Našu úvahu o demografii však musíme začať z opačného konca. Keď píšem o nízkej pôrodnosti v Európe, často sa stretávam s názorom, že to je vlastne dobre. Veď z globálneho hľadiska sa ľudstvo nekontrolovane premnožuje, no tak aspoň niekto má rozum a rozhodol sa dobrovoľne vymierať. Nezasvätenému sa podľa mediálnych správ skutočne môže zdať, že v celosvetovom meradle ľudia majú priveľa detí, možno stále viac a viac. Paradoxne, majú ich stále menej a menej. Ako je to možné?
.premnožené ľudstvo?
Najprv trochu čísel. V dávnych dobách trvalo ľudstvu na zdvojnásobenie počtu asi tisíc rokov. Za posledných dvesto rokov sa niečo stalo. V roku 1800 nás bola miliarda, niekedy pred rokom 1930 to boli dve miliardy, tretia pribudla v roku 1960, štvrtá v roku 1974, piata v roku 1987, šiesta v roku 1999, siedma v roku 2011. V 20. storočí sa počet ľudí zoštvornásobil. Bude to pokračovať? Bude nás teda v roku 2100 25 miliónov? Možno vás to prekvapí, ale každý demograf vám na to odpovie jasným nie.
Bezprecedentný nárast populácie v minulom storočí nebol spôsobený nejakou explóziou plodnosti v zmysle počtu detí pripadajúcich na ženu. Tento nárast bol spôsobený bezprecedentnou explóziou zdravia. Lapidárne to vysvetľuje ekonóm Nicholas Eberstadt: „K populačnej explózii nedošlo preto, lebo sa azda ľudia začali rozmnožovať ako králiky, ale preto, lebo prestali hynúť ako muchy.“ Nezabúdajme, v akom svete žili ešte naši rodičia a starí rodičia. Prvá svetová vojna zabila desať miliónov ľudí, ale pandémia španielskej chrípky v rokoch 1918 – 1920 zabila 50 až 100 miliónov ľudí, z toho v USA pol milióna, vo Francúzsku 400-tisíc, v Británii štvrť milióna, v Indii 17 miliónov. Pre nás nepredstaviteľná vec, pre môjho starého otca, ktorý mi o nej ako chlapcovi rozprával, životná realita. Antibiotiká sa začali masovo používať až po druhej svetovej vojne. Neviem, ako by som bol bez nich prežil so svojimi zápalmi pľúc v detstve.
Jednoducho, vďaka pokroku v medicíne, rozšíreniu zdravotnej starostlivosti a lepšej výžive sa celosvetovo znížila detská úmrtnosť a zvýšila sa prudko dĺžka ľudského života. Vidno to na oficiálnych údajoch OSN. V roku 1950 bola očakávaná dĺžka života 45 rokov, do roku 2010 sa zvýšila na neuveriteľných 65 rokov. Predpoveď do roku 2050 znie 75 rokov. Čo sa teda stalo? Ľudia akosi prestali umierať. Deti, ktoré by sa v minulosti neboli dožili dospelosti, sa jej dožili, mali svoje deti, ktoré potom mali svoje deti, atď.
Strach z toho, koľko veľa nás je, je nepochopením nášho epochálneho úspechu. Koľko tisícročí trvalo, než sme to dokázali. A keď sme to dokázali, začíname sa desiť. Tak čo sme vlastne chceli? Hitom roku 1968, keď žilo o polovicu ľudí menej ako dnes, bola kniha Paula Ehrlicha Populačná bomba, v ktorej autor prorokoval, že už v sedemdesiatych rokoch sa stanú stámilióny ľudí obeťami hladomoru. K tomu nedošlo a dnes pri počte siedmich miliárd je kalorický príjem na obyvateľa značne vyšší ako bol vtedy.
V našom povedomí chýba závažná informácia, a síce, že miera úhrnnej plodnosti (total fertility rate – TFR), čiže počet detí pripadajúcich na ženu, klesá nielen v Európe, ale všade na svete, a to už veľmi dlho. Už viac ako polstoročie. Dnes je TFR vo svete asi 2.5. Ale v roku 1950 to bolo 4.9. Predikcia OSN na rok 2050 znie 2.0 až 2.2. To už je miera, ktorá garantuje zachovanie konštantného počtu obyvateľov Zeme. Ľudia teda už veľmi dávno začali svoju plodnosť prispôsobovať zvyšujúcemu sa počtu obyvateľov planéty.
Treba sa tiež zbaviť predstavy, že všade mimo rozvinutých krajín Európy a Severnej Ameriky je TFR podstatne vyššia ako v rozvinutých krajinách. Nie, v krajinách tretieho sveta vládne veľká rôznosť. Je zaujímavé, že z hľadiska kontinentov iba jeden má dnes TFR vyššie ako spomínaný svetový priemer 2.5. Je to Afrika s TFR 4.5 (v roku 1950 to bolo 6.5). Pozoruhodný je pokles TFR v Ázii z 5.8 v roku 1950 na dnešných 2.3.
