Využívanie psov pri vyšetrovaní zločinov má veľmi dlhú históriu. Používajú sa najmä na stopovanie, ale dokážu rozpoznať aj to, či nejaký konkrétny človek prišiel do styku s nejakou konkrétnou vecou. To však vedia len niektoré psy a len niekedy.
Psí čuch dokáže občas až neskutočné veci. Špeciálne plemeno bloodhound vie podať výkony, ktoré vyzerajú skoro ako zázraky – napríklad vystopovať konštruktéra bomby aj po jej vybuchnutí. V experimentoch R. Stockhama dokázali tieto psy správne určiť konštruktéra vybuchnutej bomby v 53 prípadoch z 80 (Forensic Science Communications, 6/4, 2004).
Pri takýchto schopnostiach by sme asi očakávali, že psy dokážu pomerne spoľahlivo rozpoznať čuchom predmet, s ktorým prišiel nejaký človek v minulosti do styku. V tejto otázke je však vedecká komunita prekvapujúco zdržanlivá. V mnohých krajinách sa rozpoznávanie pachových stôp psami používalo vo veľkom v 70. a 80. rokoch dvadsiateho storočia, v skutočnosti to však nemalo status naozajstnej vedeckej metódy. Seriózne testy spoľahlivosti sa začali robiť vo väčšom meradle až v 90. rokoch a neviedli k príliš pôsobivým výsledkom. Holandské výskumy G. Schoona ukázali, že úspešnosť psov pri identifikácii predmetu držaného predtým v ruke pokusnou osobou je len okolo 30 percent (Journal of Forensic Sciences, 43/1, 1998).
To však ešte neznamená, že ide o celkom nespoľahlivú metódu. Pri použití špeciálne trénovaných psov plemena bloodhound, ktoré majú asi 60-krát lepší čuch ako nemecké ovčiaky, sa jej úspešnosť môže výrazne zlepšiť. V každom prípade ide o otvorenú otázku, na ktorej sa ešte stále pracuje.
Okrem skúmania spoľahlivosti rozoznávania ľudských pachov psami prebieha neustále aj výskum pôvodu ľudského pachu a jeho individuálnych charakteristík. Je zaujímavé, že o týchto veciach vieme pomerne málo. Existuje napríklad niekoľko teórií pôvodu individuálneho ľudského pachu, ale ani jedna z nich nie je všeobecne prijatá. Vieme veľa o tom, čím je náš pach ovplyvňovaný, od genetiky cez diétu až po prostredie, ale naše porozumenie všetkým týmto vplyvom je ešte stále veľmi neúplné. Vieme tiež, ktoré chemické látky tvoria podstatné ingrediencie nášho pachu, ale aj tu máme veľké medzery. Psy a komáre vedia rozoznávať v našom pachu detaily, na ktoré sú naše analytické metódy zatiaľ krátke. A keďže výcvik komárov je pomerne náročný, sú psy predsa len tým najlepším, čo máme na rozoznávanie pachov k dispozícii.
.rifle
V prípade Cervanová použili vyšetrovatelia a prokuratúra výsledky pachovej skúšky na usvedčenie obžalovaných. Vzhľadom na nepríliš veľkú spoľahlivosť tejto metódy (spomínanú v predchádzajúcich odsekoch), ako aj vzhľadom na nie príliš veľkú spoľahlivosť vyšetrovateľov a prokuratúry pri posudzovaní vedeckých faktov (spomínanú v predchádzajúcich článkoch) sa dá očakávať, že z informácie o týchto pachových skúškach nám toho veľa neprezradia. Ale opak je pravdou.
Keď na súdnom pojednávaní „korunná“ svedkyňa vyhlásila, že v deň zločinu nebola ani pri únose, ani pri znásilnení, ani pri vražde Ľudmily Cervanovej, prokurátorovi sa takmer zrútila celá prácne vybudovaná stavba. Potreboval silou-mocou niečo, čo by aspoň čiastočne vykompenzovalo túto neočakávanú stratu, takže sa rozhodol vyrukovať s pachovými skúškami, ktoré pôvodne v obžalobe vôbec nefigurovali.
