Na vernisáž výstavy Múzeum dizajnu, prosím v galérii Satelit prišlo toľko ľudí, ako keby na nej vystavovali nejakého Picassa, prípadne ako keby sa roznieslo, že hneď po slávnostnom otvorení bude výdatné občerstvenie. V skutočnosti boli vystavené staré telefóny, rádiá či televízory a pohár vína bol len na symbolický prípitok. Napriek tomu bolo otvorenie tejto zaujímavej výstavy dôležitou udalosťou. Športový komentátor by povedal, že sa „prepisovala história.”
.čo zakladal Antonín Hořejš
V skutočnosti históriu netreba prepisovať, stačí ju písať. Ani nie tak slovami, ako konkrétnym konaním. Tak napríklad Antonín Hořejš. Narodil sa v roku 1889, bol muzikológ, venoval sa divadelnej a výtvarnej kritike, písal do novín a okrem toho všetkého bol aj konateľom Obchodnej a priemyselnej komory. Žil v Bratislave, vyučoval na Škole umeleckých remesiel (ŠUR) a v roku 1928, pri príležitosti desiateho výročia vzniku ČSR, spolu s kolegami inicioval založenie múzea, ktoré malo byť „ústavom pre štúdium dejín umeleckého remesla a priemyslu, menovite domáceho, bez časového obmedzenia, a slúžiť má remeslám a priemyslu všetkých odvetví.” Antonín Hořejš to mal premyslené. Ako píše Zuzana Šidlíková v článku Umeleckopriemyselné múzeum na Slovensku v roku 1928? uverejnenom v časopise Designum 2/2010 (z tohto článku pochádzajú aj citáty Antonína Hořejša), plánoval v prvých troch až piatich rokoch budovať zbierku a následne riešiť výstavbu múzea a inštaláciu vyzbieraných predmetov vo verejne prístupných priestoroch. Premyslené mal financovanie (okrem fondu komory malo prispieť ministerstvo školstva a obchodu, zemská správa, mesto Bratislava, priemyselné podniky, banky a súkromné osoby) aj organizačnú štruktúru múzea, vedeného kuratóriom, v ktorom okrem zástupcov štátu a mesta pôsobili viacerí významní pedagógovia (napríklad zakladateľ ŠUR Josef Vydra alebo profesor Houdek), architekti (Fridrich Weinwurm a Jiří Grossmann), riaditelia firiem Sandrik a Coburg-Mennesman, ako aj kníhtlačiar Roháček. Samotný Antonín Hořejš sa stal tajomníkom kuratória. Hoci to Hořejš a jeho kolegovia netušili, to, o čo im išlo, bol dnes tak módny „kreatívny priemysel”.
V októbri 1931 v žiadosti na bratislavské Mestské zastupiteľstvo kuratórium konštatovalo, že „zhromaždilo už značné sbierky, ktoré sú neustále doplňované a už v 1932 počne múzeum oplatňovať svoj výchovný vliv vo verejnosti poriadaním výstav.” Z neznámych dôvodov však k tomu nedošlo. Múzeum nevzniklo a vyzbierané predmety sa stratili.
.čo zakladá Združenie 84
„Na celom Slovensku nemáme dosiaľ vybudované žiadne múzeum, ktoré by sa zaoberalo špeciálne umeleckým priemyslom a malo vlyv na zušľachtenie výroby na Slovensku a tým pomáhalo priemyslu, živnostiam a obchodu Slovenska k rozvoju. V Česku, na Morave aj v Sliezsku každé väčšie mesto má umelecko-priemyselné múzeum a keď nemá špeciálne umelecko-priemyslené múzeum, je aspoň v múzeu oddelenie, určené výhradne umeleckému priemyslu, ktoré potom ovlyvňuje celý okolitý kraj. Na Slovensku, bohužiaľ, ani toto neexistuje,” píše sa v správe Obchodnej a priemyselnej komory v súvislosti s potrebou umeleckopriemyselného múzea koncom 20. rokov. Odvtedy sa Slovenskom prehnala jedna vojna, dve totality, jedna okupácia bratskou armádou, jedna Nežná revolúcia a 23 rokov slobody, no situácia sa nezmenila.
Je preto pochopiteľné, že keď sa v novembri 2012 dali dokopy ľudia, ktorým inštitúcia, mapujúca slovenský dizajn a s ním súvisiace disciplíny (architektúra, úžitkové umenie, fotografia, nové médiá), celkom vedome nadviazali na aktivity Antonína Hořejša spred 84 rokov a založili Združenie 84.
