.už príjazd je impozantný. Ak sa blížite od Gelnice, čo je okresné mestečko na východe, otvorí sa pred vami úzka Hnilecká dolina. A vy sa odrazu ocitnete v obci s panelákovým sídliskom, s bytovkami z päťdesiatych rokov, so starými domčekmi, s kostolom a s rozpadávajúcim sa domom kultúry. Prakovce majú asi tri a pol tisíc obyvateľov a je očividné, že tie lepšie časy má toto miesto za sebou. Alebo pred sebou?
.namiesto tankov vagóny
Za socializmu v tunajších Závodoch ťažkého strojárstva (ZŤS) našlo prácu viac ako 2 800 ľudí. Nielen z okolia, z celého Československa. Prosperujúca fabrika, zameraná najmä na špeciálnu výrobu, vyvážala napríklad súčiastky do tankov a bojových vozidiel pechoty. Zásadná zmena prišla po roku 1989. Studená vojna sa skončila a s ňou aj potreba masívne zbrojiť armády Varšavskej zmluvy.
Objemná publikácia Prakovce, svedectvo času uvádza, že 29. novembra 1990 Prakovce navštívil prezident ČSFR Václav Havel. Vybraným pracovníkom novej oceliarne a strojárne sa asi nepočúvali dobre jeho kritické slová na adresu komunistickej vlády a „celého politického systému, že do poslednej chvíle vyrábal zbrane“. Zaznel aj neurčitý prísľub, že pri konverzii zbrojnej výroby urobí vláda všetko v prospech postihnutých podnikov.
Starosta Prakoviec Miroslav Pisko (nezávislý) hovorí o úpadku zbrojárskej výroby ako o obrovskej tragédii. „Malo sa to robiť postupne. No v priebehu jedného roka klesol počet zamestnancov vo fabrike z dvoch tisícok na šesťsto. Nezamestnanosť stúpla na 25 percent. Aký to malo celé zmysel, keď voľné miesto na svetových trhoch so zbraňami šikovne zaplnili výrobcovia z iných krajín? A naši ľudia museli jazdiť za prácou po celej republike aj do zahraničia, doma ostávali ženy s deťmi,“ s trpkosťou spomína starosta Pisko. Vo funkcii je tretí rok, predtým pracoval ako bankový úradník. Dôverne pozná aj ťažké strojárenstvo, v rokoch 1987 až 1989 pracoval na ekonomickom úseku, potom aj vo výrobe v kovárni.
Keď sa teraz, na prelome rokov, starosta dozvedel, že spoločnosť Railway Casted Components (RCC), ktorá v areáli fabriky sídli, požiadala vládu o stimuly na vytvorenie pracovných miest, potešilo ho to. „Predchádzajúce vlády, Mečiarova, Moravčíkova, Dzurindova ani Radičovej neurobili pre tento chudobný región nič. Prosperuje iba západ Slovenska, od Bratislavy po Žilinu. Prečo by nemohli pomôcť aj nám?“ pýta sa Pisko. Nuž a predminulý týždeň v utorok do Prakoviec po rozbitých asfaltkách zavítal osobne premiér Fico v sprievode ministrov a šéfa Košického samosprávneho kraja. Podal si ruky so skupinkou robotníkov, potom podpísal s predsedom predstavenstva firmy RCC a jej materskej Tatravagónky Poprad Alexejom Beljajevom pripravené Memorandum o porozumení. V ňom sa vláda zaväzuje zaplatiť stimuly vo výške takmer 10 miliónov eur. Potom sa už Fico ponáhľal podpísať podobné memorandum o vládnych stimuloch do Vranova nad Topľou. V oboch regiónoch by tak malo vzniknúť približne 740 nových pracovných miest.
Premiér zožal od robotníkov potlesk, no čo si asi pomyslia tamojší podnikatelia, nehovoriac o malých živnostníkoch, ktorí nedostali 40-tisíc eur na jedno pracovné miesto, to už je iná vec. Prakovská fabrika v súčasnosti zamestnáva 140 ľudí, do konca roku by mal ich počet stúpnuť vďaka stimulom na 360.
