Enrico Letta je na talianske pomery dosť mladý premiér. Už štvrťstoročie nemala táto krajina za predsedu vlády nikoho mladšieho, ako je tento 46-ročný muž. Paradoxne ho do funkcie premiéra menoval takmer dvojnásobne starší politik, 87-ročný prezident Giorgio Napolitano. Podanie ruky medzi generáciami môže naznačovať, že v politicky zacyklenom Taliansku sa niečo pohne nádejnejším smerom.
.politik do špiku kostí
Taliani rozhodne dúfajú, že Enrico Letta urobí, ako nová metla – či skôr mladá metla, poriadok. Trápi ich vysoká nezamestnanosť, hrozba štátneho krachu a veľmi ťažko znášajú úsporné opatrenia, ktorými štát rieši svoje finančné suchoty. Po rokoch berlusconiády majú mnohí občania zároveň plné zuby korupcie v politike, nečistých prepojení politiky s biznisom a úpadku politickej morálky.
Enrico Letta však nie je človek, ktorý by prišiel zachraňovať taliansku politiku z prostredia mimo nej. Práve z tejto politiky vzišiel, v nej kariérne vyrástol a jej prostredie ho neprehliadnuteľne sformovalo. Letta pochádza z intelektuálnej rodiny. Narodil sa v roku 1966 v meste Pisa ako syn profesora, ktorý vyučoval na tamojšej univerzite. Enrico sa však nerozhodol nasledovať otcov príklad, ale vybral sa v stopách svojho strýka Gianniho Lettu. Gianni Letta je bývalý novinár, ale najmä dlhoročný verný spojenec expremiéra a večného škandalistu Silvia Berlusconiho. Dodnes zostal jedným z jeho blízkych poradcov.
Mladý Enrico Letta vyštudoval pod strýkovým vplyvom európske právo a vstúpil ku kresťanským demokratom. Dá sa povedať, že sa mu darilo viac než dobre. Upútal pozornosť ambíciami, pracovitosťou aj nevtieravým čarom osobnosti. Inteligentný mladý muž tak už v prvej polovici deväťdesiatych rokov predsedal mládežníckej organizácii Európskej ľudovej strany. V tomto období sa rozlúčil s kresťanskou demokraciou, pridal sa k ľudovcom, a už v roku 1997, keď mal len 32 rokov, sa stal ministrom európskych záležitostí vo vláde ľavicového premiéra Massima D’Alemu. Už vtedy bol výnimočný – najmladší kabinetný minister, akého kedy Taliansko malo.
Enrico môže za svoj rýchly vzostup ďakovať nielen talentu pre prácu v politike, ale aj zvratom bežným na talianskej politickej scéne. Do dnešného dňa už stihol pôsobiť v troch vládach, je členom Demokratickej strany, ktorú pomohol zakladať, a prezident si ho vybral ako nádej pre Taliansko, zmietané krízou. Je to politik do špiku kostí, s kontaktmi a vplyvom, ktoré by mu teraz mali poskytnúť výbornú vyjednávaciu pozíciu.
.kto má koho plné zuby
Podľa prezidenta Napolitana by mal byť Enrico Letta premiérom vlády širokej koalície, ktorá vyvedie Taliansko zo závozu – ekonomického aj politického. Otázka znie, či je vznik takéhoto kabinetu vôbec reálny. Sám Letta tvrdí, že chce vládu, ktorej pôjde o „službu krajine, ktorej cieľom bude priniesť morálku do verejného života“. A dodáva, že takúto vládu nesformuje stoj čo stoj, rozhodne neobetuje princípy, pretože vie, že Taliani „majú týchto politických hier plné zuby“.
Uvidí sa, kto ešte koho bude mať plné zuby. Demokratická strana, stredoľavý politický subjekt s ľavicovo orientovaným voličstvom sa bude musieť poriadne zaťať, aby pristúpila na možnú koalíciu so stredovou pravicou. Stredovú pravicu totiž vedie – kto iný ako Silvio Berlusconi? Tento stále prítomný maskot i démon talianskej politiky môže aj Lettovi vyrobiť pri zostavovaní kabinetu problém.
