.začať však treba Amerikou, kde je to všetko horúcou témou. Niekedy v roku 2007 sa Brett McKay, vtedy študent práva v Oklahome, bezradne prehrabával magazínmi pre mužov. Zdalo sa mu, že s obsahom toho, čo bolo na pultoch, to ide dolu vodou. A mal tiež pocit, že tie magazíny sú tu pre niekoho iného ako pre priemerného chlapa, ktorý chce byť len lepším manželom, otcom, bratom či mužom. Články sa krútili väčšinou okolo toho, ako dostať do postele čo najviac žien alebo ako si vypestovať ploché brucho s kockami (a dostať tak do postele ešte viac žien). McKay si položil otázku, či to predsa len nie je príliš zredukovaný pohľad na muža. Sám rozmýšľal o inom vzore mužskosti. Spomenul si na svojho dedka, ktorý vedel zoťať strom, osedlať koňa, bol veľmi šarmantným, láskavým mužom a zároveň pôsobil oveľa autentickejšie než mužské vzory z nablýskaných časopisov. „Keď som sa pozrel na svojich rovesníkov, vyzeralo to, že mnohí sa vyhýbajú zodpovednosti a odmietajú dospieť,“ píše McKay o svojej skúsenosti. „Prišli o sebadôveru, sústredenosť, zručnosti a cnosti, ktoré muži v minulosti stelesňovali.“
McKay cítil dieru na trhu a v januári 2008 sa ju pokúsil vyplniť založením onternetovej stránky pre mužov s názvom The Art of Manliness (Umenie mužnosti). Veľmi rýchlo si našla obecenstvo a počiatočná investícia pár desiatok dolárov narástla na biznis, ktorý generuje šesťciferný ročný obrat. Keď McKay dokončil školu, táto stránka, ktorá mala byť spočiatku len koníčkom, už zarábala toľko, že vyhliadky na právnickú kariéru sa celkom vzdal. Dnes vytvára obsah stránky spolu s manželkou Kate, povolaním historičkou. The Art of Manliness je ako magazín pre mužov, ale prinajmenšom z polovice minulého storočia. Nájdu sa tu články o tom, ako správne krájať moriaka, holiť sa britvou, prežiť útok medveďa alebo založiť oheň bez zápaliek. Ale aj kultivované texty o etikete, umení či rétorike. Niektoré články sú milo sebaironické, keďže správny chlap by sa nemal brať príliš vážne. Ďalšie sú ako vystrihnuté z „ako-na-to“ príručiek – a možno aj naozaj sú, ale z príručiek, ktoré vyšli minimálne pred rokom 1960. No nájdu sa tu aj akademickejšie ladené texty, napríklad niekoľkodielna esej o tom, ako sa v priebehu storočí menilo vnímanie pojmu česť. Medzi najpopulárnejšími článkami figuruje zoznam stovky kníh, ktoré by mal každý muž mať prečítané a sto filmov, ktoré musí každý správny chlap vidieť.
.triumf žien
Úspech projektu The Art of Manliness ukazuje, že McKay trafil citlivý nerv. Téma krízy mužnosti (či mužskosti) je ako ponorka. Periodicky sa ponára a zase vynára v akademických debatách, politických sloganoch i na stránkach lifestylových časopisov, tak pre ženy, ako aj pre mužov. Aký štandard správania si má osvojiť chlap v epoche, v ktorej sú tradičné atribúty mužskosti čoraz viac spochybňované, karikované alebo vyhlasované za nebezpečné? Odkiaľ má prísť mužský vzor, keď toľko chlapcov vyrastá bez otca? Je tiež otázne, aké miesto majú súťaživosť, dobrodružstvo či nespútanosť v živote muža z mesta, pracujúceho v presklenej kancelárskej budove, kde s uchom na telefóne a okom na monitore počítača rieši celý deň komplexné a väčšinou vysoko abstraktné problémy. Alebo ako nebyť mäkkým a súčasne sa vyvarovať patetického mačovstva. Ale je toto všetko vôbec téma v slovenskej spoločnosti, kde je odvšadiaľ blízko do prírody, asi 44 percent ľudí žije na vidieku a ešte stále pomerne veľa mužov pracuje v priemysle, v ktorom nie je núdza o námahu, pot ani občasné rizikové situácie? Existuje dnes ešte rozdiel medzi „byť dobrým človekom“, „byť dobrým chlapom“ a „byť dobrou ženou“?