A tak sa pred súd dostala písomná správa Miroslava Rožnovského, podľa ktorej pes na základe takzvaných pachových konzerv identifikoval pachové stopy Miloša Kocúra a Romana Brázdu na nohaviciach Ľudmily Cervanovej. Svedok na pojednávaní nebol, a tak mu obhajoba nemohla položiť niektoré celkom prirodzené otázky. Napríklad, aký certifikát má na vykonávanie takejto expertízy a ako vlastne celá expertíza prebehla. Alebo – a to by bola oveľa zaujímavejšia otázka – odkiaľ sa vzali nohavice Ľudmily Cervanovej, ktorej telo sa našlo od pása nadol vyzlečené.
Senát odvolacieho súdu v roku 1983 už odpoveď poznal. Vedel, že išlo o rifle, ktoré sa našli po čine v skrini Ľudmily Cervanovej v jej internátnej izbe. Boli to teda nohavice, ktoré Cervanová v osudný večer na sebe nemala a pachové stopy dvoch obžalovaných sa na ne nemali ako dostať. Odvolací súd sa preto rozhodol pachové stopy ako dôkaz odmietnuť. Ale to bola škoda. Veď išlo predsa o úplne jasný dôkaz. Pachové skúšky vypovedali o páchateľoch celkom jednoznačne. Akurát, že nie o páchateľoch vraždy Ľudmily Cervanovej, ale o páchateľoch celkom iného trestného činu.
.tričko-pulóver a blúza
To však ešte nie je o pachových skúškach všetko. Ďalší famózny kúsok predviedli vyšetrovatelia a prokurátor v prípade korunnej svedkyne, ktorú obžalovali z dvojnásobného krivého svedectva. Prečo dvojnásobného? Nuž, to bolo takto:
Keď Vieru Zimákovú-Vozárovú zadržali po n-tý raz v júni roku 1981, dostali z nej počas dvoch dní „spontánne“ svedectvo o únose, znásilnení a vražde spáchaných pred piatimi rokmi dňa 9. 7. 1976. Na základe tohto svedectva ju pustili späť k jej dojčenému dieťaťu. O štyri mesiace však prišla s dôkazom, že v inkriminovaný deň nemohla byť v Bratislave. Tým dôkazom bolo potvrdenie jej účasti na splave Hrona vydané Lekárskou fakultou UK. Toto potvrdenie odovzdala vyšetrovateľom a oznámila im, že alibi jej môže potvrdiť tridsať svedkov.
Vyšetrovatelia a dozorujúci prokurátor to kvalifikovali ako krivé svedectvo, takže ju na tri týždne zavreli a späť k dieťaťu ju pustili, až keď súhlasila s takouto geniálnou myšlienkou: bola síce na splave, ale v onen deň sa večer nebadane vytratila, stopom sa odviezla vyše 150 km do Bratislavy, kde sa zúčastnila diskotéky, únosu, hromadného znásilnenia, vraždy, a potom rýchlo autom späť na splav, aby ráno bola v stane ako keby nič. Túto donebavolajúcu absurdnosť potom poctivo potvrdila vo všetkých fázach prípravného konania. To, že zo splavu nikam neodišla, opäť zopakovala až priamo na súdnom pojednávaní a s najväčšou pravdepodobnosťou tým zachránila tri alebo štyri ľudské životy. Bez jej „korunného“ svedectva totiž prokurátor a sudcovia zas až tak vysoko rúbať nemohli. Nuž a táto jej výpoveď pred súdom bola kvalifikovaná ako druhé krivé svedectvo.
Vo februári nasledujúceho roku ju obvodný súd v Bratislave odsúdil na dva a pol roka, proti čomu sa odvolala. Obžaloba sa zrejme obávala, že odvolací súd by sa mohol zaujímať o to, prečo sa v prvom „spontánnom“ svedectve nevyskytuje ani len zmienka o splave a namiesto toho je tam množstvo detailov, ktoré nezmyselnej verzii s nočným výletom zo splavu do Bratislavy a späť úplne odporujú. A tak sa prokurátor rozhodol priniesť celkom nový materiálny dôkaz, ktorý sa v prvostupňovom pojednávaní vôbec neobjavil.
