Harden vydal vlani knihu Útek z tábora 14, ktorá zaznamenala obrovský úspech (vyšla aj v slovenčine). Čím je Šinov príbeh iný ako ostatné? Je predsa známe, že v Severnej Kórei sú pracovné tábory, kde politickí nepriatelia režimu hynú od hladu a tvrdej roboty. Je známe aj to, že kórejský režim mučí ľudí stredovekými spôsobmi (Šina pri mučení opekali na ohni). A je známe aj to, že cez severokórejsko-čínsku hranicu sa dá dostať, keď má človek odvahu a šťastie.
No Šin ušiel z jedného z najprísnejšie strážených táborov – tábora číslo 14. A ešte neuveriteľnejšie je, ako sa do tohto tábora dostal. Šin sa v ňom narodil a až do svojho úteku nikdy nebol za plotom tábora. Ako sa do tábora dostala jeho matka, nevie, otec bol v tábore od roku 1965 za to, že jeho dvaja bratia emigrovali počas vojny. Severokórejský režim je presvedčený, že rodokmeň nepriateľa treba vykoreniť v troch pokoleniach. Do tábora idú rodičia zradcov, ich súrodenci a budú tam žiť ešte ich deti. Nie každému deti dovolia. Šinovmu otcovi bolo za dobrú prácu dovolené oženiť sa. Vedenie tábora mu vybralo ženu, no nesmel s ňou bývať. Deti, ktoré z takýchto zväzkov vzišli, boli určené na ťažkú prácu a rýchlu smrť. O tom, že pre ne nebola určená žiadna budúcnosť, svedčí aj fakt, že ich ani neohlupovali propagandou, nevedeli nič o Kim Ir-senovi a jeho synoch.
Celý Šinov život sa točil iba okolo jedla. Obyvatelia tábora stále trpeli hladom a za pár zrniek kukurice udávali aj najbližších. Deti boli vedené k tomu, aby opovrhovali svojimi rodičmi a aby ich udávali. Aj Šin udal svoju matku a brata. No namiesto väčšieho prídelu jedla zažil mučenie, ktoré sa skončilo popravou matky a brata pred jeho očami. Pocit viny však pocítil až na slobode.
Šin začal o úteku uvažovať vďaka priateľstvu so starším väzňom, ktorý poznal svet. Šina však zaujímalo iba jeho rozprávanie o jedle. Túžba po voňavom upečenom mäse ho doviedla k úteku. Priateľ, s ktorým mal utiecť, zhorel na drôte napustenom elektrinou. Po jeho mŕtvom tele sa Šin dostal von.
Utiecť z politického tábora zo Severnej Kórey aj z Číny je samo osebe komplikované. Ale treba si k tomu pridať predstavu o dvadsaťtriročnom mladíkovi, ktorý nikdy nevidel peniaze, rádio, nedokázal sa smiať, plakať, nedôveroval ľuďom, netušil, ako funguje svet.
Šin má stále problém žiť normálnym životom. Priznáva, že sa stále len mení zo zvieraťa na človeka. Často prednáša americkým študentom a školákom. A títo sa potom naivne pýtajú svojich učiteľov nielen na to, prečo americké vojská nezbombardovali železnicu, ktorá viedla do Osvienčimu, ale pýtajú sa aj to, prečo dodnes funguje v Severnej Kórei tábor číslo 14.
No Šin ušiel z jedného z najprísnejšie strážených táborov – tábora číslo 14. A ešte neuveriteľnejšie je, ako sa do tohto tábora dostal. Šin sa v ňom narodil a až do svojho úteku nikdy nebol za plotom tábora. Ako sa do tábora dostala jeho matka, nevie, otec bol v tábore od roku 1965 za to, že jeho dvaja bratia emigrovali počas vojny. Severokórejský režim je presvedčený, že rodokmeň nepriateľa treba vykoreniť v troch pokoleniach. Do tábora idú rodičia zradcov, ich súrodenci a budú tam žiť ešte ich deti. Nie každému deti dovolia. Šinovmu otcovi bolo za dobrú prácu dovolené oženiť sa. Vedenie tábora mu vybralo ženu, no nesmel s ňou bývať. Deti, ktoré z takýchto zväzkov vzišli, boli určené na ťažkú prácu a rýchlu smrť. O tom, že pre ne nebola určená žiadna budúcnosť, svedčí aj fakt, že ich ani neohlupovali propagandou, nevedeli nič o Kim Ir-senovi a jeho synoch.
Celý Šinov život sa točil iba okolo jedla. Obyvatelia tábora stále trpeli hladom a za pár zrniek kukurice udávali aj najbližších. Deti boli vedené k tomu, aby opovrhovali svojimi rodičmi a aby ich udávali. Aj Šin udal svoju matku a brata. No namiesto väčšieho prídelu jedla zažil mučenie, ktoré sa skončilo popravou matky a brata pred jeho očami. Pocit viny však pocítil až na slobode.
Šin začal o úteku uvažovať vďaka priateľstvu so starším väzňom, ktorý poznal svet. Šina však zaujímalo iba jeho rozprávanie o jedle. Túžba po voňavom upečenom mäse ho doviedla k úteku. Priateľ, s ktorým mal utiecť, zhorel na drôte napustenom elektrinou. Po jeho mŕtvom tele sa Šin dostal von.
Utiecť z politického tábora zo Severnej Kórey aj z Číny je samo osebe komplikované. Ale treba si k tomu pridať predstavu o dvadsaťtriročnom mladíkovi, ktorý nikdy nevidel peniaze, rádio, nedokázal sa smiať, plakať, nedôveroval ľuďom, netušil, ako funguje svet.
Šin má stále problém žiť normálnym životom. Priznáva, že sa stále len mení zo zvieraťa na človeka. Často prednáša americkým študentom a školákom. A títo sa potom naivne pýtajú svojich učiteľov nielen na to, prečo americké vojská nezbombardovali železnicu, ktorá viedla do Osvienčimu, ale pýtajú sa aj to, prečo dodnes funguje v Severnej Kórei tábor číslo 14.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.