Neprezradím
Zastihli ste ma dosť vyčerpanú, no je to príjemné vyčerpanie po dobre odvedenej práci. Killera sme dokončili iba pár dní pred Rotterdamom, konečne ma čaká voľno. Kam pôjdem oddychovať či ako trávim voľný čas, o tom na verejnosti nerozprávam. Viac naozaj neprezradím, môžeme niečo skúsiť, ale fakt o sebe nechcem rozprávať. Všetky rozhovory robím len preto, aby sme ľudí dostali do kina.
Predsudky ma ničia
Predsudky sú pre mňa nebezpečné a ničia ma v akomkoľvek smere, v osobnom, pracovnom, spoločenskom. Často robím veci inak, nespĺňam normy, ktoré iní považujú za správne. Je zvláštne, že ľudia, keď dospejú do momentu, ktorý im funguje a naplní ich šťastím, nadobudnú pocit, že to tak majú mať všetci okolo nich, akoby objavili zázračnú formulu. Lenže to sa nedá, navliecť na všetkých svoje šťastie, dá sa oň iba podeliť.
Môj pes Lex
Lex, pes, s ktorým sme natáčali Killera, je záchranár, v živote nikoho nepohrýzol, vyťahuje ľudí zo sutín. Má veľkú výdrž, posunutý prah citlivosti. Bojové plemená musia byť preto veľmi dobre vycvičené. Ale zakazovať ich je ako zakazovať zmrzlinu a hamburgery, aby ľudia neboli obézni. Rozumnejšie je sprísniť pravidlá, aj na zbraň potrebujete papiere. Pes síce nie je zbraň, ale keď sa správne nevycvičí, môže sa z neho stať.
Mám rada opätky
Na slovenskú a českú premiéru ma obliekla módna návrhárka Beata Rajská, i keď to mala so mnou ťažšie, aj jej milé asistentky. Rada nosím svoje obľúbené veci až do zničenia. Mám svoj štýl, ženské modely a topánky na vysokých opätkoch, rada nakupujem v Berlíne na Kastanienallee, sú tam veľmi originálne veci menších návrhárov. V Rotterdame a vo Vilniuse sa mi stalo, že som obe ceny preberala rovnako oblečená. Na fotkách to vyzerá, akoby mi tie dve ceny dali v ten istý deň. Iba mama si všimla jasný rozdiel, šál mám inak uviazaný a na jednej vyzerám ešte unavenejšia.
Technológie sú fajn
Digitálne technológie ma fascinujú, kamery, foťáky, mám rada vizuálne umenie, ktoré využíva nové formy, posúva to veľmi veľa vecí. A ide proti prúdu. Asi aj preto nemám facebook, považujem to za hrozné nabúranie sa do súkromia a „time consumer“. Nemám ani televíziu a z môjho mobilu sa dá iba telefonovať, nemá ani foťák.
Udržujem smer
Pri práci nejde o to, aby ma ľudia poslúchali, ale aby sme spoločne niekam dospeli. Jediná cesta, ako viesť ľudí, je cesta príkladom a nie príkazom. Iba v krajnom prípade zvyšujem hlas, keď niekto presadzuje svoje ego alebo sa mu nechce makať. Vtedy je stručnosť príkazu jediné možné riešenie. Šéf je aj na to, aby udržoval smer, len tak udrží vlastnú ideu a zámer.
Fičím na mori
Mám rada dlhé prechádzky a som závislá od mora, niekedy postačí aj silná rieka ako Dunaj. Môj prvý film Líštičky a ten tlak (nakrúcali sme iba 24 dní) som zvládla len vďaka tomu, že som sa každý večer vyviezla k írskemu moru a pozerala som sa na horizont. Niekedy som radšej spala v aute pri mori ako v hoteli. Nabilo ma to a všetci sa ma pýtali, na čom fičím.
Zastihli ste ma dosť vyčerpanú, no je to príjemné vyčerpanie po dobre odvedenej práci. Killera sme dokončili iba pár dní pred Rotterdamom, konečne ma čaká voľno. Kam pôjdem oddychovať či ako trávim voľný čas, o tom na verejnosti nerozprávam. Viac naozaj neprezradím, môžeme niečo skúsiť, ale fakt o sebe nechcem rozprávať. Všetky rozhovory robím len preto, aby sme ľudí dostali do kina.
Predsudky ma ničia
Predsudky sú pre mňa nebezpečné a ničia ma v akomkoľvek smere, v osobnom, pracovnom, spoločenskom. Často robím veci inak, nespĺňam normy, ktoré iní považujú za správne. Je zvláštne, že ľudia, keď dospejú do momentu, ktorý im funguje a naplní ich šťastím, nadobudnú pocit, že to tak majú mať všetci okolo nich, akoby objavili zázračnú formulu. Lenže to sa nedá, navliecť na všetkých svoje šťastie, dá sa oň iba podeliť.
Môj pes Lex
Lex, pes, s ktorým sme natáčali Killera, je záchranár, v živote nikoho nepohrýzol, vyťahuje ľudí zo sutín. Má veľkú výdrž, posunutý prah citlivosti. Bojové plemená musia byť preto veľmi dobre vycvičené. Ale zakazovať ich je ako zakazovať zmrzlinu a hamburgery, aby ľudia neboli obézni. Rozumnejšie je sprísniť pravidlá, aj na zbraň potrebujete papiere. Pes síce nie je zbraň, ale keď sa správne nevycvičí, môže sa z neho stať.
Mám rada opätky
Na slovenskú a českú premiéru ma obliekla módna návrhárka Beata Rajská, i keď to mala so mnou ťažšie, aj jej milé asistentky. Rada nosím svoje obľúbené veci až do zničenia. Mám svoj štýl, ženské modely a topánky na vysokých opätkoch, rada nakupujem v Berlíne na Kastanienallee, sú tam veľmi originálne veci menších návrhárov. V Rotterdame a vo Vilniuse sa mi stalo, že som obe ceny preberala rovnako oblečená. Na fotkách to vyzerá, akoby mi tie dve ceny dali v ten istý deň. Iba mama si všimla jasný rozdiel, šál mám inak uviazaný a na jednej vyzerám ešte unavenejšia.
Technológie sú fajn
Digitálne technológie ma fascinujú, kamery, foťáky, mám rada vizuálne umenie, ktoré využíva nové formy, posúva to veľmi veľa vecí. A ide proti prúdu. Asi aj preto nemám facebook, považujem to za hrozné nabúranie sa do súkromia a „time consumer“. Nemám ani televíziu a z môjho mobilu sa dá iba telefonovať, nemá ani foťák.
Udržujem smer
Pri práci nejde o to, aby ma ľudia poslúchali, ale aby sme spoločne niekam dospeli. Jediná cesta, ako viesť ľudí, je cesta príkladom a nie príkazom. Iba v krajnom prípade zvyšujem hlas, keď niekto presadzuje svoje ego alebo sa mu nechce makať. Vtedy je stručnosť príkazu jediné možné riešenie. Šéf je aj na to, aby udržoval smer, len tak udrží vlastnú ideu a zámer.
Fičím na mori
Mám rada dlhé prechádzky a som závislá od mora, niekedy postačí aj silná rieka ako Dunaj. Môj prvý film Líštičky a ten tlak (nakrúcali sme iba 24 dní) som zvládla len vďaka tomu, že som sa každý večer vyviezla k írskemu moru a pozerala som sa na horizont. Niekedy som radšej spala v aute pri mori ako v hoteli. Nabilo ma to a všetci sa ma pýtali, na čom fičím.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.