Mnohé tradičné modely správania, prípadne kultúrne koncepty dobrého života, sa v minulosti spájali s myšlienkou takzvaných cností. Latinské slovo pre „cnosť“ – virtus – pochádza zo slova vir (muž) a môže znamenať aj „mužnosť“. K modernej dobe patrí, že ženy v jednotlivých cnostiach excelujú rovnako – ak nie ešte lepšie – ako muži. Alebo inak povedané: ženy vstúpili do pôvodne mužských domén ako politika a veľký biznis, a hoci v nich nemajú početne rovnaké zastúpenie, dokazujú na každom kroku, že sú schopné zastávať ich rovnako kompetentne ako muži. Ženy sú prítomné a úspešné dokonca aj v oblasti, ako sú bojové umenia, čo je možno posledná sféra, kde by ich ešte donedávna široká verejnosť očakávala.
.cvičenie
„U nás trénujú a sú vítané obe pohlavia“, hovorí skúsený tréner aikida Štefan Kurilla. Nie je fanúšikom umelého stierania prirodzených rozdielov medzi mužmi a ženami, no dodáva, že o aikide nerozmýšľa ako o niečom špecificky mužskom: „Je to o úcte, sebaúcte, disciplíne, o práci s energiami i s ľuďmi. Odráža sa v tom život. Aikido pomáha človeku prekonávať ťažkosti a problémy.“ Miro je jedným zo žiakov senseia Kurillu. Pracovne robí s eurofondmi a hovorí, že na aikide ho oslovil aspekt sebaobrany, ale aj psychohygieny: „Po dni za počítačom, keď človek musí komunikovať s ľuďmi a zvládať nároky práce je dôležité prísť medzi dobrú partiu a zacvičiť si. Keď prídem sem, venujem sa len aikidu, počúvam senseia a zabudnem na svet vonku.“ Bojové umenie, pochádzajúce z Japonska, pomáha Mirovi aj v úlohe otca: „Ak sensei niečo povie, musíme ho počúvať, poďakujeme mu, keď nás učí. Podobným spôsobom vediem ako otec aj svojho syna. Moja manželka s týmto prístupom súhlasí a dobre rozumie, prečo do tohto klubu chodím.“ Do debaty o otcovstve sa zapája aj Erik, ktorý pracuje ako kuriér: „Asi je pravda, že mnohým chlapcom chýba mužský vzor. Lenže je zrejme tiež omylom tejto doby, aké vzory a aké tlaky na mužov kladie.“ Erik uznáva, že muži naozaj môžu zneistieť alebo prepadnúť depresiám, keď sa porovnajú s nedosiahnuteľnými vzormi v médiách: „Vyvoláva sa dojem, akoby muži museli byť nevyhnutne hrubí v riešeniach rôznych situácií. Alebo sa predkladá ideál, v ktorom je muž vybavený muskulatúrou, drahým autom, a dobre platenou prácou, čo zďaleka nie každý spĺňa.“ Podľa Erika by si muži mali rozširovať obzory, aby nemuseli sústavne s niekým bojovať a súťažiť. Aby mali prirodzenú sebaúctu a nemuseli si ju nezmyselne kompenzovať. Práve v aikide sa podľa neho k pokore, vďačnosti a sebaúcte dá prepracovať aj bez stresu zo spoločenských očakávaní, ktoré sú v mnohých ohľadoch pomýlené.
.kresťanskí džentlmeni
Na začiatku 21. storočia žijeme v pluralitnej spoločnosti, kde je každý jednotlivec povzbudzovaný, aby si zvolil vlastný životný štýl a vlastnú cestu k šťastiu. Lenže táto sloboda voľby môže byť pociťovaná aj ako bremeno voľby. Človek má možnosť aktívne si zvoliť z neprebernej ponuky hodnôt, svetonázorov a ideí, prípadne ponúknuť svoj vlastný originálny prínos. No väčšina sa asi len pasívne prispôsobí nárokom a očakávaniam svojho bezprostredného okolia.
