Možno, uvidíme. Ale odkiaľ to berú? Tieto myšlienkové pochody sú zaujímavé preto, že ak odhliadneme od odchodov od Mečiara – čo je samostatná kapitola – tak v dlhej tradícii štiepení to boli vždy zbehovia, ktorých motivácie sa zosmiešňovali (každý chce byť predseda) a ich politická budúcnosť sa vykresľovala v najtemnejších farbách. Alebo teda vždy v temnejších, než budúcnosť subjektu, ktorý opúšťali. Napríklad naposledy, keď odchádzal Lipšic z KDH: príčiny sa nehľadali v skostnatenosti vedenia, nemožnosti obrody hnutia alebo neschopnosti reflexie Figeľa. A hoci KDH prišlo v krátkom slede o dve svoje najvýraznejšie tváre, neobjavila sa ani jediná veštba, že je to jeho koniec. (Isteže, KDH je niečo iné než SaS, má štruktúry i členstvo. Ale aj tak.)
Teraz je všetko naopak. Vina a zodpovednosť sa hľadajú iba u pozostalých, hoci vyspovedať by bolo treba skôr piatich odchádzajúcich poslancov a 70 ďalších členov. Títo všetci – individuálne či korporatívne – ani jedinou ideou či prejavom nenaznačili, v čom spočíva ich politická odlišnosť od Sulíka. Teda, kde leží akýsi zásadný dôvod, ktorý legitimizuje taký radikálny krok, akým je rozchod so subjektom, na ktorého listine boli poverení zastupovaním v NR SR. Ak už bola reč o KDH, tak Lipšic či Procházka svoje dôvody ukázali a pomenovali. Môžeme sa prieť, či to stačí, ale je o čom. (Pričom na listine KDH neboli pasažiermi, ale investormi. ) Alfa a omega vymedzenia sa Liberálnej dohody – ako sa nazvali – teda nesúhlas so „štýlom robenia politiky“ predsedu, to je žalostne málo na ďalšiu fragmentarizáciu politiky a zneprehľadnenie parlamentu (koniec klubu SaS, a teda aj „sulíkovci“ budú bezprizorní) a zakladanie občianskeho združenia a neskôr zrejme ďalšej strany.
Liberáli (či čo vlastne sú) okolo Kollára takto potvrdili veľkú neresť slovenskej politiky (pravice): Krokmi, ktoré sa na zavedenejších scénach vnímajú ako radikálne, hraničné, sa na Slovensku riešia banálne vzťahové problémy, nenaplnené ambície, animozity, komplexy, frustrácie. A to nie je akademické zistenie. Preto je iluzórne si navrávať, že znešvárené skupinky, motajúce sa na hrane zvoliteľnosti, privedie poznaná nutnosť pred voľbami k vytvoreniu životaschopných formácií, schopných minimalizovať riziko prepadnutia hlasov. Čoraz častejšia predstava, že „teraz sa rozchádzame, aby sme sa v r. 2016 zišli“, stojí na veľmi vratkých nohách. Spôsob rozštepenia SaS je mimo iného aj správou, že každý ďalší „zlepenec“ – aj keby zázrakom vznikol – bude ešte nespôsobilejší na spolužitie než ten Radičovej. V konštelácii terajších osobností“, ktoré vedú „pravicu“, sa hlboké jazvy na dušiach a vzťahoch, ktoré si vyrobili, už nedajú reparovať.
Teraz je všetko naopak. Vina a zodpovednosť sa hľadajú iba u pozostalých, hoci vyspovedať by bolo treba skôr piatich odchádzajúcich poslancov a 70 ďalších členov. Títo všetci – individuálne či korporatívne – ani jedinou ideou či prejavom nenaznačili, v čom spočíva ich politická odlišnosť od Sulíka. Teda, kde leží akýsi zásadný dôvod, ktorý legitimizuje taký radikálny krok, akým je rozchod so subjektom, na ktorého listine boli poverení zastupovaním v NR SR. Ak už bola reč o KDH, tak Lipšic či Procházka svoje dôvody ukázali a pomenovali. Môžeme sa prieť, či to stačí, ale je o čom. (Pričom na listine KDH neboli pasažiermi, ale investormi. ) Alfa a omega vymedzenia sa Liberálnej dohody – ako sa nazvali – teda nesúhlas so „štýlom robenia politiky“ predsedu, to je žalostne málo na ďalšiu fragmentarizáciu politiky a zneprehľadnenie parlamentu (koniec klubu SaS, a teda aj „sulíkovci“ budú bezprizorní) a zakladanie občianskeho združenia a neskôr zrejme ďalšej strany.
Liberáli (či čo vlastne sú) okolo Kollára takto potvrdili veľkú neresť slovenskej politiky (pravice): Krokmi, ktoré sa na zavedenejších scénach vnímajú ako radikálne, hraničné, sa na Slovensku riešia banálne vzťahové problémy, nenaplnené ambície, animozity, komplexy, frustrácie. A to nie je akademické zistenie. Preto je iluzórne si navrávať, že znešvárené skupinky, motajúce sa na hrane zvoliteľnosti, privedie poznaná nutnosť pred voľbami k vytvoreniu životaschopných formácií, schopných minimalizovať riziko prepadnutia hlasov. Čoraz častejšia predstava, že „teraz sa rozchádzame, aby sme sa v r. 2016 zišli“, stojí na veľmi vratkých nohách. Spôsob rozštepenia SaS je mimo iného aj správou, že každý ďalší „zlepenec“ – aj keby zázrakom vznikol – bude ešte nespôsobilejší na spolužitie než ten Radičovej. V konštelácii terajších osobností“, ktoré vedú „pravicu“, sa hlboké jazvy na dušiach a vzťahoch, ktoré si vyrobili, už nedajú reparovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.