Veľké rozdiely sú v rámci islamu. Krajiny ako Maroko, Alžírsko, Turecko, Irán majú TFR okolo 2.0 alebo o niečo viac, čo pripomína európsky vzorec. Južne od nich je však pás plodných islamských krajín. Ťahá sa od pobrežia Atlantiku v Senegale na východ cez Niger, Čad, Sudán, Somálsko k Červenému moru, pokračuje Jemenom a cez Indický oceán Pakistanom a Afganistanom. TFR je medzi nimi najnižšie v Pakistane 3.4, ale v ostatných bežne dosahuje hodnoty vyše 5 či 6. Ázijský priemer ťahajú nadol krajiny Ďalekého Východu, V Číne je TFR 1.6, Japonsko má 1.4, Thajsko 1.7.
Treba porozumieť paradoxu klesajúceho TFR, sprevádzaného rastom počtu obyvateľov. I keď je TFR hlboko pod hodnotou 2, obyvateľstvo môže ešte dlhé roky narastať, lebo generácia, ktorá umiera, má niekedy iba polovičnú veľkosť generácie, ktorá plodí deti. Desiatky krajín majú TFR pod 2, ale iba v zopár z nich, napríklad v Japonsku, už teraz dochádza k poklesu počtu obyvateľov. Je to ako na križovatke, na ktorej je také veľké zdržanie, že autá sa hromadia čoraz viac, hoci ich prichádza na križovatku čoraz menej. Každé auto však raz odíde.
Čo sa teda bude diať? Určite sa po roku 2020 dočkáme i ôsmej miliardy. Stavil by som veľkú sumu, že v roku 2050 nás bude viac ako 9 miliárd. Možno nás bude i 10 a viac miliárd. Veď pokles TFR sa môže zastaviť. Ale na desiatu miliardu by som už veľkú sumu nestavil. Prognózy OSN rátajú s viacerými variantmi. Sú i také, ktoré rátajú po dosiahnutí deviatej miliardy s miernym poklesom počtu ľudí. Preto riešme náš problém. Ten znie, že v roku 1950 mali európske ženy 2.7 dieťaťa a dnes to je jeden a pol.
.môže za nízku pôrodnosť pád komunizmu?
Priatelia starých poriadkov by radi prišili nízku pôrodnosť nástupu demokracie, ale nesedí to. TFR slovenských žien celých štyridsať rokov komunizmu klesalo z 3.6 v roku 1950 na 2.0 v roku 1990, čo je pokles o 1.6, teda o 45 percent. Iba na chvíľu v prvej polovici 70. rokov máličko poskočilo z 2.4 na 2.5, aby ďalej nezadržateľne padalo. Značný nárast narodených detí v absolútnych číslach po roku 1975 si netreba pliesť s nárastom TFR. Nárast v absolútnych počtoch po roku 1975 ide prevažne na konto toho, že v rodičovskom veku sa ocitla silná generácia narodená po vojne. Po roku 1989 pád TFR iba pokračoval. Posledné roky sa TFR drží na hodnote 1.4, čo je za dve dekády pokles o 0.6, teda o 30 percent.
Navyše, tento proces na Slovensku od konca vojny do dneška sa nelíši od mnohých krajín, kde komunizmus nebol. Slovenské TFR je na úrovni Španielska, Talianska, Nemecka, Rakúska, atď. V Európe niet krajiny, kde by TFR dosahovala hodnotu 2.1, čo je nevyhnutné na zachovanie populácie. Zaujímavým laboratóriom je zjednotené Nemecko. V jeho východnej časti, v ktorej bol komunizmus, bolo TFR pod 2 ešte za komunizmu, pričom v západnom Nemecku bolo ešte nižšie. Prechodne po roku 1990 kleslo TFR na východe až pod hodnotu 1, aby ale rýchlo stúpala na dnešných 1.4, čo je takmer o desatinu viac ako TFR v západnom Nemecku. Pád komunizmu ako príčina? Zabudnite.
.môže za to pilulka?
Od 60. rokov minulého storočia došlo k masovému rozšíreniu hormonálnej antikoncepcie. Niektorí demografi to uvádzajú ako príčinu znižovania pôrodnosti. Významná autorita, laureát Nobelovej ceny Gary Becker, uvádza presvedčivé analýzy, ktoré hovoria, že to tak nie je. Ľudia majú menej detí, lebo chcú mať menej detí.
Ak ľudia nepoužívajú žiadne, ani prirodzené metódy plánovania rodičovstva, tak žena môže mať za život dvojciferný počet detí. V sekte anabaptistov Hutterovcov v USA v 50. rokoch to bolo jedenásť detí. Pre potenciálny počet detí platí ľahký vzorec: E delené súčtom C a S. E je čas od vstupu ženy do manželstva (sexuálneho života) po stratu plodnosti, S je obdobie neplodnosti počas tehotenstva a dojčenia a C je obdobie „očakávania“ ďalšieho tehotenstva, keď je vecou frekvencie koitov, kedy žena otehotnie. C sa približne rovná jeden delené súčin frekvencie koitov a pravdepodobnosti otehotnenia pri jednom koite.