Skupinu mladých mužov z prostredia konzervatívneho Spoločenstva Ladislava Hanusa fascinoval fenomén anglického džentlmena a inštitúcia, ktorá k nemu neodmysliteľne patrí: anglický džentlmenský klub. A tak si jeden založili na Slovensku. Jeho oficiálny názov znie Klub džentlmenov blahoslaveného Johna Henryho kardinála Newmana. „Veľmi sa nám páčil lesk tej tradície, takže sme to chceli skúsiť,“ vysvetľuje 32-ročný IT konzultant a zakladateľ klubu Jozef Filko. Prvý raz sa zišli v decembri 2010 v kaštieli v Ivanke pri Dunaji. V súčasnosti sa stretávajú raz za šesť týždňov vo vinotéke Svätého Urbana v Bratislave. Klub má asi tri desiatky členov a okrem právnikov či ekonómov sa medzi nimi nájdu aj matematik, teológ, novinár alebo historik. Väčšinou majú okolo tridsiatky, viacerí sú už otcami rodín. Kardinál Newman, po ktorom je klub pomenovaný, bol významným anglickým učencom 19. storočia. Vo svojom diele Idea univerzity uviedol obsiahlu definíciu džentlmena: tento mužský ideál sa vyznačuje ušľachtilou kultivovanosťou, láskavosťou, veľkodušnosťou a vnímavo dbá o potreby i pohodlie svojich blížnych, najmä žien. „Džentlmen nikdy nikoho neurazí, iba ak zámerne,“ hovorí jeden bonmot.
Filko vníma džentlmenský klub ako priestor, kde muž môže byť sám sebou a otvorený: „Je to tiež miesto, kde ľudia stále preferujú strieborný podnos pred plastovým.“ Zároveň hovorí o duchovnom spoločenstve mužov, ktorí majú záujem žiť svoju vieru, budovať svoje cnosti, možno aj zdieľať svoje problémy s druhými či nachádzať inšpiráciu: „Pre muža je dôležité raz za čas vypadnúť do čisto mužského prostredia práve preto, aby po zvyšok času dokázal v ostatných vzťahoch fungovať normálne. Toto naše prostredie je, paradoxne, veľmi nenútené. Spája nás spoločný záujem o kultúru, filozofiu, dejiny či politiku, teda všetko, čo by muža malo zaujímať.“
Pravidlá sú len tri: Prístup majú výlučne muži, treba prísť slušne oblečený a čo zaznie na stretnutiach, to sa nevynáša von. Členov prijímajú konsenzom. Členské zatiaľ nevyberajú, keďže nemajú oficiálne priestory. No časom by to chceli zmeniť: „Máme ambíciu postupne získať vlastné priestory, ktoré by dokázali fungovať na dennej báze, podávalo by sa tam jedlo a minimálne raz týždenne by sa v nich členovia zišli na spoločnej večeri.“ Zatiaľ nechávajú klub organicky a prirodzene rásť. Aj keď väčšina členov sú praktizujúci kresťania, viera nie je podmienkou členstva. „Newman vo svojej eseji rozoberá aj špecifický príklad ateistického džentlmena,“ vysvetľuje Filko. Podľa knihy Gentlemanské kluby Londýna autorov Anthonyho Lejeuna a Malcolma Lewisa len ženy a socialisti vyslovene nie sú „clubbable“, teda spôsobilí na členstvo v tradičnom džentlmenskom klube.
.kontrolujúci sa divoch
O tom, či sa mužskosť nachádza v kríze a aké sú jej príčiny, vyšlo v uplynulých rokoch niekoľko zaujímavých kníh. Richard Rohr v diele Adamov návrat rozoberá úlohu iniciačných rituálov, ktoré v našej spoločnosti neexistujú alebo majú len symbolický význam. Napríklad primitívne kmene zvykli dať mladému mužovi na prahu dospelosti oštep a vyslali ho na istý čas do divočiny, aby ukázal, čo v ňom je. Ale iniciácia môže mať aj civilnejší ráz, trebárs v podobe dlhšieho vycestovania do cudziny za prácou alebo za vzdelaním, kde je zrazu mladý človek odkázaný sám na seba. Počas iniciácie by mal muž urobiť posledný krok do dospelosti tým, že je konfrontovaný s vlastnou zraniteľnosťou, strachom, bezvýznamnosťou a krehkosťou svojej existencie. Zrazu na vlastnej koži cíti, že život nie je len o ňom a nad mnohými vecami nemá kontrolu. Stredoškolská maturita, ktorej sa tiež hovorí „skúška dospelosti“, to zrejme nezachráni. Podľa Rohra tam, kde iniciácia v efektívnej forme neprebehne, budú detské ego muža rozkladať bolestné životné situácie tehlu po tehle, desaťročie za desaťročím, celý život.
