.znie to lákavo, byť šľachetný a pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Chorým na rakovinu, rozvráteným rodinám, podvyživeným sirotám v Afrike, HIV pozitívnym, bezdomovcom. O to viac, že okolitý svet – ako nám ho predstavujú médiá – je predsa plný zla a násilia.
.spory o charitu
Charita má bezbrehé možnosti. Ako upozorňuje spisovateľ Michal Hvorecký, ľudia ju majú v princípe radi, a právom, preto treba byť s kritikou opatrný.
„Páchatelia dobra“, čo je výraz, na ktorý má licenciu český senátor Jaromír Štětina, môžu mať tie najlepšie úmysly, no výsledok môže byť z rôznych príčin sporný. Aj charitu treba robiť efektívne; nielen s vrúcnym srdcom, ale aj s chladným rozumom. Príkladom môžu byť aktivity Dobrého anjela, ktoré sa zaobídu bez toho, aby ukazovali emotívne fotografie detí chorých na rakovinu.
Jeho zakladateľ a dnes prezidentský kandidát Andrej Kiska sa, podobne ako Hvorecký, pustil nedávno do polemiky s Vilom Rozborilom, ktorý si do svojej relácie Modré z neba pozval premiéra Fica a umožnil mu pred zrakmi milióna divákov pomôcť onkologickej pacientke, pani Janke a jej dvom synom. Pani Janka si určite zaslúži aj rešpekt aj pomoc, no sama sa stala súčasťou mediálnej hry na charitu a aj súčasťou vydareného politického marketingu.
Psychológ Dušan Ondrušek hovorí, že je ťažké stanoviť hranice citového vydierania. „Z fundraisingu je známe, že oveľa lepšie zafunguje jednotlivý prípad ako štatistika. Je veľká otázka, či je väčšou hodnotou pomôcť jednému človeku a súčasne si skresleným podaním skutočnosti nevšímať, alebo zdôvodniť si, že nepomáhame veľkej skupine iných ľudí. Dosť často sa deje presný opak. Aj zdanlivo neviditeľnými akciami, napríklad úpravou zákona, možno ovplyvniť veľké skupiny ľudí – ale to už nie je také mediálne atraktívne,“ dodáva Ondrušek.
Kde sú teda hranice etickej charity? Dajú sa vôbec stanoviť?
.plnenie tajných snov
Vráťme sa ešte k pani Janke a jej dvom synom, ktorých vďaka dvom dielom Modrého z neba pozná asi celé Slovensko. (Téme sa venujeme aj v rozhovore s Vilom Rozborilom). Na začiatku bola jej nahnevaná výzva, aby jej premiér povedal, aký vzorec použili na výpočet ich invalidného dôchodku 150 eur, z ktorého rodina (exmanžel pani Jany je v kóme a nemôže si plniť vyživovaciu povinnosť) istý čas musela žiť. Bola ochotná ísť protestovať pred Úrad vlády, ale vďaka televízii bolo všetko inak. Iniciatívu vyvinul samotný Úrad vlády a pani Janu s deťmi pozval do svojho úradu osobne premiér Fico, ktorý potom prišiel aj do štúdia a zožal obrovský potlesk za dary, ktoré venoval nielen tejto rodine, ale aj onkologickej klinike.
Zdá sa, že je všetko v poriadku. Jedna ťažko skúšaná rodina dostala na rok či dva finančnú výpomoc, pracovníci úradu práce preveria jej prípad, chlapci majú futbalový výstroj aj záchranársky vak a košické ženy budú môcť využívať na prevenciu rakoviny prsníka gama prístroj. V čom je teda problém? Práve v tom, že toto Modré z neba pomyselné hranice etickej charity prekročilo, pretože dominantným sa stal politický marketing premiéra.
Marketingový a reklamný konzultant Marián Timoracký v tomto prípade nemá pochybnosti o tom, komu relácia poslúžila. „O tejto relácii sa zvykne hovoriť, že je o plnení tajných snov. Myslím, že relácia, o ktorej hovoríme, splnila jeden z tajných snov Robertovi Ficovi.“ Timoracký neodsudzuje nikoho, ak sa v rámci svojho PR potrebuje v médiách ukazovať s obrovským šekom v rukách. Ale zároveň tvrdí: „Čisto hypoteticky, táto konkrétna relácia sa dala urobiť menej propagandisticky. Takto, ako to bolo, by to ani sám vedúci tlačového odboru Erik Tomáš Erik neurobil lepšie.“
Za tenký ľad možno považovať všetky relácie, venované čisto charite, ktoré musia obsahovať emotívne veľmi silné príbehy – bez ktorých nechytia ľudí za srdce. A tie sa bez určitej miery citového vydierania dajú robiť iba veľmi ťažko. „Iná otázka je, či Modré z neba je charitatívnou reláciou,“ hovorí Timoracký . „Podľa pôvodného zámeru to mal byť pozitívny program, ktorý mal prinášať ľuďom radosť. Za tých približne päť rokov sa však vyvinul na akúsi továreň na emotívne vypäté situácie, na pozadí ktorých sa profiluje hlavná hviezda relácie – jej moderátor.“
Na výrazný posun celého programu upozornila aj Adriana Kronerová, ktorá sa spolupodieľala na jeho vzniku. Pre blog O médiách povedala: „To, kam sa Modré z neba dostalo, nemá nič spoločné s tým, na akom posolstve v roku 2008 relácia vznikala. Keď sme vymýšľali Modré z neba, chceli sme, aby to bol program, v ktorom sa plnia sny ľuďom. Nielen zdravým ľuďom, nielen chorým ľuďom, nielen sociálne či inak postihnutým ľuďom, ale jednoducho ľuďom.“ Kronerová tvrdí, že to nemalo byť citové vydieranie ani vyhľadávanie ľudského nešťastia ako atrakcie a následné parazitovanie na ňom pre účely komercie.
