.je to príbeh spolupracovníčky bývalého ministra hospodárstva, ktorá fungovala v predstavenstve štátneho Transpetrolu, kde (podľa majetkových priznaní) zarobila od roku 2008 do roku 2010 viac ako 440-tisíc eur. A – ako píše SME – obzvlášť úrodný bol rok 2010, keď ju z funkcie odvolali (asi nová vláda).
.istota tridsaťnásobku
V jej majetkovom priznaní sa objavila suma 231 498 eur. Súčet oboch súm dáva číslo 671 498 eur a priemerný mesačný priemer (podľa SME) 19 290 eur. A to už je mesačný priemer nad rozlišovacou schopnosťou nielen Václava Klausa, ale azda aj Warrena Buffetta. V eurách tieto sumy vyzerajú predsa len trochu diétne, v korunách je to o čosi monumentálnejšie: príjem spolu predstavuje 20 229 548 korún a mesačný priemer 581 130 korún. Ak to porovnáme s priemerným zárobkom, tak ide približne o tridsaťnásobok. Teda istota reálneho tridsaťnásobku oproti úbohému, aj to len chimérickému desaťnásobku podvodníka Viktora Koženého.
V článku sa ešte možno dočítať, že pani členka predstavenstva mala vlastne smolu, musela sa uskromniť, pretože minister Jahnátek, nedbajúc na to, že ľudia potrebujú istoty, odmeny oproti časom Dzurindovej vlády znížil o polovicu! Podľa fotografie, priloženej k článku, pani členka predstavenstva vyzerá byť v dobrom rozmare, zdá sa, že ujmu prehryzla.
.potreboval som istotu
Príbeh členky predstavenstva sa mi zdal neuveriteľný. Potreboval som jednoducho istotu, že to nemôže byť pravda, pretože to je už proti pánu Bohu, proti elementárnym princípom zásluhovosti, primeranosti, slušnosti, proti dobrým mravom. Zmienená potreba istoty ma primala poslať mail s otázkou na adresu info@vlada.gov.sk. Napokon kam inam, keď som potreboval istotu.
.ako sme si písali
Korešpondencia s uvedenou adresou ma prekvapila. Nečakal som veľa, ale predsa len nie tak málo. Tá miera indolencie sa dá vysvetliť azda tým, že na konkrétnu otázku, na konkrétny prípad, sa odpovedá ťažšie alebo dokonca veľmi ťažko.
Prvý mail na adresu, uvádzanú na stránke Úradu vlády, som poslal 23. júna 2012. Jeho text: „Denník SME v sobotu 16. júna na str. 2 uverejnil článok dokazujúci, kam až klesol morálny štandard tých, ktorí riadia veci verejné. Nie som spokojný, že žijem v krajine, kde je možné, aby úradníčka mesačne poberala (aspoň podľa denníka SME) vyše 19-tis. eur. Človek, ktorému osobné morálne štandardy nebránili prijímať takéto nehorázne peniaze, a tiež ten, čo súhlasil s ich vyplácaním, nemá v službách štátu čo hľadať. Rád by som poznal postoj predsedu vlády k tejto záležitosti. Podpis A.V.”
Úrad vlády odpovedal 3. júla 2012: „Vážený pán V., ďakujem Vám v mene predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica za dôveru, s ktorou ste sa na neho obrátili Vaším e-mailom a vyjadrili rozhorčenie nad tzv. „zlatými padákmi“. Pán premiér si veľmi váži všetky podnety a návrhy od našich občanov a dôsledne sa nimi zaoberá. Podľa vyjadrenia pána premiéra k „zlatým padákom“, ktoré ste už zrejme zachytili v tlači, je potrebné doterajší systém odmeňovania vrcholových manažérov v štátnych podnikoch zmeniť. Členovia vlády sa preto pokúsia k existujúcim zmluvám podpísať dodatky s manažérmi tak, aby sa zlaté padáky zrušili. Želám všetko dobré. S úctou PhDr. Eliška Jašková.“
Odpovedal som obratom: „Vážená pani Jašková, prosím, aby ste si ešte raz prečítali môj mail – nejde v ňom o žiadny zlatý padák, ale (ako vyplýva z citovaného článku v SME) o mesačné odmeny konkrétnej osoby. Táto osoba (opäť podľa SME) je aj teraz v službách štátu. Domnievam sa, že v mojom maile sú jasne formulované otázky, na ktoré chcem odpoveď. Preto prosím, aby ste mi neposielali prefabrikované odpovede s nič nehovoriacimi floskulami. Na moje jednoznačné otázky prosím jednoznačné odpovede. Podpis A.V.”