Iný prístup zvolil John Eldredge vo svojej knihe Divoký v srdci. Podľa neho v hĺbke každého muža sa ukrýva túžba vybojovať v živote nejaký zmysluplný zápas, prežívať dobrodružstvo a zachrániť krásku. Odporúča synom, aby odpustili svojim otcom ich výchovné zlyhania, a tak ozdravili aj vlastné rany na duši.
Z úplne iného súdka je provokujúca a kontroverzná Cesta mužov od Jacka Donovana, ktorá vyšla vlani. Autor tejto knihy preniká pod tenký nános civilizácie. „Cesta mužov je cesta tlupy,“ píše Donovan a opisuje vnútorné fungovanie malých, prehľadných hierarchických skupín lovcov a zberačov, v ktorých nás kovala evolúcia. Mnohé z dynamiky vzťahov vnútri malej tlupy stále funguje aj v prostredí našich dnešných komunít – v rodinách, firmách, v okruhu priateľov, športových kluboch, alebo v kriminálnych gangoch. A to aj napriek všetkej našej kultúre a racionalite. A ak by sa z nejakého dôvodu naša pohodlná komplexná globálna civilizácia zajtra zrútila, nepochybne by v jej troskách opäť medzi sebou zvádzali boje zdivočené tlupy preživších, aby svojim členom zabezpečili prežitie, status a reštartovali kolobeh civilizácie nanovo...
Na konci dňa mužskosť možno nie je ani tak v kríze, len sa mení. No zároveň sa nemení až tak dramaticky. Hlavný prúd vyznáva zdravú striedmosť. Väčšina mužov napokon nebude tvoriť ani množinu metrosexuálov, ani zanedbaných zálesákov. Nebude biť ženy, ani ich striedať ako ponožky. Vzťah pohlaví sa zrejme ustáli na závere, že sme rovní, ale v niečom predsa len iní. V konečnom dôsledku to budú ženy, ktoré mužnosť udržia pri živote. Nech totiž feministky hlásajú z katedier čokoľvek, zdravá mužská asertivita bude ženám zrejme imponovať aj naďalej.
McKay cítil dieru na trhu a v januári 2008 sa ju pokúsil vyplniť založením onternetovej stránky pre mužov s názvom The Art of Manliness (Umenie mužnosti). Veľmi rýchlo si našla obecenstvo a počiatočná investícia pár desiatok dolárov narástla na biznis, ktorý generuje šesťciferný ročný obrat. Keď McKay dokončil školu, táto stránka, ktorá mala byť spočiatku len koníčkom, už zarábala toľko, že vyhliadky na právnickú kariéru sa celkom vzdal. Dnes vytvára obsah stránky spolu s manželkou Kate, povolaním historičkou. The Art of Manliness je ako magazín pre mužov, ale prinajmenšom z polovice minulého storočia. Nájdu sa tu články o tom, ako správne krájať moriaka, holiť sa britvou, prežiť útok medveďa alebo založiť oheň bez zápaliek. Ale aj kultivované texty o etikete, umení či rétorike. Niektoré články sú milo sebaironické, keďže správny chlap by sa nemal brať príliš vážne. Ďalšie sú ako vystrihnuté z „ako-na-to“ príručiek – a možno aj naozaj sú, ale z príručiek, ktoré vyšli minimálne pred rokom 1960. No nájdu sa tu aj akademickejšie ladené texty, napríklad niekoľkodielna esej o tom, ako sa v priebehu storočí menilo vnímanie pojmu česť. Medzi najpopulárnejšími článkami figuruje zoznam stovky kníh, ktoré by mal každý muž mať prečítané a sto filmov, ktoré musí každý správny chlap vidieť.
