Pojem pridaná hodnota poznáme asi všetci – pri každom nákupe okrem samotnej ceny tovaru platíme ešte aj DPH, teda daň z pridanej hodnoty, ktorú obchodník odvádza štátu. Často tiež z úst politikov počujeme, že chcú na Slovensko prilákať podniky „s vysokou pridanou hodnotou“. Čo tým myslia? Ak obchodník nakupuje od výrobcu televízory po 500 eur a predáva ich po 550 eur, pridaná hodnota tej aktivity je 10 percent. Ak maliar nakúpi farby, plátno a rám za 200 eur a hotový obraz predá za 400 eur, pridaná hodnota tejto činnosti je 100 percent. V ekonómii pridanou hodnotou nazývame rozdiel medzi cenou výstupov a cenou vstupov. Čo to však má spoločné so školami, kde sa nič nevyrába, nekupuje ani nepredáva?
Rebríčky škôl nehovoria celú pravdu
Niektoré krajiny dospeli k názoru, že cesta k vyššej kvalite vzdelávania vedie cez meranie jeho výstupov, napríklad formou testovania žiakov na konci vzdelávacej dráhy. Tam, kde sa testuje, začnú skôr či neskôr vznikať rebríčky škôl. A tak sa celá krajina dozvie, že „stredná škola A je lepšia ako stredná škola B, pretože žiaci školy A dosiahli v záverečných testoch 75-percentnú úspešnosť a žiaci školy B iba 50-percentnú“. Učitelia zo školy B sa však možno ohradia, že ich žiaci boli už na začiatku štúdia podstatne slabší ako žiaci školy A a že s takýmito žiakmi by nikto na svete (dokonca ani učitelia zo školy A) nedosiahol lepší výsledok. Argumentácia rozdielnou východiskovou pozíciou jednotlivých škôl vedie celkom logicky k myšlienke merať úroveň žiakov nielen na výstupe, ale aj na vstupe. A práve rozdiel týchto dvoch úrovní chcú niektorí experti považovať za „pridanú hodnotu“, ktorú „vyprodukovala“ daná škola. Pri takejto metodike porovnávania by sa mohlo ukázať, že žiaci školy A boli na začiatku štúdia najlepší na Slovensku a že výsledná 75-percentná úspešnosť je pre nich vlastne poklesom úrovne. Naopak, žiaci školy B boli možno na začiatku úplne slabí a 50-percentná úspešnosť na konci štúdia je v ich prípade pedagogickým zázrakom. Takéto dáta by asi zmenili náš pohľad na kvalitu učiteľov oboch škôl.
Uvedomme si predpoklady
Vyššie uvedené úvahy sa väčšine ľudí na prvé počutie zdajú jasné a logické, takže myšlienka merať pridanú hodnotu poskytovanú jednotlivými školami získava čoraz viac priaznivcov. Žiaľ, snaha rozmeniť tieto všeobecné úvahy na konkrétne, v praxi realizovateľné kroky, odhaľuje množstvo vážnych problémov. Predovšetkým je dobre si uvedomiť, že koncept pridanej hodnoty vo vzdelávaní závisí od nasledujúcich predpokladov:
1. Výsledok pôsobenia školy na žiaka vieme popísať nejakou jednou numerickou veličinou v (v ako výsledok, výkon, výstup, vedomosti, vzdelanie...).
2. Túto veličinu v vieme dobre merať.
3. Hodnotu veličiny v vieme určiť nielen na konci vzdelávania, ale aj na jeho začiatku.
4. Hlavnou premennou, ktorá spôsobuje zmeny hodnoty v, je škola.
5. Škola, ktorej žiaci dosahujú vyššie prírastky v, je lepšia.
V ďalšom sa pokúsime ukázať, že uvedené predpoklady sú viac než problematické.