Úrad vlády odpovedal nasledujúci deň:
„Vážený pán, neposlala som Vám prefabrikovanú odpoveď, ale jasné vyjadrenie predsedu vlády SR, že súčasný systém odmeňovania v spoločnostiach s účasťou štátu je potrebné zmeniť. Premiér si preto vyžiadal od všetkých ministrov informácie o platoch a odmenách z jednotlivých rezortov a na základe týchto informácií bude vláda rokovať o systéme odmeňovania. Premiér sa viackrát verejne vyjadril k neprimeranému odmeňovaniu, ktorému treba zabrániť a mieni ho aj riešiť. S úctou PhDr. Eliška Jašková, Kancelária predsedu vlády.“
Nasledoval môj mail (4.7.), opäť žiadosť o odpoveď ku konkrétnemu prípadu a poukázanie na to, že rozhodnosť pri jeho riešení bude platnejšia ako všeobecné proklamácie.
Úrad vlády sa odmlčal, po prestávke nasledoval 16. októbra môj mail: „Dobrý deň, v júni som na vašu mailovú adresu poslal pripojený mail. Dostal som naň (dvakrát) bezobsažnú odpoveď, po opakovanej výzve o vyjadrenie k podstate problému váš úrad prestal so mnou komunikovať. Predpokladám, že po uplynutí troch mesiacov je už možné sa k veci z vašej strany meritórne vyjadriť. Podpis A.V.”
Úrad vlády nereagoval, podobne ani na ďalšiu urgenciu, poslanú 20. novembra.
Pripomenul som sa až v novom roku – 10. januára 2013, a hneď úspešne. Úrad vlády 11. januára napísal: „Dobrý deň, Váš mail bol postúpený do kancelárie predsedu vlády na vybavenie. S pozdravom Eva Žibritová, sekretariát kancelárie vedúcej služobného úradu.” To bol posledný výkon úradu. Potom mlčanie, hlbšie ako v slávnom Bergmanovom filme.
Nasledovali ešte moje dve žiadosti o odpoveď – 19. a 27. februára. Zostali nevypočuté.
Treba poznamenať, že prijatie mojich mailov v Úrade vlády vždy potvrdil automatický systém elektronickej pošty. Teda na rozdiel od papierovej pošty sa nemohli stratiť. Vďaka elektronickej pošte som vydržal domáhať sa odpovede trištvrte roka. Neviem, koľko by som vydržal, keby som mal písať papierové listy a nosiť ich na poštu.
.je jeden svet a predsa dva sú svety
Názov tejto básne Milana Lajčiaka nechtiac nosím v hlave už viac ako šesťdesiat rokov (dokonca si pamätám, že je zo zbierky Súdružka moja zem). Dnes by ho bolo možné využiť na poému o svete, v ktorom v jednej krajine žije jeden svet, ktorý musí rešpektovať, že množstvo peňazí je obmedzené, a vedľa neho druhý, ktorý niekedy vyzerá, že sa z túžby po peniazoch pomiatol. A nejde o tie nezaslúžené peniaze, ide o tú neslušnosť, na ktorú si už okolie zvyká, o nedostatok ostychu a neschopnosť rozlíšiť, čo sa patrí a čo už nie.
Náhoda chcela, že tieto dva svety sa stretli v SME 16. júna 2012. Na strane 2 už spomenutý text s nadpisom U Jahnátka zarobila státisíce, na protiľahlej strane 3 článok o problémoch klientov v domove dôchodcov, nadpísaný Aby vyšli, vynechajú večeru.
.vedieť sa vpratať do kože
Do najsolídnejšej školy v mojom živote som chodil v rokoch 1945 až 1948. Potom prišiel Vítězný únor. V uvedených rokoch na II. ľudovej škole v Piešťanoch vyučovala skvelá pani učiteľka Brhlovičová. Dodnes si pamätám, ako nám často opakovala: Dbajte na to, aby ste sa vždy vpratali do kože! Prosté a postačujúce pravidlo, prospešné aj pre dnešok. Mnohé, čo dnes otravuje, pramení práve z neschopnosti zmestiť sa do kože. Ale nie je to dermatologický problém.
.aspoň nemľaskať
Jeden môj komunistický priateľ často opakuje: samozrejme, že sme chceli byť pri koryte, ale dávali sme si pozor, aby sme nemľaskali. Neviem, či sa to podarilo, no ako know-how by to nemuselo byť na škodu.
A niektorých by možno na dobrú cestu priviedlo heslo, ktoré ma vždy nadchýňalo svojou revolučnou nekompromisnosťou a silným etickým posolstvom: Skromnosť, a nie pýcha zdobí boľševika!