Kľúčovým človekom bol (a stále je) grafik, pedagóg, historik slovenského grafického dizajnu, publicista a neúnavný iniciátor Ľubomír Longauer. Roky zbieral historické artefakty slovenského grafického dizajnu, inšpiroval autorov a dedičov na nezištné dary, presviedčal štátnych úradníkov, novinárov, kunsthistorikov a umelcov o dôležitosti vytvorenia múzea dizajnu. „Robíme to tak ako farár Andrej Kmeť, keď zakladal Slovenské národné múzeum,” hovoril. „Hľadáme, zbierame, archivujeme. Sami a za vlastné prostriedky.” Longauer okolo seba vytvoril tím mladších spolupracovníkov, ktorý úzko spolupracuje so Slovenským centrom dizajnu. Toto sa v roku 2012 stalo zbierkotvornou inštitúciou a od ministerstva kultúry dostalo do prenájmu časť Hurbanových kasární (predbežne do roku 2016).
„Začneme v podkroví a postupne dôjdeme až na prízemie,” hovorí Ľubomír Longauer, keď nás spolu s kunsthistoričkou Máriou Riškovou a grafickým dizajnérom Robertom Paršom vítajú v jedno slnečné predpoludnie v Hurbanových kasárňach. „Je to ako Národ sobě,” hovorí Ľubo Longauer kráčajúc po schodoch. „Ľudia prichádzajú a nosia nám plagáty, obálky kníh, staré telefóny či vysávače.” Podkrovie je prázdne a zatiaľ nevyužité. Je stavebne upravené, veľké, izolované, čisté, klimatizované. V centre Bratislavy. Keď tu sídlila armáda, konali sa tu pravdepodobne „kultúrne akcie”. Niet dôvodu, aby tu nemohli byť výstavy či menšie koncerty.
O poschodie nižšie nás Ľubo Longauer sprevádza históriou slovenského grafického dizajnu. Od áut a vlakov Jozefa Vlčeka (tvorcu známok a bankoviek slovenského štátu) cez kaligrafické zázraky Miroslava Cipára a originály plagátov Svetozára Mydla až k študentským prácam mladšej generácie slovenských výtvarníkov. Ľubo vyťahuje jeden šuplík za druhým. „Napíš, že potrebujeme šuplíky! Veľa šuplíkov!” svojím hlbokým hlasom prehovára do duše autorovi týchto riadkov. Na prvom poschodí vstupujeme do miestností plných rádií, vysávačov, stoličiek, kuchynských strojov, telefónov. Objavujem lampu, akú sme mali v izbe, keď som chodil do škôlky. Aj veľké, drevené rádio, z ktorého sme počúvali rozprávky a písací stroj, na akom otec písal listy. Aj mixer, aký sme ešte donedávna mali v kuchyni. Teda predmety, ktoré boli najprv samozrejmou súčasťou nášho sveta, potom sa zmenili na kulisy spomienok a keby ich dnes niekto systematicky nezbieral, definitívne by s nami a s našimi spomienkami odišli. Nehovoriac o tom, že každý z tých predmetov má svojho autora, mnohé z nich majú svoje príbehy a všetky spolu sú zrkadlom doby, v ktorej vznikli. Práve preto je iniciatíva Združenia 84 a Slovenského centra dizajnu taká dôležitá. Na udržanie pamäti.
.stačí aby vzniklo
Končíme na prízemí v galérii Satelit. Mária Rišková nám ukazuje vystavené artefakty, rozpráva ich príbehy. Magnetofón, aký používali eštébáci pri výsluchoch. Prvý televízor, vyrobený podľa návrhu slovenského dizajnéra (televízor sa volá Oravan, dizájnér Viktor Knotek). Plagáty na Jakubiskove filmy, ktoré nikdy neviseli, lebo tie filmy sa nedostali do distribúcie. Televízne titulky od Pavla Blaža. Plagáty na Bratislavské hudobné slávnosti od Miroslava Cipára. Až po počítačovú hru Train Station od slovenských vývojárov a dizajnérov Pixel Federation. A cez okná vidíme autá, električky a trolejbusy na Kollárovom námestí. Zatiaľ sú samozrejmosťou, o niekoľko rokov budú nostalgickou spomienkou a o ďalších pár rokov budú v múzeu dizajnu. Teda ak vznikne. Zbierky postupne rastú, prvá výstava je hojne navštevovaná, pár ľudí s veľkým nadšením pracujúcich na malý úväzok sa o zbierky stará. Ešte treba dať múzeu definitívne priestory (tie v Hurbanových kasárňach sú preň ideálne) a doriešiť administratívne záležitosti. Múzeum dizajnu už fakticky existuje. Zostáva len, aby oficiálne vzniklo. Potrebujeme ho rovnako ako národnú galériu, národnú knižnicu či národné múzeum.