Viaceré časti programu Modré z neba, nielen tá s Robertom Ficom, prekvapili aj Ivana Leitmana z občianskeho združenia Náruč, ktorý sa pätnásť rokov venuje týraným či zanedbávaným deťom. Celý program považuje za vyslovene negatívny príklad pomoci ľuďom v ťažkej situácii. Leitmana najmä dráždi, ako verejne sú rozpitvávané nešťastia tých, ktorým sa v Rozborilovej relácii plnia sny. „Ak chceme ľuďom v núdzi skutočne pomôcť, je dôležité, aby bola zachovaná ich ľudská dôstojnosť. Odhaľovanie najintímnejších detailov zo života ťažko skúšaných, chudobných či chorých obdarovaným skôr škodí, ako pomáha,“ tvrdí Ivan Leitman. Od štátu by očakával, že prostredníctvom jasne nastavených pravidiel určí hranice, ktoré budú médiá musieť v záujme ochrany ľudskej dôstojnosti rešpektovať. „Namiesto toho predseda vlády, vrcholový predstaviteľ štátu, svojou účasťou v Modrom z neba tento typ relácií posvätil, čo z hľadiska kultivácie mediálneho priestoru považujem za krok späť.“
Zaujímavé je aj budovanie istého charitatívneho kultu samotného Viliama Rozborila. Jeho nesporný dar empatie či prirodzeného správania v každom prostredí sa tu dovádza do absurdnej polohy, že ku každému trpiacemu človeku sa správa dôverne ako blízky priateľ, ktorý mu prišiel pomôcť. Modré z neba však nie je nijaká charita, je to klasická relácia komerčnej televízie, ktorú produkuje súkromná firma (má v nej podiel aj Viliam Rozboril) a tá z nej má slušný zisk. Aj preto sa Viliam Rozboril pochopiteľne slova „charitatívny“ v súvislosti so svojou reláciou obáva.
Na druhej strane sám akoby podľahol svojmu „charitatívnemu“ kultu a udivujúce sú jeho facebookové útoky na tých, ktorí majú výhrady. Jedným z urážlivo napadnutých oponentov bol napríklad Michal Hvorecký, ktorý sa na sociálnej sieti zmienil o tom, že mu učitelia slovenčiny na workshope hovorili, ako v školských slohoch prudko stúpol výskyt slova „vilomeniny“. „Ľudí jeho prístup dosť šokoval, lebo používal úplne iný jazyk než na svojom oficiálnom profile relácie,“ hovorí o tomto spore Michal Hvorecký. „Všetkých kritikov okamžite blokoval, aj svojich dlhoročných divákov.“ Konflikt s Rozborilom sa mal preniesť aj do bulvárnych médií, ale Hvorecký to odmietol.
.čo si zaslúžia Afričania
Minulý pondelok na obed je zasadačka bratislavskej mimovládky PDCS plná do prasknutia. Stoličky zaplnilo viac ako tridsať zástupcov humanitárnych organizácií a médií. „Údajne sú na ceste aj ľudia z ministerstva zahraničia,“ oznamuje moderátor Branislav Tichý. Téma pravidelného lunchseminára je tentoraz mimoriadne atraktívna – Zaslúžia si Afričania Modré z neba? Škoda, že organizátori nepozvali tvorcov inkriminovanej relácie o projektoch Vysokej školy sv. Alžbety v Afrike. Určite by aj radi prispeli do diskusie, ako eticky a pravdivo zobrazovať život v rozvojových krajinách a aké sú limity, ktoré by organizácie a médiá nemali prekračovať. Modré z neba s podtitulom „africké peklo“ je, zdá sa, na to ideálna príležitosť.
Kto reláciu predtým nevidel a očakával nejaký, slušne povedané, hyenizmus, musel byť sklamaný. Áno, moderátor sa tu predvádza, tancuje s deťmi, uteká pred nosorožcami, rozdáva našim zdravotníkom na misiách klobásky a „dezinfekčnú“ slivovicu. „Ako sa voláš?“ pýta sa ho mladá žena z Kene po slovensky. „Viluško,“ znie odpoveď. Treba pritom oceniť, že nejde iba o one man šou. Štáb ako prvý navštevuje sirotinec pre chlapcov. Duša celého projektu Daria Pecháčková hovorí o deťoch z ulice: „Naši ľudia ich nachádzajú na smetiskách. Napríklad Peter má osem rokov, prišiel k nám v januári 2012, pochádza z rozvrátenej rodiny, matka je prostitútka, počas tehotenstva pila alkohol a brala drogy, otec je neznámy. Peter bol sexuálne zneužívaný. Nevedel spočiatku spávať na posteli, iba na zemi.“
V ďalších zariadeniach sa divák dozvie podobné srdcervúce, no pravdivé príbehy. „Misionárske nemocnice suplujú štát. Nepripadá vám to trochu podobné tomu, čo občas robíme s Modrým z neba u nás doma?“ pýta sa hľadiac uprene do kamery Rozboril. „Amerika, Afrika, paradajka, paprika,“ zborovo spievajú deti zo sirotinca, keď ich Slováci vezú na safari. Je to absurdné, no vidia divo žijúce zvieratá prvýkrát v živote. A sú šťastné. Aspoň na chvíľu. V nemocnici v Tanzánii, kam mladý šofér teológ vezie štáb a profesora Krčméryho po prašnej diaľnici desať hodín, naši lekári vykonávajú HIV testy. Trvá to 15 minút a pacient sa dozvie výsledok. „Som negatívny, cítim sa úžasne,“ povie muž okolo tridsiatky. Na otázku, či potrebuje kondómy, dodá: „Áno, niekoľko. Sľubujem, že po troch mesiacoch prídem na ďalší test. A odteraz budem verný svojej žene, aj ju privediem na otestovanie.“
Divák môže byť ozaj hrdý na to, čo všetko naši ľudia v rozvojovom svete robia. Účastníkom seminára však na tomto Modrom z neba čosi prekáža – stereotypy. „Podľa tohto programu sú Slováci tí najšikovnejší, Holanďania, naopak, neschopní a Američania bohatí, no s menším srdcom,“ hovorí scenáristka a pedagogička Katarína Javorská.