Kto pozná zlomky, vie, že ich možno znižovať znížením čitateľa, ako aj zvyšovaním menovateľa. E možno znižovať odkladaním sexuálnej aktivity o niekoľko rokov, S možno zvyšovať predlžovaním dojčenia, C možno zvýšiť znížením frekvencie koitov a používaním antikoncepčnej metódy koitus interruptus, ktorá je známa odnepamäti. Kombináciou týchto vecí možno znížiť aj bez pilulky plodnosť na dve-tri deti a menej. Becker uvádza skupiny ľudí, ktoré znižovali svoju plodnosť pred érou pilulky. Znižovanie pôrodnosti bolo výrazné v Európe a Amerike už v 50. rokoch, zaujímavý je pokles pôrodnosti v USA v dekáde 1900 – 1910. Starí Rimania a Gréci v období úpadku antiky znižovali svoju plodnosť odkladaním manželstva, potratmi, infanticídou a nereprodukčnými formami sexu. Naopak, ak ľudia nechcú menej detí, tak nepomôže ani to, keď im antikoncepciu platí vláda. To je prípad politiky indickej vlády v druhej polovici minulého storočia.
Pilulka mohla prispieť k zníženiu pôrodnosti, ale nie v rozhodujúcej miere. Pilulka je len efektívnym nástrojom, ktorým ľudia dosahujú cieľ mať menej detí. A ten cieľ, nie v plnej miere, ale z väčšej časti, by dosiahli aj bez nej.
Ale prečo chcú mať menej detí?
.v obchode si dieťa nekúpite, ale stojí čoraz viac
Či sa nám to páči, alebo nie, dieťa si síce v obchode nekúpite, ale to neznamená, že nemá svoju ekonomickú cenu. Nazvime ju tieňovou cenou. Jej súčasťou sú všetky vaše náklady na živenie dieťaťa, ošatenie či bývanie. Patrí tam hodnota knihy, lístka do kina, lyže, dovolenka, ktorú mu zaplatíte. Vysokoškolské štúdium, počas ktorého ho stále živíte. A nielen to. Patria tam i náklady stratenej príležitosti, najmä ženy-matky. Ak tá má dieťa, tak prichádza o mzdu, ktorú by inak zarobila. Patrí tam i hodnota času, ktorý by rodičia venovali svojmu oddychu či zábave, keby sa pre dieťa nerozhodli. Pod cenou máme na mysli i cenu relatívnu, teda v pomere k cenám iných komodít.
Cena detí za posledných sto, dvesto rokov v euroamerickom priestore narastala. A vyššia cena znamená nižší dopyt. Podľa teórie racionálnej voľby sa táto poučka z mikroekonómie dá použiť aj pre takú delikátnu osobnú vec ako rozhodovanie o dieťati. Gary Becker vo svojom kľúčovom diele Pojednanie o rodine (Treatise on the Family, 1981) analyzoval cenový efekt pri dopyte po deťoch. Nárast ceny dieťaťa bol napríklad následkom zmeny agrárneho charakteru spoločnosti. V poľnohospodárskych rodinách znamenala práca odrasteného dieťaťa ekonomický prínos, ktorý znižoval cenu dieťaťa. Rodina si okrem toho produkovala vlastnú stravu, čo cenu ďalej znižovalo. Preto bola cena dieťaťa nižšia ako v mestách. A bolo to vidno na podstatne vyššej pôrodnosti na vidieku. Deti pásli kravy, husi, pomáhali vo vinohrade, na poli, v lese. Adam Smith si pri ceste v koloniálnej Amerike poznamenal, že deti nie sú pre rodičov vôbec bremenom, pretože skôr ako sa osamostatnia, svojou prácou zarobia rodičom stovky libier. I mnohí slovenskí osemdesiatnici spomínajú, ako v detstve pásli kravy.
Pokles počtu ľudí v poľnohospodárstve, mechanizácia a nové technológie odbúrali prínos práce mladistvých. So zavedením povinnej školskej dochádzky boli náklady na dopravu detí do školy vyššie ako v mestách. Pôrodnosť v mestách a na vidieku sa vyrovnala.
