Zničené však bolo Varšavské geto. Neuveriteľná časť Varšavy, kam po okupácii nacisti nahnali najskôr varšavských Židov, potom živých z mnohých ďalších častí Poľska, a potom z celej okupovanej Európy. Polmiliónové mesto ľudí, určených na jediné: na vyhladenie.
Aby ste zistili, kde vlastne geto stálo, potrebujete špeciálnu mapu. Geto totiž zmizlo. Aj so svojimi obyvateľmi, ktorí sa pred sedemdesiatimi rokmi vzbúrili. Povstali v najbeznádejnejšej, najhrdinskejšej vzbure, akú novodobá Európa zažila. S niekoľkými pištoľami, trochou výbušnín sa niekoľko tisíc mladých Židov rozhodlo nedať svoj život zadarmo. Nedať sa bezmocne zabiť, ale aspoň padnúť v boji či po ňom.
Povstanie je plné neuveriteľných príbehov, smutných a tragických. Neprestane ma fascinovať fotografia zo správy Jurgena Stroopa, generála SS, ktorý s pomocou plameňometov, bojových plynov a nasadenia ťažkej techniky nakoniec židovských povstalcov „slávne“ porazil. Na tej fotografii sú židovské dievčatá, ktoré sa pridali k odboju. A pod fotografiou je popis, že hneď po odfotografovaní boli dievčatá popravené. Na inej fotografii sú ľudia, ktorých nacisti vyhnali z ich podzemných úkrytov v pivniciach domov. Chlapec a dievča ležia na troskách a s láskou a beznádejou sa k sebe tisnú a objímajú. Koľko im ešte zostáva života?
Stroopa nakoniec vo Varšave sedem rokov po vojne obesili. K sedemdesiatemu výročiu povstania v gete bolo na mieste geta otvorené veľkolepé múzeum histórie poľských Židov, ktoré sa už nebude dať prehliadnuť ani medzi panelákmi, ktoré tu po vojne vyrástli – a aj medzi nimi si človek uvedomí, kde vlastne je. Iste, môžeme si vydýchnuť, že to lepšie nakoniec zvíťazilo. Lenže koľko utrpenia to stálo, koľko času muselo uplynúť a koľko ľudí zomrieť... Jediný z veliteľov povstania, čo prežili, Marek Edelman, napísal krásnu knihu: Boh spí. Áno, aj Boh asi musí niekedy spať.
Autor je redaktor Lidových novín a MF DNES
Aby ste zistili, kde vlastne geto stálo, potrebujete špeciálnu mapu. Geto totiž zmizlo. Aj so svojimi obyvateľmi, ktorí sa pred sedemdesiatimi rokmi vzbúrili. Povstali v najbeznádejnejšej, najhrdinskejšej vzbure, akú novodobá Európa zažila. S niekoľkými pištoľami, trochou výbušnín sa niekoľko tisíc mladých Židov rozhodlo nedať svoj život zadarmo. Nedať sa bezmocne zabiť, ale aspoň padnúť v boji či po ňom.
Povstanie je plné neuveriteľných príbehov, smutných a tragických. Neprestane ma fascinovať fotografia zo správy Jurgena Stroopa, generála SS, ktorý s pomocou plameňometov, bojových plynov a nasadenia ťažkej techniky nakoniec židovských povstalcov „slávne“ porazil. Na tej fotografii sú židovské dievčatá, ktoré sa pridali k odboju. A pod fotografiou je popis, že hneď po odfotografovaní boli dievčatá popravené. Na inej fotografii sú ľudia, ktorých nacisti vyhnali z ich podzemných úkrytov v pivniciach domov. Chlapec a dievča ležia na troskách a s láskou a beznádejou sa k sebe tisnú a objímajú. Koľko im ešte zostáva života?
Stroopa nakoniec vo Varšave sedem rokov po vojne obesili. K sedemdesiatemu výročiu povstania v gete bolo na mieste geta otvorené veľkolepé múzeum histórie poľských Židov, ktoré sa už nebude dať prehliadnuť ani medzi panelákmi, ktoré tu po vojne vyrástli – a aj medzi nimi si človek uvedomí, kde vlastne je. Iste, môžeme si vydýchnuť, že to lepšie nakoniec zvíťazilo. Lenže koľko utrpenia to stálo, koľko času muselo uplynúť a koľko ľudí zomrieť... Jediný z veliteľov povstania, čo prežili, Marek Edelman, napísal krásnu knihu: Boh spí. Áno, aj Boh asi musí niekedy spať.
Autor je redaktor Lidových novín a MF DNES
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.