FILM Exponáty alebo príbehy z kaštieľa (Réžia: Palo Korec Slovensko, 2013)
V minulosti si ľudia k svojim dedinským domcom prilepovali malú chalúpku – aby v nej doopatrovali svoje starenky a starčekov. Dnes si ľudia zriaďujú veľké budovy ďaleko od svojich domovov, aby v nich odložili starobou a inými neduhmi postihnutých členov spoločnosti. Taká je doba. Takí sme. Dožívať sa má, ak je to čo len trochu možné, uprostred blízkych ľudí. O jednej takej „odkladacej“ budove, bývalom stupavskom kaštieli, a najmä o jeho obyvateľoch – zväčša nedobrovoľných – rozpráva aj dokumentárny film Pala Korca: defilé niekoľkých úsporne vyrozprávaných životných príbehov, ktorých osud sa blíži naplneniu. Samota a neprístojnosť prostredia, kde prežívajú, kričí z každého kúta; snov je menej, ako je pre človeka zdravé; našťastie, humor celkom nechýba. Korec svoje „exponáty“ navliekal na filmovú šnúrku ako koráliky, nebál sa obrazového ozvláštňovania a výrazného hudobnoruchového sprievodu. Je to vlastne pekný film (hoci často nie o pekných veciach). Neprináša síce objavné posolstvá, ale vraví sa, že opakovanie (starých právd) je matkou múdrosti.
.zuzana Mojžišová
DIVADLO Macbeth – Hra o bastardoch (LAB VŠMU Bratislava)
Vysokoškolské divadlo LAB zinscenovalo na bratislavskej VŠMU Shakespearovu tragédiu Macbeth s podtitulom Hra o bastardoch. V inscenácii režiséra Tomáša Procházku nie je hnacím motorom hlavného hrdinu primárne túžba po moci, ale vnútorný konflikt, súvisiaci s nedostatkom mužnosti, ktorý vyplýva z rodových stereotypov. Inscenačnému kľúču nahráva aj obsadenie titulnej postavy Macbetha štíhlym Šimonom Ferstlom, ktorý ostro kontrastuje so svalnatými postavami ostatných hercov – bojovníkov. Opulentná réžia dáva vyniknúť aj hororovej stránke predlohy. Krvavé jatky striedajú svetlom rezané bojiskové scény, expresívne výrazy čarodejníc a monumentálna operná hudba. Najprirodzenejší výkon predvádza Matúš Kvietik v postave kráľa Duncana. Choreografická stránka inscenácie obsahuje aj prvky japonského tanca Butó, ktorý pracuje s pamäťou tela a prostredníctvom nej zobrazuje archetypálne spomienky, zakotvené v DNA.
.peter Scherhaufer
HUDBA Yeah Yeah Yeahs: Mosquito (Intescope)
Nový album Newyorčanov Yeah Yeah Yeahs prekvapuje trocha zvláštnym coverartom na novom albume a nemenej vás prekvapí i svojím obsahom. Od svojho lo-fi debutu urobili už i na predchádzajúcich dvoch doskách veľký skok vo zvuku. Po štyroch rokoch sú tu opäť s niečím originálnym a neopozeraným. Mix rock and rollu a elektroniky nie je, samozrejme, ničím novým, no ich piesne, aranž, zvuk a drzo-nežný prejav ich frontmanky Karen O sa opäť stáva zárukou zážitku, ktorý spadá do kategórie tých lepších. Skutočne pestrá škála zvukov, ktoré sú súčasťou výborne napísaných piesní so skvelou produkciou. Mosquito je jednoducho rozmanitá a členitá skladačka. Piesne neplynú ako rovný príval vody, dynamicky sa menia. Chvíľu pokojne plynú, aby nás neskôr strhol silnejší prúd. Album, ktorý sa nezunuje a dá sa doň ponoriť až nad uši.