Andrej Návojský z Nadácie Milana Šimečku, ktorý je autorom etického kódexu zobrazovania reality v rozvojových krajinách, dokonca používa pojem rozvojová pornografia, čím sa myslia obvyklé zábery na vychudnuté deti, napojené na hadičky. No ak je to realita, prečo sa jej máme vyhýbať? Krčméryho kolega Ivan Bielik s Návojským hlboko nesúhlasí: „Jediná fotka nahého dieťaťa zodvihla v Spojených štátoch mohutnú vlnu protestov voči vojne. Realita sa má zobrazovať taká, aká je. Nie primaľovať úspechmi ani neúspechmi.“ Po chvíľke Bielik nahnevane vstáva a z diskusie odchádza. Ktosi pripomína, že veľký charitatívny koncert z 80. rokov Live Aid dnes aj jeho iniciátor Bob Geldof hodnotí ako neúspech: použili sa šokujúce peniaze hladujúcich detí, vyzbieralo sa jednorazovo veľa peňazí, no nenadviazali na to dlhodobé aktivity v regióne. A o to práve mladým Slovákom v rozvojovej spolupráci ide. Radi by aj Keňu predstavili nielen prostredníctvom hladujúcich, rodičmi týraných a chorých detí, ale aj – podobne ako si to želá jeden mladý Keňan, ktorého sa na to opýtal Lukáš Zorád z misie Človeka v ohrození – cez príbehy kenských maliarov, spisovateľov, podnikateľov či vývojárov. Pretože Keňa a iné krajiny, to nie je iba bieda, ale aj úspechy a šťastné rodiny. Sú tam tisíce farmárov, funguje tam posielanie peňazí cez mobil.
K slovu sa konečne dostáva iniciátor zdravotníckych projektov aj tohto Modrého z neba, rektor Vysokej školy sv. Alžbety profesor Vladimír Krčméry. „Nepoviem, či som s touto reláciou spokojný, no obdivoval som, že pracovali takmer 24 hodín denne. A ani som nebol pri rozhovoroch mojich ľudí so štábom Vila Rozborila. No Daria je na misiách šesť rokov, Mário päť rokov, Renáta štyri a pol a Juraj desať rokov. Verím svojim ľuďom. Za ich prácu hovorí to, že za pätnásť rokov ošetrili 450-tisíc pacientov,“ povie Krčméry a dodá: „Niektoré oblasti sú naozaj peklo, nepreháňam. Prechádzali mi cez ruky dvojročné znásilnené deti s kvapavkou. Keď som potreboval vykúpiť svojho šoféra z basy, podplatil som bacharov. Keď som potreboval oslobodiť tehotnú ženu priviazanú na slnku za strom v Sudáne, zaplatili sme za ňu. Kolegovia zažili bombardovanie v Sudáne, napalmové bomby, dve doktorky nám znásilnili, pred tromi týždňami mala Daria samopal pred čelom, prepadli ich a ozbíjali. Nie, Modré z neba nezobrazuje tieto veci príliš čierne, skutočnosť je oveľa horšia. Na túto reláciu sme dostali 16-tisíc pozitívnych reakcií, prihlásilo sa nám 300 Slovákov rôznych profesií, ktorí pod jej vplyvom chcú ísť na misie. Ak vedia po anglicky a majú vodičský preukaz, zaradíme ich do našej databázy.“
.prípady TV JOJ
Komerčné televízie môžu – vďaka svojmu vplyvu a dosahu – urobiť aj užitočné veci, ktoré by nikdy nezvládli iba mimovládne iniciatívy. Za posledný rok nám zaujímavé prípady predviedla TV JOJ. Zaangažovala sa do kauzy detí, ktoré slovenskej matke odobrala britská Social Service, a taktiež zorganizovala pohreb utýranej Lucky. Iste, možno sa pýtať, či si TV JOJ, ktorá prináša kontroverzné reality šou, týmito prípadmi iba nevylepšuje imidž. Lenže spôsob, ako v týchto prípadoch reportéri TV JOJ postupovali, skôr pripomína autentickú potrebu pomôcť.
Prípad dvoch chlapcov, ktorých Ivane Boórovej odobrala britská Social Service, sa stal vlani veľkou témou nielen u nás. Aj v samotnej Británii otvoril diskusiu o tom, či miestni sociálni pracovníci viac neškodia, ako pomáhajú, keď okamžite odoberú deti z rodín, ktoré sú v kríze. Chýba snaha rodine pomôcť či vnímať citové väzby detí.
K prípadu Ivany Boórovej sa dostal šéf spravodajstva a publicistiky TV JOJ Roland Kubina náhodne, keď si najprv vymenil pár mailov so starou mamou oboch detí a potom sa s ňou stretol. To, čo mu porozprávala, sa mu zdalo neuveriteľné. Aj po mnohých rokoch novinárskej praxe bol Kubina vyvedený z miery. Pani Študencová najprv ani nestála o pomoc televízie, až neskôr si uvedomila, že je to zrejme jej posledná šanca, ako neprísť o vnukov.
