O odolnosti človeka sa vie dávno. Už menej si uvedomujeme, aký odolný je práve vtedy, keď pôsobí najkrehkejšie. Novorodenci znesú naozaj veľa – a netreba si pritom predstavovať ani hrozivé scenáre. Stačí pouvažovať, čo všetko sa ani nie tak dávno pokladalo za ideálnu starostlivosť o čerstvého člena ľudského rodu.
Anna má 91 rokov a na obdobie po pôrode svojej dcéry, dnes 65-ročnej, si dobre pamätá. „Porodila som v nemocnici v Martine. Deti sme po pôrode nemali pri sebe, nosili nám ich na kŕmenie. Ani dojčenie nám nijako zvlášť neprízvukovali. Vtedy sa až tak nepodporovalo. Keď sa niektorej žene dojčiť nedarilo, bralo sa to ako niečo normálne. Ja som mala mlieka málo a nikto mi neradil, čo mám urobiť, aby ho bolo viac.“ A tak jej dcéra vyrástla na riedenom kravskom mlieku. „Lekári okrem toho ešte odporúčali dávať bábätku aj trošku slaninky – naškrabkanej nožom.“ To aby malo dieťa aj niečo „výživnejšie“.
„Bola vojna a čerstvé kravské mlieko sa nezháňalo ľahko,“ hovorí Anna, ktorá vtedy bývala v meste a pracovala ako učiteľka. Vojnový nedostatok však nebol jedinou príčinou, pre ktorú jej dcérka zažívala pocity hladu. „Lekári vtedy zakazovali kŕmiť dieťa častejšie ako každé tri hodiny. Vraj to nie je zdravé.“ Na otázku, ako to novorodenec vydržal, sa Anna tvári smutne. „No, deti veľmi plakávali...“
.do roka vo vankúši
Podobný osud mali mnohé z generácie „vojnových“ novorodencov. „Vtedy dojčili skôr ženy na dedinách,“ hovorí Anna. „A ktorá dojčila, väčšinou vydržala dojčiť veľmi dlho.“ Lenže ani na vidieku to nebolo vždy idylické. Rodičia dnešných tridsiatnikov naozaj museli po narodení často piť riedené kravské mlieko, k nemu im dávali čaj – a prípadne tú, dnes už úplne neuveriteľnú, slaninku.
A tým sa výpočet zaujímavostí nekončí. Ešte v polovici 20. storočia boli detičky až do roka „vo vankúši“. „Niektorým z toho vankúša už trčali nôžky,“ spomína Anna. Na Orave sa to odôvodňovalo aj chladnejším podnebím – ale prax dlhého pobytu v zavinovačke bola rozšírená po celom Slovensku. Dnešným mamičkám, ktoré ledva udržia svoje pohyblivé ratolesti čosi nad pol roka na jednom mieste, sa to musí zdať ako z úplne iného sveta.
Marta má 64 rokov, a keď porodila syna, ktorý má dnes 34, statočne sa ho usilovala dojčiť. Malý mal však iba dva mesiace, keď detský lekár usúdil, že mu „mliečko nestačí a treba čajíky“. Dokrmovanie čajíkom malo rýchlo nevyhnutné následky: tvorba materského mlieka celkom ustala a k slovu prišiel Sunar. Áno, ten, ktorého reklama dnes hrdo hlása „Vyrástli sme na Sunare.“
Reklama vraví pravdu. Celá jedna generácia na Sunare naozaj vyrástla. Akurát že to neznamená, že by na to Slovensko mohlo byť hrdé. Socializmus sa pýšil údajne prorodinnou politikou, dojčenie sa však podpore netešilo. Stále prevládalo presvedčenie, že to najlepšie pre dieťa zabezpečí veda, nie „primitívne praktiky“. Zdalo sa, že dojčenie zostane naveky v ríši rozprávok a v praxi ho udržia len nadšenkyne, okolím pokladané za excentričky. Mýtom bola aj celá prorodinná politika socializmu. V skutočnosti sa mnohé matky museli dieťaťa doslova vzdať a zveriť ho jasliam už vo veku troch mesiacov. Ak bolo dieťa v jasličkách, ktoré patrili k závodu, matky mohli dostať aj prestávky na dojčenie – opäť každé tri hodiny. Čo robilo dieťa medzitým, to nesmelo ženy, nahnané do budovania socializmu, zaujímať.