.renat Khallo
HUDBA Eric Clapton: Old Sock (Surfdog/Duck/Universal)
Názov Old Sock (Stará ponožka) môžeme brať ako sebairóniu, ktorú na seba ušil Eric Clapton, legendárny britský gitarista, ktorý v marci oslávil 68 rokov. No keď si pustíte nový album, zistíte, že nehovorí nič o jeho veku, ale predovšetkým je Claptonovým holdom starej hudbe. Niekdajší gitarový boh sa tentoraz pustil do tradicionálov, z ktorých mnohé počul ešte ako dieťa, pričom vybral napríklad folkovú Goodnight Irene, džezovú Our Love Is Hear To Stay alebo ragtimovú All Of Me, na ktorej skvelo sekunduje Paul McCartney. Malým vrcholom je Moorova Still Got The Blues, pôvodne sprofanovaná a obohraná pieseň, ktorej dal Clapton krásny, staromódne komorný ráz. Celkovo je Old Sock podobný ako ostatné Claptonove albumy, ktoré si držia svoju úroveň, ale predsa znejú trochu papučovo. To však starej ponožke, akou je Clapton, predsa nemôžeme vyčítať.
.pb
HUDBA Lonesome Wyatt and the Holy Spooks: Ghost Ballads (Tribulation)
Zo všetkých tých tisícov vynikajúcich skupín, ktoré počas hudobnej histórie vznikli, sa stala známa možno jedna stotina. Čo teda s tými neznámymi 99 stotinami? Zahodiť? To by bola chyba, ak nechceme zahodiť hudobné perly. Sú nimi aj piesne americkej skupiny Lonesome Wyatt And The Holy Spooks – nezávislej, kráčajúcej nevyšliapanou cestou – pochmúrne, záhrobné. Gothic-rock? Iba vzdialene. Skôr gothic country – trošku. No najmä folk, občas valčík. Lenže z tejto fúzie cítiť viac cylinder ako kovbojský klobúk, E. A. Poeho a márnicu. Presvedčivo. Jej autori ňou totiž žijú. Divné. No magické. Dokonca lyrické, chytľavo spevné, akustické, nahrávané v hoteli Hell, známom prítomnosťou duchov. Taká Terror On The Ghost Ship znie naozaj ako valčík duchov. Umelecká strašidelnosť?
.miro Potoček
V minulosti si ľudia k svojim dedinským domcom prilepovali malú chalúpku – aby v nej doopatrovali svoje starenky a starčekov. Dnes si ľudia zriaďujú veľké budovy ďaleko od svojich domovov, aby v nich odložili starobou a inými neduhmi postihnutých členov spoločnosti. Taká je doba. Takí sme. Dožívať sa má, ak je to čo len trochu možné, uprostred blízkych ľudí. O jednej takej „odkladacej“ budove, bývalom stupavskom kaštieli, a najmä o jeho obyvateľoch – zväčša nedobrovoľných – rozpráva aj dokumentárny film Pala Korca: defilé niekoľkých úsporne vyrozprávaných životných príbehov, ktorých osud sa blíži naplneniu. Samota a neprístojnosť prostredia, kde prežívajú, kričí z každého kúta; snov je menej, ako je pre človeka zdravé; našťastie, humor celkom nechýba. Korec svoje „exponáty“ navliekal na filmovú šnúrku ako koráliky, nebál sa obrazového ozvláštňovania a výrazného hudobnoruchového sprievodu. Je to vlastne pekný film (hoci často nie o pekných veciach). Neprináša síce objavné posolstvá, ale vraví sa, že opakovanie (starých právd) je matkou múdrosti.
.zuzana Mojžišová
DIVADLO Macbeth – Hra o bastardoch (LAB VŠMU Bratislava)
Vysokoškolské divadlo LAB zinscenovalo na bratislavskej VŠMU Shakespearovu tragédiu Macbeth s podtitulom Hra o bastardoch. V inscenácii režiséra Tomáša Procházku nie je hnacím motorom hlavného hrdinu primárne túžba po moci, ale vnútorný konflikt, súvisiaci s nedostatkom mužnosti, ktorý vyplýva z rodových stereotypov. Inscenačnému kľúču nahráva aj obsadenie titulnej postavy Macbetha štíhlym Šimonom Ferstlom, ktorý ostro kontrastuje so svalnatými postavami ostatných hercov – bojovníkov. Opulentná réžia dáva vyniknúť aj hororovej stránke predlohy. Krvavé jatky striedajú svetlom rezané bojiskové scény, expresívne výrazy čarodejníc a monumentálna operná hudba. Najprirodzenejší výkon predvádza Matúš Kvietik v postave kráľa Duncana. Choreografická stránka inscenácie obsahuje aj prvky japonského tanca Butó, ktorý pracuje s pamäťou tela a prostredníctvom nej zobrazuje archetypálne spomienky, zakotvené v DNA.
