.sneh dobre usadený, jarný firn, relatívne teplo. To sú podmienky, na ktoré sa tešia. Nie vleky, pre nich sú tatranské doliny a žľaby. Každú jazdu, a málokedy je ich za deň viac ako jedna, si najprv pekne na lyžiach vyšliapu. Šesť, desať, dvanásť kilometrov a minimálne osemsto výškových metrov musia zvládnuť, aby si potom užili slastnú jazdu dolu. „Na jarnú lyžovačku v Tatrách sa vždy teším. Je to o pohode a rád si to užívam. So svojími dvoma titanovými kĺbmi sa už do extra výkonov ani nepúšťam, aj keď ma to niekedy ešte láka,“ hovorí Róbert Gálfy, bývalý československý reprezentant v skialpinizme a člen významných vysokohorských expedícií.
.priekopníci
Lyže do Tatier prichádzajú na konci 19. storočia. Doniesli ich gróf Egídius Berzeviczy z Veľkej Lomnice a knieža Hohenlohe, respektíve jeho správca tatranských majetkov Karol Kummer.
Kým gróf Berzeviczy podnikal na lyžiach túry, Karol Kummer lyžami vystrojil lesných robotníkov, aby zefektívnil ich prácu v lese v zime a v snehu. Ďalším veľkým propagátorom lyžovania v Tatrách bol kúpeľný lekár Mikuláš Szontágh, zakladateľ Tatranských sanatórií, sám pacient s tuberkulózou. Zároveň bol prvý školiteľ tatranských horských vodcov a mohli by sme ho označiť aj ako prvého tatranského skialpinistu. V roku 1880 zlyžoval Kolový štít a následne aj iné tatranské vrchy a doliny. Cez prvú svetovú vojnu Tatry „obsadili“ CK horskí strelci, na lyžiach usilovne trénovali a „dobývali“ tatranské doliny. Medzi vojnami sa už lyžiarsky šport rozšíril natoľko, že sa stal vyhľadávanou spoločenskou udalosťou. Už v roku 1934 bola vydaná mapa s popisom lyžiarskych ciest a v roku 1937 vyšiel lyžiarsky sprievodca, v ktorom bolo vyznačených 144 tratí.
V roku 1943 postavili na Štrbskom Plese v Československu prvý lyžiarsky vlek. Začínal sa pri plese a končil až na Malom Solisku. V tých časoch sa začali odčleňovať lyžiari, ktorí uprednostňovali vyhradené trate a lyžiari lezci, skialpinisti. Dorastala generácia, ktorá ako prvá zlyžovala v Tatrách, čo sa dalo, a často aj to, čo sa nedalo: žľaby, sedlá, štíty, doliny od východu na západ. Po nich prišli tí, ktorí skialpinizmus povýšili na špičkové pretekanie a úspešne sa zúčastňovali na medzinárodných súťažiach v Taliansku, Francúzsku, ale aj v Bulharsku.
Po nich na prelome 70. a 80. rokov prichádzajú Róbert Gálfy, Ivan Urbanovič, Peter Lichý a samozrejme mnohí ďalší, ktorí preberajú štafetu od silnej skialpinistickej generácie. Ako reprezentanti Československa čoraz častejšie porážajú na medzinárodných súťažiach skialpinistov z alpských krajín.
.tulenie pásy
Až na prelome tisícročia sa o tento druh lyžovania začína zaujímať čoraz viac ľudí, nadšencov hôr, vysokohorskej prírody a určite adrenalínu. O tento segment trhu sa už viac zaujímajú aj výrobcovia lyží, viazaní, lyžiarok. V obchodoch ponúkajú pestrejší výber špeciálneho sortimentu vrátane toho hlavného – tuleních pásov. Urobme si preto malú odbočku na sever za tuleňmi.
Celý „zázrak“ šliapania na lyžiach do kopca majú na svedomí severania. Tí prišli na to, že kožušina tuleňa má ostré chĺpky, orientované jedným smerom. Dopredu sa kĺžu, dozadu sa zapichujú a bránia šmýkaniu. Primontovali ich na lyže a hneď sa im ľahšie pohybovalo po zasneženej nórskej krajine. Originálne tulenie pásy vydržali až do konca šesťdesiatych rokov. Na lyže sa priväzovali látkovými popruhmi.
Väčšina povojnových tatranských skialpinistov začínala na pásoch „značky Wermacht“. Keď koncom januára 1945 Nemci spod Tatier utekali, horský oddiel zabudol na Poradskej železničnej stanici vagón s výstrojom. Tatranci ju zužitkovali na mierové účely.