Áno, novorodenci a bábätká znesú veľa. Ale možno iba preto, že o svojom utrpení nevedia rozprávať, len plakať.
.rozdiel desiatich rokov
Jaroslava má 35 rokov, prvé dve dcéry porodila krátko po dvadsiatke, tretiu po tridsiatke. A rozdiel, ktorý pre ňu predstavovalo tých zhruba desať rokov medzi druhým a tretím pôrodom, je priepastný. „Po prvom pôrode som dojčila, no po pár týždňoch sa mi zdalo, že malá veľa plače. Usúdila som, že je hladná. Povedala som to detskej lekárke a ona na to, že treba dokrmovať umelým mliekom.“ Lekárka poradila, ako najlepšie vedela – a podľa toho, aký bol ešte stále trend. Samozrejme, že materské mlieko po začiatku dokrmovania rýchlo zmizlo. Pri druhej dcére to bolo rovnaké. Až pri tretej sa zrazu ukázalo, že mamička má mlieka nadostač. Ako je to možné? „Mala som iné informácie, o dojčení sa všade písalo, radili mi kamarátky, aj lekári to už dnes berú inak,“ hovorí Jaroslava. „Vedela som, že sa musím usilovať dojčiť a nesmiem sa pri prvých problémoch vzdať.“
Je to také jednoduché? V prípade dojčenia áno. Stačia správne informácie a snaha. Ale platí to aj o iných metódach starostlivosti o dieťa – podstatou sú informácie a to, odkiaľ ich matka berie, ktorým prikladá váhu. Skrátka, od koho si dá poradiť.
A práve to je často kameňom úrazu. Na krátkom výťahu z histórie starostlivosti o deti na Slovensku totiž vidieť, že ak sa v jednej miestnosti stretnú dve či tri generácie matiek, je veľmi nepravdepodobné, že by mali na potreby dieťaťa rovnaký názor. Spory, ktoré potom vznikajú, občas nadobúdajú rozmery „kultúrnych vojen“, ktoré rozdelia domácnosť. Staršie ženy sú totiž často, aj keď nie vždy, zástupkyňami kultúry tzv. studeného odchovu. Teda výchovy bez dlhého dojčenia, bez veľkého nosenia na rukách „aby sa dieťa nerozmaznalo“, bez rýchlych reakcií na potreby malého človeka. Nejedna mladá matka tak v prvých dňoch svojho dieťaťa počúva matróny, ktoré celkom vážne opakujú: „Nech si len poplače, musí si prečistiť pľúcka.“ Často až pri ďalšom dieťati žena zistí, že veľkú časť plaču dieťaťa vie bez problémov eliminovať, lebo pozná, čo dieťa plačom signalizuje. Pri prvom to ešte nevedela, preto sa zdalo, že dieťa plače bez príčiny, a také dieťa, ako usúdili staršie generácie, si predsa „čistí pľúcka“...
Ale býva to aj inak – staršie ženy, ktoré boli okolím nútené praktizovať pri svojich deťoch studený odchov, sa dnes s údivom a trochou závisti prizerajú novým možnostiam matiek. A napokon sa, paradoxne, stávajú prívrženkyňami novôt, ako sú dojčenie „na plný úväzok“ či nosenie v babyvaku. Možno pri nich nemôžu radiť z vlastných skúseností, ale ochotne zháňajú pre dcéry či nevesty rady, kde sa len dá. „Kultúrne vojny“ medzi generáciami matiek teda nemusia byť pravidlom.
.je materstvo inštinkt?
