Skutočné Kosovo

.toho holohlavého chlapíka dnes citujú všetky agentúry a médiá ako predstaviteľa odbojných Srbov zo severu Kosova, ktorí „potupnú dohodu“ podpísanú v Bruseli srbským premiérom Ivicom Dačićom a kosovským premiérom Hashimom Thaçim za žiadnych okolností neuznajú. „Ste druhý Slovák, ktorý sem za nami na barikády prišiel, po Jánovi Čarnogurskom,“ povedal mi v auguste 2011 inžinier Krstimir Pantić, ktorý kedysi pracoval v metalurgickom kombináte Trepča, od vojny prakticky nefungujúcom. Pantić a iní Srbi vtedy v severnej časti etnicky rozdelenej Kosovskej Mitrovice postavili a vlastnými telami strážili na cestách barikády, aby zabránili špeciálnej kosovskej policajnej jednotke ROSU a vojenským vozidlám KFOR preniknúť na hraničný priechod Jarinje, strážený americkými vojakmi – ten predtým radikálni Srbi vypálili. Ako som s pobavením zistil, Američanom poza bučky cez hranicu jazdili Srbi poľnými či lesnými cestami bez akejkoľvek kontroly. Pretože pre nich nejde o nijakú hranicu, všetko je to územie Srbska. Do Srbska platia za elektrinu, za vodu, za telefón, zo Srbska majú dôchodky, platy. S neďalekou Prištinou, hlavným mestom „albánskeho Kosova“, ktoré jednostranne vo februári 2008 vyhlásilo nezávislosť, nechcú mať nič spoločné. Nikdy, dušovali sa.
Pantić má aj iné dôvody na hnev. Srbsko-kosovská dohoda okrem iného ruší Belehradom financované štruktúry, pôsobiace na území Kosova, ktoré Priština považuje za nelegálne a označuje ich ako „paralelné“. A jednou z nich je aj kosovskými orgánmi neuznaný okres Kosovská Mitrovica, ktorému šéfoval. Územie na sever od rieky Ibar, kde pritom žije menšia časť z približne 135-tisíc Srbov, ktorí v Kosove po vojne ostali alebo sa sem vrátili, je oprávnene považované za čiernu dieru bezprávia. Investigatívna relácia Insajder súkromnej belehradskej televízie B92 vlani pekne ukázala, ako tu mizli milióny eur zo srbských fondov: vo veľkom sa tu pašovali pohonné hmoty a iné komodity, neplatili sa tu nijaké dane, vyfakturovali dokonca výškovú budovu, ktorá nebola nikdy postavená.
Srbský sever Kosova, jadro sváru a hlavný predmet dohody pod patronátom šéfky európskej diplomacie Catherine Ashtonovej, je územie nikoho. Belehradu už nepatrí, Prištine ešte nepatrí. Taký štátik v štáte (Kosovo) v štáte (Srbsko). Keď som sa vlani v novembri v Bratislave opýtal kosovského ministra zahraničia Envera Hoxhaja, ako chce Priština integrovať toto územie plné nepriateľsky naladených Srbov, jeho odpoveď ma nepresvedčila. A to pritom väčšina kosovských Srbov, ktorá žije na juh od Ibaru v enklávach, je do veľkej miery integrovaná. V kosovskej vláde majú dokonca troch ministrov (vrátane jedného z vicepremiérov) a v 120-člennom kosovskom parlamente majú 13 poslancov. No obranca barikád Pantić mal v jednej veci pravdu. Nemôže jedna strana všetko získať a druhá všetko stratiť. Srbsko už pochopilo, že Kosovo stratilo, že je to skutočnosť, chce preto mať vplyv aspoň na jeho severe. Medzinárodné spoločenstvo pritom nemôže dopustiť odtrhnutie severu Kosova, pretože by to na Balkáne spustilo dominový efekt – odtrhnúť by sa chceli aj Srbi v Bosne či Albánci v Preševskom údolí v Srbsku. Srbsko a Kosovo sa dohodou v Bruseli zaviazali, že si vzájomne nebudú podkopávať úsilie o integráciu do Únie a nebudú podnecovať na takéto počínanie ani iné štáty.
Bizarné je ešte čosi iné. Dohodu v Bruseli nepodpísali minulosťou nezaťažení politici novej generácie, ale veteráni konfliktu. Srbský premiér Dačić sa kedysi angažoval v Socialistickej strane Srbska, vedenej Slobodanom Miloševićom, a kosovský premiér Hashim Thaçi patril k vedeniu Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK) a k tzv. drenickej skupine, podozrivej z obchodovania s drogami či zbraňami; ak sa nemýlim, stále je na zozname osôb hľadaných srbskou prokuratúrou. Podľa dohody, ktorú parafovali, budú právomoci srbskej komunity v Kosove vyplývať z kosovskej legislatívy a Európskej charty miestnej samosprávy. V Kosove vznikne samostatná štruktúra zložená z okresov s väčšinovým srbským obyvateľstvom, ktorá bude mať vlastného predsedu, podpredsedu i vlastný parlament; bude mať plné kompetencie v sfére hospodárskeho rozvoja, školstva, zdravotníctva a miestneho plánovania. Štyri prevažne srbské okresy severného Kosova budú mať vlastného policajného veliteľa z radov kosovských Srbov; v celom Kosove bude pôsobiť iba Kosovská polícia (s centrom v Prištine), do ktorej budú začlenení aj všetci policajti zo severného Kosova. Do štruktúr kosovského štátu budú integrované aj justičné orgány vo väčšinovo srbských okresoch. Jedna vec je však napriek normalizácii vzťahov pre Srbsko naďalej neprijateľná – členstvo Kosova v OSN. Nezávislosť Kosova pritom doteraz uznala asi polovica jej členských štátov vrátane 22 krajín EÚ. Bukurešť koncom minulého týždňa avizovala, že by sa mohla stať dvadsiatou treťou. Slovensko zotrváva na svojom odmietavom postoji.
Nevidím veci beznádejne. Na srbskom severe Kosova je aj zopár albánskych dedín. S priateľom a tlmočníkom Ľuborom Králikom, ktorý ovláda obidva jazyky, albánsky aj srbský, sme od roku 2003 absolvovali viac ako dvadsať ciest do Kosova. Vďaka nemu som viedol mnohé rozhovory, jeden aj s predstavenou srbského pravoslávneho kláštora Sokolica na severe Kosova, matkou Makarijou. Hovorila o dvoch múroch nachádzajúcich sa v tesnej blízkosti ich kláštora. Jeden sa vinie okolo rodného domu významného albánskeho dejateľa Isu Boletiniho, druhý okolo srbského kláštora. Oba múry stavali Albánci, ich susedia, ktorým rehoľné sestry počas vojny pomáhali. Nakupovali pre ich deti potraviny a v prípade potreby ich vozili do nemocnice. Preto si dnes väčšina Albáncov v dedine Boljetin srbský kláštor Sokolica váži. Podľa matky Makarije je cenný najmä príklad, že môžu spolu existovať takéto dve pamätné miesta, srbské zo 14. storočia a albánske z 19. storočia.