.istota, ktorú som nepotreboval
Ako čitateľ správne pochopil, svoje maily si s istotou môžem strčiť za klobúk.
Autor bol v rokoch 1991 a 1992 podpredseda vlády SR pre ekonomiku.
.istota tridsaťnásobku
V jej majetkovom priznaní sa objavila suma 231 498 eur. Súčet oboch súm dáva číslo 671 498 eur a priemerný mesačný priemer (podľa SME) 19 290 eur. A to už je mesačný priemer nad rozlišovacou schopnosťou nielen Václava Klausa, ale azda aj Warrena Buffetta. V eurách tieto sumy vyzerajú predsa len trochu diétne, v korunách je to o čosi monumentálnejšie: príjem spolu predstavuje 20 229 548 korún a mesačný priemer 581 130 korún. Ak to porovnáme s priemerným zárobkom, tak ide približne o tridsaťnásobok. Teda istota reálneho tridsaťnásobku oproti úbohému, aj to len chimérickému desaťnásobku podvodníka Viktora Koženého.
V článku sa ešte možno dočítať, že pani členka predstavenstva mala vlastne smolu, musela sa uskromniť, pretože minister Jahnátek, nedbajúc na to, že ľudia potrebujú istoty, odmeny oproti časom Dzurindovej vlády znížil o polovicu! Podľa fotografie, priloženej k článku, pani členka predstavenstva vyzerá byť v dobrom rozmare, zdá sa, že ujmu prehryzla.
.potreboval som istotu
Príbeh členky predstavenstva sa mi zdal neuveriteľný. Potreboval som jednoducho istotu, že to nemôže byť pravda, pretože to je už proti pánu Bohu, proti elementárnym princípom zásluhovosti, primeranosti, slušnosti, proti dobrým mravom. Zmienená potreba istoty ma primala poslať mail s otázkou na adresu info@vlada.gov.sk. Napokon kam inam, keď som potreboval istotu.
.ako sme si písali
Korešpondencia s uvedenou adresou ma prekvapila. Nečakal som veľa, ale predsa len nie tak málo. Tá miera indolencie sa dá vysvetliť azda tým, že na konkrétnu otázku, na konkrétny prípad, sa odpovedá ťažšie alebo dokonca veľmi ťažko.
Prvý mail na adresu, uvádzanú na stránke Úradu vlády, som poslal 23. júna 2012. Jeho text: „Denník SME v sobotu 16. júna na str. 2 uverejnil článok dokazujúci, kam až klesol morálny štandard tých, ktorí riadia veci verejné. Nie som spokojný, že žijem v krajine, kde je možné, aby úradníčka mesačne poberala (aspoň podľa denníka SME) vyše 19-tis. eur. Človek, ktorému osobné morálne štandardy nebránili prijímať takéto nehorázne peniaze, a tiež ten, čo súhlasil s ich vyplácaním, nemá v službách štátu čo hľadať. Rád by som poznal postoj predsedu vlády k tejto záležitosti. Podpis A.V.”
Úrad vlády odpovedal 3. júla 2012: „Vážený pán V., ďakujem Vám v mene predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica za dôveru, s ktorou ste sa na neho obrátili Vaším e-mailom a vyjadrili rozhorčenie nad tzv. „zlatými padákmi“. Pán premiér si veľmi váži všetky podnety a návrhy od našich občanov a dôsledne sa nimi zaoberá. Podľa vyjadrenia pána premiéra k „zlatým padákom“, ktoré ste už zrejme zachytili v tlači, je potrebné doterajší systém odmeňovania vrcholových manažérov v štátnych podnikoch zmeniť. Členovia vlády sa preto pokúsia k existujúcim zmluvám podpísať dodatky s manažérmi tak, aby sa zlaté padáky zrušili. Želám všetko dobré. S úctou PhDr. Eliška Jašková.“
Odpovedal som obratom: „Vážená pani Jašková, prosím, aby ste si ešte raz prečítali môj mail – nejde v ňom o žiadny zlatý padák, ale (ako vyplýva z citovaného článku v SME) o mesačné odmeny konkrétnej osoby. Táto osoba (opäť podľa SME) je aj teraz v službách štátu. Domnievam sa, že v mojom maile sú jasne formulované otázky, na ktoré chcem odpoveď. Preto prosím, aby ste mi neposielali prefabrikované odpovede s nič nehovoriacimi floskulami. Na moje jednoznačné otázky prosím jednoznačné odpovede. Podpis A.V.”