Ako je možné, že názory na starostlivosť o dieťa sú také rôzne? Isto, ľudské vedomosti sa menia, ale predsa len, nemalo by platiť, že matka v zásade vie, čo má s dieťaťom robiť? Francúzska sociologička Elisabeth Badinter je autorkou viacerých kníh a k najzaujímavejším medzi nimi patrí Materská láska. Argumentuje v nej, že materský pud nie je taký jednoznačný: „Tak dlho sa hovorilo o materskej láske ako o inštinkte, až sme boli ochotní uveriť, že toto správanie je súčasťou ženskej povahy bez ohľadu na dobu a prostredie, ktoré ženu obklopuje. V našich predstavách každá žena-matka nachádza v sebe všetky odpovede súvisiace s jej novým údelom. Akoby vopred utvorená, automatická a nevyhnutná činnosť čakala len na príležitosť, aby sa uplatnila.“ Ale podľa Badinterovej to tak nie je. Na príkladoch z dejín vysvetľuje, ako sa správanie matiek menilo s dobou. Francúzsko v 17. storočí vykresľuje ako spoločnosť bez lásky, kde deti dospelých svojou prítomnosťou skôr obťažovali než oblažovali, mnoho novorodencov umieralo u nedbanlivých dojok, kam ich odkladali rodičia, a hoci radosti materstva neboli ženám úplne neznáme, všeobecne sa prejavovanie citov deťom veľmi nenosilo. Podľa Badinterovej túto situáciu zmenila až kniha Jeana Jacquesa Rousseaua Emil alebo O výchove, ktorá dieťa vykresľuje ako prirodzene dobré stvorenie, ktoré treba citlivo kultivovať. Paradoxne, sám Rousseau svojich päť detí umiestnil do sirotinca, navyše do takého, kde sa údajne dospelosti dožívalo len okolo 5 percent chovancov. Badinter v súvislosti s Rousseauom podotýka, že o tom, čo na odloženie detí povedala ich matka, sa nič historicky overené nevie. Ale zato opisuje správanie mnohých iných jej súčasníčok, ktoré sa odkladaniu detí vôbec nebránili. A logicky sa pýta, či je materstvo naozaj pudom. Píše: „Keďže plodenie je prirodzené, ľudia si predstavujú, že biologickému a fyziologickému javu tehotenstva musí zodpovedať predurčené materské správanie.“
Materský pud je azda naozaj pudom – no spôsob, akým sa prejavuje, veľmi závisí od okolia, ktoré matku obklopuje, od trendov a od očakávaní spoločnosti.
.webmatky
V dnešnej spoločnosti je podstatnou súčasťou materského správania práve to, s akou vervou sa matka ešte pred pôrodom púšťa do zháňania informácií o materstve. Ak by sa totiž spoľahla iba na ústne podanie svojich „predkýň“, mohla by sa ocitnúť uprostred protichodných odporúčaní. To isté hrozí pri odpovediach lekárov – lebo ani tí sa vo všetkom nezhodnú. A tak hľadá rôzne zdroje, pýta sa, číta, počúva a analyzuje. Na Slovensku je dosť internetových stránok pre rodičov, vychádzajú časopisy a odborné knihy. Je čoraz viac „webmatiek“, žien, ktoré sa surfovaním po internete a vyhľadávaním informácií o výchove detí realizujú. Nadväzujú internetové priateľstvá s inými ženami, vymieňajú si tipy, radia si, alebo sa občas vyplačú jedna druhej na pleci – virtuálne, no účinne. Informovanosť patrí k ich základnej materskej výbave. Nečudo, že s dlhodobým dojčením začínali na Slovensku po odporúčaniach odborníkov vzdelané – či skôr dobre informované a zvedavé – mladé matky. A tak sa stalo, že kým okolo polovice 20. storočia výskyt dojčenia ustupoval práve v mestách, teraz sa, naopak, dojčenie ako trend šíri z miest, kde je dostupných informácií viac, na vidiek.
„S matkami sa stretávame zhruba desať rokov,“ hovorí spoluzakladateľka internetových portálov babetko.sk a rodinka.sk Ľudmila Hrabovcová o sebe a svojej spolupracovníčke Eve Pavlíkovej „Obe máme tri deti, ten najstarší má desať, najmladšia bude mať tri roky. A odvtedy matky prešli dlhú cestu zmien.“
Zmenil sa najmä ich prístup k informáciám. „Pred pár rokmi nebolo okrem niekoľkých knižiek, ochotných tetušiek a babičiek, ktoré samy od seba radili mladým mamám, a bleskových informácií od lekára v poradni nič. Nikam inam sa nedalo ísť na rozumy,“ hovorí Ľubica Hrabovcová. „Dnes je, naopak, informácií viac, ale v rôznej kvalite a s rôznym, často reklamným zámerom. Ale mamičky sa čiastočne v informáciách naučili orientovať a začali samy rozlišovať, čo je pre ich dieťa vhodné. Určite aj ich sebavedomie je dnes vyššie. Už im nie je cudzie diskutovať napríklad na internetovom fóre aj o pálčivých veciach.“
Pátravé typy rodičov pritom nie každému vyhovujú. Aj lekári sa pri nich často „zapotia“. „Musia laickej verejnosti pohotovo a presne podávať informácie oveľa častejšie, ako bolo zvykom. Niektorí lekári práve preto ani internetu nefandia,“ vysvetľuje Ľubica Hrabovcová. „Lenže potom sa práve u lekárov zvyšuje citlivosť – a v tom hrá dôležitú rolu aj to, že dnes si už matky, ako každý pacient, môžu lekára vybrať.“
.aj to je studený odchov
Od naškrabkanej slaninky k vyzdvihovaniu materského mlieka muselo prejsť veľa rokov. Dosť ich prešlo aj od „čistenia pľúcok“ a trojhodinových intervalov medzi kŕmením až po dnešok, keď lekári zdôrazňujú, že malé dieťa má dostávať mlieko, len čo si ho vypýta, a pýta si ho práve srdcervúcim plačom, ktorý sa nesmie ignorovať.