Kľúčovým faktorom nárastu ceny dieťaťa sa v 20. storočí stalo zapojenie žien do trhu práce. Žena v domácnosti otehotnením, donosením a výchovou dieťaťa o žiadnu mzdu neprichádza. U zamestnanej ženy však mzda, ktorú pre tehotenstvo a pobyt doma s dieťaťom nezarobí, sa stáva súčasťou ceny dieťaťa, a tak tú cenu dvíha. Zamestnaná žena voľbou dieťaťa tiež prerušuje investovanie do svojho ľudského kapitálu na trhu práce, ktoré by jej prinieslo zvýšenie mzdy v budúcnosti. Štatistiky ukazujú, že čím viac detí, tým nižšia mzda ženy. I táto stratená príležitosť je súčasťou ceny dieťaťa. Pred sto rokmi boli zamestnané ženy zriedkavosťou. Dnes sú zriedkavosťou ženy v domácnosti.
Vláda môže znižovať cenu dieťaťa peňažnými dávkami. Na Slovensku sú to príspevok pri narodení, rodinné prídavky, daňový bonus, atď. Zvyčajne počúvame kategorické výroky, že štát si nedokáže deti kúpiť takýmito peniazmi a že to nemá zmysel. Je to pravda v tom zmysle, že ak potrebujeme zvýšiť pôrodnosť aspoň o tretinu, tak cestou vládnych dotácií to nedosiahneme. Ale to neznamená, že sa vládnou politikou nedosiahne žiadne zvýšenie. To by sme popierali ekonomickú teóriu. Možno to bude iba o dve, tri percentá. Ekonómovia by povedali, že elasticita dopytu po deťoch je nízka. Ale veď ani to by nám nemalo byť jedno.
.kvantita detí či kvalita?
V dávnejších dobách žili ľudia v pomeroch, ktoré sú pre nás nepredstaviteľnou chudobou. Náklady na deti boli len tie najnevyhnutnejšie, potrebné na prežitie a nadobudnutie kvalifikácie pre výkon povolania. Dnes je otázka, koľko treba investovať do kvality detí, podstatne zložitejšia. Čo sa im má ešte okrem stravy, ošatenia a bývania zabezpečiť? Výučba jazykov, počítač, kurz tenisu, cestovanie po svete? Mať viac detí, do ktorých sa investuje menej, alebo naopak? Kvalita dieťaťa sa stáva osobitnou komoditou, ktorá sa stáva konkurenciou kvantity – počtu detí. Osobitná interakcia medzi kvantitou a kvalitou, ktorej vysvetlenie presahuje možnosti nášho článku, sa stáva tiež príčinou poklesu pôrodnosti. Svetové štatistiky ukazujú koreláciu rastu vzdelanosti a poklesu pôrodnosti.
.koniec dieťaťa ako investície
Či už to tak v minulosti rodičia mysleli, alebo nie, ale deti boli investíciou, lebo zaručovali zaopatrenie v starobe. Zavedenie štátneho dôchodkového systému v poslednom storočí znamenalo zastavenie či prinajmenšom zníženie transferov od detí k ich rodičom v starobe. Štát túto väzbu preťal. Môžeme to chápať i ako ďalšie zvýšenie ceny dieťaťa v tom zmysle, že v období pred štátnymi dôchodkami transfery od detí k rodičom tú cenu znižovali. V posledných rokoch sa objavujú matematicko-ekonomické modely ekonómov ukazujúce, že zníženie pôrodnosti je i dôsledkom štátneho dôchodkového systému. Rovnako ako dôchodkové poistenie pôsobí i zdravotné poistenie. Na Slovensku každé druhé euro vydané na zdravotné poistenie ide na úhradu zdravotníckych služieb dôchodcom. Je to akýsi „zdravotný dôchodok“.
.majú bohatší viac detí?
Bohatší ako kto? Ako ľudia pred sto rokmi? Všetci sme bohatší ako ľudia pred sto rokmi a detí máme menej. V tomto zmysle teda nie. Ak je však niekto bohatší ako bol prednedávnom, tak isto má tendenciu mať viac detí. Je to jednoduchý ekonomický zákon. Zdvojnásobili ti plat, zdedil si veľké peniaze, ale svet okolo teba ostal nezmenený? Dopraješ si všetkého, čo za niečo stojí, viacej, aj detí. Desiati najbohatší ľudia planéty podľa časopisu Forbes majú v priemere 2.9 dieťaťa, čo je viac ako o 1.0 viac ako priemerné TFR v ich krajinách. Ak však zbohatneme všetci, nemusí sa stať nič, dokonca môže byť detí menej.
Po ekonomickej stránke je teda pokles pôrodnosti najmä dôsledkom neustáleho rastu relatívnej ceny detí. A vyššia cena znamená nižší dopyt. Čo sa s tým dá robiť, budeme hovoriť niekedy inokedy.
Vladimír Palko/
Vysokoškolský pedagóg, matematik a politik. Narodil sa v roku 1957 v Čunove pri Bratislave, vyštudoval matematiku na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského. V rokoch 1990 až 1992 pracoval vo vedení československej spravodajskej služby. Po roku 1998 bol trikrát zvolený za poslanca parlamentu, v rokoch 2002 až 2006 bol ministrom vnútra, dnes je opäť vysokoškolským pedagógom. Je predsedom redakčného kruhu revue Impulz a napísal dve knihy: Boj o moc a tajná služba (2004) a Levy prichádzajú. Prečo Európa a Amerika smerujú k novej tyranii (2012). Je ženatý, má tri deti a jedného vnuka. Žije v Bratislave.