Kubina si najprv celú vec dôkladne overil, a až potom sa pustil so svojimi kolegami do tvrdého boja o deti Ivany Boórovej. TV JOJ sa nepostavila iba proti britského sociálnemu systému a súdnictvu, ale aj proti slovenským úradom, ktoré odoberanie detí v Británii spočiatku vôbec nevideli ako problém. Kubina musel presvedčiť dokonca aj majiteľov televízie a usvedčiť ministra zahraničných vecí, že bol zjavne svojimi zamestnancami o celej veci zavádzaný.
Roland Kubina priznáva, že sa v tomto prípade nesprával ako profesionálny manažér, ktorý je zodpovedný aj za časť budgetu televízie. Náklady boli totiž vysoké a úspech celého podniku nezaručený. Navyše sa rozhodoval rešpektovať nariadenie britského súdu, aby istý čas médiá o prípade neinformovali. „Mohol som sa na to vykašľať, dalo sa to ľahko obísť, lebo na slovenskom území sa britský zákon ani nedá aplikovať. Akurát mi mohli v Británii zatknúť reportéra. Ale čo je pre komerčnú televíziu lepšie, ako keď novinára, ktorý bojuje za deti, posadia do basy?“ hovorí Kubina. „ Z komerčného hľadiska sme to mali urobiť, bol by to veľký škandál, senzácia, ale my sme to nariadenie britského súdu rešpektovali a nepustili sme vtedy do vysielania nič. Uvedomoval som si totiž, že nám to neublíži, ale súd by to bol mohol použiť proti Ivane Boórovej a nedostala by tak svoje deti.“
Obaja chlapci, ktorí mali byť v Británii adoptovaní, sa napokon vrátili začiatkom roka domov. Povedala TV JOJ o pozadí prípadu všetko? Nezľahčovala obvinenia voči rodičom, len aby nenarušila čierno-biely obraz o zlých sociálnych pracovníkoch a dobrej matke? Kubina nepopiera, že v krátkych spravodajských šotoch nemožno nikdy priblížiť celú skutočnosť. Preto pripravili aj špeciálne dokumenty a diskusné relácie, kde sa hodiny o prípade diskutovalo.
Druhým prípadom bol pohreb utýranej Lucky Luknárovej. Jej telo ležalo mesiace na patológii, hoci ho už vyšetrovatelia nepotrebovali. Rodina o pozostatky nejavila záujem, miestny úrad sa tiež neponáhľal s prípravou sociálneho pohrebu. V tomto prípade sa začal vo veci osobne angažovať reportér TV JOJ Rasťo Strižko.
„Rasťo vtedy prišiel za mnou a povedal mi, že ho veľmi zlostí, že malá Lucka nie je pochovaná. A že chce, aby mala dôstojný pohreb. Že všetko bude vybavovať vo svojom voľne. Povedal som mu, že má moju podporu, ale nebude to vec JOJ-ky,“ hovorí Kubina. Rasťo Strižko teda pohreb vybavoval ako súkromná osoba. On rozhodol aj to, aby Lucka mala cirkevný pohreb a aby ho viedol Robert Bezák. „Rasťo to tak cítil,“ vysvetľuje Kubina. „On si vysníval, ako by ten pohreb mal vyzerať, a tak to aj pripravil. Vybavil aj dobré miesto na cintoríne, aby na Luckinom hrobe mohli ľudia zapáliť sviečky za všetky týrané deti. Ja som na to povedal len jedno: Rešpekt, Rasťo!“
Kubina sa nebráni tomu, aby v spravodajstve boli aj šoty o ľuďoch, ktorým treba pomôcť, ale vie, že ľudia nechcú pozerať večer v televízii smutné príbehy. Ani spravodajské šoty o deťoch Ivany Boórovej či Luckonom pohrebe nijako nepoznačili sledovanosť správ. Nebol pri nich ani pokles, ani nárast. A Kubina upozorňuje na dôležitý fakt: „Diváci viac reagujú na zvieratá ako na deti. Je to smutné, ale týrané zvieratá dojmú viac ľudí ako týrané deti.“
Na pohrebe Lucky Luknárovej kráčal v smútočnom sprievode aj Ivan Leitman zo združenia Náruč. Veľmi váhal, či má ísť na pohreb Lucky, ktorý sa konal z iniciatívy redaktora TV JOJ a divákov. Priznáva, že po rokoch skúseností s médiami je už možno až príliš úzkostlivý. Pritom sa roky usiluje sa o to, aby sa téma násilia páchaného na deťoch dostala do médií. „Tu však narážame na problém: naša práca predpokladá, že v záujme ochrany detí budeme dôsledne chrániť ich súkromie a neodhalíme žiadne podrobnosti, ktoré by ich mohli akýmkoľvek spôsobom ohroziť či poškodiť. A keďže médiá pracujú cez obraz a živé príbehy, je veľmi ťažké sprostredkovať verejnosti všetko to trápenie, ktoré zažíva týrané dieťa.“
Napokon však v smútočnom sprievode Lucky Ivan Leitman kráčal. Tvrdí, že TV JOJ mu v tomto prípade nedala dôvod pochybovať o jej motivácii. Prípad sledovala od samého začiatku a poskytla mu veľmi slušné spravodajské pokrytie. „Možno povedať, že cez prípad Lucky TV JOJ predostrela problematiku násilia páchaného na deťoch širokej verejnosti, navyše v kontexte systémových zlyhaní. Z tohto pohľadu teda považujem pôsobenie tejto televízie za pozitívne a dúfam, že v podobnom duchu sa pridajú aj ostatné médiá,“ dodáva Ivan Leitman.