Dnes sa používajú umelé, syntetické pásy, ktoré sa na skĺznicu prilepujú lepidlom. To vydrží desiatky prilepení. Už sú dokonca pásy, ktoré majú namiesto lepu hygroskopickú priľnavú vrstvu. Aj povrch pásov je rôzny. Od farby, sklzu, veľkosti chlpov, šírky, na rôzne stúpania. Dnes je to už veda a široký výskum prináša nové materiály, technológie. Lyže sú extrémne ľahké, viazanie bezpečné, topánky pohodlné. No, radosť šliapať.
.chrti a cepri
Keď na svahu okolo vás prebehne hore kopcom na lyžiach niekto v priliehavej kombinéze, je to skialpinista zvaný chrt. Vyznačuje sa tým, že do kopca zásadne beží (na lyžiach), nezastavuje sa. Za behu pije aj konzumuje energetické gély. Na sebe má len priliehavú elastickú kombinézu a nezáleží mu na tom, ako silno vonku mrzne. Na opačnej strane pomyselnej stupnice sú turisti – cepri, ktorí majú taktiež špičkovú výstroj, ale do kopca idú veľmi pomaly, skôr postávajú a kochajú sa alebo sa nechajú ostatnými „kochať“ . Potom sú ešte takí, ktorých stretnete na horských chodníkoch, aj mimo nich. Vyšliapu si, kde sa dá a kde ich sily, sneh, lavíny a návštevný poriadok pustia. A niekedy aj nepustia. Výsledkom sú problémy, ktoré väčšinou rieši Horská záchranná služba.
„Neevidujeme špeciálne úrazy skialpinistov. Nie je ich však výrazne viac ako u ostatných lyžiarov, turistov alebo horolezcov. Väčšinou sú to zlomeniny, ale najčastejšie je to zasypanie lavínou. Pri vybavení Pípsom, čo je aktívny lavínový vyhľadávač, je veľká šanca na rýchlu záchranu. Po 30 minútach v lavíne šanca na záchranu prudko klesá,“ hovorí riaditeľ Tatranskej horskej služby Jozef Janiga. Ostáva ešte dodať, že okrem lavínového vyhľadávača je potrebná lopatka a špeciálne pripoistenie. Lebo, ak vás nezabila lavína, určite vás položí faktúra za záchranu.
.do kopca, z kopca
Záujemcov a vyznávačov tohto športu pribúda geometrickým radom. Niekedy ide na lyžiach hore svahom viac lyžiarov ako dolu. Nečudo, tento šport sa stáva in. A má mnoho výhod. Ste nezávislí od lyžiarskych dopravných zariadení. Za krátky čas dokážete zo seba vydať poriadnu dávku energie. Prekonávate prírodné prekážky a často aj sami seba.
Na druhej strane, ani dnes to ešte nie je práve lacná záležitosť. Výhodou je, že sú už požičovne s týmto „náradím“ a pre nenáročných začiatočníkov je šanca si použiteľnú výstroj kúpiť v športovom bazáre.
Niektoré strediská začínajú uvažovať o regulácii alebo stanovení pravidiel pre skialpinistov. V zahraničí sú strediská, ktoré idú na dve zmeny. Keď sa zastavia vleky, začína sa stredisko zapĺňať „šliapačmi“ a v stredisku ostávajú otvorené podniky do desiatej večer.
Ako je to u nás? Hovorí riaditeľ Tatra Mountain Resort Dušan Slavkovský: „Legislatíva nehovorí nič o tom, kto je aký lyžiar a kedy môže a nemôže ísť na svah. Je ťažké im zabrániť, aby niekde nešli, skôr sa zameriavame na osvetu. Umiestňujeme na svahy banery, vytyčujeme trate pre skialpinistov. Horšie je to s hornými časťami svahov, ktoré sú strmšie a užšie a riziko stretu šliapuceho lyžiara s lyžiarom je veľké. Následky môžu byť veľmi zlé.“
Druhý problém súvisí s úpravou trate. Na lyžiarske trate sa po odstavení vlekov vydávajú s čelovkami lyžiari, aj napriek tabuliam o uzavretí trate. Dnes sa strmé úseky tratí upravujú vozidlami, ktoré sú uchytené na oceľovom lane. Lyžiar vidí kilometer pod ním vozidlo a neuvedomí si, že dolu svahom je natiahnuté lano. Alebo k zasnežovacím zariadeniam idú káble a hadice, ktoré tiež nie sú vždy viditeľné. A hrozí nešťastie.
„Taktiež sa usilujeme upraviť trať večer, aby cez noc premrzla a príde skupina „čelovkárov“ , rozlyžujú ju, taká rozbitá zamrzne a ráno je zjazdovka takmer nezjazdná. Úprava trate nie je lacný špás a nemôžeme ju robiť za noc niekoľkokrát. No snažíme sa byť voči týmto ľuďom zhovievaví,“ sťažuje si Slavkovký.