.premnožené ľudstvo?
Najprv trochu čísel. V dávnych dobách trvalo ľudstvu na zdvojnásobenie počtu asi tisíc rokov. Za posledných dvesto rokov sa niečo stalo. V roku 1800 nás bola miliarda, niekedy pred rokom 1930 to boli dve miliardy, tretia pribudla v roku 1960, štvrtá v roku 1974, piata v roku 1987, šiesta v roku 1999, siedma v roku 2011. V 20. storočí sa počet ľudí zoštvornásobil. Bude to pokračovať? Bude nás teda v roku 2100 25 miliónov? Možno vás to prekvapí, ale každý demograf vám na to odpovie jasným nie.
Bezprecedentný nárast populácie v minulom storočí nebol spôsobený nejakou explóziou plodnosti v zmysle počtu detí pripadajúcich na ženu. Tento nárast bol spôsobený bezprecedentnou explóziou zdravia. Lapidárne to vysvetľuje ekonóm Nicholas Eberstadt: „K populačnej explózii nedošlo preto, lebo sa azda ľudia začali rozmnožovať ako králiky, ale preto, lebo prestali hynúť ako muchy.“ Nezabúdajme, v akom svete žili ešte naši rodičia a starí rodičia. Prvá svetová vojna zabila desať miliónov ľudí, ale pandémia španielskej chrípky v rokoch 1918 – 1920 zabila 50 až 100 miliónov ľudí, z toho v USA pol milióna, vo Francúzsku 400-tisíc, v Británii štvrť milióna, v Indii 17 miliónov. Pre nás nepredstaviteľná vec, pre môjho starého otca, ktorý mi o nej ako chlapcovi rozprával, životná realita. Antibiotiká sa začali masovo používať až po druhej svetovej vojne. Neviem, ako by som bol bez nich prežil so svojimi zápalmi pľúc v detstve.
Jednoducho, vďaka pokroku v medicíne, rozšíreniu zdravotnej starostlivosti a lepšej výžive sa celosvetovo znížila detská úmrtnosť a zvýšila sa prudko dĺžka ľudského života. Vidno to na oficiálnych údajoch OSN. V roku 1950 bola očakávaná dĺžka života 45 rokov, do roku 2010 sa zvýšila na neuveriteľných 65 rokov. Predpoveď do roku 2050 znie 75 rokov. Čo sa teda stalo? Ľudia akosi prestali umierať. Deti, ktoré by sa v minulosti neboli dožili dospelosti, sa jej dožili, mali svoje deti, ktoré potom mali svoje deti, atď.
Strach z toho, koľko veľa nás je, je nepochopením nášho epochálneho úspechu. Koľko tisícročí trvalo, než sme to dokázali. A keď sme to dokázali, začíname sa desiť. Tak čo sme vlastne chceli? Hitom roku 1968, keď žilo o polovicu ľudí menej ako dnes, bola kniha Paula Ehrlicha Populačná bomba, v ktorej autor prorokoval, že už v sedemdesiatych rokoch sa stanú stámilióny ľudí obeťami hladomoru. K tomu nedošlo a dnes pri počte siedmich miliárd je kalorický príjem na obyvateľa značne vyšší ako bol vtedy.
V našom povedomí chýba závažná informácia, a síce, že miera úhrnnej plodnosti (total fertility rate – TFR), čiže počet detí pripadajúcich na ženu, klesá nielen v Európe, ale všade na svete, a to už veľmi dlho. Už viac ako polstoročie. Dnes je TFR vo svete asi 2.5. Ale v roku 1950 to bolo 4.9. Predikcia OSN na rok 2050 znie 2.0 až 2.2. To už je miera, ktorá garantuje zachovanie konštantného počtu obyvateľov Zeme. Ľudia teda už veľmi dávno začali svoju plodnosť prispôsobovať zvyšujúcemu sa počtu obyvateľov planéty.
Treba sa tiež zbaviť predstavy, že všade mimo rozvinutých krajín Európy a Severnej Ameriky je TFR podstatne vyššia ako v rozvinutých krajinách. Nie, v krajinách tretieho sveta vládne veľká rôznosť. Je zaujímavé, že z hľadiska kontinentov iba jeden má dnes TFR vyššie ako spomínaný svetový priemer 2.5. Je to Afrika s TFR 4.5 (v roku 1950 to bolo 6.5). Pozoruhodný je pokles TFR v Ázii z 5.8 v roku 1950 na dnešných 2.3.
