama sebou.
Riziko prepadnutia kritického množstva hlasov v ďalších voľbách a vláda Fica III (čo je iste predčasná špekulácia) je však argument proti všetkým defektorom. Naopak, konanie zbehov racionalizuje bezútešný stav, v akom sa SDKÚ, KDH, Most a SaS pretĺkajú od jednej schôdze parlamentu k druhej, od tlačovky k tlačovke, od Markízy cez RTVS až ku TA3. Kto myslí na viac ako len na stratégiu holého prežitia (tá cynicky hovorí, že kmeňovému voličovi, čo ich drží nad piatimi percentami, aj tak nič lepšieho nezostane, len ich voliť zase) tomu musí byť z tohto prostredia nevoľno. Pohnútky rozchodov a formy, akými za sebou všetci pália mosty, sú však príznačné pre to, čo sa od Kollára a spol. dá v budúcnosti očakávať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.