“Nie sme len potomkami, ktorí majú povinosť zachovať dedičstvo, ale i predkami niekoho, komu ho máme odovzdať,” hovorí Ľubomír Longauer na vernisáži výstavy Múzeum dizajnu, prosím, ktorú si v galérii Satelit môžete pozrieť do konca apríla.
.čo zakladal Antonín Hořejš
V skutočnosti históriu netreba prepisovať, stačí ju písať. Ani nie tak slovami, ako konkrétnym konaním. Tak napríklad Antonín Hořejš. Narodil sa v roku 1889, bol muzikológ, venoval sa divadelnej a výtvarnej kritike, písal do novín a okrem toho všetkého bol aj konateľom Obchodnej a priemyselnej komory. Žil v Bratislave, vyučoval na Škole umeleckých remesiel (ŠUR) a v roku 1928, pri príležitosti desiateho výročia vzniku ČSR, spolu s kolegami inicioval založenie múzea, ktoré malo byť „ústavom pre štúdium dejín umeleckého remesla a priemyslu, menovite domáceho, bez časového obmedzenia, a slúžiť má remeslám a priemyslu všetkých odvetví.” Antonín Hořejš to mal premyslené. Ako píše Zuzana Šidlíková v článku Umeleckopriemyselné múzeum na Slovensku v roku 1928? uverejnenom v časopise Designum 2/2010 (z tohto článku pochádzajú aj citáty Antonína Hořejša), plánoval v prvých troch až piatich rokoch budovať zbierku a následne riešiť výstavbu múzea a inštaláciu vyzbieraných predmetov vo verejne prístupných priestoroch. Premyslené mal financovanie (okrem fondu komory malo prispieť ministerstvo školstva a obchodu, zemská správa, mesto Bratislava, priemyselné podniky, banky a súkromné osoby) aj organizačnú štruktúru múzea, vedeného kuratóriom, v ktorom okrem zástupcov štátu a mesta pôsobili viacerí významní pedagógovia (napríklad zakladateľ ŠUR Josef Vydra alebo profesor Houdek), architekti (Fridrich Weinwurm a Jiří Grossmann), riaditelia firiem Sandrik a Coburg-Mennesman, ako aj kníhtlačiar Roháček. Samotný Antonín Hořejš sa stal tajomníkom kuratória. Hoci to Hořejš a jeho kolegovia netušili, to, o čo im išlo, bol dnes tak módny „kreatívny priemysel”.
V októbri 1931 v žiadosti na bratislavské Mestské zastupiteľstvo kuratórium konštatovalo, že „zhromaždilo už značné sbierky, ktoré sú neustále doplňované a už v 1932 počne múzeum oplatňovať svoj výchovný vliv vo verejnosti poriadaním výstav.” Z neznámych dôvodov však k tomu nedošlo. Múzeum nevzniklo a vyzbierané predmety sa stratili.
.čo zakladá Združenie 84
„Na celom Slovensku nemáme dosiaľ vybudované žiadne múzeum, ktoré by sa zaoberalo špeciálne umeleckým priemyslom a malo vlyv na zušľachtenie výroby na Slovensku a tým pomáhalo priemyslu, živnostiam a obchodu Slovenska k rozvoju. V Česku, na Morave aj v Sliezsku každé väčšie mesto má umelecko-priemyselné múzeum a keď nemá špeciálne umelecko-priemyslené múzeum, je aspoň v múzeu oddelenie, určené výhradne umeleckému priemyslu, ktoré potom ovlyvňuje celý okolitý kraj. Na Slovensku, bohužiaľ, ani toto neexistuje,” píše sa v správe Obchodnej a priemyselnej komory v súvislosti s potrebou umeleckopriemyselného múzea koncom 20. rokov. Odvtedy sa Slovenskom prehnala jedna vojna, dve totality, jedna okupácia bratskou armádou, jedna Nežná revolúcia a 23 rokov slobody, no situácia sa nezmenila.
Je preto pochopiteľné, že keď sa v novembri 2012 dali dokopy ľudia, ktorým inštitúcia, mapujúca slovenský dizajn a s ním súvisiace disciplíny (architektúra, úžitkové umenie, fotografia, nové médiá), celkom vedome nadviazali na aktivity Antonína Hořejša spred 84 rokov a založili Združenie 84.