.triumf žien
Úspech projektu The Art of Manliness ukazuje, že McKay trafil citlivý nerv. Téma krízy mužnosti (či mužskosti) je ako ponorka. Periodicky sa ponára a zase vynára v akademických debatách, politických sloganoch i na stránkach lifestylových časopisov, tak pre ženy, ako aj pre mužov. Aký štandard správania si má osvojiť chlap v epoche, v ktorej sú tradičné atribúty mužskosti čoraz viac spochybňované, karikované alebo vyhlasované za nebezpečné? Odkiaľ má prísť mužský vzor, keď toľko chlapcov vyrastá bez otca? Je tiež otázne, aké miesto majú súťaživosť, dobrodružstvo či nespútanosť v živote muža z mesta, pracujúceho v presklenej kancelárskej budove, kde s uchom na telefóne a okom na monitore počítača rieši celý deň komplexné a väčšinou vysoko abstraktné problémy. Alebo ako nebyť mäkkým a súčasne sa vyvarovať patetického mačovstva. Ale je toto všetko vôbec téma v slovenskej spoločnosti, kde je odvšadiaľ blízko do prírody, asi 44 percent ľudí žije na vidieku a ešte stále pomerne veľa mužov pracuje v priemysle, v ktorom nie je núdza o námahu, pot ani občasné rizikové situácie? Existuje dnes ešte rozdiel medzi „byť dobrým človekom“, „byť dobrým chlapom“ a „byť dobrou ženou“?
Mnohé tradičné modely správania, prípadne kultúrne koncepty dobrého života, sa v minulosti spájali s myšlienkou takzvaných cností. Latinské slovo pre „cnosť“ – virtus – pochádza zo slova vir (muž) a môže znamenať aj „mužnosť“. K modernej dobe patrí, že ženy v jednotlivých cnostiach excelujú rovnako – ak nie ešte lepšie – ako muži. Alebo inak povedané: ženy vstúpili do pôvodne mužských domén ako politika a veľký biznis, a hoci v nich nemajú početne rovnaké zastúpenie, dokazujú na každom kroku, že sú schopné zastávať ich rovnako kompetentne ako muži. Ženy sú prítomné a úspešné dokonca aj v oblasti, ako sú bojové umenia, čo je možno posledná sféra, kde by ich ešte donedávna široká verejnosť očakávala.
.cvičenie
„U nás trénujú a sú vítané obe pohlavia“, hovorí skúsený tréner aikida Štefan Kurilla. Nie je fanúšikom umelého stierania prirodzených rozdielov medzi mužmi a ženami, no dodáva, že o aikide nerozmýšľa ako o niečom špecificky mužskom: „Je to o úcte, sebaúcte, disciplíne, o práci s energiami i s ľuďmi. Odráža sa v tom život. Aikido pomáha človeku prekonávať ťažkosti a problémy.“ Miro je jedným zo žiakov senseia Kurillu. Pracovne robí s eurofondmi a hovorí, že na aikide ho oslovil aspekt sebaobrany, ale aj psychohygieny: „Po dni za počítačom, keď človek musí komunikovať s ľuďmi a zvládať nároky práce je dôležité prísť medzi dobrú partiu a zacvičiť si. Keď prídem sem, venujem sa len aikidu, počúvam senseia a zabudnem na svet vonku.“ Bojové umenie, pochádzajúce z Japonska, pomáha Mirovi aj v úlohe otca: „Ak sensei niečo povie, musíme ho počúvať, poďakujeme mu, keď nás učí. Podobným spôsobom vediem ako otec aj svojho syna. Moja manželka s týmto prístupom súhlasí a dobre rozumie, prečo do tohto klubu chodím.“ Do debaty o otcovstve sa zapája aj Erik, ktorý pracuje ako kuriér: „Asi je pravda, že mnohým chlapcom chýba mužský vzor. Lenže je zrejme tiež omylom tejto doby, aké vzory a aké tlaky na mužov kladie.“ Erik uznáva, že muži naozaj môžu zneistieť alebo prepadnúť depresiám, keď sa porovnajú s nedosiahnuteľnými vzormi v médiách: „Vyvoláva sa dojem, akoby muži museli byť nevyhnutne hrubí v riešeniach rôznych situácií. Alebo sa predkladá ideál, v ktorom je muž vybavený muskulatúrou, drahým autom, a dobre platenou prácou, čo zďaleka nie každý spĺňa.“ Podľa Erika by si muži mali rozširovať obzory, aby nemuseli sústavne s niekým bojovať a súťažiť. Aby mali prirodzenú sebaúctu a nemuseli si ju nezmyselne kompenzovať. Práve v aikide sa podľa neho k pokore, vďačnosti a sebaúcte dá prepracovať aj bez stresu zo spoločenských očakávaní, ktoré sú v mnohých ohľadoch pomýlené.
