„Zatiaľ žijeme, aj keď sme museli zvýšiť ceny, v dôsledku čoho, samozrejme, klesá naša konkurencieschopnosť,“ hovorí podnikateľ Ladislav o tom, ako nesie zmeny, zavedené vládou za posledný rok. Má softvérovú firmu so štyrmi zamestnancami. Priezvisko zverejňovať nechce. Zvyšovanie daní a odvodov na neho dopadá ako ďalší náklad pre jeho podnikanie. Keďže sú malou firmou, nemajú veľké vnútorné rezervy, na ktorých by mohli šetriť: „Bez zvýšenia cien by sme mohli rovno zavrieť. Robíme trebárs internetovú stránku pre reštauráciu, no cenu sme museli zvýšiť o 50 percent. Nepochybujem, že im sa zas nato poskladajú len ich zákazníci.“
Ladislav čoraz viac uvažuje o založení eseročky v Česku alebo ešte lepšie v Maďarsku, aj keď priznáva, že tam by určitou prekážkou bola jazyková bariéra: „Len čo stúpne náš obrat nad hranicu, keď sa to oplatí, tak začnem konať a presne toto urobím.“ Softvérová firma nepotrebuje sklad alebo továrenskú halu a keď sa rozhodne dane platiť inde, presun nebude náročný. „Keby tieto ekonomické opatrenia neboli, mohli by sme ľahšie zamestnať ďalších ľudí,“ vysvetľuje Ladislav. Vládni politici si slovenských malých a stredných podnikateľov zrejme predstavujú ako rozmarných milionárov, ktorí si každý rok kupujú nové luxusné auto, nevedia, čo s peniazmi, a preto ľahko absorbujú každé zvýšenie daní. Tento obraz ignoruje napríklad malé biznisy s rastovými ambíciami, ktorých majitelia žijú prvé roky skromne, a väčšinu z toho, čo im firma zarobí, vrážajú naspäť do jej rozvoja. Také ako softvérová spoločnosť pána Ladislava. Každá veľká úspešná firma bola najskôr malá. Ak štát podniky zaťažuje stále novými finančnými a regulačnými bremenami, obmedzuje to prirodzene ich možnosti rásť a zamestnávať ľudí. Problémy firiem na mikroúrovni sa tak pretavujú do neuspokojivých ukazovateľov na makroúrovni. Takých, ako je nezamestnanosť dosahujúca približne 15 percent.
Prirodzene, vláda sa bráni poukazovaním na nepriaznivú situáciu vonkajšieho prostredia, keďže mimoriadne otvorenú slovenskú ekonomiku ťahá najmä export. Eurozóna bude tento rok v recesii a ani Nemecko podľa odhadov neporastie viac ako o pol percenta HDP. Ak klesajú objednávky, firmy nemajú čo robiť. A ak nemajú prácu, nepotrebujú toľko pracovných síl. S tým slovenská vláda nič nespraví. Lenže mierením ukazováka na vonkajšie prostredie Smer súčasne ďalšími tromi prstami mieri na seba. Štát totiž škrtí súkromný sektor v čase, keď by mal povraz, naopak, uvoľňovať. Ak už firmy trápi stagnujúci dopyt a tristná realita na trhu, ďalšie bremená od vlády môžu časť z nich rovno poslať do firemného záhrobia – asi ako okrídlené „rany istoty“, o ktorých radi hovoria opoziční politici.
.banková dojná krava
Vláda tvrdí, že vďaka nej konsolidáciu neplatia jednoduchí ľudia, ale veľké silné firmy, ktoré si hravo môžu dovoliť prispievať viac. Také sú napríklad banky. Nuž, prizrime sa im bližšie. Už vláda Ivety Radičovej zaviedla bankový odvod, ktorého základ Ficov kabinet ďalej rozšíril. Smer tiež zaviedol jednorazový mimoriadny bankový odvod. Spolu banky štátu zaplatili vlani na týchto dvoch odvodoch 170 miliónov eur nad rámec svojej zvyčajnej daňovej povinnosti (z toho 80 miliónov eur ide na vrub zvýšeniu za Ficovej vlády). Tento rok to bude (už len cez riadny bankový odvod) odhadom až 200 miliónov eur. Marcel Laznia zo Slovenskej bankovej asociácie upozorňuje, že výška bankového odvodu v iných európskych krajinách sa pohybuje okolo 0,02 až 0,04 percenta z aktív, kým u nás je to 0,4 percenta: „Inými slovami, je najvyšší v eurozóne a druhý najvyšší v EÚ po Maďarsku.“ Keď sa k tomu priráta ešte korporátna daň (pred jej zvýšením z 19 na 23 percent) tak zaťaženie bankového sektora dosiahlo vlani 36 percent.