Úrad vlády odpovedal nasledujúci deň:
„Vážený pán, neposlala som Vám prefabrikovanú odpoveď, ale jasné vyjadrenie predsedu vlády SR, že súčasný systém odmeňovania v spoločnostiach s účasťou štátu je potrebné zmeniť. Premiér si preto vyžiadal od všetkých ministrov informácie o platoch a odmenách z jednotlivých rezortov a na základe týchto informácií bude vláda rokovať o systéme odmeňovania. Premiér sa viackrát verejne vyjadril k neprimeranému odmeňovaniu, ktorému treba zabrániť a mieni ho aj riešiť. S úctou PhDr. Eliška Jašková, Kancelária predsedu vlády.“
Nasledoval môj mail (4.7.), opäť žiadosť o odpoveď ku konkrétnemu prípadu a poukázanie na to, že rozhodnosť pri jeho riešení bude platnejšia ako všeobecné proklamácie.
Úrad vlády sa odmlčal, po prestávke nasledoval 16. októbra môj mail: „Dobrý deň, v júni som na vašu mailovú adresu poslal pripojený mail. Dostal som naň (dvakrát) bezobsažnú odpoveď, po opakovanej výzve o vyjadrenie k podstate problému váš úrad prestal so mnou komunikovať. Predpokladám, že po uplynutí troch mesiacov je už možné sa k veci z vašej strany meritórne vyjadriť. Podpis A.V.”
Úrad vlády nereagoval, podobne ani na ďalšiu urgenciu, poslanú 20. novembra.
Pripomenul som sa až v novom roku – 10. januára 2013, a hneď úspešne. Úrad vlády 11. januára napísal: „Dobrý deň, Váš mail bol postúpený do kancelárie predsedu vlády na vybavenie. S pozdravom Eva Žibritová, sekretariát kancelárie vedúcej služobného úradu.” To bol posledný výkon úradu. Potom mlčanie, hlbšie ako v slávnom Bergmanovom filme.
Nasledovali ešte moje dve žiadosti o odpoveď – 19. a 27. februára. Zostali nevypočuté.
Treba poznamenať, že prijatie mojich mailov v Úrade vlády vždy potvrdil automatický systém elektronickej pošty. Teda na rozdiel od papierovej pošty sa nemohli stratiť. Vďaka elektronickej pošte som vydržal domáhať sa odpovede trištvrte roka. Neviem, koľko by som vydržal, keby som mal písať papierové listy a nosiť ich na poštu.
.je jeden svet a predsa dva sú svety
Názov tejto básne Milana Lajčiaka nechtiac nosím v hlave už viac ako šesťdesiat rokov (dokonca si pamätám, že je zo zbierky Súdružka moja zem). Dnes by ho bolo možné využiť na poému o svete, v ktorom v jednej krajine žije jeden svet, ktorý musí rešpektovať, že množstvo peňazí je obmedzené, a vedľa neho druhý, ktorý niekedy vyzerá, že sa z túžby po peniazoch pomiatol. A nejde o tie nezaslúžené peniaze, ide o tú neslušnosť, na ktorú si už okolie zvyká, o nedostatok ostychu a neschopnosť rozlíšiť, čo sa patrí a čo už nie.
Náhoda chcela, že tieto dva svety sa stretli v SME 16. júna 2012. Na strane 2 už spomenutý text s nadpisom U Jahnátka zarobila státisíce, na protiľahlej strane 3 článok o problémoch klientov v domove dôchodcov, nadpísaný Aby vyšli, vynechajú večeru.
.vedieť sa vpratať do kože
Do najsolídnejšej školy v mojom živote som chodil v rokoch 1945 až 1948. Potom prišiel Vítězný únor. V uvedených rokoch na II. ľudovej škole v Piešťanoch vyučovala skvelá pani učiteľka Brhlovičová. Dodnes si pamätám, ako nám často opakovala: Dbajte na to, aby ste sa vždy vpratali do kože! Prosté a postačujúce pravidlo, prospešné aj pre dnešok. Mnohé, čo dnes otravuje, pramení práve z neschopnosti zmestiť sa do kože. Ale nie je to dermatologický problém.
.aspoň nemľaskať
Jeden môj komunistický priateľ často opakuje: samozrejme, že sme chceli byť pri koryte, ale dávali sme si pozor, aby sme nemľaskali. Neviem, či sa to podarilo, no ako know-how by to nemuselo byť na škodu.
A niektorých by možno na dobrú cestu priviedlo heslo, ktoré ma vždy nadchýňalo svojou revolučnou nekompromisnosťou a silným etickým posolstvom: Skromnosť, a nie pýcha zdobí boľševika!
.istota, ktorú som nepotreboval
Ako čitateľ správne pochopil, svoje maily si s istotou môžem strčiť za klobúk.
Autor bol v rokoch 1991 a 1992 podpredseda vlády SR pre ekonomiku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.