.kresťanskí džentlmeni
Na začiatku 21. storočia žijeme v pluralitnej spoločnosti, kde je každý jednotlivec povzbudzovaný, aby si zvolil vlastný životný štýl a vlastnú cestu k šťastiu. Lenže táto sloboda voľby môže byť pociťovaná aj ako bremeno voľby. Človek má možnosť aktívne si zvoliť z neprebernej ponuky hodnôt, svetonázorov a ideí, prípadne ponúknuť svoj vlastný originálny prínos. No väčšina sa asi len pasívne prispôsobí nárokom a očakávaniam svojho bezprostredného okolia.
Skupinu mladých mužov z prostredia konzervatívneho Spoločenstva Ladislava Hanusa fascinoval fenomén anglického džentlmena a inštitúcia, ktorá k nemu neodmysliteľne patrí: anglický džentlmenský klub. A tak si jeden založili na Slovensku. Jeho oficiálny názov znie Klub džentlmenov blahoslaveného Johna Henryho kardinála Newmana. „Veľmi sa nám páčil lesk tej tradície, takže sme to chceli skúsiť,“ vysvetľuje 32-ročný IT konzultant a zakladateľ klubu Jozef Filko. Prvý raz sa zišli v decembri 2010 v kaštieli v Ivanke pri Dunaji. V súčasnosti sa stretávajú raz za šesť týždňov vo vinotéke Svätého Urbana v Bratislave. Klub má asi tri desiatky členov a okrem právnikov či ekonómov sa medzi nimi nájdu aj matematik, teológ, novinár alebo historik. Väčšinou majú okolo tridsiatky, viacerí sú už otcami rodín. Kardinál Newman, po ktorom je klub pomenovaný, bol významným anglickým učencom 19. storočia. Vo svojom diele Idea univerzity uviedol obsiahlu definíciu džentlmena: tento mužský ideál sa vyznačuje ušľachtilou kultivovanosťou, láskavosťou, veľkodušnosťou a vnímavo dbá o potreby i pohodlie svojich blížnych, najmä žien. „Džentlmen nikdy nikoho neurazí, iba ak zámerne,“ hovorí jeden bonmot.
Filko vníma džentlmenský klub ako priestor, kde muž môže byť sám sebou a otvorený: „Je to tiež miesto, kde ľudia stále preferujú strieborný podnos pred plastovým.“ Zároveň hovorí o duchovnom spoločenstve mužov, ktorí majú záujem žiť svoju vieru, budovať svoje cnosti, možno aj zdieľať svoje problémy s druhými či nachádzať inšpiráciu: „Pre muža je dôležité raz za čas vypadnúť do čisto mužského prostredia práve preto, aby po zvyšok času dokázal v ostatných vzťahoch fungovať normálne. Toto naše prostredie je, paradoxne, veľmi nenútené. Spája nás spoločný záujem o kultúru, filozofiu, dejiny či politiku, teda všetko, čo by muža malo zaujímať.“
Pravidlá sú len tri: Prístup majú výlučne muži, treba prísť slušne oblečený a čo zaznie na stretnutiach, to sa nevynáša von. Členov prijímajú konsenzom. Členské zatiaľ nevyberajú, keďže nemajú oficiálne priestory. No časom by to chceli zmeniť: „Máme ambíciu postupne získať vlastné priestory, ktoré by dokázali fungovať na dennej báze, podávalo by sa tam jedlo a minimálne raz týždenne by sa v nich členovia zišli na spoločnej večeri.“ Zatiaľ nechávajú klub organicky a prirodzene rásť. Aj keď väčšina členov sú praktizujúci kresťania, viera nie je podmienkou členstva. „Newman vo svojej eseji rozoberá aj špecifický príklad ateistického džentlmena,“ vysvetľuje Filko. Podľa knihy Gentlemanské kluby Londýna autorov Anthonyho Lejeuna a Malcolma Lewisa len ženy a socialisti vyslovene nie sú „clubbable“, teda spôsobilí na členstvo v tradičnom džentlmenskom klube.