Ziskovosť bankového sektora poklesla takmer o 30 percent a jedna banka (OTP Banka) skončila vinou bankového odvodu v strate. Banka na jeho zaplatenie musela použiť vlastné zdroje, a to v čase, keď sa naprieč Európou diskutuje o zvyšovaní vlastných zdrojov bánk za účelom posilnenia ich stability. Bankový odvod negatívne ovplyvňuje aj poskytovanie úverov. Laznia upozorňuje, že v rámci dividendovej politiky bánk spravidla asi polovica zisku po zdanení zostáva bankám v rámci zvyšovania vlastných zdrojov, kým polovicu si rozdelia akcionári. Keby prostriedky, ktoré odišli na bankový odvod, zostali bankám, tie by ich štandardne zdanili, časť by rozdelili akcionárom a z časti by ako kapitál kryli poskytovanie úverov. Laznia vyrátal, že teoreticky by aj za tieto peniaze mohli banky v roku 2012 poskytnúť navyše 28-tisíc hypoték oproti asi 60-tisícom, ktoré poskytli naozaj. Ide, samozrejme, len o ilustračné číslo. Banky poskytujú aj iné ako hypotekárne úvery. Lenže aj tak z neho vidno, akú veľkú sumu peňazí štát vysáva z bankového sektora.
Slovenskému bankovému trhu by prospel príchod nových subjektov, ktoré by posilnili konkurenciu medzi bankami. V tomto regulačnom prostredí to nemožno očakávať. Naša krajina ústami ministra financií podporuje (na rozdiel napríklad od Českej republiky) aj zavedenie dane z finančných transakcií. Slovenský bankový sektor zostane aj tento rok stabilný, no bankový odvod dlhodobo túto stabilitu nahlodáva. Aj keď existuje nádej, že do dvoch rokov by mohol poklesnúť.
.karma a monopoly
Keď sa náš premiér alebo minister financií stretnú s inými vrcholovými politikmi štátov eurozóny, väčšinou od nich počujú pochvalu za disciplínu pri snahe dostať deficit pod tri percentá HDP. Iste, Smer mohol vládnuť aj horšie, nekonsolidovať vôbec a nechať republiku zbankrotovať. Je potešiteľné, že sa touto cestou vláda Roberta Fica nevybrala. No pri chválení za samotný fakt, že vláda konsoliduje, treba mať ustavične na pamäti, kto popustil uzdu verejných financií. Počas rokov 2009 a 2010, teda na konci prvej vlády Roberta Fica, zaznamenal štátny rozpočet dva roky po sebe osempercentné deficity. Odvtedy sú deficit a miera dlhu top témou aj na Slovensku. Na porovnanie, ešte v roku 2008 bol rozpočtový deficit 2,1 percenta. Prvú vládu Roberta Fica neospravedlňuje ani finančná kríza, keďže nemusela zachraňovať bankový sektor ako iné štáty eurozóny. Ak teda premiér hovorí, že práve zažil najťažší rok svojej politickej kariéry, potom ide v istom zmysle o princíp karmy. Smer žne búrku, ktorú predstavitelia Smeru sami zasiali. Alternatívou spôsobu, akým vláda vyskladala konsolidačný balíček, pritom nie je zvyšovanie beztak vysokej DPH, ale škrtanie výdavkov, rovnako ako vyhľadávanie a odstraňovanie plytvania či neefektívnosti na strane štátu.
Popri slove „karma“ by sa v súvislosti s rokom vlády sociálnej demokracie dalo použiť ešte iné slovo: „monopol“. Ľavicoví ideológovia občas obhajujú silné postavenie štátu v ekonomike údajným prirodzeným sklonom trhového mechanizmu k vytváraniu monopolov. Lenže politika Smeru svedčí o tom, že obmedzovanie súťaže a možností výberu na trhu je viac dôsledkom štátnych zásahov a regulačných prekážok pre vstup nových konkurentov do odvetvia, než nejakých prirodzených trhových procesov. Snahy administratívne obmedzovať trhovú súťaž sa dajú nájsť aj medzi zdanlivo menej dôležitými rozhodnutiami súčasnej vlády. Napríklad predĺženie praxe advokátskych koncipientov z troch rokov na päť, presadené ministerstvom spravodlivosti, má sotva nejaký iný účel, než ochrániť postavenie a príjmy už etablovaných advokátov pred prílevom novej konkurencie.