Z prudkého nárastu skialpinizmu aj vo vysokohorskom prostredí nie sú nadšení ani ochranári. Nový návštevný poriadok je v nedohľadne a ten starý je taký nejednoznačný, že si v ňom tú svoju „dieru“ každý nájde. Skialpinizmus to nikdy nemal ľahké. Ani váš začiatok nebude ľahký – finančne ani fyzicky. Ak to prekonáte a vydržíte, objavíte čaro, ktoré vás dokonale opantá .
Autor je podnikateľ a skialpinista
.priekopníci
Lyže do Tatier prichádzajú na konci 19. storočia. Doniesli ich gróf Egídius Berzeviczy z Veľkej Lomnice a knieža Hohenlohe, respektíve jeho správca tatranských majetkov Karol Kummer.
Kým gróf Berzeviczy podnikal na lyžiach túry, Karol Kummer lyžami vystrojil lesných robotníkov, aby zefektívnil ich prácu v lese v zime a v snehu. Ďalším veľkým propagátorom lyžovania v Tatrách bol kúpeľný lekár Mikuláš Szontágh, zakladateľ Tatranských sanatórií, sám pacient s tuberkulózou. Zároveň bol prvý školiteľ tatranských horských vodcov a mohli by sme ho označiť aj ako prvého tatranského skialpinistu. V roku 1880 zlyžoval Kolový štít a následne aj iné tatranské vrchy a doliny. Cez prvú svetovú vojnu Tatry „obsadili“ CK horskí strelci, na lyžiach usilovne trénovali a „dobývali“ tatranské doliny. Medzi vojnami sa už lyžiarsky šport rozšíril natoľko, že sa stal vyhľadávanou spoločenskou udalosťou. Už v roku 1934 bola vydaná mapa s popisom lyžiarskych ciest a v roku 1937 vyšiel lyžiarsky sprievodca, v ktorom bolo vyznačených 144 tratí.
V roku 1943 postavili na Štrbskom Plese v Československu prvý lyžiarsky vlek. Začínal sa pri plese a končil až na Malom Solisku. V tých časoch sa začali odčleňovať lyžiari, ktorí uprednostňovali vyhradené trate a lyžiari lezci, skialpinisti. Dorastala generácia, ktorá ako prvá zlyžovala v Tatrách, čo sa dalo, a často aj to, čo sa nedalo: žľaby, sedlá, štíty, doliny od východu na západ. Po nich prišli tí, ktorí skialpinizmus povýšili na špičkové pretekanie a úspešne sa zúčastňovali na medzinárodných súťažiach v Taliansku, Francúzsku, ale aj v Bulharsku.
Po nich na prelome 70. a 80. rokov prichádzajú Róbert Gálfy, Ivan Urbanovič, Peter Lichý a samozrejme mnohí ďalší, ktorí preberajú štafetu od silnej skialpinistickej generácie. Ako reprezentanti Československa čoraz častejšie porážajú na medzinárodných súťažiach skialpinistov z alpských krajín.
.tulenie pásy
Až na prelome tisícročia sa o tento druh lyžovania začína zaujímať čoraz viac ľudí, nadšencov hôr, vysokohorskej prírody a určite adrenalínu. O tento segment trhu sa už viac zaujímajú aj výrobcovia lyží, viazaní, lyžiarok. V obchodoch ponúkajú pestrejší výber špeciálneho sortimentu vrátane toho hlavného – tuleních pásov. Urobme si preto malú odbočku na sever za tuleňmi.
Celý „zázrak“ šliapania na lyžiach do kopca majú na svedomí severania. Tí prišli na to, že kožušina tuleňa má ostré chĺpky, orientované jedným smerom. Dopredu sa kĺžu, dozadu sa zapichujú a bránia šmýkaniu. Primontovali ich na lyže a hneď sa im ľahšie pohybovalo po zasneženej nórskej krajine. Originálne tulenie pásy vydržali až do konca šesťdesiatych rokov. Na lyže sa priväzovali látkovými popruhmi.
Väčšina povojnových tatranských skialpinistov začínala na pásoch „značky Wermacht“. Keď koncom januára 1945 Nemci spod Tatier utekali, horský oddiel zabudol na Poradskej železničnej stanici vagón s výstrojom. Tatranci ju zužitkovali na mierové účely.
Dnes sa používajú umelé, syntetické pásy, ktoré sa na skĺznicu prilepujú lepidlom. To vydrží desiatky prilepení. Už sú dokonca pásy, ktoré majú namiesto lepu hygroskopickú priľnavú vrstvu. Aj povrch pásov je rôzny. Od farby, sklzu, veľkosti chlpov, šírky, na rôzne stúpania. Dnes je to už veda a široký výskum prináša nové materiály, technológie. Lyže sú extrémne ľahké, viazanie bezpečné, topánky pohodlné. No, radosť šliapať.