.kontrolujúci sa divoch
O tom, či sa mužskosť nachádza v kríze a aké sú jej príčiny, vyšlo v uplynulých rokoch niekoľko zaujímavých kníh. Richard Rohr v diele Adamov návrat rozoberá úlohu iniciačných rituálov, ktoré v našej spoločnosti neexistujú alebo majú len symbolický význam. Napríklad primitívne kmene zvykli dať mladému mužovi na prahu dospelosti oštep a vyslali ho na istý čas do divočiny, aby ukázal, čo v ňom je. Ale iniciácia môže mať aj civilnejší ráz, trebárs v podobe dlhšieho vycestovania do cudziny za prácou alebo za vzdelaním, kde je zrazu mladý človek odkázaný sám na seba. Počas iniciácie by mal muž urobiť posledný krok do dospelosti tým, že je konfrontovaný s vlastnou zraniteľnosťou, strachom, bezvýznamnosťou a krehkosťou svojej existencie. Zrazu na vlastnej koži cíti, že život nie je len o ňom a nad mnohými vecami nemá kontrolu. Stredoškolská maturita, ktorej sa tiež hovorí „skúška dospelosti“, to zrejme nezachráni. Podľa Rohra tam, kde iniciácia v efektívnej forme neprebehne, budú detské ego muža rozkladať bolestné životné situácie tehlu po tehle, desaťročie za desaťročím, celý život.
Iný prístup zvolil John Eldredge vo svojej knihe Divoký v srdci. Podľa neho v hĺbke každého muža sa ukrýva túžba vybojovať v živote nejaký zmysluplný zápas, prežívať dobrodružstvo a zachrániť krásku. Odporúča synom, aby odpustili svojim otcom ich výchovné zlyhania, a tak ozdravili aj vlastné rany na duši.
Z úplne iného súdka je provokujúca a kontroverzná Cesta mužov od Jacka Donovana, ktorá vyšla vlani. Autor tejto knihy preniká pod tenký nános civilizácie. „Cesta mužov je cesta tlupy,“ píše Donovan a opisuje vnútorné fungovanie malých, prehľadných hierarchických skupín lovcov a zberačov, v ktorých nás kovala evolúcia. Mnohé z dynamiky vzťahov vnútri malej tlupy stále funguje aj v prostredí našich dnešných komunít – v rodinách, firmách, v okruhu priateľov, športových kluboch, alebo v kriminálnych gangoch. A to aj napriek všetkej našej kultúre a racionalite. A ak by sa z nejakého dôvodu naša pohodlná komplexná globálna civilizácia zajtra zrútila, nepochybne by v jej troskách opäť medzi sebou zvádzali boje zdivočené tlupy preživších, aby svojim členom zabezpečili prežitie, status a reštartovali kolobeh civilizácie nanovo...
Na konci dňa mužskosť možno nie je ani tak v kríze, len sa mení. No zároveň sa nemení až tak dramaticky. Hlavný prúd vyznáva zdravú striedmosť. Väčšina mužov napokon nebude tvoriť ani množinu metrosexuálov, ani zanedbaných zálesákov. Nebude biť ženy, ani ich striedať ako ponožky. Vzťah pohlaví sa zrejme ustáli na závere, že sme rovní, ale v niečom predsa len iní. V konečnom dôsledku to budú ženy, ktoré mužnosť udržia pri živote. Nech totiž feministky hlásajú z katedier čokoľvek, zdravá mužská asertivita bude ženám zrejme imponovať aj naďalej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.