No monopolizáciu asi najviac vidieť v úmysle vytvoriť jednu zdravotnú poisťovňu. Aby nedošlo k omylu, zdravotníctvo, tak ako je nastavené dnes, celkom určite nefunguje dobre. Je neefektívne, dochádza v ňom k rozsiahlemu plytvaniu a korupcii. Lenže, ako rieši zrušenie súkromných zdravotných poisťovní problémy rezortu, ak štát z toho získa asi sto miliónov eur, ale každý rok výdavky na zdravotníctvo v priemere narastú trikrát toľko? Pričom na odškodnenie majiteľov poisťovní budú potrebné ďalšie peniaze, ktoré by vláda radšej mohla použiť (nech ich už získa odkiaľkoľvek) na znižovanie deficitu. Inštitút INEKO vytvoril internetovú stránku s názvom cenazamonopol.sk, na ktorej uvádza, čo všetko by si Slovensko mohlo dovoliť za 400 miliónov eur. Ide o jeden z odhadov nákladov na odkúpenie súkromných zdravotných poisťovní štátom. Za tieto peniaze by sa mohlo vybudovať napríklad trinásť menších nemocníc s poliklinikou (alebo jedna špičková s 800 lôžkami), postaviť 40 kilometrov diaľnic, prípadne zvýšiť platy pre mladých učiteľov o 17 percent...
Z podobného súdka je aj zníženie odvodov do druhého penzijného piliera. Aj keď vec je tu komplikovanejšia. Zhodnocovanie úspor správcovskými spoločnosťami je dlhodobo neuspokojivé, hoci sa na tom podieľa nepochybne aj zlá regulácia, časté zmeny pravidiel či vplyv krízy. DSS-ky budili počas vlaňajšej diskusie o zmenách penzijného systému dojem, že ich viac zaujímajú vlastné poplatky ako osud sporiteľov. A tak pocit, že správcovské spoločnosti konšpirujú s Ficovou vládou proti záujmom verejnosti, môže byť poslednou ranou, ak by sa Smer tento rok rozhodol opäť sa obslúžiť z druhého piliera. Pre dôchodkový systém by dnes bola najlepšia široká politická dohoda o jeho ďalšej podobe, aby sa nemenil s každými voľbami.
.improvizácia
Tretím slovom, ktoré charakterizuje prvý rok jednofarebnej vlády Smeru, je „improvizácia“. Vláda na jednej strane plošne zhoršuje podnikateľské prostredie a mimoriadne zaťažuje niektoré veľké podniky, na druhej strane s inými veľkými firmami uzatvára dohody o selektívnej podpore. Smeru zjavne chýba nejaký premyslený koncept, ako pristupovať k dlhodobým chronickým problémom Slovenska. Vláda akurát nesystémovo reaguje, keď niekde začne čosi horieť. Dlhodobé následky vládnych politík idú bokom kvôli okamžitému efektu. S tým súvisí aj zvyk ministrov prichádzať s nedomyslenými materiálmi či iniciatívami, ktoré vzápätí zase sťahujú a prehodnocujú.
Príkladom za všetky môže byť nedávny nápad ministerstva pôdohospodárstva vytvoriť takzvaný odbytový fond. Návrh rátal s tým, že by naši farmári a potravinári odvádzali 0,06 percenta z obratu za účelom propagácie spotreby slovenských potravín. Keby išlo o dobrovoľnú iniciatívu súkromných subjektov, nebol by problém. Lenže takto chcelo ministerstvo pôdohospodárstva fakticky presadiť ďalšiu daň a dodatočnú byrokratickú oštaru pre slovenských výrobcov či obchodníkov. Navyše, otázniky vznikali aj okolo (ne)transparentnosti následného rozdeľovania vyzbieraných peňazí. Výhrady proti odbytovému fondu mali aj ministerstvo hospodárstva, niektorí poľnohospodári či Európska komisia, ktorá podobné iniciatívy v rámci jednotného trhu príliš neobľubuje. A tak ministerstvo pôdohospodárstva minulý mesiac kontroverzný návrh stoplo.