Je totiž pravda, že mladý premiér Enrique Letta má síce dôveru časti ľavice, ale rodinne aj politicky je s talianskou pravicou stále prepojený. A jeho strýko Gianni sa v najužšom Berlusconiho okruhu určite postará, aby toto puto ešte zosilnelo. Už teraz mnohí ľavičiari šomrú, že Berlusconiho vplyv sa výberom Enrica Lettu za premiéra posilňuje.
Berlusconi sa usmieva v pozadí. Talianska ľavica je nespokojná, ale nezostáva jej iné ako rezignovane prikyvovať. Časť Demokratickej strany možno dokonca odoprie Enricovi Lettovi poslušnosť, ak bude dohoda s berlusconiovcami vyzerať príliš ponižujúco. Veď preto sa premiér, poverený zostavením vlády, vopred poisťuje vyhláseniami, že kabinet nevytvorí za každú cenu.
„Situácia je veľmi komplikovaná, vratká a bezprecedentná,“ citoval Lettove vyjadrenia britský Guardian. „Z volieb nevzišla väčšina... krajina čaká na vládu. Všetci vieme, že takáto situácia nemôže vydržať. Preto som prijal tento mandát, toto povolanie k zodpovednosti.“
.držanie palcov
Taliansko vládu naozaj potrebuje a na vznik kabinetu zo širokej koalície bude tlačiť nielen verejnosť, ale aj prezident. Je preto nádej, že Lettovi sa jeho úloha podarí. Otáznejšie je, či bude rovnaký tlak aj na morálne a inštitucionálne zmeny, ktoré Letta sľubuje Talianom. Očakáva sa od neho, že premení talianske inštitúcie (chce napríklad zmenšiť parlament a zlacniť fungovanie vlády). A tiež by bol rád, keby sa zmenila talianska politická kultúra, pretkaná rodinkárstvom a intrigami. Triezve odhady hovoria, že takéto zmeny by iste lepšie realizoval politik, ktorý nie je so „starými štruktúrami“, akou je aj Silvio Berlusconi, takmer rodinne spriaznený. Ale nepredbiehajme a držme Taliansku palce. Aj Lettovi, pretože bude musieť prekročiť vlastný tieň.
.politik do špiku kostí
Taliani rozhodne dúfajú, že Enrico Letta urobí, ako nová metla – či skôr mladá metla, poriadok. Trápi ich vysoká nezamestnanosť, hrozba štátneho krachu a veľmi ťažko znášajú úsporné opatrenia, ktorými štát rieši svoje finančné suchoty. Po rokoch berlusconiády majú mnohí občania zároveň plné zuby korupcie v politike, nečistých prepojení politiky s biznisom a úpadku politickej morálky.
Enrico Letta však nie je človek, ktorý by prišiel zachraňovať taliansku politiku z prostredia mimo nej. Práve z tejto politiky vzišiel, v nej kariérne vyrástol a jej prostredie ho neprehliadnuteľne sformovalo. Letta pochádza z intelektuálnej rodiny. Narodil sa v roku 1966 v meste Pisa ako syn profesora, ktorý vyučoval na tamojšej univerzite. Enrico sa však nerozhodol nasledovať otcov príklad, ale vybral sa v stopách svojho strýka Gianniho Lettu. Gianni Letta je bývalý novinár, ale najmä dlhoročný verný spojenec expremiéra a večného škandalistu Silvia Berlusconiho. Dodnes zostal jedným z jeho blízkych poradcov.
Mladý Enrico Letta vyštudoval pod strýkovým vplyvom európske právo a vstúpil ku kresťanským demokratom. Dá sa povedať, že sa mu darilo viac než dobre. Upútal pozornosť ambíciami, pracovitosťou aj nevtieravým čarom osobnosti. Inteligentný mladý muž tak už v prvej polovici deväťdesiatych rokov predsedal mládežníckej organizácii Európskej ľudovej strany. V tomto období sa rozlúčil s kresťanskou demokraciou, pridal sa k ľudovcom, a už v roku 1997, keď mal len 32 rokov, sa stal ministrom európskych záležitostí vo vláde ľavicového premiéra Massima D’Alemu. Už vtedy bol výnimočný – najmladší kabinetný minister, akého kedy Taliansko malo.