.spory o charitu
Charita má bezbrehé možnosti. Ako upozorňuje spisovateľ Michal Hvorecký, ľudia ju majú v princípe radi, a právom, preto treba byť s kritikou opatrný.
„Páchatelia dobra“, čo je výraz, na ktorý má licenciu český senátor Jaromír Štětina, môžu mať tie najlepšie úmysly, no výsledok môže byť z rôznych príčin sporný. Aj charitu treba robiť efektívne; nielen s vrúcnym srdcom, ale aj s chladným rozumom. Príkladom môžu byť aktivity Dobrého anjela, ktoré sa zaobídu bez toho, aby ukazovali emotívne fotografie detí chorých na rakovinu.
Jeho zakladateľ a dnes prezidentský kandidát Andrej Kiska sa, podobne ako Hvorecký, pustil nedávno do polemiky s Vilom Rozborilom, ktorý si do svojej relácie Modré z neba pozval premiéra Fica a umožnil mu pred zrakmi milióna divákov pomôcť onkologickej pacientke, pani Janke a jej dvom synom. Pani Janka si určite zaslúži aj rešpekt aj pomoc, no sama sa stala súčasťou mediálnej hry na charitu a aj súčasťou vydareného politického marketingu.
Psychológ Dušan Ondrušek hovorí, že je ťažké stanoviť hranice citového vydierania. „Z fundraisingu je známe, že oveľa lepšie zafunguje jednotlivý prípad ako štatistika. Je veľká otázka, či je väčšou hodnotou pomôcť jednému človeku a súčasne si skresleným podaním skutočnosti nevšímať, alebo zdôvodniť si, že nepomáhame veľkej skupine iných ľudí. Dosť často sa deje presný opak. Aj zdanlivo neviditeľnými akciami, napríklad úpravou zákona, možno ovplyvniť veľké skupiny ľudí – ale to už nie je také mediálne atraktívne,“ dodáva Ondrušek.
Kde sú teda hranice etickej charity? Dajú sa vôbec stanoviť?
.plnenie tajných snov
Vráťme sa ešte k pani Janke a jej dvom synom, ktorých vďaka dvom dielom Modrého z neba pozná asi celé Slovensko. (Téme sa venujeme aj v rozhovore s Vilom Rozborilom). Na začiatku bola jej nahnevaná výzva, aby jej premiér povedal, aký vzorec použili na výpočet ich invalidného dôchodku 150 eur, z ktorého rodina (exmanžel pani Jany je v kóme a nemôže si plniť vyživovaciu povinnosť) istý čas musela žiť. Bola ochotná ísť protestovať pred Úrad vlády, ale vďaka televízii bolo všetko inak. Iniciatívu vyvinul samotný Úrad vlády a pani Janu s deťmi pozval do svojho úradu osobne premiér Fico, ktorý potom prišiel aj do štúdia a zožal obrovský potlesk za dary, ktoré venoval nielen tejto rodine, ale aj onkologickej klinike.
Zdá sa, že je všetko v poriadku. Jedna ťažko skúšaná rodina dostala na rok či dva finančnú výpomoc, pracovníci úradu práce preveria jej prípad, chlapci majú futbalový výstroj aj záchranársky vak a košické ženy budú môcť využívať na prevenciu rakoviny prsníka gama prístroj. V čom je teda problém? Práve v tom, že toto Modré z neba pomyselné hranice etickej charity prekročilo, pretože dominantným sa stal politický marketing premiéra.
Marketingový a reklamný konzultant Marián Timoracký v tomto prípade nemá pochybnosti o tom, komu relácia poslúžila. „O tejto relácii sa zvykne hovoriť, že je o plnení tajných snov. Myslím, že relácia, o ktorej hovoríme, splnila jeden z tajných snov Robertovi Ficovi.“ Timoracký neodsudzuje nikoho, ak sa v rámci svojho PR potrebuje v médiách ukazovať s obrovským šekom v rukách. Ale zároveň tvrdí: „Čisto hypoteticky, táto konkrétna relácia sa dala urobiť menej propagandisticky. Takto, ako to bolo, by to ani sám vedúci tlačového odboru Erik Tomáš Erik neurobil lepšie.“
Za tenký ľad možno považovať všetky relácie, venované čisto charite, ktoré musia obsahovať emotívne veľmi silné príbehy – bez ktorých nechytia ľudí za srdce. A tie sa bez určitej miery citového vydierania dajú robiť iba veľmi ťažko. „Iná otázka je, či Modré z neba je charitatívnou reláciou,“ hovorí Timoracký . „Podľa pôvodného zámeru to mal byť pozitívny program, ktorý mal prinášať ľuďom radosť. Za tých približne päť rokov sa však vyvinul na akúsi továreň na emotívne vypäté situácie, na pozadí ktorých sa profiluje hlavná hviezda relácie – jej moderátor.“
Na výrazný posun celého programu upozornila aj Adriana Kronerová, ktorá sa spolupodieľala na jeho vzniku. Pre blog O médiách povedala: „To, kam sa Modré z neba dostalo, nemá nič spoločné s tým, na akom posolstve v roku 2008 relácia vznikala. Keď sme vymýšľali Modré z neba, chceli sme, aby to bol program, v ktorom sa plnia sny ľuďom. Nielen zdravým ľuďom, nielen chorým ľuďom, nielen sociálne či inak postihnutým ľuďom, ale jednoducho ľuďom.“ Kronerová tvrdí, že to nemalo byť citové vydieranie ani vyhľadávanie ľudského nešťastia ako atrakcie a následné parazitovanie na ňom pre účely komercie.