.ruská šéfka
Vládne stimuly sú nepochopiteľné o to viac, že tamojšia zlievareň už rok funguje v režime nábehu výroby železničných podvozkov pre trhy krajín bývalého Sovietskeho zväzu, najmä Ruska, pričom mesiace predtým zamestnala (bez stimulov) polovicu zo sľúbeného počtu pracovníkov. No najmä, majitelia RCC a Tatravagónky majú pred sebou skvelú perspektívu – dávajú im ju kontrakty z Ruska. Tamojšie štátne železnice by kúpili oveľa viac ako 10-tisíc podvozkov, ktoré sú schopní v Prakovciach ročne odlievať. Dnes, v skúšobnom režime nábehu výroby, vyrábajú päť, šesť podvozkov denne. „Naostro“ ich budú musieť vyrobiť sedemdesiat, osemdesiat. Tak načo potom vládna investičná výpomoc vybranej súkromnej firme s takou perspektívou? Odpoveď je záhadou.
Firma RCC sídli v Rusovciach, jej šéfkou je Ruska Irina Vladimirovna Mileva, ktorá vyštudovala v Moskve Inštitút kovov a zliatín. Ako priznáva v rozhovore pre občasník občanov Prakoviec Prakovské noviny, v odbore pracuje približne dvadsať rokov. Začínala ako zváračská technologička vo firme, vyrábajúcej odliatky a výkovky pre výrobu lodí na celom svete. Posledných päť rokov sa venuje vagónom. Dnes jej najbližší tím tvoria slovenskí manažéri – muži. „Pracujem medzi mužmi celý život. Má to veľa pozitívnych stránok, je to bez ohovárania, bez vrtochov. Všetko sa povie priamo, bez akýchkoľvek narážok. Takáto komunikácia úplne zodpovedá mojej osobe,“ pochvaľuje si pani Mileva.
Kde však firma nájde potrebných nových pracovníkov? „Potrebujeme zlievačov, technológov, konštruktérov, meračov, administratívne sily. Prijímame ľudí, ktorí majú pracovné návyky. Zamestnancov určených na zlievanie školíme, preto nových pracovníkov prijímame priebežne,“ uvádza predseda predstavenstva Tatravagónky Alexej Beljajev. Ako priznáva starosta Pisko, problém je, že miestne stredné odborné učilište má síce bohaté tradície a dve dnes nevyužívané internátne budovy, no po roku 1989 tu školí žiakov v odboroch, ktoré v regióne nenájdu uplatnenie: kuchárov, čašníkov, pilčíkov. „Po skončení školy väčšinou končia ako nezamestnaní na úrade práce. Teraz by sa to malo zmeniť. Firma RCC požiadala učilište o zaradenie nového učebného odboru hutník do školského vzdelávacieho programu. Prácu tu nájdu aj noví pedagógovia a budeme motivovať všetkých riaditeľov základných škôl, aby nabádali žiakov prísť k nám,“ dodáva Pisko.
.koľko zarobia?
Hnilecká dolina, oddávna známa bohatými ložiskami železnej a medenej rudy, má bohaté tradície jej spracovania. Prvé hámre na spracovanie železa sa spomínajú už v roku 1586, ich zakladateľom bol Alexander Roll. Odkúpil celý chotár a vyrábal žiadané šable, klince či prilby, ktoré išli na odbyt po celom Spiši. V 17. storočí sa obec a celé okolie Prakoviec dostali do vlastníctva grófskej rodiny Csákyovcov a Prakovce sa stali centrom železiarskeho priemyslu – samostatný závod tu vybudovali v roku 1760. V roku 1810 tu postavili vysokú pec, vznikli nové dielne, neskôr valcovňa a oceliareň. Za dvanásťhodinový pracovný čas (robilo sa na dve zmeny) dostal robotník pri vysokej peci v prvých rokoch jej prevádzky 18 grajciarov. A dnes?
Beljajev sľubuje, že platy sa budú pohybovať na úrovni slovenského strojárskeho priemyslu, malo by ísť o sumu 700 až 800 eur. Robotníci sa však ponosujú, že zatiaľ majú necelých 400 eur čistého. Pracujú tu, lebo nič iné im neostáva. A nie každý má sily a vek na to, aby si hľadal prácu na opačnom konci republiky alebo v zahraničí. Vedenie RCC sľubuje, že ide o provizórium dané nábehom výroby. Keď sa budú železničné podvozky vyrábať v plnom režime, mali by stúpnuť aj zárobky. Či sa tak stane, ukáže sa už tento rok.