Zabráni však informačná spoločnosť aj tomu, aby sa trend prípadne otočil a vrátili sa metódy studeného odchovu? Riedené kravské mlieko už asi bábätkám nehrozí. Ale stále je aktuálny napríklad problém takzvaného kultúrneho dojčenia – praktizuje sa v mnohých západných krajinách a jeho podstatou je ilúzia, že dojčenie možno „vybaviť“ odsávaním a mrazením materského mlieka, ktoré potom dieťaťu z fľašky podá už hocikto, kým matka môže byť prakticky hocikde.
To, že ľudia o rodičovstve uvažujú, neprináša len pozitívne ovocie, ale aj riziko, že každá novinka sa rozšíri a začne sa v spoločnosti pokladať za ideálne rodičovské správanie. Napokon, kedysi spoločnosť presvedčila matky, že to najzdravšie a najsterilnejšie mlieko je z prášku vo fľaške. Dnes sa zase americké matky na internetových fórach ponosujú, že im je ťažko každé dve hodiny v práci odsávať mlieko a ako majú takto vydržať dojčiť najmenej do toho polroka, ktorý odporúča Svetová zdravotnícka organizácia... Aj to je variant studeného odchovu, hoci tak na prvý pohľad nevyzerá.
Tak ktovie, ako budú vyzerať odporúčania na výživu, kúpanie, spánok, riešenie plaču, používanie zavinovačiek, podbradníkov, plienok, babyvakov a podobných záležitostí o takých desať-pätnásť rokov
Anna má 91 rokov a na obdobie po pôrode svojej dcéry, dnes 65-ročnej, si dobre pamätá. „Porodila som v nemocnici v Martine. Deti sme po pôrode nemali pri sebe, nosili nám ich na kŕmenie. Ani dojčenie nám nijako zvlášť neprízvukovali. Vtedy sa až tak nepodporovalo. Keď sa niektorej žene dojčiť nedarilo, bralo sa to ako niečo normálne. Ja som mala mlieka málo a nikto mi neradil, čo mám urobiť, aby ho bolo viac.“ A tak jej dcéra vyrástla na riedenom kravskom mlieku. „Lekári okrem toho ešte odporúčali dávať bábätku aj trošku slaninky – naškrabkanej nožom.“ To aby malo dieťa aj niečo „výživnejšie“.
„Bola vojna a čerstvé kravské mlieko sa nezháňalo ľahko,“ hovorí Anna, ktorá vtedy bývala v meste a pracovala ako učiteľka. Vojnový nedostatok však nebol jedinou príčinou, pre ktorú jej dcérka zažívala pocity hladu. „Lekári vtedy zakazovali kŕmiť dieťa častejšie ako každé tri hodiny. Vraj to nie je zdravé.“ Na otázku, ako to novorodenec vydržal, sa Anna tvári smutne. „No, deti veľmi plakávali...“
.do roka vo vankúši
Podobný osud mali mnohé z generácie „vojnových“ novorodencov. „Vtedy dojčili skôr ženy na dedinách,“ hovorí Anna. „A ktorá dojčila, väčšinou vydržala dojčiť veľmi dlho.“ Lenže ani na vidieku to nebolo vždy idylické. Rodičia dnešných tridsiatnikov naozaj museli po narodení často piť riedené kravské mlieko, k nemu im dávali čaj – a prípadne tú, dnes už úplne neuveriteľnú, slaninku.