Viaceré časti programu Modré z neba, nielen tá s Robertom Ficom, prekvapili aj Ivana Leitmana z občianskeho združenia Náruč, ktorý sa pätnásť rokov venuje týraným či zanedbávaným deťom. Celý program považuje za vyslovene negatívny príklad pomoci ľuďom v ťažkej situácii. Leitmana najmä dráždi, ako verejne sú rozpitvávané nešťastia tých, ktorým sa v Rozborilovej relácii plnia sny. „Ak chceme ľuďom v núdzi skutočne pomôcť, je dôležité, aby bola zachovaná ich ľudská dôstojnosť. Odhaľovanie najintímnejších detailov zo života ťažko skúšaných, chudobných či chorých obdarovaným skôr škodí, ako pomáha,“ tvrdí Ivan Leitman. Od štátu by očakával, že prostredníctvom jasne nastavených pravidiel určí hranice, ktoré budú médiá musieť v záujme ochrany ľudskej dôstojnosti rešpektovať. „Namiesto toho predseda vlády, vrcholový predstaviteľ štátu, svojou účasťou v Modrom z neba tento typ relácií posvätil, čo z hľadiska kultivácie mediálneho priestoru považujem za krok späť.“
Zaujímavé je aj budovanie istého charitatívneho kultu samotného Viliama Rozborila. Jeho nesporný dar empatie či prirodzeného správania v každom prostredí sa tu dovádza do absurdnej polohy, že ku každému trpiacemu človeku sa správa dôverne ako blízky priateľ, ktorý mu prišiel pomôcť. Modré z neba však nie je nijaká charita, je to klasická relácia komerčnej televízie, ktorú produkuje súkromná firma (má v nej podiel aj Viliam Rozboril) a tá z nej má slušný zisk. Aj preto sa Viliam Rozboril pochopiteľne slova „charitatívny“ v súvislosti so svojou reláciou obáva.
Na druhej strane sám akoby podľahol svojmu „charitatívnemu“ kultu a udivujúce sú jeho facebookové útoky na tých, ktorí majú výhrady. Jedným z urážlivo napadnutých oponentov bol napríklad Michal Hvorecký, ktorý sa na sociálnej sieti zmienil o tom, že mu učitelia slovenčiny na workshope hovorili, ako v školských slohoch prudko stúpol výskyt slova „vilomeniny“. „Ľudí jeho prístup dosť šokoval, lebo používal úplne iný jazyk než na svojom oficiálnom profile relácie,“ hovorí o tomto spore Michal Hvorecký. „Všetkých kritikov okamžite blokoval, aj svojich dlhoročných divákov.“ Konflikt s Rozborilom sa mal preniesť aj do bulvárnych médií, ale Hvorecký to odmietol.
.čo si zaslúžia Afričania
Minulý pondelok na obed je zasadačka bratislavskej mimovládky PDCS plná do prasknutia. Stoličky zaplnilo viac ako tridsať zástupcov humanitárnych organizácií a médií. „Údajne sú na ceste aj ľudia z ministerstva zahraničia,“ oznamuje moderátor Branislav Tichý. Téma pravidelného lunchseminára je tentoraz mimoriadne atraktívna – Zaslúžia si Afričania Modré z neba? Škoda, že organizátori nepozvali tvorcov inkriminovanej relácie o projektoch Vysokej školy sv. Alžbety v Afrike. Určite by aj radi prispeli do diskusie, ako eticky a pravdivo zobrazovať život v rozvojových krajinách a aké sú limity, ktoré by organizácie a médiá nemali prekračovať. Modré z neba s podtitulom „africké peklo“ je, zdá sa, na to ideálna príležitosť.
Kto reláciu predtým nevidel a očakával nejaký, slušne povedané, hyenizmus, musel byť sklamaný. Áno, moderátor sa tu predvádza, tancuje s deťmi, uteká pred nosorožcami, rozdáva našim zdravotníkom na misiách klobásky a „dezinfekčnú“ slivovicu. „Ako sa voláš?“ pýta sa ho mladá žena z Kene po slovensky. „Viluško,“ znie odpoveď. Treba pritom oceniť, že nejde iba o one man šou. Štáb ako prvý navštevuje sirotinec pre chlapcov. Duša celého projektu Daria Pecháčková hovorí o deťoch z ulice: „Naši ľudia ich nachádzajú na smetiskách. Napríklad Peter má osem rokov, prišiel k nám v januári 2012, pochádza z rozvrátenej rodiny, matka je prostitútka, počas tehotenstva pila alkohol a brala drogy, otec je neznámy. Peter bol sexuálne zneužívaný. Nevedel spočiatku spávať na posteli, iba na zemi.“
V ďalších zariadeniach sa divák dozvie podobné srdcervúce, no pravdivé príbehy. „Misionárske nemocnice suplujú štát. Nepripadá vám to trochu podobné tomu, čo občas robíme s Modrým z neba u nás doma?“ pýta sa hľadiac uprene do kamery Rozboril. „Amerika, Afrika, paradajka, paprika,“ zborovo spievajú deti zo sirotinca, keď ich Slováci vezú na safari. Je to absurdné, no vidia divo žijúce zvieratá prvýkrát v živote. A sú šťastné. Aspoň na chvíľu. V nemocnici v Tanzánii, kam mladý šofér teológ vezie štáb a profesora Krčméryho po prašnej diaľnici desať hodín, naši lekári vykonávajú HIV testy. Trvá to 15 minút a pacient sa dozvie výsledok. „Som negatívny, cítim sa úžasne,“ povie muž okolo tridsiatky. Na otázku, či potrebuje kondómy, dodá: „Áno, niekoľko. Sľubujem, že po troch mesiacoch prídem na ďalší test. A odteraz budem verný svojej žene, aj ju privediem na otestovanie.“
Divák môže byť ozaj hrdý na to, čo všetko naši ľudia v rozvojovom svete robia. Účastníkom seminára však na tomto Modrom z neba čosi prekáža – stereotypy. „Podľa tohto programu sú Slováci tí najšikovnejší, Holanďania, naopak, neschopní a Američania bohatí, no s menším srdcom,“ hovorí scenáristka a pedagogička Katarína Javorská.