.namiesto tankov vagóny
Za socializmu v tunajších Závodoch ťažkého strojárstva (ZŤS) našlo prácu viac ako 2 800 ľudí. Nielen z okolia, z celého Československa. Prosperujúca fabrika, zameraná najmä na špeciálnu výrobu, vyvážala napríklad súčiastky do tankov a bojových vozidiel pechoty. Zásadná zmena prišla po roku 1989. Studená vojna sa skončila a s ňou aj potreba masívne zbrojiť armády Varšavskej zmluvy.
Objemná publikácia Prakovce, svedectvo času uvádza, že 29. novembra 1990 Prakovce navštívil prezident ČSFR Václav Havel. Vybraným pracovníkom novej oceliarne a strojárne sa asi nepočúvali dobre jeho kritické slová na adresu komunistickej vlády a „celého politického systému, že do poslednej chvíle vyrábal zbrane“. Zaznel aj neurčitý prísľub, že pri konverzii zbrojnej výroby urobí vláda všetko v prospech postihnutých podnikov.
Starosta Prakoviec Miroslav Pisko (nezávislý) hovorí o úpadku zbrojárskej výroby ako o obrovskej tragédii. „Malo sa to robiť postupne. No v priebehu jedného roka klesol počet zamestnancov vo fabrike z dvoch tisícok na šesťsto. Nezamestnanosť stúpla na 25 percent. Aký to malo celé zmysel, keď voľné miesto na svetových trhoch so zbraňami šikovne zaplnili výrobcovia z iných krajín? A naši ľudia museli jazdiť za prácou po celej republike aj do zahraničia, doma ostávali ženy s deťmi,“ s trpkosťou spomína starosta Pisko. Vo funkcii je tretí rok, predtým pracoval ako bankový úradník. Dôverne pozná aj ťažké strojárenstvo, v rokoch 1987 až 1989 pracoval na ekonomickom úseku, potom aj vo výrobe v kovárni.
Keď sa teraz, na prelome rokov, starosta dozvedel, že spoločnosť Railway Casted Components (RCC), ktorá v areáli fabriky sídli, požiadala vládu o stimuly na vytvorenie pracovných miest, potešilo ho to. „Predchádzajúce vlády, Mečiarova, Moravčíkova, Dzurindova ani Radičovej neurobili pre tento chudobný región nič. Prosperuje iba západ Slovenska, od Bratislavy po Žilinu. Prečo by nemohli pomôcť aj nám?“ pýta sa Pisko. Nuž a predminulý týždeň v utorok do Prakoviec po rozbitých asfaltkách zavítal osobne premiér Fico v sprievode ministrov a šéfa Košického samosprávneho kraja. Podal si ruky so skupinkou robotníkov, potom podpísal s predsedom predstavenstva firmy RCC a jej materskej Tatravagónky Poprad Alexejom Beljajevom pripravené Memorandum o porozumení. V ňom sa vláda zaväzuje zaplatiť stimuly vo výške takmer 10 miliónov eur. Potom sa už Fico ponáhľal podpísať podobné memorandum o vládnych stimuloch do Vranova nad Topľou. V oboch regiónoch by tak malo vzniknúť približne 740 nových pracovných miest.
Premiér zožal od robotníkov potlesk, no čo si asi pomyslia tamojší podnikatelia, nehovoriac o malých živnostníkoch, ktorí nedostali 40-tisíc eur na jedno pracovné miesto, to už je iná vec. Prakovská fabrika v súčasnosti zamestnáva 140 ľudí, do konca roku by mal ich počet stúpnuť vďaka stimulom na 360.