A tým sa výpočet zaujímavostí nekončí. Ešte v polovici 20. storočia boli detičky až do roka „vo vankúši“. „Niektorým z toho vankúša už trčali nôžky,“ spomína Anna. Na Orave sa to odôvodňovalo aj chladnejším podnebím – ale prax dlhého pobytu v zavinovačke bola rozšírená po celom Slovensku. Dnešným mamičkám, ktoré ledva udržia svoje pohyblivé ratolesti čosi nad pol roka na jednom mieste, sa to musí zdať ako z úplne iného sveta.
Marta má 64 rokov, a keď porodila syna, ktorý má dnes 34, statočne sa ho usilovala dojčiť. Malý mal však iba dva mesiace, keď detský lekár usúdil, že mu „mliečko nestačí a treba čajíky“. Dokrmovanie čajíkom malo rýchlo nevyhnutné následky: tvorba materského mlieka celkom ustala a k slovu prišiel Sunar. Áno, ten, ktorého reklama dnes hrdo hlása „Vyrástli sme na Sunare.“
Reklama vraví pravdu. Celá jedna generácia na Sunare naozaj vyrástla. Akurát že to neznamená, že by na to Slovensko mohlo byť hrdé. Socializmus sa pýšil údajne prorodinnou politikou, dojčenie sa však podpore netešilo. Stále prevládalo presvedčenie, že to najlepšie pre dieťa zabezpečí veda, nie „primitívne praktiky“. Zdalo sa, že dojčenie zostane naveky v ríši rozprávok a v praxi ho udržia len nadšenkyne, okolím pokladané za excentričky. Mýtom bola aj celá prorodinná politika socializmu. V skutočnosti sa mnohé matky museli dieťaťa doslova vzdať a zveriť ho jasliam už vo veku troch mesiacov. Ak bolo dieťa v jasličkách, ktoré patrili k závodu, matky mohli dostať aj prestávky na dojčenie – opäť každé tri hodiny. Čo robilo dieťa medzitým, to nesmelo ženy, nahnané do budovania socializmu, zaujímať.
Áno, novorodenci a bábätká znesú veľa. Ale možno iba preto, že o svojom utrpení nevedia rozprávať, len plakať.
.rozdiel desiatich rokov
Jaroslava má 35 rokov, prvé dve dcéry porodila krátko po dvadsiatke, tretiu po tridsiatke. A rozdiel, ktorý pre ňu predstavovalo tých zhruba desať rokov medzi druhým a tretím pôrodom, je priepastný. „Po prvom pôrode som dojčila, no po pár týždňoch sa mi zdalo, že malá veľa plače. Usúdila som, že je hladná. Povedala som to detskej lekárke a ona na to, že treba dokrmovať umelým mliekom.“ Lekárka poradila, ako najlepšie vedela – a podľa toho, aký bol ešte stále trend. Samozrejme, že materské mlieko po začiatku dokrmovania rýchlo zmizlo. Pri druhej dcére to bolo rovnaké. Až pri tretej sa zrazu ukázalo, že mamička má mlieka nadostač. Ako je to možné? „Mala som iné informácie, o dojčení sa všade písalo, radili mi kamarátky, aj lekári to už dnes berú inak,“ hovorí Jaroslava. „Vedela som, že sa musím usilovať dojčiť a nesmiem sa pri prvých problémoch vzdať.“
Je to také jednoduché? V prípade dojčenia áno. Stačia správne informácie a snaha. Ale platí to aj o iných metódach starostlivosti o dieťa – podstatou sú informácie a to, odkiaľ ich matka berie, ktorým prikladá váhu. Skrátka, od koho si dá poradiť.
A práve to je často kameňom úrazu. Na krátkom výťahu z histórie starostlivosti o deti na Slovensku totiž vidieť, že ak sa v jednej miestnosti stretnú dve či tri generácie matiek, je veľmi nepravdepodobné, že by mali na potreby dieťaťa rovnaký názor. Spory, ktoré potom vznikajú, občas nadobúdajú rozmery „kultúrnych vojen“, ktoré rozdelia domácnosť. Staršie ženy sú totiž často, aj keď nie vždy, zástupkyňami kultúry tzv. studeného odchovu. Teda výchovy bez dlhého dojčenia, bez veľkého nosenia na rukách „aby sa dieťa nerozmaznalo“, bez rýchlych reakcií na potreby malého človeka. Nejedna mladá matka tak v prvých dňoch svojho dieťaťa počúva matróny, ktoré celkom vážne opakujú: „Nech si len poplače, musí si prečistiť pľúcka.“ Často až pri ďalšom dieťati žena zistí, že veľkú časť plaču dieťaťa vie bez problémov eliminovať, lebo pozná, čo dieťa plačom signalizuje. Pri prvom to ešte nevedela, preto sa zdalo, že dieťa plače bez príčiny, a také dieťa, ako usúdili staršie generácie, si predsa „čistí pľúcka“...