Veľké rozdiely sú v rámci islamu. Krajiny ako Maroko, Alžírsko, Turecko, Irán majú TFR okolo 2.0 alebo o niečo viac, čo pripomína európsky vzorec. Južne od nich je však pás plodných islamských krajín. Ťahá sa od pobrežia Atlantiku v Senegale na východ cez Niger, Čad, Sudán, Somálsko k Červenému moru, pokračuje Jemenom a cez Indický oceán Pakistanom a Afganistanom. TFR je medzi nimi najnižšie v Pakistane 3.4, ale v ostatných bežne dosahuje hodnoty vyše 5 či 6. Ázijský priemer ťahajú nadol krajiny Ďalekého Východu, V Číne je TFR 1.6, Japonsko má 1.4, Thajsko 1.7.
Treba porozumieť paradoxu klesajúceho TFR, sprevádzaného rastom počtu obyvateľov. I keď je TFR hlboko pod hodnotou 2, obyvateľstvo môže ešte dlhé roky narastať, lebo generácia, ktorá umiera, má niekedy iba polovičnú veľkosť generácie, ktorá plodí deti. Desiatky krajín majú TFR pod 2, ale iba v zopár z nich, napríklad v Japonsku, už teraz dochádza k poklesu počtu obyvateľov. Je to ako na križovatke, na ktorej je také veľké zdržanie, že autá sa hromadia čoraz viac, hoci ich prichádza na križovatku čoraz menej. Každé auto však raz odíde.
Čo sa teda bude diať? Určite sa po roku 2020 dočkáme i ôsmej miliardy. Stavil by som veľkú sumu, že v roku 2050 nás bude viac ako 9 miliárd. Možno nás bude i 10 a viac miliárd. Veď pokles TFR sa môže zastaviť. Ale na desiatu miliardu by som už veľkú sumu nestavil. Prognózy OSN rátajú s viacerými variantmi. Sú i také, ktoré rátajú po dosiahnutí deviatej miliardy s miernym poklesom počtu ľudí. Preto riešme náš problém. Ten znie, že v roku 1950 mali európske ženy 2.7 dieťaťa a dnes to je jeden a pol.
.môže za nízku pôrodnosť pád komunizmu?
Priatelia starých poriadkov by radi prišili nízku pôrodnosť nástupu demokracie, ale nesedí to. TFR slovenských žien celých štyridsať rokov komunizmu klesalo z 3.6 v roku 1950 na 2.0 v roku 1990, čo je pokles o 1.6, teda o 45 percent. Iba na chvíľu v prvej polovici 70. rokov máličko poskočilo z 2.4 na 2.5, aby ďalej nezadržateľne padalo. Značný nárast narodených detí v absolútnych číslach po roku 1975 si netreba pliesť s nárastom TFR. Nárast v absolútnych počtoch po roku 1975 ide prevažne na konto toho, že v rodičovskom veku sa ocitla silná generácia narodená po vojne. Po roku 1989 pád TFR iba pokračoval. Posledné roky sa TFR drží na hodnote 1.4, čo je za dve dekády pokles o 0.6, teda o 30 percent.
Navyše, tento proces na Slovensku od konca vojny do dneška sa nelíši od mnohých krajín, kde komunizmus nebol. Slovenské TFR je na úrovni Španielska, Talianska, Nemecka, Rakúska, atď. V Európe niet krajiny, kde by TFR dosahovala hodnotu 2.1, čo je nevyhnutné na zachovanie populácie. Zaujímavým laboratóriom je zjednotené Nemecko. V jeho východnej časti, v ktorej bol komunizmus, bolo TFR pod 2 ešte za komunizmu, pričom v západnom Nemecku bolo ešte nižšie. Prechodne po roku 1990 kleslo TFR na východe až pod hodnotu 1, aby ale rýchlo stúpala na dnešných 1.4, čo je takmer o desatinu viac ako TFR v západnom Nemecku. Pád komunizmu ako príčina? Zabudnite.
.môže za to pilulka?
Od 60. rokov minulého storočia došlo k masovému rozšíreniu hormonálnej antikoncepcie. Niektorí demografi to uvádzajú ako príčinu znižovania pôrodnosti. Významná autorita, laureát Nobelovej ceny Gary Becker, uvádza presvedčivé analýzy, ktoré hovoria, že to tak nie je. Ľudia majú menej detí, lebo chcú mať menej detí.
Ak ľudia nepoužívajú žiadne, ani prirodzené metódy plánovania rodičovstva, tak žena môže mať za život dvojciferný počet detí. V sekte anabaptistov Hutterovcov v USA v 50. rokoch to bolo jedenásť detí. Pre potenciálny počet detí platí ľahký vzorec: E delené súčtom C a S. E je čas od vstupu ženy do manželstva (sexuálneho života) po stratu plodnosti, S je obdobie neplodnosti počas tehotenstva a dojčenia a C je obdobie „očakávania“ ďalšieho tehotenstva, keď je vecou frekvencie koitov, kedy žena otehotnie. C sa približne rovná jeden delené súčin frekvencie koitov a pravdepodobnosti otehotnenia pri jednom koite.