Čísla, čísla, čísla
Už prvý z uvedených predpokladov možno zdvíha niektorých čitateľov zo stoličky. Predsa výsledky výchovného, formatívneho pôsobenia školy nemožno postihnúť nejakými číslami! A aj keby sme obmedzili úvahy o pridanej hodnote iba na vzdelávaciu zložku, príliš si nepomôžeme. Žiak môže byť skvelý v dejepise a slabučký vo fyzike. Ako popíšeme jeho úroveň jedným číslom? Dokonca ani zúženie pohľadu na jednotlivé predmety nemusí stačiť. Niekto zbožňuje literatúru a neznáša vetné rozbory, iný exceluje v algebre a nejde mu geometria. Akékoľvek vyjadrenie úrovne žiaka v danom predmete jedným číslom je veľkým zjednodušením jeho kvalít, ako aj kvality práce jeho učiteľov. Nehovoriac o tom, že ak by sme u každého žiaka zmerali jeho prírastok (pridanú hodnotu) v rôznych predmetoch, vzniká otázka, ako všetky tieto hodnoty agregovať (zlúčiť) do jednej hodnoty, charakterizujúcej pokrok daného žiaka. Máme vziať priemernú hodnotu? Maximum? Minimum? Medián? A ktorá škola je dobrá? Tá, v ktorej žiaci dosiahnu čo najvyšší priemerný nárast? Alebo tá, v ktorej je najväčší individuálny nárast žiakov čo najväčší? Alebo tá, v ktorej je najmenší individuálny nárast žiakov čo najväčší? Pritom každé z uvedených kritérií vedie k inému celkového hodnoteniu škôl.
Jeden problém za druhým
Nutným predpokladom merania pridanej hodnoty je naša schopnosť odmerať úroveň žiakov už na vstupe (aby sme na konci mohli zisťovať prírastok). Ako však odmeriame úroveň ovládania anglického jazyka u niekoho, kto sa po anglicky ešte nikdy neučil? Ako odmeriame vedomosti žiaka z chémie predtým, ako absolvoval prvú hodinu chémie?
U nás máme zavedené celoplošné Testovanie 9 a pripravuje sa Testovanie 5. Niektorí experti to vítajú, pretože sa tým podľa ich názoru otvorí možnosť merať pridanú hodnotu v slovenčine a matematike na II. stupni ZŠ. Zrejme si neuvedomujú ďalší problém: v piatej a v deviatej triede sa použijú odlišné testy. Potom však nebude možné mechanicky porovnávať obe skóre – merania dvoma rôznymi testami nie sú v klasickej testovej teórii vzájomne porovnateľné. (Existujú pomerne zložité štatistické modely, ktoré tento problém riešia, majú však v praxi mnoho iných nevýhod.) Tento problém sa niekedy rieši tak, že namiesto testového skóre žiaka sa pracuje s tzv. percentilom, teda s číslom vyjadrujúcim jeho umiestnenie v rebríčku všetkých testovaných žiakov. Nevýhodou je, že „pridaná hodnota“ žiaka či školy potom závisí aj od úrovne ostatných. Keď moja úroveň ovládania angličtiny bude nemenná, no všetci ostatní budú postupne zabúdať to, čo sa predtým naučili, môj percentil (a teda aj pridaná hodnota) bude rásť. Ale tak by to byť nemalo.
Zoznam teoretických a praktických problémov spojených s myšlienkou merania „pridanej hodnoty“ vo vzdelávaní je ešte omnoho dlhší. Napríklad každý tréner skoku do výšky vám potvrdí, že dostať osobný rekord športovca zo 180 cm na 220 cm je ľahšie ako dostať ho z 230 cm na 232 cm. Takže školy, ktoré majú na vstupe najlepších žiakov, by mohli byť pri meraní pridanej hodnoty znevýhodnené. A tak ďalej... Možno ani nemá zmysel uvažovať ďalej v tejto technickej úrovni, pokiaľ si aj vo filozofickej rovine dostatočne neujasníme, či je meranie pridanej hodnoty naozaj to, čo naše školy v súčasnosti potrebujú. Povedie to k ich zlepšeniu? Posunie ich to ďalej? Nemalo by to rôzne nežiaduce vedľajšie účinky? Nemali by sme sa viac zamerať na podporu škôl než na ich kontrolu? O týchto veciach je potrebné diskutovať a je skvelé, že aj .týždeň na to vytvára priestor.