Andrej Návojský z Nadácie Milana Šimečku, ktorý je autorom etického kódexu zobrazovania reality v rozvojových krajinách, dokonca používa pojem rozvojová pornografia, čím sa myslia obvyklé zábery na vychudnuté deti, napojené na hadičky. No ak je to realita, prečo sa jej máme vyhýbať? Krčméryho kolega Ivan Bielik s Návojským hlboko nesúhlasí: „Jediná fotka nahého dieťaťa zodvihla v Spojených štátoch mohutnú vlnu protestov voči vojne. Realita sa má zobrazovať taká, aká je. Nie primaľovať úspechmi ani neúspechmi.“ Po chvíľke Bielik nahnevane vstáva a z diskusie odchádza. Ktosi pripomína, že veľký charitatívny koncert z 80. rokov Live Aid dnes aj jeho iniciátor Bob Geldof hodnotí ako neúspech: použili sa šokujúce peniaze hladujúcich detí, vyzbieralo sa jednorazovo veľa peňazí, no nenadviazali na to dlhodobé aktivity v regióne. A o to práve mladým Slovákom v rozvojovej spolupráci ide. Radi by aj Keňu predstavili nielen prostredníctvom hladujúcich, rodičmi týraných a chorých detí, ale aj – podobne ako si to želá jeden mladý Keňan, ktorého sa na to opýtal Lukáš Zorád z misie Človeka v ohrození – cez príbehy kenských maliarov, spisovateľov, podnikateľov či vývojárov. Pretože Keňa a iné krajiny, to nie je iba bieda, ale aj úspechy a šťastné rodiny. Sú tam tisíce farmárov, funguje tam posielanie peňazí cez mobil.
K slovu sa konečne dostáva iniciátor zdravotníckych projektov aj tohto Modrého z neba, rektor Vysokej školy sv. Alžbety profesor Vladimír Krčméry. „Nepoviem, či som s touto reláciou spokojný, no obdivoval som, že pracovali takmer 24 hodín denne. A ani som nebol pri rozhovoroch mojich ľudí so štábom Vila Rozborila. No Daria je na misiách šesť rokov, Mário päť rokov, Renáta štyri a pol a Juraj desať rokov. Verím svojim ľuďom. Za ich prácu hovorí to, že za pätnásť rokov ošetrili 450-tisíc pacientov,“ povie Krčméry a dodá: „Niektoré oblasti sú naozaj peklo, nepreháňam. Prechádzali mi cez ruky dvojročné znásilnené deti s kvapavkou. Keď som potreboval vykúpiť svojho šoféra z basy, podplatil som bacharov. Keď som potreboval oslobodiť tehotnú ženu priviazanú na slnku za strom v Sudáne, zaplatili sme za ňu. Kolegovia zažili bombardovanie v Sudáne, napalmové bomby, dve doktorky nám znásilnili, pred tromi týždňami mala Daria samopal pred čelom, prepadli ich a ozbíjali. Nie, Modré z neba nezobrazuje tieto veci príliš čierne, skutočnosť je oveľa horšia. Na túto reláciu sme dostali 16-tisíc pozitívnych reakcií, prihlásilo sa nám 300 Slovákov rôznych profesií, ktorí pod jej vplyvom chcú ísť na misie. Ak vedia po anglicky a majú vodičský preukaz, zaradíme ich do našej databázy.“
.prípady TV JOJ
Komerčné televízie môžu – vďaka svojmu vplyvu a dosahu – urobiť aj užitočné veci, ktoré by nikdy nezvládli iba mimovládne iniciatívy. Za posledný rok nám zaujímavé prípady predviedla TV JOJ. Zaangažovala sa do kauzy detí, ktoré slovenskej matke odobrala britská Social Service, a taktiež zorganizovala pohreb utýranej Lucky. Iste, možno sa pýtať, či si TV JOJ, ktorá prináša kontroverzné reality šou, týmito prípadmi iba nevylepšuje imidž. Lenže spôsob, ako v týchto prípadoch reportéri TV JOJ postupovali, skôr pripomína autentickú potrebu pomôcť.
Prípad dvoch chlapcov, ktorých Ivane Boórovej odobrala britská Social Service, sa stal vlani veľkou témou nielen u nás. Aj v samotnej Británii otvoril diskusiu o tom, či miestni sociálni pracovníci viac neškodia, ako pomáhajú, keď okamžite odoberú deti z rodín, ktoré sú v kríze. Chýba snaha rodine pomôcť či vnímať citové väzby detí.
K prípadu Ivany Boórovej sa dostal šéf spravodajstva a publicistiky TV JOJ Roland Kubina náhodne, keď si najprv vymenil pár mailov so starou mamou oboch detí a potom sa s ňou stretol. To, čo mu porozprávala, sa mu zdalo neuveriteľné. Aj po mnohých rokoch novinárskej praxe bol Kubina vyvedený z miery. Pani Študencová najprv ani nestála o pomoc televízie, až neskôr si uvedomila, že je to zrejme jej posledná šanca, ako neprísť o vnukov.