Ušľachtilými argumentmi zdôvodňované zvyšovanie finančného i nefinančného bremena občanov a firiem; riziko korupcie a zneužitia; následná nedomyslenosť, ako bude návrh účinkovať v praxi – to je opakujúci sa vzorec fungovania tejto vlády. Žiaľ, jej ministri nemajú vždy dosť sebareflexie na to, aby svoje škodlivé návrhy zastavili už v zárodku.
Ladislav čoraz viac uvažuje o založení eseročky v Česku alebo ešte lepšie v Maďarsku, aj keď priznáva, že tam by určitou prekážkou bola jazyková bariéra: „Len čo stúpne náš obrat nad hranicu, keď sa to oplatí, tak začnem konať a presne toto urobím.“ Softvérová firma nepotrebuje sklad alebo továrenskú halu a keď sa rozhodne dane platiť inde, presun nebude náročný. „Keby tieto ekonomické opatrenia neboli, mohli by sme ľahšie zamestnať ďalších ľudí,“ vysvetľuje Ladislav. Vládni politici si slovenských malých a stredných podnikateľov zrejme predstavujú ako rozmarných milionárov, ktorí si každý rok kupujú nové luxusné auto, nevedia, čo s peniazmi, a preto ľahko absorbujú každé zvýšenie daní. Tento obraz ignoruje napríklad malé biznisy s rastovými ambíciami, ktorých majitelia žijú prvé roky skromne, a väčšinu z toho, čo im firma zarobí, vrážajú naspäť do jej rozvoja. Také ako softvérová spoločnosť pána Ladislava. Každá veľká úspešná firma bola najskôr malá. Ak štát podniky zaťažuje stále novými finančnými a regulačnými bremenami, obmedzuje to prirodzene ich možnosti rásť a zamestnávať ľudí. Problémy firiem na mikroúrovni sa tak pretavujú do neuspokojivých ukazovateľov na makroúrovni. Takých, ako je nezamestnanosť dosahujúca približne 15 percent.
Prirodzene, vláda sa bráni poukazovaním na nepriaznivú situáciu vonkajšieho prostredia, keďže mimoriadne otvorenú slovenskú ekonomiku ťahá najmä export. Eurozóna bude tento rok v recesii a ani Nemecko podľa odhadov neporastie viac ako o pol percenta HDP. Ak klesajú objednávky, firmy nemajú čo robiť. A ak nemajú prácu, nepotrebujú toľko pracovných síl. S tým slovenská vláda nič nespraví. Lenže mierením ukazováka na vonkajšie prostredie Smer súčasne ďalšími tromi prstami mieri na seba. Štát totiž škrtí súkromný sektor v čase, keď by mal povraz, naopak, uvoľňovať. Ak už firmy trápi stagnujúci dopyt a tristná realita na trhu, ďalšie bremená od vlády môžu časť z nich rovno poslať do firemného záhrobia – asi ako okrídlené „rany istoty“, o ktorých radi hovoria opoziční politici.
.banková dojná krava
Vláda tvrdí, že vďaka nej konsolidáciu neplatia jednoduchí ľudia, ale veľké silné firmy, ktoré si hravo môžu dovoliť prispievať viac. Také sú napríklad banky. Nuž, prizrime sa im bližšie. Už vláda Ivety Radičovej zaviedla bankový odvod, ktorého základ Ficov kabinet ďalej rozšíril. Smer tiež zaviedol jednorazový mimoriadny bankový odvod. Spolu banky štátu zaplatili vlani na týchto dvoch odvodoch 170 miliónov eur nad rámec svojej zvyčajnej daňovej povinnosti (z toho 80 miliónov eur ide na vrub zvýšeniu za Ficovej vlády). Tento rok to bude (už len cez riadny bankový odvod) odhadom až 200 miliónov eur. Marcel Laznia zo Slovenskej bankovej asociácie upozorňuje, že výška bankového odvodu v iných európskych krajinách sa pohybuje okolo 0,02 až 0,04 percenta z aktív, kým u nás je to 0,4 percenta: „Inými slovami, je najvyšší v eurozóne a druhý najvyšší v EÚ po Maďarsku.“ Keď sa k tomu priráta ešte korporátna daň (pred jej zvýšením z 19 na 23 percent) tak zaťaženie bankového sektora dosiahlo vlani 36 percent.