Enrico môže za svoj rýchly vzostup ďakovať nielen talentu pre prácu v politike, ale aj zvratom bežným na talianskej politickej scéne. Do dnešného dňa už stihol pôsobiť v troch vládach, je členom Demokratickej strany, ktorú pomohol zakladať, a prezident si ho vybral ako nádej pre Taliansko, zmietané krízou. Je to politik do špiku kostí, s kontaktmi a vplyvom, ktoré by mu teraz mali poskytnúť výbornú vyjednávaciu pozíciu.
.kto má koho plné zuby
Podľa prezidenta Napolitana by mal byť Enrico Letta premiérom vlády širokej koalície, ktorá vyvedie Taliansko zo závozu – ekonomického aj politického. Otázka znie, či je vznik takéhoto kabinetu vôbec reálny. Sám Letta tvrdí, že chce vládu, ktorej pôjde o „službu krajine, ktorej cieľom bude priniesť morálku do verejného života“. A dodáva, že takúto vládu nesformuje stoj čo stoj, rozhodne neobetuje princípy, pretože vie, že Taliani „majú týchto politických hier plné zuby“.
Uvidí sa, kto ešte koho bude mať plné zuby. Demokratická strana, stredoľavý politický subjekt s ľavicovo orientovaným voličstvom sa bude musieť poriadne zaťať, aby pristúpila na možnú koalíciu so stredovou pravicou. Stredovú pravicu totiž vedie – kto iný ako Silvio Berlusconi? Tento stále prítomný maskot i démon talianskej politiky môže aj Lettovi vyrobiť pri zostavovaní kabinetu problém.
Je totiž pravda, že mladý premiér Enrique Letta má síce dôveru časti ľavice, ale rodinne aj politicky je s talianskou pravicou stále prepojený. A jeho strýko Gianni sa v najužšom Berlusconiho okruhu určite postará, aby toto puto ešte zosilnelo. Už teraz mnohí ľavičiari šomrú, že Berlusconiho vplyv sa výberom Enrica Lettu za premiéra posilňuje.
Berlusconi sa usmieva v pozadí. Talianska ľavica je nespokojná, ale nezostáva jej iné ako rezignovane prikyvovať. Časť Demokratickej strany možno dokonca odoprie Enricovi Lettovi poslušnosť, ak bude dohoda s berlusconiovcami vyzerať príliš ponižujúco. Veď preto sa premiér, poverený zostavením vlády, vopred poisťuje vyhláseniami, že kabinet nevytvorí za každú cenu.
„Situácia je veľmi komplikovaná, vratká a bezprecedentná,“ citoval Lettove vyjadrenia britský Guardian. „Z volieb nevzišla väčšina... krajina čaká na vládu. Všetci vieme, že takáto situácia nemôže vydržať. Preto som prijal tento mandát, toto povolanie k zodpovednosti.“
.držanie palcov
Taliansko vládu naozaj potrebuje a na vznik kabinetu zo širokej koalície bude tlačiť nielen verejnosť, ale aj prezident. Je preto nádej, že Lettovi sa jeho úloha podarí. Otáznejšie je, či bude rovnaký tlak aj na morálne a inštitucionálne zmeny, ktoré Letta sľubuje Talianom. Očakáva sa od neho, že premení talianske inštitúcie (chce napríklad zmenšiť parlament a zlacniť fungovanie vlády). A tiež by bol rád, keby sa zmenila talianska politická kultúra, pretkaná rodinkárstvom a intrigami. Triezve odhady hovoria, že takéto zmeny by iste lepšie realizoval politik, ktorý nie je so „starými štruktúrami“, akou je aj Silvio Berlusconi, takmer rodinne spriaznený. Ale nepredbiehajme a držme Taliansku palce. Aj Lettovi, pretože bude musieť prekročiť vlastný tieň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.