Ale býva to aj inak – staršie ženy, ktoré boli okolím nútené praktizovať pri svojich deťoch studený odchov, sa dnes s údivom a trochou závisti prizerajú novým možnostiam matiek. A napokon sa, paradoxne, stávajú prívrženkyňami novôt, ako sú dojčenie „na plný úväzok“ či nosenie v babyvaku. Možno pri nich nemôžu radiť z vlastných skúseností, ale ochotne zháňajú pre dcéry či nevesty rady, kde sa len dá. „Kultúrne vojny“ medzi generáciami matiek teda nemusia byť pravidlom.
.je materstvo inštinkt?
Ako je možné, že názory na starostlivosť o dieťa sú také rôzne? Isto, ľudské vedomosti sa menia, ale predsa len, nemalo by platiť, že matka v zásade vie, čo má s dieťaťom robiť? Francúzska sociologička Elisabeth Badinter je autorkou viacerých kníh a k najzaujímavejším medzi nimi patrí Materská láska. Argumentuje v nej, že materský pud nie je taký jednoznačný: „Tak dlho sa hovorilo o materskej láske ako o inštinkte, až sme boli ochotní uveriť, že toto správanie je súčasťou ženskej povahy bez ohľadu na dobu a prostredie, ktoré ženu obklopuje. V našich predstavách každá žena-matka nachádza v sebe všetky odpovede súvisiace s jej novým údelom. Akoby vopred utvorená, automatická a nevyhnutná činnosť čakala len na príležitosť, aby sa uplatnila.“ Ale podľa Badinterovej to tak nie je. Na príkladoch z dejín vysvetľuje, ako sa správanie matiek menilo s dobou. Francúzsko v 17. storočí vykresľuje ako spoločnosť bez lásky, kde deti dospelých svojou prítomnosťou skôr obťažovali než oblažovali, mnoho novorodencov umieralo u nedbanlivých dojok, kam ich odkladali rodičia, a hoci radosti materstva neboli ženám úplne neznáme, všeobecne sa prejavovanie citov deťom veľmi nenosilo. Podľa Badinterovej túto situáciu zmenila až kniha Jeana Jacquesa Rousseaua Emil alebo O výchove, ktorá dieťa vykresľuje ako prirodzene dobré stvorenie, ktoré treba citlivo kultivovať. Paradoxne, sám Rousseau svojich päť detí umiestnil do sirotinca, navyše do takého, kde sa údajne dospelosti dožívalo len okolo 5 percent chovancov. Badinter v súvislosti s Rousseauom podotýka, že o tom, čo na odloženie detí povedala ich matka, sa nič historicky overené nevie. Ale zato opisuje správanie mnohých iných jej súčasníčok, ktoré sa odkladaniu detí vôbec nebránili. A logicky sa pýta, či je materstvo naozaj pudom. Píše: „Keďže plodenie je prirodzené, ľudia si predstavujú, že biologickému a fyziologickému javu tehotenstva musí zodpovedať predurčené materské správanie.“
Materský pud je azda naozaj pudom – no spôsob, akým sa prejavuje, veľmi závisí od okolia, ktoré matku obklopuje, od trendov a od očakávaní spoločnosti.