Rebríčky škôl nehovoria celú pravdu
Niektoré krajiny dospeli k názoru, že cesta k vyššej kvalite vzdelávania vedie cez meranie jeho výstupov, napríklad formou testovania žiakov na konci vzdelávacej dráhy. Tam, kde sa testuje, začnú skôr či neskôr vznikať rebríčky škôl. A tak sa celá krajina dozvie, že „stredná škola A je lepšia ako stredná škola B, pretože žiaci školy A dosiahli v záverečných testoch 75-percentnú úspešnosť a žiaci školy B iba 50-percentnú“. Učitelia zo školy B sa však možno ohradia, že ich žiaci boli už na začiatku štúdia podstatne slabší ako žiaci školy A a že s takýmito žiakmi by nikto na svete (dokonca ani učitelia zo školy A) nedosiahol lepší výsledok. Argumentácia rozdielnou východiskovou pozíciou jednotlivých škôl vedie celkom logicky k myšlienke merať úroveň žiakov nielen na výstupe, ale aj na vstupe. A práve rozdiel týchto dvoch úrovní chcú niektorí experti považovať za „pridanú hodnotu“, ktorú „vyprodukovala“ daná škola. Pri takejto metodike porovnávania by sa mohlo ukázať, že žiaci školy A boli na začiatku štúdia najlepší na Slovensku a že výsledná 75-percentná úspešnosť je pre nich vlastne poklesom úrovne. Naopak, žiaci školy B boli možno na začiatku úplne slabí a 50-percentná úspešnosť na konci štúdia je v ich prípade pedagogickým zázrakom. Takéto dáta by asi zmenili náš pohľad na kvalitu učiteľov oboch škôl.
Uvedomme si predpoklady
Vyššie uvedené úvahy sa väčšine ľudí na prvé počutie zdajú jasné a logické, takže myšlienka merať pridanú hodnotu poskytovanú jednotlivými školami získava čoraz viac priaznivcov. Žiaľ, snaha rozmeniť tieto všeobecné úvahy na konkrétne, v praxi realizovateľné kroky, odhaľuje množstvo vážnych problémov. Predovšetkým je dobre si uvedomiť, že koncept pridanej hodnoty vo vzdelávaní závisí od nasledujúcich predpokladov:
1. Výsledok pôsobenia školy na žiaka vieme popísať nejakou jednou numerickou veličinou v (v ako výsledok, výkon, výstup, vedomosti, vzdelanie...).
2. Túto veličinu v vieme dobre merať.
3. Hodnotu veličiny v vieme určiť nielen na konci vzdelávania, ale aj na jeho začiatku.
4. Hlavnou premennou, ktorá spôsobuje zmeny hodnoty v, je škola.
5. Škola, ktorej žiaci dosahujú vyššie prírastky v, je lepšia.
V ďalšom sa pokúsime ukázať, že uvedené predpoklady sú viac než problematické.