Kubina si najprv celú vec dôkladne overil, a až potom sa pustil so svojimi kolegami do tvrdého boja o deti Ivany Boórovej. TV JOJ sa nepostavila iba proti britského sociálnemu systému a súdnictvu, ale aj proti slovenským úradom, ktoré odoberanie detí v Británii spočiatku vôbec nevideli ako problém. Kubina musel presvedčiť dokonca aj majiteľov televízie a usvedčiť ministra zahraničných vecí, že bol zjavne svojimi zamestnancami o celej veci zavádzaný.
Roland Kubina priznáva, že sa v tomto prípade nesprával ako profesionálny manažér, ktorý je zodpovedný aj za časť budgetu televízie. Náklady boli totiž vysoké a úspech celého podniku nezaručený. Navyše sa rozhodoval rešpektovať nariadenie britského súdu, aby istý čas médiá o prípade neinformovali. „Mohol som sa na to vykašľať, dalo sa to ľahko obísť, lebo na slovenskom území sa britský zákon ani nedá aplikovať. Akurát mi mohli v Británii zatknúť reportéra. Ale čo je pre komerčnú televíziu lepšie, ako keď novinára, ktorý bojuje za deti, posadia do basy?“ hovorí Kubina. „ Z komerčného hľadiska sme to mali urobiť, bol by to veľký škandál, senzácia, ale my sme to nariadenie britského súdu rešpektovali a nepustili sme vtedy do vysielania nič. Uvedomoval som si totiž, že nám to neublíži, ale súd by to bol mohol použiť proti Ivane Boórovej a nedostala by tak svoje deti.“
Obaja chlapci, ktorí mali byť v Británii adoptovaní, sa napokon vrátili začiatkom roka domov. Povedala TV JOJ o pozadí prípadu všetko? Nezľahčovala obvinenia voči rodičom, len aby nenarušila čierno-biely obraz o zlých sociálnych pracovníkoch a dobrej matke? Kubina nepopiera, že v krátkych spravodajských šotoch nemožno nikdy priblížiť celú skutočnosť. Preto pripravili aj špeciálne dokumenty a diskusné relácie, kde sa hodiny o prípade diskutovalo.
Druhým prípadom bol pohreb utýranej Lucky Luknárovej. Jej telo ležalo mesiace na patológii, hoci ho už vyšetrovatelia nepotrebovali. Rodina o pozostatky nejavila záujem, miestny úrad sa tiež neponáhľal s prípravou sociálneho pohrebu. V tomto prípade sa začal vo veci osobne angažovať reportér TV JOJ Rasťo Strižko.
„Rasťo vtedy prišiel za mnou a povedal mi, že ho veľmi zlostí, že malá Lucka nie je pochovaná. A že chce, aby mala dôstojný pohreb. Že všetko bude vybavovať vo svojom voľne. Povedal som mu, že má moju podporu, ale nebude to vec JOJ-ky,“ hovorí Kubina. Rasťo Strižko teda pohreb vybavoval ako súkromná osoba. On rozhodol aj to, aby Lucka mala cirkevný pohreb a aby ho viedol Robert Bezák. „Rasťo to tak cítil,“ vysvetľuje Kubina. „On si vysníval, ako by ten pohreb mal vyzerať, a tak to aj pripravil. Vybavil aj dobré miesto na cintoríne, aby na Luckinom hrobe mohli ľudia zapáliť sviečky za všetky týrané deti. Ja som na to povedal len jedno: Rešpekt, Rasťo!“
Kubina sa nebráni tomu, aby v spravodajstve boli aj šoty o ľuďoch, ktorým treba pomôcť, ale vie, že ľudia nechcú pozerať večer v televízii smutné príbehy. Ani spravodajské šoty o deťoch Ivany Boórovej či Luckonom pohrebe nijako nepoznačili sledovanosť správ. Nebol pri nich ani pokles, ani nárast. A Kubina upozorňuje na dôležitý fakt: „Diváci viac reagujú na zvieratá ako na deti. Je to smutné, ale týrané zvieratá dojmú viac ľudí ako týrané deti.“
Na pohrebe Lucky Luknárovej kráčal v smútočnom sprievode aj Ivan Leitman zo združenia Náruč. Veľmi váhal, či má ísť na pohreb Lucky, ktorý sa konal z iniciatívy redaktora TV JOJ a divákov. Priznáva, že po rokoch skúseností s médiami je už možno až príliš úzkostlivý. Pritom sa roky usiluje sa o to, aby sa téma násilia páchaného na deťoch dostala do médií. „Tu však narážame na problém: naša práca predpokladá, že v záujme ochrany detí budeme dôsledne chrániť ich súkromie a neodhalíme žiadne podrobnosti, ktoré by ich mohli akýmkoľvek spôsobom ohroziť či poškodiť. A keďže médiá pracujú cez obraz a živé príbehy, je veľmi ťažké sprostredkovať verejnosti všetko to trápenie, ktoré zažíva týrané dieťa.“
Napokon však v smútočnom sprievode Lucky Ivan Leitman kráčal. Tvrdí, že TV JOJ mu v tomto prípade nedala dôvod pochybovať o jej motivácii. Prípad sledovala od samého začiatku a poskytla mu veľmi slušné spravodajské pokrytie. „Možno povedať, že cez prípad Lucky TV JOJ predostrela problematiku násilia páchaného na deťoch širokej verejnosti, navyše v kontexte systémových zlyhaní. Z tohto pohľadu teda považujem pôsobenie tejto televízie za pozitívne a dúfam, že v podobnom duchu sa pridajú aj ostatné médiá,“ dodáva Ivan Leitman.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.