Reč je, samozrejme, o pachovej skúške. Príslušná pasáž z uznesenia mestského súdu v Bratislave z 6. 4.1983 stojí za doslovný citát: „Rovnako i pachová totožnosť zistená u obžalovanej Vozárovej s pachmi trička – pulóvra a blúzy zavraždenej Ľ. Cervanovej svedčia o tom, že obžalovaná s touto v styku bola a teda že v dňoch 6.10.1981 a 23. 8.1982 vypovedala ako svedkyňa krivo.“
Takže moment. Telo Ľudmily Cervanovej naozaj našli oblečené v blúze a pulóvri. To však znamená, že v procese s údajnými vrahmi boli vyšetrovatelia odkázaní na porovnávanie pachových stôp z riflí, ktoré na mieste činu určite neboli, a v procese s údajnou krivou svedkyňou mali zrazu k dispozícii šaty, v ktorých našli telo. To ako ide dohromady? Čo za hru to hrali vyšetrovatelia a prokuratúra? Niečo smrdí v štáte slovenskom. A veruže netreba psov na to, aby sme zdroj toho smradu celkom jednoznačne identifikovali.
Psí čuch dokáže občas až neskutočné veci. Špeciálne plemeno bloodhound vie podať výkony, ktoré vyzerajú skoro ako zázraky – napríklad vystopovať konštruktéra bomby aj po jej vybuchnutí. V experimentoch R. Stockhama dokázali tieto psy správne určiť konštruktéra vybuchnutej bomby v 53 prípadoch z 80 (Forensic Science Communications, 6/4, 2004).
Pri takýchto schopnostiach by sme asi očakávali, že psy dokážu pomerne spoľahlivo rozpoznať čuchom predmet, s ktorým prišiel nejaký človek v minulosti do styku. V tejto otázke je však vedecká komunita prekvapujúco zdržanlivá. V mnohých krajinách sa rozpoznávanie pachových stôp psami používalo vo veľkom v 70. a 80. rokoch dvadsiateho storočia, v skutočnosti to však nemalo status naozajstnej vedeckej metódy. Seriózne testy spoľahlivosti sa začali robiť vo väčšom meradle až v 90. rokoch a neviedli k príliš pôsobivým výsledkom. Holandské výskumy G. Schoona ukázali, že úspešnosť psov pri identifikácii predmetu držaného predtým v ruke pokusnou osobou je len okolo 30 percent (Journal of Forensic Sciences, 43/1, 1998).
To však ešte neznamená, že ide o celkom nespoľahlivú metódu. Pri použití špeciálne trénovaných psov plemena bloodhound, ktoré majú asi 60-krát lepší čuch ako nemecké ovčiaky, sa jej úspešnosť môže výrazne zlepšiť. V každom prípade ide o otvorenú otázku, na ktorej sa ešte stále pracuje.
Okrem skúmania spoľahlivosti rozoznávania ľudských pachov psami prebieha neustále aj výskum pôvodu ľudského pachu a jeho individuálnych charakteristík. Je zaujímavé, že o týchto veciach vieme pomerne málo. Existuje napríklad niekoľko teórií pôvodu individuálneho ľudského pachu, ale ani jedna z nich nie je všeobecne prijatá. Vieme veľa o tom, čím je náš pach ovplyvňovaný, od genetiky cez diétu až po prostredie, ale naše porozumenie všetkým týmto vplyvom je ešte stále veľmi neúplné. Vieme tiež, ktoré chemické látky tvoria podstatné ingrediencie nášho pachu, ale aj tu máme veľké medzery. Psy a komáre vedia rozoznávať v našom pachu detaily, na ktoré sú naše analytické metódy zatiaľ krátke. A keďže výcvik komárov je pomerne náročný, sú psy predsa len tým najlepším, čo máme na rozoznávanie pachov k dispozícii.
.rifle
V prípade Cervanová použili vyšetrovatelia a prokuratúra výsledky pachovej skúšky na usvedčenie obžalovaných. Vzhľadom na nepríliš veľkú spoľahlivosť tejto metódy (spomínanú v predchádzajúcich odsekoch), ako aj vzhľadom na nie príliš veľkú spoľahlivosť vyšetrovateľov a prokuratúry pri posudzovaní vedeckých faktov (spomínanú v predchádzajúcich článkoch) sa dá očakávať, že z informácie o týchto pachových skúškach nám toho veľa neprezradia. Ale opak je pravdou.