.peter Scherhaufer
HUDBA Yeah Yeah Yeahs: Mosquito (Intescope)
Nový album Newyorčanov Yeah Yeah Yeahs prekvapuje trocha zvláštnym coverartom na novom albume a nemenej vás prekvapí i svojím obsahom. Od svojho lo-fi debutu urobili už i na predchádzajúcich dvoch doskách veľký skok vo zvuku. Po štyroch rokoch sú tu opäť s niečím originálnym a neopozeraným. Mix rock and rollu a elektroniky nie je, samozrejme, ničím novým, no ich piesne, aranž, zvuk a drzo-nežný prejav ich frontmanky Karen O sa opäť stáva zárukou zážitku, ktorý spadá do kategórie tých lepších. Skutočne pestrá škála zvukov, ktoré sú súčasťou výborne napísaných piesní so skvelou produkciou. Mosquito je jednoducho rozmanitá a členitá skladačka. Piesne neplynú ako rovný príval vody, dynamicky sa menia. Chvíľu pokojne plynú, aby nás neskôr strhol silnejší prúd. Album, ktorý sa nezunuje a dá sa doň ponoriť až nad uši.
.renat Khallo
HUDBA Eric Clapton: Old Sock (Surfdog/Duck/Universal)
Názov Old Sock (Stará ponožka) môžeme brať ako sebairóniu, ktorú na seba ušil Eric Clapton, legendárny britský gitarista, ktorý v marci oslávil 68 rokov. No keď si pustíte nový album, zistíte, že nehovorí nič o jeho veku, ale predovšetkým je Claptonovým holdom starej hudbe. Niekdajší gitarový boh sa tentoraz pustil do tradicionálov, z ktorých mnohé počul ešte ako dieťa, pričom vybral napríklad folkovú Goodnight Irene, džezovú Our Love Is Hear To Stay alebo ragtimovú All Of Me, na ktorej skvelo sekunduje Paul McCartney. Malým vrcholom je Moorova Still Got The Blues, pôvodne sprofanovaná a obohraná pieseň, ktorej dal Clapton krásny, staromódne komorný ráz. Celkovo je Old Sock podobný ako ostatné Claptonove albumy, ktoré si držia svoju úroveň, ale predsa znejú trochu papučovo. To však starej ponožke, akou je Clapton, predsa nemôžeme vyčítať.
.pb
HUDBA Lonesome Wyatt and the Holy Spooks: Ghost Ballads (Tribulation)
Zo všetkých tých tisícov vynikajúcich skupín, ktoré počas hudobnej histórie vznikli, sa stala známa možno jedna stotina. Čo teda s tými neznámymi 99 stotinami? Zahodiť? To by bola chyba, ak nechceme zahodiť hudobné perly. Sú nimi aj piesne americkej skupiny Lonesome Wyatt And The Holy Spooks – nezávislej, kráčajúcej nevyšliapanou cestou – pochmúrne, záhrobné. Gothic-rock? Iba vzdialene. Skôr gothic country – trošku. No najmä folk, občas valčík. Lenže z tejto fúzie cítiť viac cylinder ako kovbojský klobúk, E. A. Poeho a márnicu. Presvedčivo. Jej autori ňou totiž žijú. Divné. No magické. Dokonca lyrické, chytľavo spevné, akustické, nahrávané v hoteli Hell, známom prítomnosťou duchov. Taká Terror On The Ghost Ship znie naozaj ako valčík duchov. Umelecká strašidelnosť?
.miro Potoček
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.