Kľúčovým človekom bol (a stále je) grafik, pedagóg, historik slovenského grafického dizajnu, publicista a neúnavný iniciátor Ľubomír Longauer. Roky zbieral historické artefakty slovenského grafického dizajnu, inšpiroval autorov a dedičov na nezištné dary, presviedčal štátnych úradníkov, novinárov, kunsthistorikov a umelcov o dôležitosti vytvorenia múzea dizajnu. „Robíme to tak ako farár Andrej Kmeť, keď zakladal Slovenské národné múzeum,” hovoril. „Hľadáme, zbierame, archivujeme. Sami a za vlastné prostriedky.” Longauer okolo seba vytvoril tím mladších spolupracovníkov, ktorý úzko spolupracuje so Slovenským centrom dizajnu. Toto sa v roku 2012 stalo zbierkotvornou inštitúciou a od ministerstva kultúry dostalo do prenájmu časť Hurbanových kasární (predbežne do roku 2016).
„Začneme v podkroví a postupne dôjdeme až na prízemie,” hovorí Ľubomír Longauer, keď nás spolu s kunsthistoričkou Máriou Riškovou a grafickým dizajnérom Robertom Paršom vítajú v jedno slnečné predpoludnie v Hurbanových kasárňach. „Je to ako Národ sobě,” hovorí Ľubo Longauer kráčajúc po schodoch. „Ľudia prichádzajú a nosia nám plagáty, obálky kníh, staré telefóny či vysávače.” Podkrovie je prázdne a zatiaľ nevyužité. Je stavebne upravené, veľké, izolované, čisté, klimatizované. V centre Bratislavy. Keď tu sídlila armáda, konali sa tu pravdepodobne „kultúrne akcie”. Niet dôvodu, aby tu nemohli byť výstavy či menšie koncerty.
O poschodie nižšie nás Ľubo Longauer sprevádza históriou slovenského grafického dizajnu. Od áut a vlakov Jozefa Vlčeka (tvorcu známok a bankoviek slovenského štátu) cez kaligrafické zázraky Miroslava Cipára a originály plagátov Svetozára Mydla až k študentským prácam mladšej generácie slovenských výtvarníkov. Ľubo vyťahuje jeden šuplík za druhým. „Napíš, že potrebujeme šuplíky! Veľa šuplíkov!” svojím hlbokým hlasom prehovára do duše autorovi týchto riadkov. Na prvom poschodí vstupujeme do miestností plných rádií, vysávačov, stoličiek, kuchynských strojov, telefónov. Objavujem lampu, akú sme mali v izbe, keď som chodil do škôlky. Aj veľké, drevené rádio, z ktorého sme počúvali rozprávky a písací stroj, na akom otec písal listy. Aj mixer, aký sme ešte donedávna mali v kuchyni. Teda predmety, ktoré boli najprv samozrejmou súčasťou nášho sveta, potom sa zmenili na kulisy spomienok a keby ich dnes niekto systematicky nezbieral, definitívne by s nami a s našimi spomienkami odišli. Nehovoriac o tom, že každý z tých predmetov má svojho autora, mnohé z nich majú svoje príbehy a všetky spolu sú zrkadlom doby, v ktorej vznikli. Práve preto je iniciatíva Združenia 84 a Slovenského centra dizajnu taká dôležitá. Na udržanie pamäti.
.stačí aby vzniklo
Končíme na prízemí v galérii Satelit. Mária Rišková nám ukazuje vystavené artefakty, rozpráva ich príbehy. Magnetofón, aký používali eštébáci pri výsluchoch. Prvý televízor, vyrobený podľa návrhu slovenského dizajnéra (televízor sa volá Oravan, dizájnér Viktor Knotek). Plagáty na Jakubiskove filmy, ktoré nikdy neviseli, lebo tie filmy sa nedostali do distribúcie. Televízne titulky od Pavla Blaža. Plagáty na Bratislavské hudobné slávnosti od Miroslava Cipára. Až po počítačovú hru Train Station od slovenských vývojárov a dizajnérov Pixel Federation. A cez okná vidíme autá, električky a trolejbusy na Kollárovom námestí. Zatiaľ sú samozrejmosťou, o niekoľko rokov budú nostalgickou spomienkou a o ďalších pár rokov budú v múzeu dizajnu. Teda ak vznikne. Zbierky postupne rastú, prvá výstava je hojne navštevovaná, pár ľudí s veľkým nadšením pracujúcich na malý úväzok sa o zbierky stará. Ešte treba dať múzeu definitívne priestory (tie v Hurbanových kasárňach sú preň ideálne) a doriešiť administratívne záležitosti. Múzeum dizajnu už fakticky existuje. Zostáva len, aby oficiálne vzniklo. Potrebujeme ho rovnako ako národnú galériu, národnú knižnicu či národné múzeum.
“Nie sme len potomkami, ktorí majú povinosť zachovať dedičstvo, ale i predkami niekoho, komu ho máme odovzdať,” hovorí Ľubomír Longauer na vernisáži výstavy Múzeum dizajnu, prosím, ktorú si v galérii Satelit môžete pozrieť do konca apríla.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.