Keď na súdnom pojednávaní „korunná“ svedkyňa vyhlásila, že v deň zločinu nebola ani pri únose, ani pri znásilnení, ani pri vražde Ľudmily Cervanovej, prokurátorovi sa takmer zrútila celá prácne vybudovaná stavba. Potreboval silou-mocou niečo, čo by aspoň čiastočne vykompenzovalo túto neočakávanú stratu, takže sa rozhodol vyrukovať s pachovými skúškami, ktoré pôvodne v obžalobe vôbec nefigurovali.
A tak sa pred súd dostala písomná správa Miroslava Rožnovského, podľa ktorej pes na základe takzvaných pachových konzerv identifikoval pachové stopy Miloša Kocúra a Romana Brázdu na nohaviciach Ľudmily Cervanovej. Svedok na pojednávaní nebol, a tak mu obhajoba nemohla položiť niektoré celkom prirodzené otázky. Napríklad, aký certifikát má na vykonávanie takejto expertízy a ako vlastne celá expertíza prebehla. Alebo – a to by bola oveľa zaujímavejšia otázka – odkiaľ sa vzali nohavice Ľudmily Cervanovej, ktorej telo sa našlo od pása nadol vyzlečené.
Senát odvolacieho súdu v roku 1983 už odpoveď poznal. Vedel, že išlo o rifle, ktoré sa našli po čine v skrini Ľudmily Cervanovej v jej internátnej izbe. Boli to teda nohavice, ktoré Cervanová v osudný večer na sebe nemala a pachové stopy dvoch obžalovaných sa na ne nemali ako dostať. Odvolací súd sa preto rozhodol pachové stopy ako dôkaz odmietnuť. Ale to bola škoda. Veď išlo predsa o úplne jasný dôkaz. Pachové skúšky vypovedali o páchateľoch celkom jednoznačne. Akurát, že nie o páchateľoch vraždy Ľudmily Cervanovej, ale o páchateľoch celkom iného trestného činu.
| Pre bystré hlavy: .pri vyšetrovaní v roku 1976 bol hlavným podozrivým z únosu a vraždy Ľudmily Cervanovej Ján Hrmo. Čo myslíte, čo hovorili pachové skúšky v jeho prípade? (Správna odpoveď: Správa ZNB hl. m. Bratislavy a Zs. Kraja, číslo VB-689/10-1976 zo dňa 28. 9. 1976 o Jánovi Hrmovi a ďalších dvoch obvinených hovorí: „Ďalej im boli odňaté pachové stopy a porovnané s pachovými stopami zaistenými na veciach nájdených v okolí miesta činu vraždy Cervanovej. Ako služobný pes na SVB Bratislava, tak i dvaja služobní psi na SVB Brno potvrdzujú zhodnosť pachových stôp so stopami odňatými Jánovi Hrmovi.“ V kauze Cervanová platilo od samého začiatku, že kto chce človeka biť, psa si nájde.) .čo vyplýva z predpokladu, že Viera Zimáková-Vozárová hovorí pravdu a zo splavu sa nevzdialila? (Správna odpoveď: Z tohto predpokladu vyplýva, že sa buď zbláznila a celú konštrukciu s odchodom z Revíšťskeho Podzámčia do Bratislavy a späť si vymyslela, čím sa nesmierne poškodila, alebo že jej túto konštrukciu nanútili vyšetrovatelia a dozorujúci prokurátor, čím spáchali niekoľko mimoriadne závažných trestných činov. A keď už sme menovali obžalovaných, hádam bude správne menovať aj druhú stranu. Za všetkých spomeňme aspoň vyšetrovateľa Vladimíra Lamačku a prokurátora Milana Valašíka.) .podľa rozsudku z 23. 2. 1983 prejavila Viera Zimáková-Vozárová „charakterové narušenie a slabé morálne kvality“. Je to výstižná charakteristika tejto ženy? (Správna odpoveď: S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou je to úplne nesprávna charakteristika. Pani Viera Zimáková-Vozárová ukázala taký pevný charakter a také silné morálne kvality, aké sa vidia len zriedka. Urobila niečo, čo by väčšina z nás nikdy nedokázala. A za to si zaslúži skutočnú úctu a vďaku. Nielen tých siedmich Nitranov – nás všetkých. |