.ruská šéfka
Vládne stimuly sú nepochopiteľné o to viac, že tamojšia zlievareň už rok funguje v režime nábehu výroby železničných podvozkov pre trhy krajín bývalého Sovietskeho zväzu, najmä Ruska, pričom mesiace predtým zamestnala (bez stimulov) polovicu zo sľúbeného počtu pracovníkov. No najmä, majitelia RCC a Tatravagónky majú pred sebou skvelú perspektívu – dávajú im ju kontrakty z Ruska. Tamojšie štátne železnice by kúpili oveľa viac ako 10-tisíc podvozkov, ktoré sú schopní v Prakovciach ročne odlievať. Dnes, v skúšobnom režime nábehu výroby, vyrábajú päť, šesť podvozkov denne. „Naostro“ ich budú musieť vyrobiť sedemdesiat, osemdesiat. Tak načo potom vládna investičná výpomoc vybranej súkromnej firme s takou perspektívou? Odpoveď je záhadou.
Firma RCC sídli v Rusovciach, jej šéfkou je Ruska Irina Vladimirovna Mileva, ktorá vyštudovala v Moskve Inštitút kovov a zliatín. Ako priznáva v rozhovore pre občasník občanov Prakoviec Prakovské noviny, v odbore pracuje približne dvadsať rokov. Začínala ako zváračská technologička vo firme, vyrábajúcej odliatky a výkovky pre výrobu lodí na celom svete. Posledných päť rokov sa venuje vagónom. Dnes jej najbližší tím tvoria slovenskí manažéri – muži. „Pracujem medzi mužmi celý život. Má to veľa pozitívnych stránok, je to bez ohovárania, bez vrtochov. Všetko sa povie priamo, bez akýchkoľvek narážok. Takáto komunikácia úplne zodpovedá mojej osobe,“ pochvaľuje si pani Mileva.
Kde však firma nájde potrebných nových pracovníkov? „Potrebujeme zlievačov, technológov, konštruktérov, meračov, administratívne sily. Prijímame ľudí, ktorí majú pracovné návyky. Zamestnancov určených na zlievanie školíme, preto nových pracovníkov prijímame priebežne,“ uvádza predseda predstavenstva Tatravagónky Alexej Beljajev. Ako priznáva starosta Pisko, problém je, že miestne stredné odborné učilište má síce bohaté tradície a dve dnes nevyužívané internátne budovy, no po roku 1989 tu školí žiakov v odboroch, ktoré v regióne nenájdu uplatnenie: kuchárov, čašníkov, pilčíkov. „Po skončení školy väčšinou končia ako nezamestnaní na úrade práce. Teraz by sa to malo zmeniť. Firma RCC požiadala učilište o zaradenie nového učebného odboru hutník do školského vzdelávacieho programu. Prácu tu nájdu aj noví pedagógovia a budeme motivovať všetkých riaditeľov základných škôl, aby nabádali žiakov prísť k nám,“ dodáva Pisko.
.koľko zarobia?
Hnilecká dolina, oddávna známa bohatými ložiskami železnej a medenej rudy, má bohaté tradície jej spracovania. Prvé hámre na spracovanie železa sa spomínajú už v roku 1586, ich zakladateľom bol Alexander Roll. Odkúpil celý chotár a vyrábal žiadané šable, klince či prilby, ktoré išli na odbyt po celom Spiši. V 17. storočí sa obec a celé okolie Prakoviec dostali do vlastníctva grófskej rodiny Csákyovcov a Prakovce sa stali centrom železiarskeho priemyslu – samostatný závod tu vybudovali v roku 1760. V roku 1810 tu postavili vysokú pec, vznikli nové dielne, neskôr valcovňa a oceliareň. Za dvanásťhodinový pracovný čas (robilo sa na dve zmeny) dostal robotník pri vysokej peci v prvých rokoch jej prevádzky 18 grajciarov. A dnes?
Beljajev sľubuje, že platy sa budú pohybovať na úrovni slovenského strojárskeho priemyslu, malo by ísť o sumu 700 až 800 eur. Robotníci sa však ponosujú, že zatiaľ majú necelých 400 eur čistého. Pracujú tu, lebo nič iné im neostáva. A nie každý má sily a vek na to, aby si hľadal prácu na opačnom konci republiky alebo v zahraničí. Vedenie RCC sľubuje, že ide o provizórium dané nábehom výroby. Keď sa budú železničné podvozky vyrábať v plnom režime, mali by stúpnuť aj zárobky. Či sa tak stane, ukáže sa už tento rok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.