.webmatky
V dnešnej spoločnosti je podstatnou súčasťou materského správania práve to, s akou vervou sa matka ešte pred pôrodom púšťa do zháňania informácií o materstve. Ak by sa totiž spoľahla iba na ústne podanie svojich „predkýň“, mohla by sa ocitnúť uprostred protichodných odporúčaní. To isté hrozí pri odpovediach lekárov – lebo ani tí sa vo všetkom nezhodnú. A tak hľadá rôzne zdroje, pýta sa, číta, počúva a analyzuje. Na Slovensku je dosť internetových stránok pre rodičov, vychádzajú časopisy a odborné knihy. Je čoraz viac „webmatiek“, žien, ktoré sa surfovaním po internete a vyhľadávaním informácií o výchove detí realizujú. Nadväzujú internetové priateľstvá s inými ženami, vymieňajú si tipy, radia si, alebo sa občas vyplačú jedna druhej na pleci – virtuálne, no účinne. Informovanosť patrí k ich základnej materskej výbave. Nečudo, že s dlhodobým dojčením začínali na Slovensku po odporúčaniach odborníkov vzdelané – či skôr dobre informované a zvedavé – mladé matky. A tak sa stalo, že kým okolo polovice 20. storočia výskyt dojčenia ustupoval práve v mestách, teraz sa, naopak, dojčenie ako trend šíri z miest, kde je dostupných informácií viac, na vidiek.
„S matkami sa stretávame zhruba desať rokov,“ hovorí spoluzakladateľka internetových portálov babetko.sk a rodinka.sk Ľudmila Hrabovcová o sebe a svojej spolupracovníčke Eve Pavlíkovej „Obe máme tri deti, ten najstarší má desať, najmladšia bude mať tri roky. A odvtedy matky prešli dlhú cestu zmien.“
Zmenil sa najmä ich prístup k informáciám. „Pred pár rokmi nebolo okrem niekoľkých knižiek, ochotných tetušiek a babičiek, ktoré samy od seba radili mladým mamám, a bleskových informácií od lekára v poradni nič. Nikam inam sa nedalo ísť na rozumy,“ hovorí Ľubica Hrabovcová. „Dnes je, naopak, informácií viac, ale v rôznej kvalite a s rôznym, často reklamným zámerom. Ale mamičky sa čiastočne v informáciách naučili orientovať a začali samy rozlišovať, čo je pre ich dieťa vhodné. Určite aj ich sebavedomie je dnes vyššie. Už im nie je cudzie diskutovať napríklad na internetovom fóre aj o pálčivých veciach.“
Pátravé typy rodičov pritom nie každému vyhovujú. Aj lekári sa pri nich často „zapotia“. „Musia laickej verejnosti pohotovo a presne podávať informácie oveľa častejšie, ako bolo zvykom. Niektorí lekári práve preto ani internetu nefandia,“ vysvetľuje Ľubica Hrabovcová. „Lenže potom sa práve u lekárov zvyšuje citlivosť – a v tom hrá dôležitú rolu aj to, že dnes si už matky, ako každý pacient, môžu lekára vybrať.“
.aj to je studený odchov
Od naškrabkanej slaninky k vyzdvihovaniu materského mlieka muselo prejsť veľa rokov. Dosť ich prešlo aj od „čistenia pľúcok“ a trojhodinových intervalov medzi kŕmením až po dnešok, keď lekári zdôrazňujú, že malé dieťa má dostávať mlieko, len čo si ho vypýta, a pýta si ho práve srdcervúcim plačom, ktorý sa nesmie ignorovať.
Zabráni však informačná spoločnosť aj tomu, aby sa trend prípadne otočil a vrátili sa metódy studeného odchovu? Riedené kravské mlieko už asi bábätkám nehrozí. Ale stále je aktuálny napríklad problém takzvaného kultúrneho dojčenia – praktizuje sa v mnohých západných krajinách a jeho podstatou je ilúzia, že dojčenie možno „vybaviť“ odsávaním a mrazením materského mlieka, ktoré potom dieťaťu z fľašky podá už hocikto, kým matka môže byť prakticky hocikde.
To, že ľudia o rodičovstve uvažujú, neprináša len pozitívne ovocie, ale aj riziko, že každá novinka sa rozšíri a začne sa v spoločnosti pokladať za ideálne rodičovské správanie. Napokon, kedysi spoločnosť presvedčila matky, že to najzdravšie a najsterilnejšie mlieko je z prášku vo fľaške. Dnes sa zase americké matky na internetových fórach ponosujú, že im je ťažko každé dve hodiny v práci odsávať mlieko a ako majú takto vydržať dojčiť najmenej do toho polroka, ktorý odporúča Svetová zdravotnícka organizácia... Aj to je variant studeného odchovu, hoci tak na prvý pohľad nevyzerá.
Tak ktovie, ako budú vyzerať odporúčania na výživu, kúpanie, spánok, riešenie plaču, používanie zavinovačiek, podbradníkov, plienok, babyvakov a podobných záležitostí o takých desať-pätnásť rokov
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.