Kto pozná zlomky, vie, že ich možno znižovať znížením čitateľa, ako aj zvyšovaním menovateľa. E možno znižovať odkladaním sexuálnej aktivity o niekoľko rokov, S možno zvyšovať predlžovaním dojčenia, C možno zvýšiť znížením frekvencie koitov a používaním antikoncepčnej metódy koitus interruptus, ktorá je známa odnepamäti. Kombináciou týchto vecí možno znížiť aj bez pilulky plodnosť na dve-tri deti a menej. Becker uvádza skupiny ľudí, ktoré znižovali svoju plodnosť pred érou pilulky. Znižovanie pôrodnosti bolo výrazné v Európe a Amerike už v 50. rokoch, zaujímavý je pokles pôrodnosti v USA v dekáde 1900 – 1910. Starí Rimania a Gréci v období úpadku antiky znižovali svoju plodnosť odkladaním manželstva, potratmi, infanticídou a nereprodukčnými formami sexu. Naopak, ak ľudia nechcú menej detí, tak nepomôže ani to, keď im antikoncepciu platí vláda. To je prípad politiky indickej vlády v druhej polovici minulého storočia.
Pilulka mohla prispieť k zníženiu pôrodnosti, ale nie v rozhodujúcej miere. Pilulka je len efektívnym nástrojom, ktorým ľudia dosahujú cieľ mať menej detí. A ten cieľ, nie v plnej miere, ale z väčšej časti, by dosiahli aj bez nej.
Ale prečo chcú mať menej detí?
.v obchode si dieťa nekúpite, ale stojí čoraz viac
Či sa nám to páči, alebo nie, dieťa si síce v obchode nekúpite, ale to neznamená, že nemá svoju ekonomickú cenu. Nazvime ju tieňovou cenou. Jej súčasťou sú všetky vaše náklady na živenie dieťaťa, ošatenie či bývanie. Patrí tam hodnota knihy, lístka do kina, lyže, dovolenka, ktorú mu zaplatíte. Vysokoškolské štúdium, počas ktorého ho stále živíte. A nielen to. Patria tam i náklady stratenej príležitosti, najmä ženy-matky. Ak tá má dieťa, tak prichádza o mzdu, ktorú by inak zarobila. Patrí tam i hodnota času, ktorý by rodičia venovali svojmu oddychu či zábave, keby sa pre dieťa nerozhodli. Pod cenou máme na mysli i cenu relatívnu, teda v pomere k cenám iných komodít.
Cena detí za posledných sto, dvesto rokov v euroamerickom priestore narastala. A vyššia cena znamená nižší dopyt. Podľa teórie racionálnej voľby sa táto poučka z mikroekonómie dá použiť aj pre takú delikátnu osobnú vec ako rozhodovanie o dieťati. Gary Becker vo svojom kľúčovom diele Pojednanie o rodine (Treatise on the Family, 1981) analyzoval cenový efekt pri dopyte po deťoch. Nárast ceny dieťaťa bol napríklad následkom zmeny agrárneho charakteru spoločnosti. V poľnohospodárskych rodinách znamenala práca odrasteného dieťaťa ekonomický prínos, ktorý znižoval cenu dieťaťa. Rodina si okrem toho produkovala vlastnú stravu, čo cenu ďalej znižovalo. Preto bola cena dieťaťa nižšia ako v mestách. A bolo to vidno na podstatne vyššej pôrodnosti na vidieku. Deti pásli kravy, husi, pomáhali vo vinohrade, na poli, v lese. Adam Smith si pri ceste v koloniálnej Amerike poznamenal, že deti nie sú pre rodičov vôbec bremenom, pretože skôr ako sa osamostatnia, svojou prácou zarobia rodičom stovky libier. I mnohí slovenskí osemdesiatnici spomínajú, ako v detstve pásli kravy.
Pokles počtu ľudí v poľnohospodárstve, mechanizácia a nové technológie odbúrali prínos práce mladistvých. So zavedením povinnej školskej dochádzky boli náklady na dopravu detí do školy vyššie ako v mestách. Pôrodnosť v mestách a na vidieku sa vyrovnala.
Kľúčovým faktorom nárastu ceny dieťaťa sa v 20. storočí stalo zapojenie žien do trhu práce. Žena v domácnosti otehotnením, donosením a výchovou dieťaťa o žiadnu mzdu neprichádza. U zamestnanej ženy však mzda, ktorú pre tehotenstvo a pobyt doma s dieťaťom nezarobí, sa stáva súčasťou ceny dieťaťa, a tak tú cenu dvíha. Zamestnaná žena voľbou dieťaťa tiež prerušuje investovanie do svojho ľudského kapitálu na trhu práce, ktoré by jej prinieslo zvýšenie mzdy v budúcnosti. Štatistiky ukazujú, že čím viac detí, tým nižšia mzda ženy. I táto stratená príležitosť je súčasťou ceny dieťaťa. Pred sto rokmi boli zamestnané ženy zriedkavosťou. Dnes sú zriedkavosťou ženy v domácnosti.