Ziskovosť bankového sektora poklesla takmer o 30 percent a jedna banka (OTP Banka) skončila vinou bankového odvodu v strate. Banka na jeho zaplatenie musela použiť vlastné zdroje, a to v čase, keď sa naprieč Európou diskutuje o zvyšovaní vlastných zdrojov bánk za účelom posilnenia ich stability. Bankový odvod negatívne ovplyvňuje aj poskytovanie úverov. Laznia upozorňuje, že v rámci dividendovej politiky bánk spravidla asi polovica zisku po zdanení zostáva bankám v rámci zvyšovania vlastných zdrojov, kým polovicu si rozdelia akcionári. Keby prostriedky, ktoré odišli na bankový odvod, zostali bankám, tie by ich štandardne zdanili, časť by rozdelili akcionárom a z časti by ako kapitál kryli poskytovanie úverov. Laznia vyrátal, že teoreticky by aj za tieto peniaze mohli banky v roku 2012 poskytnúť navyše 28-tisíc hypoték oproti asi 60-tisícom, ktoré poskytli naozaj. Ide, samozrejme, len o ilustračné číslo. Banky poskytujú aj iné ako hypotekárne úvery. Lenže aj tak z neho vidno, akú veľkú sumu peňazí štát vysáva z bankového sektora.
Slovenskému bankovému trhu by prospel príchod nových subjektov, ktoré by posilnili konkurenciu medzi bankami. V tomto regulačnom prostredí to nemožno očakávať. Naša krajina ústami ministra financií podporuje (na rozdiel napríklad od Českej republiky) aj zavedenie dane z finančných transakcií. Slovenský bankový sektor zostane aj tento rok stabilný, no bankový odvod dlhodobo túto stabilitu nahlodáva. Aj keď existuje nádej, že do dvoch rokov by mohol poklesnúť.
.karma a monopoly
Keď sa náš premiér alebo minister financií stretnú s inými vrcholovými politikmi štátov eurozóny, väčšinou od nich počujú pochvalu za disciplínu pri snahe dostať deficit pod tri percentá HDP. Iste, Smer mohol vládnuť aj horšie, nekonsolidovať vôbec a nechať republiku zbankrotovať. Je potešiteľné, že sa touto cestou vláda Roberta Fica nevybrala. No pri chválení za samotný fakt, že vláda konsoliduje, treba mať ustavične na pamäti, kto popustil uzdu verejných financií. Počas rokov 2009 a 2010, teda na konci prvej vlády Roberta Fica, zaznamenal štátny rozpočet dva roky po sebe osempercentné deficity. Odvtedy sú deficit a miera dlhu top témou aj na Slovensku. Na porovnanie, ešte v roku 2008 bol rozpočtový deficit 2,1 percenta. Prvú vládu Roberta Fica neospravedlňuje ani finančná kríza, keďže nemusela zachraňovať bankový sektor ako iné štáty eurozóny. Ak teda premiér hovorí, že práve zažil najťažší rok svojej politickej kariéry, potom ide v istom zmysle o princíp karmy. Smer žne búrku, ktorú predstavitelia Smeru sami zasiali. Alternatívou spôsobu, akým vláda vyskladala konsolidačný balíček, pritom nie je zvyšovanie beztak vysokej DPH, ale škrtanie výdavkov, rovnako ako vyhľadávanie a odstraňovanie plytvania či neefektívnosti na strane štátu.
Popri slove „karma“ by sa v súvislosti s rokom vlády sociálnej demokracie dalo použiť ešte iné slovo: „monopol“. Ľavicoví ideológovia občas obhajujú silné postavenie štátu v ekonomike údajným prirodzeným sklonom trhového mechanizmu k vytváraniu monopolov. Lenže politika Smeru svedčí o tom, že obmedzovanie súťaže a možností výberu na trhu je viac dôsledkom štátnych zásahov a regulačných prekážok pre vstup nových konkurentov do odvetvia, než nejakých prirodzených trhových procesov. Snahy administratívne obmedzovať trhovú súťaž sa dajú nájsť aj medzi zdanlivo menej dôležitými rozhodnutiami súčasnej vlády. Napríklad predĺženie praxe advokátskych koncipientov z troch rokov na päť, presadené ministerstvom spravodlivosti, má sotva nejaký iný účel, než ochrániť postavenie a príjmy už etablovaných advokátov pred prílevom novej konkurencie.