To však ešte nie je o pachových skúškach všetko. Ďalší famózny kúsok predviedli vyšetrovatelia a prokurátor v prípade korunnej svedkyne, ktorú obžalovali z dvojnásobného krivého svedectva. Prečo dvojnásobného? Nuž, to bolo takto:
Keď Vieru Zimákovú-Vozárovú zadržali po n-tý raz v júni roku 1981, dostali z nej počas dvoch dní „spontánne“ svedectvo o únose, znásilnení a vražde spáchaných pred piatimi rokmi dňa 9. 7. 1976. Na základe tohto svedectva ju pustili späť k jej dojčenému dieťaťu. O štyri mesiace však prišla s dôkazom, že v inkriminovaný deň nemohla byť v Bratislave. Tým dôkazom bolo potvrdenie jej účasti na splave Hrona vydané Lekárskou fakultou UK. Toto potvrdenie odovzdala vyšetrovateľom a oznámila im, že alibi jej môže potvrdiť tridsať svedkov.
Vyšetrovatelia a dozorujúci prokurátor to kvalifikovali ako krivé svedectvo, takže ju na tri týždne zavreli a späť k dieťaťu ju pustili, až keď súhlasila s takouto geniálnou myšlienkou: bola síce na splave, ale v onen deň sa večer nebadane vytratila, stopom sa odviezla vyše 150 km do Bratislavy, kde sa zúčastnila diskotéky, únosu, hromadného znásilnenia, vraždy, a potom rýchlo autom späť na splav, aby ráno bola v stane ako keby nič. Túto donebavolajúcu absurdnosť potom poctivo potvrdila vo všetkých fázach prípravného konania. To, že zo splavu nikam neodišla, opäť zopakovala až priamo na súdnom pojednávaní a s najväčšou pravdepodobnosťou tým zachránila tri alebo štyri ľudské životy. Bez jej „korunného“ svedectva totiž prokurátor a sudcovia zas až tak vysoko rúbať nemohli. Nuž a táto jej výpoveď pred súdom bola kvalifikovaná ako druhé krivé svedectvo.
Vo februári nasledujúceho roku ju obvodný súd v Bratislave odsúdil na dva a pol roka, proti čomu sa odvolala. Obžaloba sa zrejme obávala, že odvolací súd by sa mohol zaujímať o to, prečo sa v prvom „spontánnom“ svedectve nevyskytuje ani len zmienka o splave a namiesto toho je tam množstvo detailov, ktoré nezmyselnej verzii s nočným výletom zo splavu do Bratislavy a späť úplne odporujú. A tak sa prokurátor rozhodol priniesť celkom nový materiálny dôkaz, ktorý sa v prvostupňovom pojednávaní vôbec neobjavil.
Reč je, samozrejme, o pachovej skúške. Príslušná pasáž z uznesenia mestského súdu v Bratislave z 6. 4.1983 stojí za doslovný citát: „Rovnako i pachová totožnosť zistená u obžalovanej Vozárovej s pachmi trička – pulóvra a blúzy zavraždenej Ľ. Cervanovej svedčia o tom, že obžalovaná s touto v styku bola a teda že v dňoch 6.10.1981 a 23. 8.1982 vypovedala ako svedkyňa krivo.“
Takže moment. Telo Ľudmily Cervanovej naozaj našli oblečené v blúze a pulóvri. To však znamená, že v procese s údajnými vrahmi boli vyšetrovatelia odkázaní na porovnávanie pachových stôp z riflí, ktoré na mieste činu určite neboli, a v procese s údajnou krivou svedkyňou mali zrazu k dispozícii šaty, v ktorých našli telo. To ako ide dohromady? Čo za hru to hrali vyšetrovatelia a prokuratúra? Niečo smrdí v štáte slovenskom. A veruže netreba psov na to, aby sme zdroj toho smradu celkom jednoznačne identifikovali.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.