.chrti a cepri
Keď na svahu okolo vás prebehne hore kopcom na lyžiach niekto v priliehavej kombinéze, je to skialpinista zvaný chrt. Vyznačuje sa tým, že do kopca zásadne beží (na lyžiach), nezastavuje sa. Za behu pije aj konzumuje energetické gély. Na sebe má len priliehavú elastickú kombinézu a nezáleží mu na tom, ako silno vonku mrzne. Na opačnej strane pomyselnej stupnice sú turisti – cepri, ktorí majú taktiež špičkovú výstroj, ale do kopca idú veľmi pomaly, skôr postávajú a kochajú sa alebo sa nechajú ostatnými „kochať“ . Potom sú ešte takí, ktorých stretnete na horských chodníkoch, aj mimo nich. Vyšliapu si, kde sa dá a kde ich sily, sneh, lavíny a návštevný poriadok pustia. A niekedy aj nepustia. Výsledkom sú problémy, ktoré väčšinou rieši Horská záchranná služba.
„Neevidujeme špeciálne úrazy skialpinistov. Nie je ich však výrazne viac ako u ostatných lyžiarov, turistov alebo horolezcov. Väčšinou sú to zlomeniny, ale najčastejšie je to zasypanie lavínou. Pri vybavení Pípsom, čo je aktívny lavínový vyhľadávač, je veľká šanca na rýchlu záchranu. Po 30 minútach v lavíne šanca na záchranu prudko klesá,“ hovorí riaditeľ Tatranskej horskej služby Jozef Janiga. Ostáva ešte dodať, že okrem lavínového vyhľadávača je potrebná lopatka a špeciálne pripoistenie. Lebo, ak vás nezabila lavína, určite vás položí faktúra za záchranu.
.do kopca, z kopca
Záujemcov a vyznávačov tohto športu pribúda geometrickým radom. Niekedy ide na lyžiach hore svahom viac lyžiarov ako dolu. Nečudo, tento šport sa stáva in. A má mnoho výhod. Ste nezávislí od lyžiarskych dopravných zariadení. Za krátky čas dokážete zo seba vydať poriadnu dávku energie. Prekonávate prírodné prekážky a často aj sami seba.
Na druhej strane, ani dnes to ešte nie je práve lacná záležitosť. Výhodou je, že sú už požičovne s týmto „náradím“ a pre nenáročných začiatočníkov je šanca si použiteľnú výstroj kúpiť v športovom bazáre.
Niektoré strediská začínajú uvažovať o regulácii alebo stanovení pravidiel pre skialpinistov. V zahraničí sú strediská, ktoré idú na dve zmeny. Keď sa zastavia vleky, začína sa stredisko zapĺňať „šliapačmi“ a v stredisku ostávajú otvorené podniky do desiatej večer.
Ako je to u nás? Hovorí riaditeľ Tatra Mountain Resort Dušan Slavkovský: „Legislatíva nehovorí nič o tom, kto je aký lyžiar a kedy môže a nemôže ísť na svah. Je ťažké im zabrániť, aby niekde nešli, skôr sa zameriavame na osvetu. Umiestňujeme na svahy banery, vytyčujeme trate pre skialpinistov. Horšie je to s hornými časťami svahov, ktoré sú strmšie a užšie a riziko stretu šliapuceho lyžiara s lyžiarom je veľké. Následky môžu byť veľmi zlé.“
Druhý problém súvisí s úpravou trate. Na lyžiarske trate sa po odstavení vlekov vydávajú s čelovkami lyžiari, aj napriek tabuliam o uzavretí trate. Dnes sa strmé úseky tratí upravujú vozidlami, ktoré sú uchytené na oceľovom lane. Lyžiar vidí kilometer pod ním vozidlo a neuvedomí si, že dolu svahom je natiahnuté lano. Alebo k zasnežovacím zariadeniam idú káble a hadice, ktoré tiež nie sú vždy viditeľné. A hrozí nešťastie.
„Taktiež sa usilujeme upraviť trať večer, aby cez noc premrzla a príde skupina „čelovkárov“ , rozlyžujú ju, taká rozbitá zamrzne a ráno je zjazdovka takmer nezjazdná. Úprava trate nie je lacný špás a nemôžeme ju robiť za noc niekoľkokrát. No snažíme sa byť voči týmto ľuďom zhovievaví,“ sťažuje si Slavkovký.
Z prudkého nárastu skialpinizmu aj vo vysokohorskom prostredí nie sú nadšení ani ochranári. Nový návštevný poriadok je v nedohľadne a ten starý je taký nejednoznačný, že si v ňom tú svoju „dieru“ každý nájde. Skialpinizmus to nikdy nemal ľahké. Ani váš začiatok nebude ľahký – finančne ani fyzicky. Ak to prekonáte a vydržíte, objavíte čaro, ktoré vás dokonale opantá .
Autor je podnikateľ a skialpinista
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.