No monopolizáciu asi najviac vidieť v úmysle vytvoriť jednu zdravotnú poisťovňu. Aby nedošlo k omylu, zdravotníctvo, tak ako je nastavené dnes, celkom určite nefunguje dobre. Je neefektívne, dochádza v ňom k rozsiahlemu plytvaniu a korupcii. Lenže, ako rieši zrušenie súkromných zdravotných poisťovní problémy rezortu, ak štát z toho získa asi sto miliónov eur, ale každý rok výdavky na zdravotníctvo v priemere narastú trikrát toľko? Pričom na odškodnenie majiteľov poisťovní budú potrebné ďalšie peniaze, ktoré by vláda radšej mohla použiť (nech ich už získa odkiaľkoľvek) na znižovanie deficitu. Inštitút INEKO vytvoril internetovú stránku s názvom cenazamonopol.sk, na ktorej uvádza, čo všetko by si Slovensko mohlo dovoliť za 400 miliónov eur. Ide o jeden z odhadov nákladov na odkúpenie súkromných zdravotných poisťovní štátom. Za tieto peniaze by sa mohlo vybudovať napríklad trinásť menších nemocníc s poliklinikou (alebo jedna špičková s 800 lôžkami), postaviť 40 kilometrov diaľnic, prípadne zvýšiť platy pre mladých učiteľov o 17 percent...
Z podobného súdka je aj zníženie odvodov do druhého penzijného piliera. Aj keď vec je tu komplikovanejšia. Zhodnocovanie úspor správcovskými spoločnosťami je dlhodobo neuspokojivé, hoci sa na tom podieľa nepochybne aj zlá regulácia, časté zmeny pravidiel či vplyv krízy. DSS-ky budili počas vlaňajšej diskusie o zmenách penzijného systému dojem, že ich viac zaujímajú vlastné poplatky ako osud sporiteľov. A tak pocit, že správcovské spoločnosti konšpirujú s Ficovou vládou proti záujmom verejnosti, môže byť poslednou ranou, ak by sa Smer tento rok rozhodol opäť sa obslúžiť z druhého piliera. Pre dôchodkový systém by dnes bola najlepšia široká politická dohoda o jeho ďalšej podobe, aby sa nemenil s každými voľbami.
.improvizácia
Tretím slovom, ktoré charakterizuje prvý rok jednofarebnej vlády Smeru, je „improvizácia“. Vláda na jednej strane plošne zhoršuje podnikateľské prostredie a mimoriadne zaťažuje niektoré veľké podniky, na druhej strane s inými veľkými firmami uzatvára dohody o selektívnej podpore. Smeru zjavne chýba nejaký premyslený koncept, ako pristupovať k dlhodobým chronickým problémom Slovenska. Vláda akurát nesystémovo reaguje, keď niekde začne čosi horieť. Dlhodobé následky vládnych politík idú bokom kvôli okamžitému efektu. S tým súvisí aj zvyk ministrov prichádzať s nedomyslenými materiálmi či iniciatívami, ktoré vzápätí zase sťahujú a prehodnocujú.
Príkladom za všetky môže byť nedávny nápad ministerstva pôdohospodárstva vytvoriť takzvaný odbytový fond. Návrh rátal s tým, že by naši farmári a potravinári odvádzali 0,06 percenta z obratu za účelom propagácie spotreby slovenských potravín. Keby išlo o dobrovoľnú iniciatívu súkromných subjektov, nebol by problém. Lenže takto chcelo ministerstvo pôdohospodárstva fakticky presadiť ďalšiu daň a dodatočnú byrokratickú oštaru pre slovenských výrobcov či obchodníkov. Navyše, otázniky vznikali aj okolo (ne)transparentnosti následného rozdeľovania vyzbieraných peňazí. Výhrady proti odbytovému fondu mali aj ministerstvo hospodárstva, niektorí poľnohospodári či Európska komisia, ktorá podobné iniciatívy v rámci jednotného trhu príliš neobľubuje. A tak ministerstvo pôdohospodárstva minulý mesiac kontroverzný návrh stoplo.
Ušľachtilými argumentmi zdôvodňované zvyšovanie finančného i nefinančného bremena občanov a firiem; riziko korupcie a zneužitia; následná nedomyslenosť, ako bude návrh účinkovať v praxi – to je opakujúci sa vzorec fungovania tejto vlády. Žiaľ, jej ministri nemajú vždy dosť sebareflexie na to, aby svoje škodlivé návrhy zastavili už v zárodku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.