Čísla, čísla, čísla
Už prvý z uvedených predpokladov možno zdvíha niektorých čitateľov zo stoličky. Predsa výsledky výchovného, formatívneho pôsobenia školy nemožno postihnúť nejakými číslami! A aj keby sme obmedzili úvahy o pridanej hodnote iba na vzdelávaciu zložku, príliš si nepomôžeme. Žiak môže byť skvelý v dejepise a slabučký vo fyzike. Ako popíšeme jeho úroveň jedným číslom? Dokonca ani zúženie pohľadu na jednotlivé predmety nemusí stačiť. Niekto zbožňuje literatúru a neznáša vetné rozbory, iný exceluje v algebre a nejde mu geometria. Akékoľvek vyjadrenie úrovne žiaka v danom predmete jedným číslom je veľkým zjednodušením jeho kvalít, ako aj kvality práce jeho učiteľov. Nehovoriac o tom, že ak by sme u každého žiaka zmerali jeho prírastok (pridanú hodnotu) v rôznych predmetoch, vzniká otázka, ako všetky tieto hodnoty agregovať (zlúčiť) do jednej hodnoty, charakterizujúcej pokrok daného žiaka. Máme vziať priemernú hodnotu? Maximum? Minimum? Medián? A ktorá škola je dobrá? Tá, v ktorej žiaci dosiahnu čo najvyšší priemerný nárast? Alebo tá, v ktorej je najväčší individuálny nárast žiakov čo najväčší? Alebo tá, v ktorej je najmenší individuálny nárast žiakov čo najväčší? Pritom každé z uvedených kritérií vedie k inému celkového hodnoteniu škôl.
Jeden problém za druhým
Nutným predpokladom merania pridanej hodnoty je naša schopnosť odmerať úroveň žiakov už na vstupe (aby sme na konci mohli zisťovať prírastok). Ako však odmeriame úroveň ovládania anglického jazyka u niekoho, kto sa po anglicky ešte nikdy neučil? Ako odmeriame vedomosti žiaka z chémie predtým, ako absolvoval prvú hodinu chémie?
U nás máme zavedené celoplošné Testovanie 9 a pripravuje sa Testovanie 5. Niektorí experti to vítajú, pretože sa tým podľa ich názoru otvorí možnosť merať pridanú hodnotu v slovenčine a matematike na II. stupni ZŠ. Zrejme si neuvedomujú ďalší problém: v piatej a v deviatej triede sa použijú odlišné testy. Potom však nebude možné mechanicky porovnávať obe skóre – merania dvoma rôznymi testami nie sú v klasickej testovej teórii vzájomne porovnateľné. (Existujú pomerne zložité štatistické modely, ktoré tento problém riešia, majú však v praxi mnoho iných nevýhod.) Tento problém sa niekedy rieši tak, že namiesto testového skóre žiaka sa pracuje s tzv. percentilom, teda s číslom vyjadrujúcim jeho umiestnenie v rebríčku všetkých testovaných žiakov. Nevýhodou je, že „pridaná hodnota“ žiaka či školy potom závisí aj od úrovne ostatných. Keď moja úroveň ovládania angličtiny bude nemenná, no všetci ostatní budú postupne zabúdať to, čo sa predtým naučili, môj percentil (a teda aj pridaná hodnota) bude rásť. Ale tak by to byť nemalo.
Zoznam teoretických a praktických problémov spojených s myšlienkou merania „pridanej hodnoty“ vo vzdelávaní je ešte omnoho dlhší. Napríklad každý tréner skoku do výšky vám potvrdí, že dostať osobný rekord športovca zo 180 cm na 220 cm je ľahšie ako dostať ho z 230 cm na 232 cm. Takže školy, ktoré majú na vstupe najlepších žiakov, by mohli byť pri meraní pridanej hodnoty znevýhodnené. A tak ďalej... Možno ani nemá zmysel uvažovať ďalej v tejto technickej úrovni, pokiaľ si aj vo filozofickej rovine dostatočne neujasníme, či je meranie pridanej hodnoty naozaj to, čo naše školy v súčasnosti potrebujú. Povedie to k ich zlepšeniu? Posunie ich to ďalej? Nemalo by to rôzne nežiaduce vedľajšie účinky? Nemali by sme sa viac zamerať na podporu škôl než na ich kontrolu? O týchto veciach je potrebné diskutovať a je skvelé, že aj .týždeň na to vytvára priestor.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.