Vláda môže znižovať cenu dieťaťa peňažnými dávkami. Na Slovensku sú to príspevok pri narodení, rodinné prídavky, daňový bonus, atď. Zvyčajne počúvame kategorické výroky, že štát si nedokáže deti kúpiť takýmito peniazmi a že to nemá zmysel. Je to pravda v tom zmysle, že ak potrebujeme zvýšiť pôrodnosť aspoň o tretinu, tak cestou vládnych dotácií to nedosiahneme. Ale to neznamená, že sa vládnou politikou nedosiahne žiadne zvýšenie. To by sme popierali ekonomickú teóriu. Možno to bude iba o dve, tri percentá. Ekonómovia by povedali, že elasticita dopytu po deťoch je nízka. Ale veď ani to by nám nemalo byť jedno.
.kvantita detí či kvalita?
V dávnejších dobách žili ľudia v pomeroch, ktoré sú pre nás nepredstaviteľnou chudobou. Náklady na deti boli len tie najnevyhnutnejšie, potrebné na prežitie a nadobudnutie kvalifikácie pre výkon povolania. Dnes je otázka, koľko treba investovať do kvality detí, podstatne zložitejšia. Čo sa im má ešte okrem stravy, ošatenia a bývania zabezpečiť? Výučba jazykov, počítač, kurz tenisu, cestovanie po svete? Mať viac detí, do ktorých sa investuje menej, alebo naopak? Kvalita dieťaťa sa stáva osobitnou komoditou, ktorá sa stáva konkurenciou kvantity – počtu detí. Osobitná interakcia medzi kvantitou a kvalitou, ktorej vysvetlenie presahuje možnosti nášho článku, sa stáva tiež príčinou poklesu pôrodnosti. Svetové štatistiky ukazujú koreláciu rastu vzdelanosti a poklesu pôrodnosti.
.koniec dieťaťa ako investície
Či už to tak v minulosti rodičia mysleli, alebo nie, ale deti boli investíciou, lebo zaručovali zaopatrenie v starobe. Zavedenie štátneho dôchodkového systému v poslednom storočí znamenalo zastavenie či prinajmenšom zníženie transferov od detí k ich rodičom v starobe. Štát túto väzbu preťal. Môžeme to chápať i ako ďalšie zvýšenie ceny dieťaťa v tom zmysle, že v období pred štátnymi dôchodkami transfery od detí k rodičom tú cenu znižovali. V posledných rokoch sa objavujú matematicko-ekonomické modely ekonómov ukazujúce, že zníženie pôrodnosti je i dôsledkom štátneho dôchodkového systému. Rovnako ako dôchodkové poistenie pôsobí i zdravotné poistenie. Na Slovensku každé druhé euro vydané na zdravotné poistenie ide na úhradu zdravotníckych služieb dôchodcom. Je to akýsi „zdravotný dôchodok“.
.majú bohatší viac detí?
Bohatší ako kto? Ako ľudia pred sto rokmi? Všetci sme bohatší ako ľudia pred sto rokmi a detí máme menej. V tomto zmysle teda nie. Ak je však niekto bohatší ako bol prednedávnom, tak isto má tendenciu mať viac detí. Je to jednoduchý ekonomický zákon. Zdvojnásobili ti plat, zdedil si veľké peniaze, ale svet okolo teba ostal nezmenený? Dopraješ si všetkého, čo za niečo stojí, viacej, aj detí. Desiati najbohatší ľudia planéty podľa časopisu Forbes majú v priemere 2.9 dieťaťa, čo je viac ako o 1.0 viac ako priemerné TFR v ich krajinách. Ak však zbohatneme všetci, nemusí sa stať nič, dokonca môže byť detí menej.
Po ekonomickej stránke je teda pokles pôrodnosti najmä dôsledkom neustáleho rastu relatívnej ceny detí. A vyššia cena znamená nižší dopyt. Čo sa s tým dá robiť, budeme hovoriť niekedy inokedy.
Vladimír Palko/
Vysokoškolský pedagóg, matematik a politik. Narodil sa v roku 1957 v Čunove pri Bratislave, vyštudoval matematiku na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského. V rokoch 1990 až 1992 pracoval vo vedení československej spravodajskej služby. Po roku 1998 bol trikrát zvolený za poslanca parlamentu, v rokoch 2002 až 2006 bol ministrom vnútra, dnes je opäť vysokoškolským pedagógom. Je predsedom redakčného kruhu revue Impulz a napísal dve knihy: Boj o moc a tajná služba (2004) a Levy prichádzajú. Prečo Európa a Amerika smerujú k novej tyranii (2012). Je ženatý, má tri deti a jedného vnuka. Žije v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.